Filmová recenzia: Tenet, US/GB, 2020, 150´ (d: Christopher Nolan)

Print Friendly

Titul: Tenet, US/GB, 2020, 150´
Scenár a réžia: Christopher Nolan
Scenár: Christopher Nolan
Kamera: Hoyte van Hoytema
Hudba: Ludwig Göransson
Strih: Jennifer Lame
Zvuk: Richard King, Gary A. Rizzo
Scénografia: Nathan Crowley
Masky: Audrey Doyle, Derrick Spruill
Kostýmy: Jeffrey Kurland
Producenti: Christopher Nolan, Emma Thomas
Hrajú: John David Washington, Robert Pattinson, Elizabeth Debicki, Kenneth Branagh, Aaron Taylor-Johnson, Michael Caine, Clémence Poésy, Dimple Kapadia, Himesh Patel, Martin Donovan, Andrew Howard, Anthony Molinari, Denzil Smith, Marcel Sabat, Kenneth Wolf Andersen Haugen, Laurie Shepherd, Jess Weber, Rich Ceraulo, Jurij Kolokolnikov, Fiona Dourif, Wes Chatham, Jack Cutmore-Scott
Distribúcia: Continental film, v SR od 27. augusta 2020
Foto: Continental film

Synopsis: 

The main weapon of the hero of the action sci-fi spectacle of the film visionary Christopher Nolan is a single word – TENET. In the dark world of international espionage, he fights to save the whole world. He embarks on an extremely complicated mission in which the rules as we know them do not apply to space-time.

Movie review

Akčný  sci-fi spektákl filmového vizionára Christophera Nolana je trháková montážna paľba  atrakcií v pozitívnej viere, dobrej myšlienke, a dobrých  nezištných  spôsoboch v mantineloch žánru a ich inovácie.. To ostatné môže byť  pre géniov hračka na základe ich talentu. I také sa deje, aj keď skôr v nižších a okrajových  žánroch. Nuž a snímka dokonalá od titulu až po titulky, nakrútená za pol roka v 9 krajinách sveta.

V nolanovskom  prepraconom a remeselne veľmi zrelom  prístupe sa stiera rozdiel medzi manierou a experimentovaním so štruktúrou a žánrovými stereotypmi.  Tempá deja umne striedajú odľahčenia s patetizmom.

Scenárista  Ch. Nolan zvykne  hýriť  hrdinskou premotiváciou, i konštantným nadurdeným  a  vhodne sadnúcim hudobným podmazom pri striedaní rozličných hudobných nálad,  do ktorých sú zakomponované inovatívne i ruchové zložky. Pri  vyvrcholení  zápletky  sa  dej  nezaobíde  bez  poctivej  snahy  o  gradáciu  najmä  nepravdepodobných, neurčitých a enigmatických motivácií,  až do  niekedy takmer barokového dojatia publika,  či rovnako  ako o „skutočnú katarziu pre obyčajné publikum“.

Tenet

………………………………………………………………………………………………………………….

Spokojnosť je i na distribučnej stránke filmárstva, a preto osobitý detail scenára, alebo každé herecké meno môže byť „šperkom samé pre seba“, čo sa týka i prostredia, rekvizít, či ďalších zložiek výpravy.

Na Slovenska sa  27. 8. 2020  uskutočňuje  slávnostná premiéra   dlho očakávaného  globálneho blockbustera. Film  čerpá  najmä so schém  tajomne akčnej, a pritom  onej  cestovateľskej špionáže, magických sci-fi snímok, a aj thilerovskej drámy, o spáse seba i celej planéty, i  o možnej hrozbe záhuby našej  ľudskej  podstaty.

Tenet is Christopher Nolan's Most Dazzling and Dizzying Movie Yet

Tenet  je  zástupný  pojem pre  extrémne komplikovanú misiu. V tejto  pre časopriestor neplatia pravidlá, tak ako ich poznáme. Ale si to ty divák, ktorí musíš myslieť a konať intuitívne, a proaktívne, s pokorou a nadhľadom.

Dej sa odvíja od momentu, keď skupina dobre zaškolených  agentov  so schopnosťou byť zabijakom s IQ a EQ prijme misiu. Ale  aj motiváciou  či výzvou  zvrátiť nielen kormidlo dejín, a spasiť planétu, zabrániť tretej svetovej vojne, spolu s pochopením  teórie relativity, prakticky ju aj  aplikovať  vďaka predošlému diplomu z teoretickej fyziky. Avšak  je to k neviere, na ktorej strane vlastne stojíme, a aký v tom máme sami podiel?

Nuž a to je aj reč  Johna Davida Washingtona, bojujúceho voči  ukrajinskému oligarchovi Andreiovi Satorovi (Kenneth Branagh).  A ten veru nie je  len zaručeným „nukleárnym zmizíkom“, ale aj zmizíkom v časovej hre  čiernych dier, a  spätného toku času (s princípmi  inverznej entropie)  a paradoxov time travel.

Mentorská pomocný ruka  v zápletke  pre šťastný koniec  je  tu v podaní nevyspytateľného Neila (Robert Pattinson).  Tieto hlavné postavy  súvisia zásadne  aj  s  možnou  hlavnou obeťou  krásnou  Kat, ktorá je  odlúčená od dieťaťa (Elizabeth Debicki), a  najmä  neeticky vydieraná skutočne mocným  ukrajinským nezbedníkom, s ktorým žiaľ  žije s nenávistnou nedobrovoľnosťou  a  paradoxne má jediné dieťa (syna).

Môže a musí  publikum  i postavy snímky  aj  čomusi  veriť.  Alebo nás naopak  skôr sama naša neznalosť  a  nevedomosť  vlastne chráni pred vlastnou hlúposťou. Ale i pred egom a domýšľavosťou: dobrá otázka to nielen filmová je, alebo? Komplikácií a tempa až príliš veľa? Napätie, blázni s túžbou likvidovať, a mindfucky so sústredenou a koncentrovanou mysľou od výmyslu sveta.

Priemerný divák i  klasicky  školený recenzent sa ľahko stratí. Navyše  ten  všemožný exhibicionizmus vo výprave, v pohybe a remeselnom svietení i v gardácii kamery, i v FX efektoch, či v podmazivej  kinematografickej hudbe, aj v prehliadke aktuálnych svetových hereckých es.

Tenet Actor Kenneth Branagh Isn't Sure If He's the Villain

Story  končí provokatívnou, adrenalínovou a neenigmatickou  pointou, s potenciou postaviť naráciu do pozoru, a povzbudí aj  diváka zamyslieť sa  znova nad celým dejom,  či  je aj výzvou  na opätovnú projekciu obsahu.

Viktor Cherevin Archive - HIGHLIGHTZONE

Ale princíp úspechu je obdobný:  veď každý veľký film je  zrejme  vopred  nevypočitateľná „montáž atrakcií“,  podľa lotyšského gusta  legendy  S. M. Ejzenštejna.  Ch. Nolan  nám predviedol čo to je dnes enigmatický premyslený  globálny akčný sci-fi triler a súčasne inteligentný blockbuster, bez  žánrového vymedzenia, a s umom i chuťou cinefila.

Nolanov Tenet je  biják  vhodný nielen pre multiplexové cieľové publikum, ale bez nadsádzky aj  pre  vašu  celú rodinu (hrajú ho i v arte Lumiere, kine SFÚ).

Is Tenet as good as Inception? Christopher Nolan's films ranked

BEST LOOK

The action is divine, the camera is beautiful, the music is full, the theme is fantastic, but the script is average or below average. Dialogues are difficult to hear. The storyline of the main characters is full of enigmatic stereotypes, which are wrapped in masterful visuals, puzzles and trick effects. Casting is a show from every corner (Kenneth Branagh may be unbelievable, but Robert Pattinson has no more place here than mentoring about how the world of Tenet works), relationships are only polemically active, and the motivations of the Protagonist and Kat do not fit well.

STRUCTURAL IDEA

Nolan knew how to end this, self-reflexive polygonality was suspicious, and not everyone would sit down.

Filmová recenzia: Láska v Toskánsku, ITA, 2020, 95´

Print Friendly

TITUL: Láska v Toskánsku GB/ITA, 2020, 95´
Scenár a rRéžia: James D’Arcy
Kamera: Mike Eley
Hudba: Alex Belcher
Strih: Anthony Boys, Mark Day
Scénografia: Stevie Herbert
Kostýmy: Louise Stjernsward
Producentka: Pippa Cross
Hrajú: Liam Neeson, Micheál Richardson, Valeria Bilello, Lindsay Duncan, Marco Quaglia, Gian Marco Tavani, Helena Antonio
Distríbúcia: Bontonfilm SK
Premiéra v SR: 27. augusta 2020 Bontonfilm SK

SYNOPSIS

London artist Robert (Liam Neeson) and his son Jack (Michael Richardson) lost their wife and mother years ago. They have become estranged from each other, but now they are returning together to their old family house in Tuscany because they need to sell it in a hurry. The house is associated with ancient happy and unhappy memories that have faded and desolate just like the house. Instead of idyllic country villas, they find from their memories almost a ruin with a flowing roof, with pieces of plaster falling from the ceiling and walls and with floating shutters and doors. All they have to do is settle here unplanned and start repairs. The natural awkwardness forces them to seek help from local striking bricklayers, and Jack in the local town literally and literally stumbles upon Natalie, the beautiful owner of a small restaurant. As the house repairs continue, the father and son also repair step by step their relationship, which has fallen into disrepair over the years following their mother’s death, as has their country homestead. The charming Tuscany, with its narrow roads between green hills and vineyards, the locals, the sun and the timid beginning of Jack and Natalie’s romantic relationship, serve as the best family therapy. In the end, it all looks like Memories of Italy will be beautiful this time.

Movie Review

Herec James d’Arcy a jeho celovečerný debut v úlohe scenáristu a režiséra skončil ako polovičná  výhra, kde poteší najmä pôvodný koncept a vcelku realistické  či dôveryhodné zakončenie, než sa snímka rozleží po projekcii v hlave.  Finálne  produkčné  riešenie sa hrdí síce  dobrými hercami, ktorí sa však k sebe veľmi nemajú.

Dejová zápletka  kľúči  v  probléme londýnskeho umelca  Roberta (Liam Neeson) a jeho syna Jacka (Micheál Richardson). Obaja  pred  rokmi stratili svoju ženu a matku. Z toho dôvodu  sa aj navzájom odcudzili, avšak kvôli predaji londýnskej galérie  sa  spoločne vracajú do ich starého rodinného domu v Toskánsku.  Najmä ten sa rozhodnú  narýchlo predať.

S domom sa spájajú dávne šťastné i nešťastné spomienky, ktoré vybledli a spustli rovnako ako dom. K  idylickej vidieckej vile  je súčasná  takmer ruina  s pretekajúcou strechou,  a kusmi omietky padajúcimi zo stropov,  a  s okenicami i dverami v dezolátnom stave.  Nezostáva im iné, ako sa tu neplánovane zabývať, a pustiť sa do opráv.

Láska v Toskánsku

,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,

Najväčšie prínosom filmu je  vcelku  relaxačná  nálada  toskánskeho vidieka, spolu s karikatúrnymi  opismi   značne  buranských nátur a spevu ich obyvateľov v pohľadnicových scenériách romantického zapadania slnka, či  v  prehliadkach  špecificky okorenených gurmánskych špecialít  lokálnej  toskánskej  kuchyne.

Scenár s režijným vedením sa poskladal  zrejme  systémom emociálnych ad hoc, veľká úprimnosť, ale aj  chybičky neskúsených začiatočníkov a kreatívnych prvolezcov. Distribučnému dielu  debutujúceho herca  v princípe  chýba nielen  prepracovanejšia zápletka, ale aj  vyladené a naväzujúce charaktery, či  prirodzené  ostrejšie  konflikty medzi protikladnými líniami.

Veľa vecí v príbehu je skôr  po hereckej stránke v roliach  „atypicky prehrávaných“,  avšak aj vo vzťahu k textom výpovede  dramaticky,  či  dramaturgicky problémových.  Ide o vzťah syna a otca, ale aj myšlienku návratu ku koreňom, a vysporiadanie sa s tragickou minulosťou nešťastnej  havárie na ceste. Odporúčame skôr  priaznivcom talianskeho severu a hľadačom relaxívnej melanchólie tolerancie a  všeobecného pokoja.

Filmová recenzia: PROXIMA, 2019, 108´, FRA/GER

Print Friendly

Titul: Proxima, Fra/Ger, 2019,  108´
Scenár a réžia: Alice Winocour
Kamera: Georges Lechaptois
Hudba: Rjúiči Sakamoto
Hrají: Eva Green, Matt Dillon, Lars Eidinger, Alexej Fatějev, Sandra Hüller, Nancy Tate, Jan Oliver Schroeder, Zélie Boulant
Strih: Julien Lacheray
Scénografia:_Florian Sanson
Kostýmy: Pascaline Chavanne, Fanny Rappange
Producenti: Isabelle Madelaine, Emilie Tisné
Distribúcia: Filmtopia v SR od 30. júla 2020

Synopsis:

Proxima“ is not a sci-fi, I would not compare it to any film about a journey into space in recent years. This is an intimate and intimate drama in which you will not find any action sequences – only a few scenes from the training center and, of course, the launch of the shuttle. The central character of the astronaut about how much the future adventure will disrupt her parental role is important.

MOVIE REVIEW

Hlavnou postavou  mladej  scenáristky a režisérky Alice Vinocour  je  astronautka Sarah, ktorá  má  sedemročnú dyslektickú  dcéru s výskumníkom  Európskej výskumnej  agentúry,  s ktorým žije  separovane, i keď  logický  dôvod  zlyhania funkčnej  komunikácie  v tejto bazálnej dejovej  otázke  je  okato zamlčaný.  Avšak  klasické výchovné i rodinné problémy ovplyvňujú  psychickú prípravu  Sarah  na ročnú vesmírnu misiu i fyzickú kondíciu pred odletom.

Podstatou scenára i výpovede je  nadmieru  čitateľný  jeho  tvrdý  a posunutý   rodový  aspekt. V jednoduchej skratke  ide snímka  prezentovať  moment a životný variant,  keď aj  žena môže byť  plnohodnotnou  matkou, ale súčasne aj profesionálnou astronautkou v jednom.

Nuž, i keď to znie samozrejme, v hlave jeho tvorcov je všetko otázne, mnohokrát  dilematické a veľmi   introvertné.  Avšak ľahko prečítame  dogmatiku i didaktiku „presubjektivizovanej autorky“, nuž a postavy s testosterónom  na plátne sa hrajú  na vyšinutých  polomužov.  Napríklad  nelogicky a úsmevne,  ale  odpudivo  „krehké  bytôstky  tvrdo  chľastajú“  opojný  mok  (zrejme vodka)  v spacích bunkách  po  večeroch.

Proxima

Inokedy  ich  naopak  žensky  veľmi krehko stavaná osobnosť   dokáže až manifestačne  príkladnejšie  zniesť  rekordné zaťaženie v miere,  ako  platí pre  štandard náročných vrcholových športov,  a podporené  aj  príznačným sebatrýznením.

Pozorný divák si však  taktiež  všíma, že hlavná  hrdinka má okrem množstva  znamienok  viac tukových a vodných vakov, než svalovej hmoty,  čo vidno pri  mnohých záberoch na trenažéri, i bez odevu pod sprchou.

Naopak  postavy mužských astronautov  ako  je Mike sú  napísané  podľa vzoru  stavebnicových mačov (Matt Dillon).  Sú takto  i režisérskym  castingom   selektované:  obvykle  účelovo, a  len s minimálnou aurou, a prirodzene až  za  vlastným  životným  zenitom.

Video PROXIMA Official Trailer #2 (2020) Eva Green, Matt Dillon Movie HD  Proxima

Astronautické mestečko  je  tu  taktiež  tak trochu folklórne:  zženštilé  mužské kariky,  ktorí sa pasujú  symbolicky  za „majiteľov všehomíra“ alebo prípadne  reprezentujú   bežné  funkčnejšie rodinné typy:   sú možno  i  príkladnými  kolektívni workoholikmi. Multiplikačné sú i  jazykové  dokonalosti  Sarah, ktorá  zvláda nielen materskú  francúzštinu  ale vie aj po rusky, po nemecky, a po anglicky.

Proxima / Proxima- film | Kinema.sk

Stella  napriek dyslexii   a sociálnemu omeškávaniu  zrejme  stíha i osobitú  detskú lásku k handicapovanému dieťaťu, ktoré  sa hrá na dvore.  V realite  by sme  však bez trvalej prítomnosti podpory špeciálne pedagóga  nemohli očakávať ani  dohnanie handicapu, ani zázračné napredovanie, ale v Proxime  funguje  za osobitej podmienky akýsi  vymyslený  zázrak  výchovného  paradoxu.

Nuž a  verné  publikum by sa  potom  nečudovalo  možno ani  relaxu  s mimozemšťanmi. V prípade, že by tu nejakí boli.  Veď  asi aj preto  väčšina  usiluje  o štart do vesmíru, čo  je možno  ich realizovaný detský sen, v  tak trochu nadsadenej charakteristike.

Eva Green Heads to Space in the New Proxima Trailer - VitalThrills.com

Postava Sarah, ktorá  žije  bez vnútornejšieho komentára a demonštratívne enigmaticky separovaná od  otca jej dcéry, však  okrem vzťahu s dcérou  trápia len drina, a vlastné slzy depresívnej nálady odlúčenia  po večeroch.

Paradoxne sa pred záverom sa  u  hlavnej postavy Sarah prejaví nevysloviteľne nezodpovedná infaltilita, a  nádejná snímka už to nie je  korektnou psychologickou  štúdiou  ale  ružovou žensko/detskou  fantastikou  z arzenálu  neskúsených debutantiek.   Žiaľ tu si uvedomujeme ako  experimentujúca autorka  zneužila kozmonautickú tému na  agitačnú  feministickú štúdiu s atmosférou ruského vesmírneho tábora, ale od  ducha  skutočnej  tvrdej, zodpovednej a náročnej  kozmonautiky vzdialenej na míle.

PROXIMA Official Trailer (2020) Eva Green, Matt Dillon Movie HD - YouTube

Scenár  i jeho tvorcovia  si  napriek poctivému zanieteniu  príbehom  nenašli  zaujímavejší  uhol k téme, ani k  forme rozprávania.  Príbeh   tak  postráda   potrebné  skutočné konfliktné momenty  i logickejšiu  zápletku, a taktiež  kľukatejší   dej, kde čas rozprávania len rámcuje začiatok a koniec misie.

Posts tagged as #proxima | Wopita

Proxima  je  síce vábne  a  experimentálne poetické obrazivo, avšak nie sci-fi dráma. Mladá  scenáristka/režisérka  Alice Vinocour  tu  vytvorila  nie veľmi presvedčivý produkt, ktorý zrejme ostane značne bokom od prirodzeného  diváckeho záujmu ako film bez výraznejších momentov, zaujímavých postáv či posolstva. Najzaujímavejším ťahúňom  snímky  je podtextová aura dvoch najsilnejšie napísaných ženských postáv, ale tá by tu bola i bez deja, a bez  bazálnych  hereckých kvalít.

Napriek slušnému obsadeniu s  titulnými postavami Evy Green a  Sandrou Hüller v roli osobitého agenta agentúry  je snímka ako umelecký počin  značne  nezaujímavá vďaka žánrovej a scenáristickej neukotvenosti, ale aj  mnohým  logickým lapsusom v scenári,  čím sa značne  a z mnohých  príčin  obišlo  pradivo  štandardného  filmárskeho remesla.

ESA Astronaut Centre on Twitter: "A first at @ESA_EAC: last week shooting  began for 'Proxima' (release in 2019) on location at our workplace, the  home of Europe's astronauts. The movie features Eva

Námet, scenár, obsadenie, či  kamera alebo výprava v skutočných reáloch  sú  veľmi  nepresvedčivé. Hudba  je  dokonca vyloženým plagiátom známej elektronickej kapely (Alphaville: song Big in Japan, ale v ponáške iného japonského skladateľa), čo rozoznáte  až  pod titulkami.

Vesmírna  téma  výcviku astronautky  s ženským pastišom  je  nevyvážená.  Nuž i celok dramaturgie filmu  sa javí  napokon povrchne a jednostranne zreflektovaný  formou  iluzórneho  kalkulu pre špecifické publikum.

Cinefila, ani štandardného diváka,  toto zrejme vo výsledku v kine  asi  nijak nepoteší, i keď snímka je špecifickým filmom. Festivalové poroty zaujal len na dvoch amerických miestach: na MFF Toronto a  v San Sebastián, kde dostal  mimoriadne ocenenia kritickej poroty.

Filmová recenzia: ŠARLATÁN/Charlatan, 2020, CO-PRODUCTION

Print Friendly

Titul: Šarlatán (Szarlatan/Charlatan), CZ, IRA, PL, SK, 2020, 118´

Réžia: Agnieszka Holland
Scenár: Marek Epstein
Kamera: Martin Štrba
Hudba: Antoni Komasa-Łazarkiewicz
Strih: Pavel Hrdlička ml.
Zvuk: Radim Hladík ml.
Scénografia: Milan Býček
Kostýmy: Katarína Štrbová Bieliková
Producenti: Šárka Cimbalová, Kevan Van Thompson
Hrajú: Ivan Trojan, Josef Trojan, Juraj Loj, Jaroslava Pokorná, Martin Myšička, Miroslav Hanuš, Jiří Černý, Tomáš Jeřábek, Jan Budař, Martin Sitta, Jan Vlasák, Daniela Voráčková, František Trojan, Jana Oľhová, Kamil Švejda, Václav Kopta, Ivan Sochor, Marek Epstein, Martina Babišová, Jana Kvantiková, Philipp Schenker
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 20. augusta 2020

SYNOPSIS

The charlatan is, in short, a charming work of cinematography, which is actually flawed only in its script. Its biggest disadvantage is the fragmentation and incompleteness of the message, which, however, seems to be intentional. In addition, however, the story flows and through one, not very well-known, personality shows a bigger picture of our history and asks, what is justice? However, it wouldn’t work that far without the pair of Trojans in the lead role, who give a comprehensive performance. In short, Mikolášek’s story is the one that deserved a film adaptation, and its creators did a good job at the same time. And it’s weird considering that it’s a picture in which the characters look a good fifty percent of the time (if not more) in the urine.

MOVIE REVIEW

Jan Mikolášek bol český ľudový liečiteľ a bylinkár, ktorý diagnostikoval z moču, a mal spolu tisícky pacientov, medzi ktorými boli mimochodom aj vysoko postavení hodnostári a politici z nacistického i komunistického tábora. Renomovaná poľská  režisérka Agnieszka Holland (Cez kosti mŕtvych, Horiace ker, V temnote) a scenárista Marek Epstein (Signál, V tieni, Václav), vytvorili historický film, tematicky voľne podľa skutočnosti.

Dej je trochu statický. Zásadný  problém  koprodukčného historického diela  je  s vymedzenosťou témy, ktorej účinkom vzniká  čosi,  čo viaže  akýsi  mozaikový obraz postavy a doby.  Rozličné časové okolnosti  rozprávajú  jednotlivé  životné etapy liečiteľa  Mikoláška, ktoré ho nejakým spôsobom poznamenali.

Ústrednú  divácku pozornosť  prirodzene  zaberajú  divácky veľmi vďačné  kľúčové  herecké výkony dominantnej  ústrednej dvojice  liečiteľa a jeho asistenta. Len škoda, že ani len  povahovou kresbou  svojich hrdinov  ani trošku neprekvapia.

Šarlatán

.

…………………………………………………………………………………………………………………….

Avšak závažnejším problémom je aj fakt, že tvorcovia  filmu  veľmi volne  (ne)rešpektujú skutočné udalosti, i podstatu zobrazených fenoménov.  Nejdú do komplexnosti,  či  do  mimovoľne  sa  ponúkajúceho  mystického  nadhľadu.  Nuž a  povahový dôraz na kontúry postáv  a dejové skoky ad hoc  uberajú na presvedčivosti vyznenia  vedľajších postáv. V tom istom zmysle  nedávajú  priestor na manifestáciu svojich ideí  ani  samotným  titulným hrdinom drámy.

Za režijný a herecký výkon  pochváľme  rolu Ivana Trojana v úlohe staršieho Mikoláška.  Jeho syn  Jozef Trojan potom stvárnil  Mikoláška v jeho detských a pubertálnych rokoch. Ústredné postavy uzatvára Juraj Loj ako asistent liečiteľa a čoraz lojálnejší kamarát.

Famózna  kamera Martina Štrbu  (Sklenený izba, Masaryk, Horiaci ker)  zaslúži osobitnú pochvalu.  Príjemne pôsobia výpravné i hudobné zložky produkcie.  Zvuk  a strih sú technicky v norme.

Epsteinov  Šarlatán je  scenáristicky  možno priveľmi  didaktický a doslovný, s mnohými akciu tlačeniami  do krajnosti, takmer s automatizmom akéhosi  klišé.  Avšak naopak „žánrovo selekcia“  je celkovo triezva, nepatetické s odstupom k charizme hlavného hrdinu, čo vytvára potrebnú rozporuplnnosť „zázračného liečiteľa“  taktiež ako despotu, diplomata, aj človeka schopného si užívania privátnej radosti.

Tieto  prvky však súčasne komplikujú výpoveď a posolstvo témy. Ide o  obraz  falošného mesiášstva  ako atak na despotizmus otca sekerou, zabíjanie mačiatok, bylinná zmes pre likvidácii zárodku tehotné manželky.

Mikoláška anektujú aj nacistický či komunistický režim.  Tvorcom sa  však paradoxne  nedarí sústrediť  sa  na  originálnejšom perspektívu a rozprávačskú formu, ani  svižnejšie  tempo rozprávania.

Temné stránky liečiteľskej osobnosti, aj charakteristika doby aj zaostalosť dobovej medicíny, v kontexte minulých režimov ponúkali impulzy, ale bezvýsledne, pretože  celok pôsobí akoby „vyhlodane a nekomplexne“ s dogmaticky svinským  opiátom , a so svojsky videnou  z liečiteľskou náturou kľúčovej postavy, ktorá je určite krokom mimo (viera v univerzum a vyššie zákony vs. potrat, fetiš sekerou proti otcovi, či nezmyselné ubitie nevinných mačiatok).

Takmer bravúrne nakrútený film  skúsenej  režisérky  o ťažko skúšanom  zvláštnom  človeku  v snahe uchvátiť ako dráma však  za  štruktúrou epizodickej mozaikovitosti  nevie uchopiť  najme svoju  bazálnu  tematickú podstatu. Tvorcovia vytvárajú  pastiš otázok, avšak väčšina z nich    je  značne vykonštruovaná,   a  ostala  nezapadajúcim  prvkom.  V povrchnej dejovej  mozaike  sa napokon  stráca aj  výpovedný zmysel i drive. Nuž  a  taktiež  všetky  chybičky krásy i energické prikrášlenia  konfliktných  udalostí  vyvrcholia v nelogicky  vágnom konci rozprávania.

Výstražný  „súdny  monstro-proces s liečiteľom“  na plátne  prebieha  navyše úplne inak, ako v  onej historickej dobe (žiadny jed, ale účtovnícke nezrovnalosti, šikana tiež nebola taká ostrá ako na plátne). Platiace  publikum  i náročný cinefilský divák  sa  po slušne rozohranej  dobovej  „historickej  portrétnej dráme“,  zámerne  podľa intencie  autorky  sa nedozvedia  finálny verdikt súdu, čo je  úplný dramatický nonsens rozprávania na hranici  fatálneho tvorivého záškoláctva z pozície dramaturgie.

Agniezska Holland má židovký pôvod, študovala na FAMU v čase jej najväčšej slávy, a patrí k novej vlne. Nuž a  pochybuje o bohu napriek katolíckej výchove.  Jej filmy obvykle  sa  ponášajú na  jej vlastné krédo novej vlny, a najme na  zobrazovanie  polemických  ľudí,  odsúdených k hľadaní východiska, a  snažiacich  sa o sebarealizáciu. Avšak tí sa paradoxne napokon   zmierujú  so smiešne nedosiahnutou cieľovou perspektívou.

Nuž a tu  v Šarlatánovi  nie je ani  ten  výsmech z  onoho výsledku, lebo ho nepoznáme.  Napriek  vcelku  kráľovskému renomé poľskej režisérky, jasnému nezvládnutiu  historizujúcej témy, a zrejme  ani  žánrovej  formy filmu,  A. Holland  je stále  osobnosťou,  ktorá si vydobyla rešpekt na aktuálnej českej kritickej scéne, a stále je  zrejme  ako režisérka o triedu vyššie, než jej súčasná konkurencia na kinematografickom a mediálnom trhu.

Recenzia: VÍKEND NA CHATE/Seurapeli, 2020, FIN

Print Friendly

Titul:  VÍKEND NA CHATE / Seurapeli

Krajina: Fínsko, 2020

Scenár a réžia: Jenni Toivoniemi

Účinkujú: Emmi Parviainen, Laura Birn, Christian Hillborg, Eero Milonoff, Paula Vesala, Iida-Maria Heinonen, Samuli Niittymäki, Paavo Kinnunen

SYNOPSIS

Finnish screenwriter and director Jenni Toivoniemi, who enchanted the festival jury at Sundance and Berlinale in 2012 with her short Treffit, is betting on a relatively simple recipe in her feature debut Weekend at the Cottage. He seems to let his characters run away. In reality, however, he confronts them with years of repressed emotions.

MOVIE REVIEW

Mitzi (Emmi Parviainen) oslavuje 35. narodeniny spolu s kamarátkou Veronikou (Laura Birne) pričom na staraj chate urobí párty vo veľkom štýle, čo je aj hromadnou zámienkou a pokusom vymazať svoje súčasné starosti. V rodinnom zrube na ostrove pri mori sa pred 10 rokmi uskutočnil nezabudnuteľný večierok k Mitziným 25. narodeninám a Veronika dúfa, že všetko bude podobné. Avšak skupina 30/40 ročných rovesníkov už neoplýva bezstarostnosťou mladosti, životným elánom a ideálmi.

VÍKEND NA CHATE /Seurapeli/ | Bratislava

Rieši  sa  tu  chaos  vlastných neurčitých chimér  realizovaných  bez štipky osobnej zodpovednosti  a  s následkami  psychologicky  zlých volieb v podobe rozvodov, detí, aj vlastných neprebudených konceptov zodpovednosti za  súčasnú  osobnosť  a svoje minulé  životné rozhodnutia.

Ústredná štvorica kamarátov, čo kedysi prerástla v zdanlivo idylicko-romantické sobáše, navyše dávno nie je tými ľuďmi, čo bývala. Avšak všetci bez výnimky majú  snahu vytesniť podvedomie, čo  je rovnaká komplikované, než čeliť nástrahám dospelosti, a s tým spojenou zodpovednosťou i následkom minulosti.

Víkend na chatě (2020) | Recenze | MovieZone.cz

Severské semi bottle movie je poriadnou drámou, ktorá má vynikajúco selektovaných a vedených protagonistov s prirodzeným jednaním a napätím, i tajomnou atmosférou, dva v jednom.  Čo tak trochu kazí výsledným dojem je menšia prehľadnosť scenára (divák fakt nevie kto je kto a proti komu a napokon je každý proti sebe samému i všetkým ďalším), ignorovanie klasickej výstavby deja na úkor impulzných prekvapení, a prekvapujúco slabší kameramanský výkon so značne  odfláknutým svietením scén (tma ako estetický ošiaľ), a nevábnym výtvarnom.

Fínska celovečerná  debutantka Jenni Toivoniemi  sa predstavila ako zručná autorská umelkyňa, s filmom oslavujúcim najmä ženskou psychológiou, feminizmom, a ekologickou angažovanosťou v mnohých témach výpovede.

Nuž ale  skutočne väčší globálny či európsky presah, či konzistenciu  formálnych  stránok  tu nehľadajme. Vhodné pre program kina náročného diváka ako poctivá fínska psychodráma.

Filmová recenzia: „AVA: Bez súcitu“/“AVA“, USA, 98´

Print Friendly

Titul: Ava: Bez súcitu

Krajina, rok, minutáž:  USA, 2020, 98 min
Žáner:  Akčný film / Thriller / Rodinná psycho-dráma
Režia: Tate Taylor
Účinkujú: Jessica Chastain, Colin Farrell, John Malkovich, Geena Davis, Common, Jess Weixler, Joan Chen, Diana Silvers, Ioan Gruffudd, Matt Lindquist, a další.

SYNOPSIS

AVA: Without compassion, in short, there is a compelling film spectacle that is solidly entertaining for an hour and a half, but it simply lacks something that would (if possible positively) set it apart from a crowd of similarly conceived genre pieces. With its complete conclusion, the film clearly begs for a sequel. At the moment, I don’t really care if there is one, but I don’t really believe it anyway …

MOVIE  REVIEW

AVA: bez súcitu   je  novým  akčne ladeným  thrillerom, kde  v  centre diania stojí drsná, špičkovo vycvičená  špiónka  z  neľútostného  killerského komanda (v štýle bondoviek, ale aj  v porovnaní s  Atomic Blonde či Anna).

Nová snímka  Tate Taylora  (Farba citov, Dievča vo vlaku, Mama)  nie je  typickým kultovým  bue chips  tohto žánru, ale nie je  ani nudnou a smiešnou nezvládnutou žánrovkou.  AVA  ako dobrodružný film  neuprednostňuje automobilové pretekanie, ale skôr vyvražďovaciu techniku a ústrednú ženskú killerku,  a  na ktorej charizmu  je orientovaný  žensky i mužsky  zameraný  dobrodružný fanúšik, ktorý by s ňou mohol  súcitiť,  a  tak trošku jej  aj fandiť, už len zo súhry nešťastných okolností života.

V akčných žánroch sa  úspech odvíja od vynikajúceho castingu, dobrého hereckého vedenia a prepracovaných  akčných  scén,  a  tu  s  kvalitnou dynamikou  napínavých  i tak trochu tajomných akčných  konfrontácií  v druhej časti deja, a najmä pred vrcholiacim finále dobrodružného príbehu.

Ava: Bez súcitu

Pozornosť publika je uprená  na  skvelú  titulnú hrdinku  príbehu. Žena  akoby zo života  s  nadmieru charizmatickou  Jessica Chastain, ktorá  malá zrelý psychologicky prepracovaný arzenál hereckého jednania. Dobre zvláda aj  svoju  komplikovanú  rolu bývalej alkoholičky, narkomanky  a konfliktnej asociálky, vytesnenej  z bežných  „životných schém“ prijatím  obvykle  navonok lukratívneho  miesta v štátom riadenom útvare  s prísne utajeným režimom (štát v štáte ako firma vo firme). Ale napokon i tu je znova až  príliš iná  a rizikovo nevypočítateľná,  než vyžaduje bežná norma neštandardnej vyvražďovacej  profesie čističky.

Jesiica  Chastain  tu pôsobí  navonok  ako sexuálna mašina, ale v príbehu je najmä  obeťou konfliktov rodinnej drámy, do ktorej sa film v druhej časti preklenuje,  a  bravúrne zvláda nielen pästné súboje, ale aj psychológiu  svojej  schizofrenickej  role,  i v mnohých  športových  kontaktoch bojových umení, za pomoci ktorých  efektne a veľmi akčne  likviduje nepriateľských agresorov, ktorí usilujú o jej holý život, a jej ide paradoxne o  sebazáchovu  a  prosté  prežitie.

akčný film Ava: Bez súcitu Archives - Emefka

Navyše bude  potrebné  vycúvanie z navyknutého stereotypu profesie, ktorú vykonáva.  Vymazanie vlastnej stopy a únik z nástrah prenasledovateľov z  teamu  aktuálnych systémových chlebodarcov  a biznisu s nájomnými vraždami,  ale to všetko  je vždy riziko.  Ale treba to aspoň skúsiť, keď život  a sebazáchova  o  to  doslova škemrá.

Ava: Bez súcitu - filmová recenzia | Kinema.sk

Pochvalu za režijný rukopis  i  herecké výkony výkon zaslúžia  aj  ďalší interpreti  ako  John Malkovich ako Avín mentor, či  intrigánsky Farrell s plnofúzom, či  postava  s  Geenou  Davis, ktorá  interpretuje  jej zbabelú,  ale úprimnú závislú matku, ktorá  bola  na  počiatku všetkých osudových výziev a zničeného rodinného  systému rutinných vzťahov.

Filmová recenzia: Havel, CZ, 105´

Print Friendly

Titul: Havel, CZ, 2020, 105´
Réžia: Slávek Horák
Scenár: Slávek Horák, Rudolf Suchánek
Kamera: Jan Šťastný
Hudba: Petr Malásek
Strih: Vladimír Barák
Zvuk: Viktor Prášil, Pavel Rejholec
Scénografia: Vladimír Hruška
Masky: Adriana Bartošová, René Stejskal
Kostýmy: Natálie Steklová
Producent: Slávek Horák
Hrajú: Viktor Dvořák, Aňa Geislerová, Martin Hofmann, Stanislav Majer, Barbora Seidlová, Jiří Bartoška, Adrian Jastraban, Pavel Reh, Ján Bavala, Michal Isteník
Distribúcia:  Bontonfilm SK v SR od 30. júla 2020
Foto: Bontonfilm SK

Synopsis

Set between 1968 and 1989, Havel captures the long journey and transformation of the protagonist, from the frivolous and successful playwright of the 1960s, through the human rights activist of the 1970s, to the leader of the Velvet Revolution and a global icon. But history is only in the foreground, the film Havel offers above all a big, exciting and little-known story, of which there are not many in the world. A statement was made, which is on the verge of historical correctness and artistic experimentation on the bank account of public audiovisual projects and state funds.

Movie Review

Bez ohľadu, aký  máte názor  na udalosti  roku 1989  vo filme HAVEL ide  o  divácky príjemný film so známymi a dobre obsadenými  hercami a konzistentným  režijným výkonom  mladých českých scenáristov a režisérov Ruda Suchánka a Slávka Horáka.  Snímka je žánrovo a uchopením  svojsky vymedzenej  témy veľmi neštandardná  a  zobrazuje  historickú, spoločenskú, disentnú  i občiansku ikonu Havla  ako   najmä voľnosnubnú  a „voľnomyšlienkarsku  bytosť  so žľazami„.

Ale  obdobne to platí aj  vo vzťahu s jeho  až   matersky tolerantnou  ženou  Oľgou v celoživotnom  partnerskom  zväzku.  Postavy Václav Havel  a Oľga  Havlová  tu nie  sú  len  ako „hýbatelia dejín, dramatici, esejisti a literáti„,  a skutočne  najvýraznejší  životný  intelektuálny  pár  modernej českej histórie…  Avšak   skôr  ako  dvojica  postáv  hľadajúcich  a taktiež  koketérnych. Obaja  mali aj milencov a tolerovali úlety toho druhého.

Životopisné filmy nabádajú k didaktike i rutine, menej už k umeleckej licencii voľných výkladov, ktorá je žiaľ aj limitom obsahu snímky, ktorá vyobrazuje  dianie v rokoch 1968-1989 bez Havlovho prezidentovania a celosvetovej spätnej väzbe.

Havel

Vo výpovedi  tejto biografie  ktorá sa neodvažuje vstúpiť pod povrch  akejsi  nenáročnej  spoločenskej dojmológie, a  bez  vysvetľovania geopolitického  kontextu nájdeme mnoho úsmevne prekvapujúceho.  K poctivému  a  prepracovanému  portrétnemu historickému životopisnému filmu   má  táto snímka ako žáner veľmi ďaleko.

Občan Havel (2007) | ČSFD.cz

V deji  i  v  spôsobe   rozprávania  sú často voľné skoky v časovej logike, čo najmä zahraničnému publiku sťažuje bazálnu orientáciu v deji.  Lepším  povahovým (ne)prekreslením sčasti trpia všetky hlavné, a najmä vedľajšie postavy.   Počítajte i  s dosť častým rozporom v roliach  postáv versus   ich  skutočný život,  a  celkovo  i   s minimom  skutočných znalostí  o fungovaní  reálneho  disentu hnutia Charty 77.

Na Havla a film o něm kdekdo poštěkává a exprezidenta dehonestuje. Inu,  úspěch se neodpouští | Reflex.cz

Naopak  azda  jedinou skutočnou  dejinne  „paraziticky  nemravnou historickou postavou“  je konkurenčná slovenská ikona a hrdinská  reformná komunistická  modla 1968 – Alexander Dubček. Tento  odišiel   počas normalizácie do ústrania, a  z vlastnej vôle  sa žiadnym spôsobom nezapojil  do odboja voči totalite. Dubček  bol  v  roku 1989  logicky už úplne mimo  geopolitiku. Paradoxne  Alexander  Dubček  skončil  po nevysvetlenej nešťastnej automobilovej havárii na diaľnici do Prahy.

Film Havel si připomíná výročí narození Olgy Havlové: Takhle v něm jako  první manželka prezidenta vypadá Aňa Geislerová | Super.cz | Televize Seznam

Nový  životopis Havla  nie je ani film  opierajúci sa o  analýzu či vykreslenie významného spoločensko-historického kontextu. Taktiež nejde  o  podstatný  umelecký počin (havlovstvo ako antihavel a nehavel) a nezistíme  čo a prečo napriek  obojstranným  neverám  pre seba Vašek  s  Oľgou  znamenali.

PlaY-HD ~ Havel Česke film ONLINE (2020) — CZ DABING SK | by Arsidjamin  mucuk | Aug, 2020 | Medium

Napriek   rozkolísanému konceptu  sa  podaril  jeho českým realizátorom  vcelku  príjemný divácky film s patinou doby 1968/89, so  skvelou hereckou typológiou, vedením a výkonmi  titulného Viktora Dvořáka, a tradične empatickou Annou Geislerovou (možno v životne najvýraznejšej roli), Martin Hofmann  ako Landovský, či Jiřího Bartošku  v  úlohe „nemenovaného“ filozofa Jana Patočku.

Tvorcovia komentujú svojsky dobu, publikom je zapojené. Ale záver bez strhujúcej pointy výpovede, len kamarátsky letmý dotyk a precitnutie v realite (post-socialistického) dneška.

Film Havel si připomíná výročí narození Olgy Havlové: Takhle v něm jako  první manželka prezidenta vypadá Aňa Geislerová - Super.cz

Scenáristické  metafory  sú veľakrát  konštruované  naivisticky ťažkopádne: ako príchod na undegroundový koncert v kvádru, kravate a bielej košeli, prázdne papieriky na podpis, šplhanie po rebríkoch, zakopávanie  o prah dverí, schovávačky v kuftre auta,  repliky typu subjekt vchádza do objektu.  Ale aj  vcelku veľká  zbytočnosť učiť sa na oklamanie strážcov poriadku  a  naučiť  sa  text podvratnej  Charty 77 naspamäť  po potešení sa s  milenkou  s fotografickou pamäťou: veď  už  vtedy existoval nielen fax, ale aj telefónne spojenie.

Dvořákov hrdina  „katarzuje“  na balkóne nakladateľstva Melantrich  na Václavskom námestí: nezdá sa, žeby sa sa prerodil  sám z  dramatika na politika, ale akoby ho tam skôr okolnosti, podmienky a osudové zhody  samé  vonkajškovo  usmernili. Nová česká snímka Havel  nemala strhnúť  publikum, a napokon ani nestrhne.

Havel / Havel- film | Kinema.sk

Avšak  poctiví českí filmári  s  takmer debutantským  zápalom pre vec   skôr pobavia  a  potešia skvelou hereckou typológiou, zvládnutou kamerou  i hudobno-scénickým prekreslením  značne  akčne vyskladaného deja, s výrazným audiovizuálnym nadštandardom aktuálnej českej kinematografie, pri ktorom sa nenudíte.

Nový český  Havel  má  napriek mnohým nedorobkom  a faktickým  nezrovnalostiam  predsa len  skutočnú  dramatickú  atmosféru a veľmi slušnú remeselnú stránku rozprávania, čo o slovenských historických filmoch z poslednej doby nemožno tvrdiť takmer vôbec.

Recenzia: Meky, ČR/SR, TV-DOCUMENTARY, 80´

Print Friendly

Titul: Meky, ČR/SR,  2020, 80´
Scenár: Jan Vedral, Šimon Šafránek
Réžia: Šimon Šafránek
Kamera: Martin Žiaran
Strih: Šimon Hájek
Produkcia:  Kateřina Černá, ČT, RTVS, Negativ a ďalší
Účinkujú:  Meky Žbirka a ďalší
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 16. júla 2020
Foto: Magic Box Slovakia

SYNOPSIS

It was one of the biggest shocks of our popular music at the time, after fourteen continuous victories of Karel Gott in the Golden Nightingale poll, the most prestigious music award in Czechoslovakia was blown away by a shy spectacled outsider, singer Miro Žbirka from Bratislava. The year was 1982, Mecca experienced its own Beatlemania, he wrote hits that still live. He was already in a few pains outside the spotlights, and he had a long way to go to record in the famous Abbey Road studios.

Movie  Review

Šimon Šafránek je hudobným publicistom, tvorcom videoklipov i tvorcom filmov s hudobnou tématikou, pričom získal už i prestížneho Českého leva v roku 2018. V jeho novom filme uvidíme slovenskú legendu populárnej hudby Mira Žbirku.

Žiaľ celovečerná  televízna  archívna snímka  Šimona Šafránka je skôr  rozpomínaním  význačnej  speváckej a hudobnej  legendy  a štylizovanou reportážnou kolážou. Naviac takto vymedzený prístup jasne  ignoruje   akýsi ťah na nové skutočnosti, či  prekvapujúco aj akýkoľvek  kritický pohľad na  socialistickú  dobu  a skutočne tristné tvorivé podmienky pod ideologickým pláštikom. Necháva síce  priestor na vlastnú neproblematickú a nekonfrontačnú štylizáciu zobrazovaných osobností, žiaľ s fokusom nie na ich  osobnostnú podstatu, ale len špekulatívne  na ich  „vonkajškovú  živú auru“.

Paradoxne najmä z kreatívnych  a  koncepčných  príčin  nejde  o  žiadny skutočný  profesionálny  filmový  dokument  s novými faktami a autentickosťou témy, ale len televíznu  oslavnosť ako akúsi  kolážovú skladačku z TV-archívov, bez  pridanej  vlastnej invencie. Kamera, zvuk, i strihové  prvky  nie sú vôbec korektné (neostrosti v každom zábere a neprijateľná zašumelosť  archívneho záznamu). I  tak nejasný a nedynamický  záver  je vyložene subštandardný prvok.

Pod pláštikom slobodného vyjadrenia vznikla subjektívne projektovaná  kolekcia  autorových  náznakov, dvojzmyslov, či veľmi povrchných súdov, ktorá má predovšetkým  autorsky utvárať nálady a zabávať, ale výsledok je veľmi úsmevný.

Ani  spevák  Jano Lehotský, ani  dlhodobá  manažérka a manželka Katkaŕína Černá (súčasne je aj producentkou filmu) nedostanú akýsi  slušný názorový  priestor.  Divák  si ani nevšimne ich pozície, keď to nevie predom.

Eminencia  Peter Horák nadhadzuje, textár Boris Filan dokresľuje, a  manažér  Laco Lučenič konfrontuje: všetci z nich svojských náznakoch a v špecificky enigmatických atmosférach. Formálne spôsoby výpovede  pôsobia veľmi oklieštene, chaoticky a veľakrát až na hrane amaterizmu, či  profesijnej korektnosti: zámerne roztrasené fotky namiesto zrozumiteľne prezentovaných snímok, či zvukovo, ostrosťou i farebnosťou technicky nekorektné zábery z nesprávne skladovaných matríc Betacamu a tie tvoria až  90 %  televízneho  archívneho časozberu, a mnoho ďalšieho.

Meky

Najkritickejším mankom je takmer  nulový prínos pôvodne získaných faktov. Akoby k tomu čo bolo a teraz je – nebolo treba nič ani  komentovať či vecne vysvetľovať. Snímka sa snaží  o  posolstvo tvorcov výlučne v subjektivizovanom prvoplánovom  duchu akejsi všeobecnej oslavnosti  odkazu ich dobovo podmienenej hudby.  Ale  súčasne aj  s prítomnosťou  zle skladovaného  televízneho  archívu  (ten tvorí 70 % televízneho času),  ktorý je paradoxne aj výpovedným jadrom bez náznaku vysvetlenia (žiadny titulok či komentár).

Veľa otázok, žiadne hľadanie vysvetlenia, nulový záver informačného charakteru.  Spevákova kapela sa rozpadla asi kvôli hádke o peniaze s producentom Laco Lučeničom (dôležitý aktér v skupinách Prúdy, Fermáta, Modus), ktorého neocenili, ale nič viac. Slovenská  hudobná scéna bola  oproti Čechám  skutočne  riadne podvyživená, avšak prečo?

Meky

Vraj  Praha mala 40 lepších hudobníkov ako bol on sám, tvrdí vo filme  Miro Žbirka.  O osobnom či rodinnom živote a názoroch  speváka  na život taktiež  nemáme žiadne  komentáre, a ani snahu o zachytenie živote pri čine tak ako je v kinematografii úplne prirodzené.

Miro Žbirka sa  zrejme vôbec nepresadil v zahraničí (jeho matka sa narodila v Londýne), azda kvôli póze skromnej slušnosti, ale i tomu, že konkurencia bola silná, a show business  skutočne vyžaduje silných producentov  –  čo kvôli životnej láske k manažérke, fakticky náš spevák tak trochu podcenil.

Významná a pre slovenský showbiznis  dôležitá  spevácka diva Marika Gombitová  je síce v jednej pesničke,  ale  neprehovorí  (ani reálne, a ani z archívu), čo je taktiež veľmi zvláštne.

Takže  na jednej strane  je zrejmá  útočná snaha o more oslavných emócií.  Súčasne veľká troška faktov so skoro žiadnymi novými objavnými argumentami, a bez osobitejšieho štýlu výpovede (oslavnosť, ilustratívnosť, doslovnosť, zakryté a neobjasnené konflikty, živelná chaotickosť, parketa civilizmu), ktorá skôr mlčí, obchádza, a niekedy aj  kamufluje.

Veď celá kariéra Mira  Žbirku stojí  podľa faktov z filmu  na zisku jedného jediného Zlatého slávika a symbolickej možnosti nahrávania v londýnskom štúdiu globálneho i keď skutočne trhového mena.  Ako vraví spevák: – keby som bol Čech, tak si tak nezaspievam. Prečo asi: domýšľajte si – ale vy sami, v duchu kréda televíznej snímky.

Škoda len  nevýraznej výpovede a určite nevyužitej šance, ktorú si silná osobnosť a prirodzený hudobný  talent  Mira Žbirku oprávnene zaslúži(li). NUŽ  MOŽNO NABUDÚCE !

Evaluácia G GROBER: 40 % – 50 % 

Recenzia: 3Bobule, ČR, 101´

Print Friendly

Titul: 3Bobule, CZ, 2020
Dĺžka: 101 minút
Réžia: Martin Kopp
Scenás: Matěj Podzimek, Tomáš Vávra
Kamera: Jan Filip
Hudba: Jan P. Muchow
Zvuk: Jiří Klenka, Robert Dufek
Scénografia: Milan Býček
Masky: Veronika Riehs
Kostýmy: Paulína Bočková
Producent: Tomáš Vican
Hrajú: Tereza Ramba, Kryštof Hádek, Lukáš Langmajer, Miroslav Táborský, Braňo Deák, Lumíra Přichystalová, Radim Novák, Marian Roden, Michal Isteník, Šimon Klacl, Anna Krejčířová, Prokop Zach, Karel Roden, Tomáš Měcháček, Roman Luknár, Petr Štěpán, Martin Hofmann, Jakub Uličník, Bob Klacl, Václav Postránecký
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 25. júna 2020

SYNOPSIS

After many harvests … Honza (Kryštof Hádek) and Klára (Tereza Ramba) became the parents of the twins and the owners of the winery. However, everyday worries have alienated them and they currently live separately. This is the story of the renaissance of their love in the beautiful landscape of South Moravia. For Klára and Honza, the decisive time of the wine year is coming – the vintage. Under dramatic circumstances, Honza meets his friend Jirka (Lukáš Langmajer) after years. He enthusiastically rushes to visit Moravia to help with the harvest, which of course he does not understand at all. At the same time, they hide from Honza that he has kidnapped his adolescent son, Kubu, who is traveling with them, and he also runs away from the debts that he managed to hack during the time they had not seen each other. Honza and Klára have problems over their heads. In addition to marriage, he solves how to help a failing winery and prevent theft in vineyards. In addition, Klára struggles with the plots of a Humpl employee and the prejudices of those around her who do not believe that as a woman she can make quality wine and exceed her father’s shadow,

MOVIE REVIEW

Dospievajúci  Honza a Klára  vo vinohradníckej  dedine  z prvého a druhého dielu vychovávajú dvojčatá. Spolu  zažívajú  neľahký vidiecky  život na Morave  so susedskou rivalitou, ale i zrodu novej generácie vinárov, ktorá čerpá z bohatých remeselných tradícií i sentiment po minulosti.

Vinohradnícky pár  Honza  s Klárou  čakajú tretie dieťa, i keď  ich manželstvo im zovšednelo a zdá sa  že  žijú oddelene. Objaví sa kamarát Jirka a všetko sa začne komplikovať,  keď  protiprávne  ako prekvapenie  unesie  svojho  syna Jakuba na Moravu. Všetci  sa  snažia nejako zvládnuť vinobranie a zachrániť rodinný podnik, i  keď časť  priateľov a známych má vyložene nekalé úmysly.

Honza  znova  komunikuje  s  manželkou, tá zase túžia po zachovaní otcovho odkazu a rešpektu medzi vinármi a Jirka rieši nezhody s rodinou a financie. Policajti i samotní podnikatelia  riešia krádeže hrozna z viníc, ale aj súboj sokov v láske.

3Bobule

Titulnú pozornosť  zaberá  herečka Tereza Ramba – tak ako aj  v predchádzajúcich dieloch. Príjemná hudba a kamerové pábenie.  Naopak pracovné a etnické zvyklosti pôsobia skôr vláčnou atraktívnosťou,  než obdivnou charizmou.

Honza s Klárou sa ocitli pred narodením tretieho potomka v tiesni. Napokon  mladá dvojica zisťuje,  že síce si nejako sme prestali rozumieť, avšak  láska je ako to staré auto, trvá to, ale vždy znovu zase naskočí. Film je vážny, zábavný i  poučný – avšak aj  v  nezvykle  rozvláčnom, a niekedy až v  melancholicky flegmatickom tempe  (oproti  existujúcim  a štylisticky svižne pôsobiacim dielom  Bobulí  č. 1  a  2).

Recenzia: Raoul Taburin, FRA, 90´

Print Friendly

Titul: Raoul Taburin
Country: Francúzsko, 2018, 90´
Réžia: Pierre Godeau
Predloha: Jean-Jacques Sempé (kniha)
Scenár: Guillaume Laurant
Kamera: Claire Mathon
Hudba: Javier Navarrete
Strih: Hervé de Luze
Scénografia: Yan Arlaud
Hrajú: Benoît Poelvoorde, Suzanne Clément, Edouard Baer, Grégory Gadebois, Ilona Bachelier, Vincent Desagnat, Marilou Aussilloux
Distribúcia: ASFK, v SR: 2. júla 2020
Foto: ASFK

.

SYNOPSIS 
Taburin has spent his entire life in a small village and is a renowned bicycle repairman. It sounds absurd but someone doesn’t know and will never ride a bike, although on the outside it looks exactly the opposite. A man who could ruin his reputation had just moved into the village. How to get out of it? Of course, using very absurd and bizarre solutions. We don’t have to be racers to be able to accept the sad-ridiculous phobia of a boy who let down the expectations of the community, women, father and everyone in life, and learned to live with it.
.
FILM REVIEW
.
Úsmevný oddychový film, ale kriticky čo je  smiešneho, vtipného a príťažlivého  na tom, že opravár bicyklov sa nedokáže posadiť  na sedačku,  udržať rovnováhu, a nespadnúť?  Neriešte a oddychujte, a vypínajte, pokiaľ sa dá: horúce leto, a (môžete)  rozprávkový žáner.
.

Raoul Taburin  je milá komédia o  vymyslenej fóbii  zručného  opravára  bicyklov podľa knihy slávneho karikaturistu Jeana-Jacquesa Sempého. Hrdina  Raoul Taburin (Benoît Poelvoorde)  nevie  jazdiť na bicykli, napriek tomu, že sa živí  opravovaním bicyklov, a stráži si toto tajomstvo.  Avšak do dedinky Venterol v časti Drôme sa zrovna prisťahoval parížsky fotograf Figougne, ktorý by mohol jeho povesť zničiť.  Ako z toho von? Samozrejme pomocou veľmi absurdných náznakov sa  musí nájsť  vcelku jednoduché, ale ťažko  bizarné  riešenie  v  smutno-smiešnom príbehu psychiky.  Fóbia o chlapcovi, ktorý sklamal očakávania obce, žien, otca i všetkých v živote, a naučil sa s tým žiť.

Raoul Taburin

Snímka má dobrých hercov, propaguje regionálny turizmus francúzskeho vidieka:  má hudbu, ktorá sedí a kreuje  úsmevnú náladu.  Scenár  paradoxne  minimalisticky prestrelil. Nezachráni  ho ani „naturel civilnej dikcie„. Konštrukcia  scenára  sa topí  v jedne veľkej vlastnej diere veľkého „výmyselníckeho nápadu“.  Hlavný takmer  bottle/movie  príbeh  si vystačí  bez rozohriatia ďalšieho deja, alebo skutočných živších  postáv. Papier ostal papierom, a zo scenára sa nestala  zábavná  komédia.  I  keď napokon neberme tvorcom  snahu o výnimočný a udržateľný esprit, čo dokáže len francúzska, indická, a kanadská kinematografia.

Pre realistov a zdravo mysliacich možno miestami  nekonečná  dejová  nuda so šťastným, ale len minimálne nečakaným zakončením.

Film by mal  upozorniť diváka  ako sa preniesť cez svoje chyby, ako  sa  stať  najlepšou  verziou seba samého, a  ako sa nebrať vážne a užiť si život tak, ako je.

Review summary: Raoul Taburin is a nice comedy about a fictional phobia of a skilled bicycle repairman based on a book by the famous cartoonist Jean-Jacques Sempé. The hero Raoul Taburin (Benoît Poelvoorde) can’t ride a bike, even though he makes a living repairing bicycles, and he keeps this secret. However, the Parisian photographer Figougne has just moved to the village of Venterol in the Drôme district, which could ruin his reputation. How to get out of it? Of course, with the help of very absurd hints, a rather simple but difficult bizarre solution must be found in the sad-ridiculous story of the psyche. A phobia of a boy who disappointed the expectations of the community, women, father and everyone in life, and learned to live with it.
 

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV