Filmová recenzia: Smutné jazyky

Print Friendly

Titul: Smutné jazyky, Slovensko, 2018, 60 min.
Réžia
: Anna Grusková

Synopsis:

Laický a nekorektný popis   kultúry  obyvateľstva  hovoriaceho  niektorými „vymierajúcimi  jazykmi“  na území Slovenska.

Movie Review

Jidiš, rómština, maďarčina, nemčina, čeština, ukrajinčina, rusínčina,  a slovenčina  patrili odjakživa  na naše územie,  ktoré bolo obdobne kozmopolitné  ako dnes. Ale  osud tomu chcel,  že nie všetko sa zachová, a život je neustála zmena.

Aké jazyky ste v živote stretli a kam vo svojom tele by ste ich umiestnili? Germanista Jozef Tancer  nám ukáže  svety  zamlčiavaných dramatických osudov a  vymierajúcich nárečí karpatských Nemcov na Slovensku.

Režisérka  Anna Grusková  (FF UK Praha, 1962)  nevyštudovala dokumentárny film ani televíznu  réžiu, a ani žiadny filmový odbor, ale popri  svojej práci recenzentky, literátky (rozprávkové cestopisy, pornografia,  eposy), spisovateľky a divadelníčky  sa jej vďaka dobrým vzťahom s RTVS a Av-fondom  darí  realizovať  samostatné a nezávislé projekty s štátnou podporou.

V svojich dielach s nadšením  „rozkrýva“ prevážne typicky  televíznou štylistikou budované  rôzne okrajové a veľmi ťažké témy –  ako históriu Slovenského národného povstania, feminizmus, židovskú otázku, odboj  a  druhú svetovú vojnu,  alebo  zľahka  analyzuje  kultúru minoritných obyvateľov.

Netypická 60 minútová televízna metráž  jej  najnovšieho  filmu Smutné jazyky  by mala byť najmä reflexiou nemeckej menšiny, ale nie je ňou, nakoľko aj autorka má k tomuto prostrediu veľmi ďaleko.  Jej  autorské dielo nie je ani citovo,  či  odborne dostatočne angažované, a myslíme si,  že ako  žena nechce a súčasne ani  nevie  byť  skutočne  vážna  a kritická  k spoločenskej  realite, tobôž keď treba priblížiť marginalizované minority obyvateľov, ktoré nič nezmôžu s malou podporou a nezáujmom, o čosi viac ako zle pochopený folklór pri vianočnom večierku.

Film a téma projektu  mohla   byť   pravdivou  obžalobou krutého  fašistického či komunistického  režimu, ktorý sa k  žiadnym  menšinám – nikdy nechoval v rukavičkách. Téma tiež  mohla byť  kritickým vnorom do odsúvanej a okrajovej problematiky.  Nie ako tu  akýmsi popisom so smutným a prázdnym vyšumením.

Organizované a štátnou mašinériou protiprávne schvaľované  vysídľovanie, pogromy, konfiškácie majetku, a  organizované rabovačky skutočne poznačili osudy tisícov či stotisícov rodín.  Žiaľ  nielen  na Slovensku, ale prakticky i v celej Európe.

To, čo vidíme na plátne  je  však zámerne  veľmi  krotké a nie príliš zasvätené  a neodborné  leporelo, ktoré obsahuje množstvo nepresností,  a ani trochu nevystihuje skutočného ducha i príčiny zániku nemeckej menšiny, či jej jazykovej kultúry.  Vidno tu ochotnícke hrajkanie sa s  krojmi v štátom dotovaných spolkoch, ktoré upadajú  tak, ako vymiera  a stárne minorita.  Sú tu  bezmocní a takmer nevládni  starčekovia a starenky na pokraji senility, a bez skutočnej historickej pamäte.

SAV má pritom dostatok výskumných kapacít  aj faktografického materiálu, ktorý však nie je v zámere autorky.  Jedinú pochvalnú zmienku si zaslúži  len  spomienka na  přerovský exces, ktorý bol najväčším zmapovaným  brutálnym  počinom „krutej režimistickej doby“ v histórii Čechov a Slovákov (a  odsúdený páchateľ  najhromadnejšieho masakru vyviazol  príznačne prakticky bez ujmy).

Dnes je bežné že orálna história a pamäťové inštitúcie, múzeá, či  historické a etnografické ústavy  nastavujú  „krutú pravdu o  nás i našej minulosti“, ale  tento postoj v tomto diele chýba úplne, čo je nepremenený vklad inak zaujímavej témy, ktorej chýba najmä odvaha a kompetencia k hlbšej reflexii.

Prehliadka Slnko v sieti v kine Lumiére

Projektová recenzia koncertu: Dežo Ursiny 70

Print Friendly

Titul:  Dežo Ursiny 70, Slovensko, 2018, 62 min.
Réžia
: Matej Beneš a Maroš Šlapeta

Kameramani: Ján Meliš a 5 ďalších kameramanov

Genre: strih  záznamu koncertu v klube Majestic

Synopsis: toto nie je dokumentárny film ale záznam koncertu s jazz-rockovou hudbou Deža Ursiniho

Project Review

Tvorba Deža Ursinyho je zaujímavý slovenský fenomén  v žánri jazz-rocku, art-rocku a rocku.  Väčšina textov  vzišla  zo spolupráce  s básnikom Ivanom Štrpkom.

4. októbra 2017 sa uskutočnil koncert k 70. nedožitým narodeninám Deža Ursinyho, ktorý zorganizoval jeho syn Jakub Ursiny. Dramaturgia koncertu  predviedla  prierez tvorbou tohto známeho hudobníka.

V prvom bloku zazneli skladby v úpravách pre sláčikové kvarteto v podaní renomovaného telesa na poli vážnej hudby: Moyzesovho kvarteta. V druhom bloku sa predstavil veľmi silný pesničkový materiál z muzikálu Peter a Lucia na libreto Alty Vášovej, s textami Jána Štrassera. V treťom bloku  uviedli  tvorbu  Deža Ursinyho od najstarších piesní až po tie z posledného obdobia.

Samotný obraz a zvuk je v normatívnom štandarde, ktorý limitovala najmä akustická atmosféra  menšieho bratislavského  klubu Majestic, ktorý vznikol v bývalom kine, a v ničom nie je ideálny.

Zvukovo najlepšie zneje klavír a klávesy, avšak bicie, spev,  saxafón, či skutočné výšky skôr zaniknú ako okúzlia.

Menší rozpočet sa podpísal  tak isto na skromne minimalistickú javiskovú výpravu bez obvyklých svetelných show rockových hviezd, či dnes už akéhokoľvek známejšieho hudobného telesa.  O technickej  kvalite spracovania  hudobného mixu  radšej pomlčme,  i keď  „klasické stereo“ v kategórii hudobný prepis záznamu koncertu  je  dnes tak trochu málo na superlatívny záznam, či Atomos v  bratislavských  Bory Mall.

Obdobne atmosféra v snímanom publiku je korektne slušácka, miesto aby  spoluvytvárala  reakcie  či  reflexiu  na  špecifické  hudobné  nálady.

Kameramanská a strihová práca je však tak trochu amatérska, pretože nejeden záber je bez kompozície, dokonca je  niečo  aj  viac krát  vyložene neostré, a len s obrysovým využitím priestoru  protizábermi, a bez  zadnej projekcie (režisérom a dramaturgom programu bol absolvent strihovej skladby).

Koncert  nemá  ani prirodzenú  zvláštnu gradáciu  ani excelentných interprétov, väčšina pesničiek paradadoxne hovorí ťažké agitačné texty proti vraždeniu vo vojnách a texty  o  falošnom hrdinstve.

Snímka ako záznam  nenudí  len  vďaka tomu, že  klubový  prenos upravený   pre artové prezretie  má len niečo viac než  60 minút.  V závere záznamu  dokonca istý čas klavírista hraje a fajčí pri piane súčasne, čo by sa v profesionálnom ringu vôbec nemalo diať.

Nuž  onen produkt  sa neporovnáva  s  reprezentatívnymi  prenosov z džezákov  z portfólia RTVS, ani s koncertmi  z Wembley, čo určite vzbudzuje i  rozpaky medzi fanúšikmi jazz-rocku, či hudobných filmov.

Prehliadka Slnko v sieti v kine Lumiére

Filmová recenzia: Sloboda, Freedom

Print Friendly

Titul: Sloboda (Freedom) Slovensko / Nemecko, 2017, 103´
Réžia: Jan Speckenbach
Hrajú: Johanna Wokalek, Hans-Jochen Wagner, Inga Birenfeld, Andrea Sabová, Ondrej Kovaľ, Rubína Labusch, Georg Arms

Synopsis:

Mladá  atraktívna  Nora  opustí manžela nemeckého advokáta, ale aj svoje dve deti.  Bez vysvetlenia odchádza cez  Viedeň na Slovensko, kde sa nepriznáva k svojej identite, a hovorí  zámerne  po anglicky a po nemecky, a navyše Slovensko  je pre ňu krajina na umretie, pretože je znechutená prítomnosťou.

Movie  Review

Slovensko-nemecký koprodukčný titul Sloboda  režiséra Jana Speckenbacha, ktorého predchádzajúci celovečerný film Nezvestní bol uvedený v rámci Berlinale  (2012)  a bol nominovaný na Európsky objav roka (v rámci European Film Award 2012)  je, ako sa zdá  aj  jedným z najšpecifickejších  tvorcov  s  veľmi originálnou   reflexiou  globálneho sveta  v našom súčasnom  európskom  filme.

Hlavná  hrdinka  filmu  Sloboda  je  Nora,  štíhla svojhlavá štyridsiatnička, ktorá  opustí  zdanlivo funkčnú a zabezpečenú rodinu v Berlíne,   keď si náhle uvedomí  bezobsažnú a neemociálnu  prázdnotu svojich  aktuálnych  vzťahov, v prostredí do ktorého nezapadá.

S manželom sa   obaja  príležitostne podvádzajú  a sú si  mentálne  celkovo cudzí.  Ich  citové  puto  postráda  emočnú rezonanciu zamilovanosti a pôvodnej  lásky. Ich  spolužitie  sa stalo len banálnym  divadielkom,  v ktorom  obaja  životní súputníci  klamú a okrádajú  všetkých. Najmä  však  seba samého.

Nastane deň keď   Nora  bez rozlúčky  impulzívne  odchádza od svojho muža a dvoch detí. Modernistický a neadekvátny  čin  vykoná  bez jediného slova, ale  s vierou  nutnosti  nachádzať  možnosti  osobnej  slobody v neistom svete.

Citlivá  a  žensky  vnímavá  Nora sa snaží uchytiť  najprv vo Viedni,  kde  náhodne  flirtuje  s  od nej mladším  sexuálnym gigolom, ten jej však po sexe vybieli peňaženku.  Sklamaná sa autostopom  dostáva  až  do  Bratislavy, kde pracuje ako  chyžná v globálnej hotelovej sieti.  Tu  náhodne  stretne  striptérku Etelu s jej  manželom Tamásom, ktorí  má mafiánske kontakty  vhodné  v snahe nanovo  sa  zakoreniť  na Slovensku.

Základný problém dnes častého globálneho odcudzenia  medzi ľuďmi  je  dramaticky  realizovaný ako  zásadnejšia  existenciálna  a generačná  téma mladého režiséra, čo je  v autorskej  snímke jasne čitateľným odkazom.

Štýl filmu  navyše  ladí  a  komunikuje s dobrou dramaturgiou. S excelentnou  prirodzenosťou je vedená  kamera  i svietenie.  Invenčne, i keď intuitívne a  premyslene  sú zvolené  editorské spoje naratívnych línií.  Väčšinový divák sa v náznakoch a významoch na niektorých dejových miestach  aj  ľahko stráca. Avšak   celkovo má výpoveď jasný rukopis a zrejmé  je taktiež  aktuálne  zovšeobecnené posolstvo.

Nezrelá  medzinárodná  manželská  dvojka v strednom veku  zápasí  nielen s predsudkami,  ale  taktiež  s vlastnou   nezrelosťou v osobnom vývine.  Muž i žena  si vybrali  nesprávnu osudovú cestu, chovajú sa impulzívne a rizikovo.

Chvíľkové okúzlenie  pri zbližovaní, eufória.  Ale  žiaden z dvojice nevlastní  ochotu ku kompromisom, či  vzťah  ku zodpovednej  komunikácii.  Navyše  pri  životných stereotypoch  obaja odmietajú dospieť,  pretože  sú povahovo  i duchovne značne narušení. Tieto fakty dobre chápu aj ich deti pri  razantnejších výchovných lekciách, pri konzumácii ľahkej drogy, a podobne.

Snímka, ktorá smeruje k obrazu podobenstva  sa  v  myšlienkových paralelách  snaží divákovi  bez komentára reflektovať  egoistické  konanie  v dnešných   vzťahoch, ktoré  má ďaleko od  akéhosi  šťastného konzistentného vzťahového  alebo  rodinného optima.

Vynikajúca téma, trochu „nezrozumiteľne traktovaný scenár“, dobré titulné role s prirodzeným herectvom  – ale záver i komplikovaný počin hrdinky je až predimenzovane enigmatický, čo je najväčším lapsusom inak sympaticky mladícky odbojného projektu, ktorý mohol byť skutočným prísľubom pre slovenskú kinematografiu (i keď si ho nikto z oficiálnych recenzentov v analýzach Slnka v sieti ani poriadne nevšimol).

Zvolená téma i jej nadmieru  invenčné  spracovanie sú svedectvom úspešného audiovizuálneho počinu, i keď scenár mohol byť  viac prepracovaným dielom.  Trochu je škoda,  že  projekt  zápolí  s príliš malou publicitou,  alebo  so slabšou  distribučnou  oporou,  napríklad pre sieť európskej  artovej kinematografie.

Recenzia – Gabriel Gröber;  hodnotenie: 60 %

Koprodukčný film  je súčasťou  prehliadky slovenského filmu, ktoré predstavuje  súťažné  projekty  Slnko v sieti 2019.

Filmová recenzia: Trabantem tam a zase zpátky, CZ, 2019

Print Friendly

Titul: Trabantem tam a zase zpátky, CZ, 2019, 114´

Scenár a réžia: Dan Přibáň

Kamera: Zdeněk Krátký

Genre: cestopisný film o dobrodružnej ceste okolo sveta ako oslava cestovateľského elánu

SYNOPSIS

Dobrodružný cestopis o ceste okolo sveta s Trabantom končí svojim posledným dielom.

FILM REVIEW

Road movie pre multiplexovú distribúciu, v ktorom  pri 17 537  km za 5 mesiacov  neriešite  ani to  kde ste a čo robíte, ani  vo výsledku  osekané a skratkovité  záberové  pointy,  keď  publikum uchvacujú  účinky  prírodných   scenérií  expedície s krajinným a mentálnym svojrázom domorodého obyvateľstva.

Veľká cesta okolo sveta žltými Trabantami  naprieč kontinentmi vo veľkom štýle končí. Cestovateľ Daň Přibáň a jeho skupina nadšencov preukazuje tak ako v minulosti  veľké zaujatie cestovaním.

Žltý cirkus s automobilmi, ktoré majú zastaralý motor a karosériu z plastu, má namierené z Indie domov, pričom musí pokoriť Himaláje i diktatúry. Posádka Trabantov  láme výškové rekordy nad 5 000 metrov nad morom bez použitia kyslíka, ale cestovatelia musia vyriešiť aj byrokratické praktiky bezpečnostných  zložiek polície, vojakov či colnej správy.

Medzinárodná  česko-slovensko-poľská posádka bojuje so všetkými nástrahami s čiernym humorom, satirou, sebairóniou i  trucovne, a občas na hrane spoločenskej korektnosti (detaily chorého zadku šéfa expedície). Táto zanietená cestovateľská  snímka  vychádza z tézy, že  nie je  nutné  luxusných SUV,  aby človek prešiel  planétu, a zažil jeden z  verejne  očakávaných návratov expedície s glóriou.

Tvorcom filmu sa podarilo vytvoriť  celkom výpravný cestovateľský film, v ktorom nechýba popis expedície, humorná nadsádzka,  a vcelku veľmi veselý tón komunikácie s exkluzívnymi  zábermi z  výšky, výstižná patina miest, ktorým prechádzali, so  zrejme technicky najprecíznejšou kameramanskou  stránkou  z celej série s niekoľkými  kamerami od produkčnej  Cannon 100,  cez akčné GoPro Hero,  až k  dronom.

Na druhej strane príliš humoristické oko a tak trochu monotónna atmosféra s nepriamym konfliktom medzi Danom, Vojtom  a nekomunikácia s poľským členom výpravy.

Prekvapujúco profesijná je hudobná dramaturgia, i technická kvalita väčšiny záberov. Čo zamrzí  je len obsahovo a  podrobnosťami    priemerný komentár, v ktorom má navrch humorná stránka všetkých okolností výpravy.

Za chybu možno pokladať nie veľmi premyslenú gradáciu filmu, ktorý nemá  presne definovaný záver, a spolieha vyložene na emocionálnosť  nakrúteného zberu a nadšenie publika pre cestovanie  i motorizmus. Rozporuplné je aj hodnotenie fanúšikmi na CSFD.cz  85 %, ale renomovaná  kritička Mirka  Spáčilová v MF DNES: 55 %.

Predpremiérové uvedenie filmu v kine Lumiére

Filmová recenzia: CzechMate – Hľadanie Jiřího Menzla (2018)

Print Friendly

Titul: CzechMate – Hľadanie Jiřího Menzla, 2018, 420´, India

Žáner: kreatívny dokumentárny film s extrémnou dĺžkou

Scenár a réžia: Shivendra S. Dungarpur

Kamera: David Čálek

Účinkujú: osobnosti československej novej vlny a  hostia

SYNOPSIS

Indický režisér Shivendra  Dunganpur vykonal sedem rokov trvajúci zber materiálu o československej novej vlne, reflektoval  inštitúciu FAMU v Prahe, a  kreoval úchvatný a jedinečný portrét režiséra  Jiřího Menzla, ktorý je po zásluhe výnimočnou osobnosťou.  

MOVIE REVIEW

420 minútový  oslavný ale aj analytický a zážitkový  dokument o československej novej vlne nakrútil indický režisér Shivendra Dunganpur, ktorý na ňom pracoval  neuveriteľných sedem rokov, a ako z materiálu vyplýva, ide o poctivú reflexiu celej modernej histórie slovenského a českého filmu, urobenú  s nesmiernym zaujatím. 

Samotná kvalita snímky je prekvapujúco nadštandardná, a jeho tvorcovia skutočne pochopili podstatu filmového umenia, jeho stredoeurópske špecifiká, mentalitu slovenského i českého národa – i to, čo sa môže skrývať za komplikovaným procesom zrodu  kreatívnych audiovizuálnych diel, ktorému veľakrát bránia všemožné bariéry, spoločenské tlaky, či rivalita v profesijnom prostredí.  Divák sa taktiež značne podrobne  dozvedá  o chode i špecifikách  špecifickej inštitúcie FAMU, o vynikajúcich podmienkach pre formovaní rozhľadených osobností náročne vyberaných a formovaných študentov, ktorí sú schopní sa následne  slobodne vyjadrovať filmovým umením.

Veľmi osobito je zvládnutá hlavná téma skutočne obsiahleho portrétu  Jiřího Menzla.  Tento režisér, herec a scenárista sa javí  asi skutočne najvýraznejšou režisérskou  osobnosťou československej novej vlny.  Populárna a všeobecne známa  hlavná postava snímky  je kľúčovou osobnosťou, ktorá v bilancii  priznáva nielen zákulisie a vlastné prehmaty či šikovnosť  formovania svojho talentu, ale i svoje skutočne kreatívne postoje vo vzťahoch k ženám, k rodine, k mladej generácii, i k svojej vášni zbierania kníh.

Film  indického tvorcu  rozkrýva  autentickou „dokumentaristickou metódou“ najmä  všeobecné a dobové špecifiká a nuansy  dramaturgie novej vlny, ktorá sa bazálne  inšpirovala talianskym neorealizmom  a  francúzskou novou vlnou.

Tvorcovia  projektu  podrobnejšie približujú  prácu viacerých  medzinárodných tvorcov novej vlny  so scenárom, i prácu s hercami  počas viac ako štyroch desaťročí od znárodnenia českého filmového priemyslu v roku 1948, cez vznik československej novej vlny v 60. rokoch minulého storočia,  až po nežnú revolúciu v roku 1989.   

Vo filme  o novej vlne  vystupuje 85 osobností svetovej kinematografie, a dielo má skutočne mimoriadnu poznávaciu hodnotu pre reflexiu takto široko vymedzenej témy, doplnenú o reprezentačnú selekciu skutočne  originálnych archívnych záberov, ktoré sa týkajú nielen filmového umenia,  ale aj  postoja k spoločenskému kontextu rokov 1968 a 1989.

Škoda len, že tvorcovia  nereflektujú  aj komplikovaný filmový a spoločenský dnešok, ktorý je zrejme paradoxne v kontraste, čo  sa týka v kreatívnych  ambíciách, spoločenskej slobode sa vyjadrovať,  a  paradoxne  veľmi význačným úspechom slovenskej  kinematografie  v dávnej minulosti,  napriek okolnostiam cenzúry, trezorových filmov,  alebo  režimistickej  mizérie  v  dejinnej  histórii slovenského a českého umeleckého sveta.      

Evaluácia – Gabriel Gröber: 85 % 

 

Filmová recenzia: PÁD AMERICKÉHO IMPÉRIA/Fall of American Empire

Print Friendly
Titul: Pád amerického impéria
Noticka: Kanada | 2018 | komédia | 129´

Réžia: Denys Arcand
Hrajú: Maxim Roy, Vincent Leclerc, Rémy Girard, Claude Legault, Alexandre Landry, Yan England, Pierre Curzi, Paul Doucet

SYNOPSIS

Vyštudovaný doktor filozofie v kuriérnych službách sa pripletie do bankovej lúpeže mafiánskych peňazí, so snahou vymaniť sa z finančnej mizérie.

Movie review

Mladý inteligentný doktor filozofie sa  pripletie do mafiánskej lúpeže  a streľby, v ktorej zomrie  jeden z páchateľov  a druhému sa podarí uniknúť.  Na mieste činu ostali  dve tašky plné peňazí, ktoré ukoristí náš doručovateľ, ktorý vyhľadá postupne  rôznych  daňových a investičných poradcov, rozíde sa dievčaťom, nájde si najluxusnejšiu mladú prostitútku v meste s ktorou rozvíja intímny partnerský  vzťah a svoju akciu s lupom, napriek tomu, že im je v pätách polícia i mafia.

Mrazivá komédia, inšpirovaná streľbou v Montreale v roku 2010, voľne nadväzuje na Arcandov (Doba temna, Stardom, Ježiš z Monteralu) predchádzajúci film Invázia barbarov z roku 2003.

Vydarená  autorská  satira  špecifického ale renomovaného kanadského tvorcu, ktorý začínal ako dokumentarista. Komediálna ale najmä dramatická snímka  o  vzbure proti globalizácii, ale aj voči  lokálnym manipulačným a byrokratickým  štruktúram, polícii,  rozdelenej  spoločnosti, čiže proti celému systému falošných hodnôt.

Publikum ocení aj  vynikajúcu kameru,  chytľavú typológiu postáv v policajnom zbore,  skutoční bezdomovci v charite, typy  z  mafiánskych gangov.  Autor produkuje  prirodzené  a  kosenzuálne herecké vedenie, a zaujme aj  hudobná dramaturgia i prevzatá hudba minimalistických autorov, i klasického symfonika Haydna.

V tomto  filmovom diele nie sú dlhé skeptické dialógy, ale absurdita, sarkazmus, pádne argumenty, naivná  láska aj  prirodzená vášeň, a jasné atraktívne a chytľavé posolstvo o druhej  či prvej veľkej  životnej šanci.

Projekciu v kine Lumiére  organizuje Kanadské veľvyslanectvo na Slovensku, a snímka je súčasťou českého Febiofestu.

Evaluácia – Gabriel Gröber: 80 % 

 

Filmová recenzia: Central Bus Station, CZ, 2018

Print Friendly

Titul: Central Bus Station, Česko, 2018, 75´
Réžia: 
Tomáš Elšík

Žáner: reportážny celovečerný dokumentárny film

SYNOPSIS

Globalizačný monolit  architektúry  nachádzajúci sa uprostred hlavného mesta štátu Izrael a jeho každodenný kolorit.

Movie Review

Film je marketingovou metaforou, a pokusom o český exkluzívny monumentálny dokument  v aktuálnom anti-globalizačnom duchu.

Žiaľ vďaka nedostatku finančnej podpory, neskúsenosti autora, a zrejme aj  slabo preukázanému kreatívnemu zámeru,  publikum  vidí  len  akési torzo pôvodných snáh a zámerov režiséra,  ktoré má veľakrát opakujúci hlavný motív,  a takmer  žiadne osvetľovacie a technické kameramanské zložky (na hrane noriem technickej kvality).

Z dramaturgického pohľadu je žiaľ snímka  bez hlbšej autenticity a najmä  autori  rozprávajú  a reflektujú  len  chaoticky roztrúsenú tému voľne skúmajúcich javov, ktoré nejdú pod povrch či do hĺbky, a iba špekulatívne demonštrujú všeobecne známy trend. Občas vidno zaujímavé momenty ako políciu so samopalmi, či fakt máme istý exotický pocit, či značnú absurditu, inokedy sme svedkami banálneho výkladu amatérskeho turistického sprievodcu.

Dokumentárna snímka si žiaľ vystačí aj  bez hodnotiaceho komentára, či výpovede skutočných zainteresovaných protagonistov.  Film veľakrát stratí tempo i prirodzenú logiku výpovede v snahe o komplexnosť, ale bez skutočnej reprezentatívnosti v protagonistoch.

Zrejmá je len kľúčová idea  reflexie betónovej stavby, ktoré je nefunkčným a veľakrát  nekoncepčným  labyrintom, ktorý navštevujú nielen pasažieri autobusov,  ale aj miestna zberba a skrachovanci, či nelegálni prisťahovalci z Ázie, využívaní ako lacná pracovná sila. Nevidno bližšie ich život, rodiny, kontext a ani ich mentalitu, čo je veľká škoda. Artový zámer  a ambície  tak ustrnuli v cudzokrajnej reportáži o ekologickom a urbanistickom  probléme vzdialenej krajiny.

Film Central Bus Station, ktorý bol ocenený zvláštnou cenou poroty na MFF v  Jihlave (2018)  uviedli v jeho slovenskej premiére  v rámci MFF FEBIOFEST  BRATISLAVA, 2019, v kine SFU LUMIERE.

 

Filmová recenzia: Skáza dejvického divadla, CZ, 2019

Print Friendly

Titul: Zkáza Dejvického divadla, Česko, 2019, 6-krát 30´

Žáner: satirický český televízny seriál odvysielaný v kinopodobe na Febiofeste, slovenská premiéra
Réžia:
 Miroslav Krobot

Kamera: Jan Šuster,

Scenár: Ondřej Húbl, Miroslav Krobot
Účinkujú: Ivan Trojan, Václav Neužil ml.  Jr., Jaroslav Plesl, Martin Myšička, Hynek Čermák, Simona Babčáková, Lenka Krobotová, Miroslav Krobot a ďalší

Synoposis

Vedenie kedysi slávneho a azda aj kultového Dejvického divadla je vystavené existenčnej skúške z dôvodu  fiktívneho  nezískania grantu na činnosť.

Movie Review

Komické a satirické scénky  s veľmi zrelým stvárnením   rolí  hercami, ktorí   účinkujú v šesťdielnom TV seriáli.

Po Štvrtej  hviezde Dabing Street  je  seriál  Skáza Dejvického divadla už tretím v poradí.  Novinkou je, že  kolektív divadla  reprezentuje  popri hviezdach ako  Ivan Trojan, Hynek Čermák, Václav Neužil, Jaroslav Plesl, Martin Myšička, Klára Melíšková, Simona Babčáková, Martha Issová, či Jana Holcová   a  aj  ďalšie  osoby  z divadelného zákulisia, napríklad  ako  jeho  riaditeľka, inšpicient a kostýmerka, či psy týchto  osôb.

Mystifikačná  Skáza Dejvického divadla funguje  s prvkami absurdno-čiernej satiry, ktorou sa zviditeľnili   herci v roliach stvorených  Miroslavom Krobotom  ako na telo. Spolu  štyri hodiny inteligentného humoru na úrovni, a excelentné výkony účinkujúcich, s pointou a bez remeselného prehrávania.

Filmový recenzent  nemôže  túto špecifickú  satiru  dopodrobna rozpitvávať nakoľko  gegy, situácie a témy  na paródiu aktuálnej reality sú nenapodobiteľné, a tvoria vždy ucelenú atmosféru, ktorá smeruje cez absurditu k surrealizmu (kritika kváziumenia, absurdita takzvaných „šmejdov“, ochorenie AIDS, české  bábkoherectvo Spejbla a Hurvínka, atď…)  a  publikum  alebo osloví a chytí, alebo nie.  Projekt  má  za  určujúci divácky segment  skupinu  náročnejšieho diváka, pre ktorú  je  vnímaný  ako značný  realizačný počin dramaturgie verejnoprávnej  Českej televízie.

Festivalový zostrih šiestich dielov ako ucelený projekt  je  prekvapujúco celkovo  vydareným  kompromisom medzi potrebami televíznej cieľovej skupiny a fanúšikmi divadla, a pritom sa sofistikovanosťou, i svojou neukotvenou anti-žánrovosťou  vymyká českému seriálovému priemeru.

Filmová projekcia v kine SFU LUMIÉRE

Filmová recenzia: Chvilky/Moments (CZ)

Print Friendly

Titul: Chvilky, CZ/SK, 2018, 93´
Réžia:
 Beata Parkanová
Žáner: psychologický autorský film

Účinkujú: Jenovéfa Boková, Jaroslava Pokorná, Viktor Tauš, Alena Mihulová, Martin Finger, Lenka Vlasáková, Marek Geišberg

Synopsis 

Mladá žena podáva obraz o tom ako je manipulovaná svojim najbližším okolím, nevie ako von z bubliny, i keď sa ničí  najmä sama. Neexistuje ani radikálny prielom zo stereotypov žitia, i keď je to opis stavu autorkinho vnútra, ktoré dáva  pozornosť  každému  sympatickému „snaživcovi“  bez rozlíšenia a racionality.

Movie  review

Debutujúca  režisérka  a scenáristka  Beata Parkanová  nedávno absolvovala  program  na katedre scenáristiky na FAMU, pričom celovečerná  snímka  Chvilky je jej  debutantckým počinom   v roli scenáristky  i  režisérky.

Titul  Chvilky  sú   osobným príbehom mladej vcelku  fyzicky peknej  a inteligentnej  ženy,  na pomedzí  silnej  psychologickej   tragédie  a  nedynamickej  drámy.

Snímka  ktorá je tak trochu absolventským projektom  má profesijný dizajn  a obsah  pôsobí na publikum  ako  story  o  zdanlivo obyčajnej tuctovej hrdinke:  mikrosvet  bazálnych vzťahov v rodine a  k milencom.  Toto je  svet keď všetci iba využívajú akési výhody či príležitosti, napríklad  v  základných situáciách, vo  vzťahoch a emóciách, ktoré postretajú každého človeka,  a  sú nám  intímne  prirodzené  a známe.

Anežka  (Jenovéfa  Boková)  je  hlavná  realistická  a  úprimne  málo príkladná  hrdinka, ktorá zrejme  zastupuje   akýsi špecificky a veľmi hĺbkový  model  akéhosi  zacyklenia  komplikovaných stereotypov,  ktorými  sa iba hľadajú  poctivé väzby,  a skutočné životné hodnoty, neuvedomujúc si nutnosť vlastnej obrany. Otázkou sú taktiež  potreby radikálnosti riešenia  neuspokojivej životnej bilancie, i  keď  Anežka   má dostatok  pochopenia pre paradoxy  v rodinných vzťahoch,  ktoré komentuje s láskavou akceptáciou a humorom.

Z   filmu cítiť  jednak reálnu  a  všednú patinu  aktuálneho sveta,  ale i mínusové javy  ako  neukotvenosť, prázdnotu, skepsu, malosť, sebastrednosť  a ďalšie reálne existujúce elementy, ktoré  by  v  normálnom  živote normálnej  mladej  hrdinky  mali byť eliminované, lebo nás  osud  takto slabo pripravených dobehne.

Túto tému vynikajúco  vstrebala aj  hlavná postava Anežky  i  herecký výkon  Jenovéfy Bokovej, ktorá ju po každej stránke intuitívne interpretovala.  K pozitívam filmového diela možno okrem diskurznej intimity autorky  prirátať  vynikajúci  kasting  hercov,  zrelú  prácu  s nimi  a  talentovanú  režisérsku koncepciu náznakov a neuzavretosti. Sympatická  je  i viera či túžba po nájdení  akýchsi  „skutočných trvalejších hodnôt“, napriek všeobecnej akceptácii marazmu, v každej z línií  vcelku civilne  pôsobiaceho príbehu.

Škoda že postava Anežky je jedinou dobre napísanou postavou bez vedľajšieho deja a vedľajších motívov a postáv, ktoré by vytvorili kontrapunkt k cieľom hlavnej hrdinky.  Konanie ďalších postáv v praxi len utvára akúsi atmosféru, ktorá budí u starších osôb súcitný humor a u jej vzťahových priateľov najmä absurdnú paradoxnosť jej nižšieho profilu, a uspokojenia sa s bezperspektívnymi  ženáčmi, s takmer harmonickou rodinkou.

Kľúčová scéna u psychiatričky je tak  trochu  neprofesionálna.  Dôležitý dlhý rozhovor  uprostred filmu s tichom v dlhých záberoch a slzami hrdinky ako pointa je snímaný  v absurdných celkových záberoch, v ktorých úplne zanikne psychológia, a aj pozícia ku  klientovi je chybne frontálna,  pretože  maloktorý   analytik  vykonal rozhovor  takto  zoči-voči, navyše s absurdne dojímavým tichom.  Taktiež koniec  snímky so zbytočne poetickým záverom vyúsťuje  do  významového stratena, bez uzavretia témy a bez odkazu publiku. Celkové tempo filmu  by taktiež mohlo byť razantnejšie a  živšie.

Výsledkom projektu debutantky  je  civilne znejúci  portrét   tápajúceho  dievčaťa, ktoré je každodenne utláčané na duši i na tele, a má mnoho sympatickej kreatívnej energie. I keď  sa  scenár  nevyhol mnohým debutantským prešľapom, nedomyslenosti, a hlavne  uzavretej  autorskej výpovede nového  talentu.

Na druhej strane  môže  ísť   o  novú,  sympatickú a  poctivú  filmársku  osobnosť, ktorá nás v dobrom prekvapí svojou kreativitou  v ďalších  projektoch  mladej  a  rozvíjajúcej sa  českej kinematografie.

Hodnotenie – Gabriel Gröber: 60 %

Festival FEBIOFEST BRATISLAVA 2019, kino LUMIÉRE

 

Filmová recenzia: Všetci to vedia/Todos lo saben

Print Friendly

Synopsis:  V malom španielskom vidieckom mestečku je svadba, z ktorej unesú neplnoletú dcéru a únoscovia žiadajú vysoké výkupné pod hrozbou likvidácie unesenej obete.

Movie review 

Iránsky režisér Asghar Farhadi je autorským tvorcom  oscarových filmov Klient a Rozchod Nadera a Simin, ktorý v poslednej dobe vytvára svoje diela  v európskych koprodukciách a produkciách  s Talianskom, či Francúzskom.  Jeho posledený film  Film Všetci to vedia bol ocenený  Zlatou palmou za réžiu na MFF v Cannes.  Projekt  bol realizovaný  v  španielčine,  a  s  prispením  najkreatívnejších  a  najväčšmi  obsadzovaných  hercov  súčasnosti.

Asghar Farhadi  nielen  režíruje, ale aj sám píše svoje scenáre, ktorá však majú rozdielny čiže viac  diváckejší  štýl, než   predovšetkým  tvrdé artové drámy orientované na festivalové publikum,  s ktorými sa uviedol v predošlej dobe.  Scenáristická zápletka  jeho najnovšej snímky  dáva  autenticky  plne vyniknúť  vynikajúcemu umeniu obsadených postáv  hercov a herečiek  v hlavných úlohách.

Dej filmu je posadený  v žánri psychologickej drámy s detektívnou zápletkou, a projekt  rešpektuje všetky  zvolené  žánrové pravidlá.

Laura (Penélope Cruz)  je  ako bývalá osudová žena,  ktorá v minulosti musela voliť medzi dvoma protikladnými životnými  príbehmi. Aktuálne  priletí so svojím synom a dospievajúci dcérou z Argentíny na  tradičnú rodinnú svadbu, kde sa  s veľkým životným odstupom konfrontuje  so svojou minulosťou:  exmilencom  Pacom  (Javier Bardem), zatiaľ čo manžel (Ricardo Darin)  trčí  doma  v Argentíne. Počas svadby  mizne Laurina dcéra a únoscovia pýtajú značne vysoké výkupné, a po telefonickom  hovore prilieta  z Argentíny aj jej polovička,  o ktorom sa hneď rozšíri, že je alkoholický lúzer, a podnikateľská troska.

Paco  postupne zistí ako to v skutočnosti je  s mnohými  vecami  jeho  pohnutej minulosti,  a  navyše sa   ako majiteľ rozľahlých viníc  rozhodne  bez kontaktu s políciou, paradoxne a k prekvapeniu celej dediny,  splniť požiadavky únoscov.  Nové  odhalenia a konfrontácie, všetko  v stále zahustenejšej  atmosfére silných emócií.

Snímka s prvkami dramaturgie telenovely,  ale i s ostrou karikatúrou vidieckeho zápecníctva  je však predovšetkým silnou rodinnou drámou s exelentne prerozprávaným dejom, s výborne zvládnutou réžiou  hlavnej hereckej dvojice  Bardem a Penélope Cruz.

Film  si  diváka  získa  vynikajúco zvládnutým  herectvom a scenár udrží  publikum v napätí až do konca.   Postava Laury ktorú stvárnila Penélope Cruz  je podľa jej  vlastných  vyjadrení –  doposiaľ najkomplexnejšou rolou, na ktorej kedy pracovala.

Hodnotenie a recenzia Gabriel Gröber: 85 % 

 

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV