Filmová recenzia: Skáza dejvického divadla, CZ, 2019

Print Friendly

Titul: Zkáza Dejvického divadla, Česko, 2019, 6-krát 30´

Žáner: satirický český televízny seriál odvysielaný v kinopodobe na Febiofeste, slovenská premiéra
Réžia:
 Miroslav Krobot

Kamera: Jan Šuster,

Scenár: Ondřej Húbl, Miroslav Krobot
Účinkujú: Ivan Trojan, Václav Neužil ml.  Jr., Jaroslav Plesl, Martin Myšička, Hynek Čermák, Simona Babčáková, Lenka Krobotová, Miroslav Krobot a ďalší

Synoposis

Vedenie kedysi slávneho a azda aj kultového Dejvického divadla je vystavené existenčnej skúške z dôvodu  fiktívneho  nezískania grantu na činnosť.

Movie Review

Komické a satirické scénky  s veľmi zrelým stvárnením   rolí  hercami, ktorí   účinkujú v šesťdielnom TV seriáli.

Po Štvrtej  hviezde Dabing Street  je  seriál  Skáza Dejvického divadla už tretím v poradí.  Novinkou je, že  kolektív divadla  reprezentuje  popri hviezdach ako  Ivan Trojan, Hynek Čermák, Václav Neužil, Jaroslav Plesl, Martin Myšička, Klára Melíšková, Simona Babčáková, Martha Issová, či Jana Holcová   a  aj  ďalšie  osoby  z divadelného zákulisia, napríklad  ako  jeho  riaditeľka, inšpicient a kostýmerka, či psy týchto  osôb.

Mystifikačná  Skáza Dejvického divadla funguje  s prvkami absurdno-čiernej satiry, ktorou sa zviditeľnili   herci v roliach stvorených  Miroslavom Krobotom  ako na telo. Spolu  štyri hodiny inteligentného humoru na úrovni, a excelentné výkony účinkujúcich, s pointou a bez remeselného prehrávania.

Filmový recenzent  nemôže  túto špecifickú  satiru  dopodrobna rozpitvávať nakoľko  gegy, situácie a témy  na paródiu aktuálnej reality sú nenapodobiteľné, a tvoria vždy ucelenú atmosféru, ktorá smeruje cez absurditu k surrealizmu (kritika kváziumenia, absurdita takzvaných „šmejdov“, ochorenie AIDS, české  bábkoherectvo Spejbla a Hurvínka, atď…)  a  publikum  alebo osloví a chytí, alebo nie.  Projekt  má  za  určujúci divácky segment  skupinu  náročnejšieho diváka, pre ktorú  je  vnímaný  ako značný  realizačný počin dramaturgie verejnoprávnej  Českej televízie.

Festivalový zostrih šiestich dielov ako ucelený projekt  je  prekvapujúco celkovo  vydareným  kompromisom medzi potrebami televíznej cieľovej skupiny a fanúšikmi divadla, a pritom sa sofistikovanosťou, i svojou neukotvenou anti-žánrovosťou  vymyká českému seriálovému priemeru.

Filmová projekcia v kine SFU LUMIÉRE

Filmová recenzia: Chvilky/Moments (CZ)

Print Friendly

Titul: Chvilky, CZ/SK, 2018, 93´
Réžia:
 Beata Parkanová
Žáner: psychologický autorský film

Účinkujú: Jenovéfa Boková, Jaroslava Pokorná, Viktor Tauš, Alena Mihulová, Martin Finger, Lenka Vlasáková, Marek Geišberg

Synopsis 

Mladá žena podáva obraz o tom ako je manipulovaná svojim najbližším okolím, nevie ako von z bubliny, i keď sa ničí  najmä sama. Neexistuje ani radikálny prielom zo stereotypov žitia, i keď je to opis stavu autorkinho vnútra, ktoré dáva  pozornosť  každému  sympatickému „snaživcovi“  bez rozlíšenia a racionality.

Movie  review

Debutujúca  režisérka  a scenáristka  Beata Parkanová  nedávno absolvovala  program  na katedre scenáristiky na FAMU, pričom celovečerná  snímka  Chvilky je jej  debutantckým počinom   v roli scenáristky  i  režisérky.

Titul  Chvilky  sú   osobným príbehom mladej vcelku  fyzicky peknej  a inteligentnej  ženy,  na pomedzí  silnej  psychologickej   tragédie  a  nedynamickej  drámy.

Snímka  ktorá je tak trochu absolventským projektom  má profesijný dizajn  a obsah  pôsobí na publikum  ako  story  o  zdanlivo obyčajnej tuctovej hrdinke:  mikrosvet  bazálnych vzťahov v rodine a  k milencom.  Toto je  svet keď všetci iba využívajú akési výhody či príležitosti, napríklad  v  základných situáciách, vo  vzťahoch a emóciách, ktoré postretajú každého človeka,  a  sú nám  intímne  prirodzené  a známe.

Anežka  (Jenovéfa  Boková)  je  hlavná  realistická  a  úprimne  málo príkladná  hrdinka, ktorá zrejme  zastupuje   akýsi špecificky a veľmi hĺbkový  model  akéhosi  zacyklenia  komplikovaných stereotypov,  ktorými  sa iba hľadajú  poctivé väzby,  a skutočné životné hodnoty, neuvedomujúc si nutnosť vlastnej obrany. Otázkou sú taktiež  potreby radikálnosti riešenia  neuspokojivej životnej bilancie, i  keď  Anežka   má dostatok  pochopenia pre paradoxy  v rodinných vzťahoch,  ktoré komentuje s láskavou akceptáciou a humorom.

Z   filmu cítiť  jednak reálnu  a  všednú patinu  aktuálneho sveta,  ale i mínusové javy  ako  neukotvenosť, prázdnotu, skepsu, malosť, sebastrednosť  a ďalšie reálne existujúce elementy, ktoré  by  v  normálnom  živote normálnej  mladej  hrdinky  mali byť eliminované, lebo nás  osud  takto slabo pripravených dobehne.

Túto tému vynikajúco  vstrebala aj  hlavná postava Anežky  i  herecký výkon  Jenovéfy Bokovej, ktorá ju po každej stránke intuitívne interpretovala.  K pozitívam filmového diela možno okrem diskurznej intimity autorky  prirátať  vynikajúci  kasting  hercov,  zrelú  prácu  s nimi  a  talentovanú  režisérsku koncepciu náznakov a neuzavretosti. Sympatická  je  i viera či túžba po nájdení  akýchsi  „skutočných trvalejších hodnôt“, napriek všeobecnej akceptácii marazmu, v každej z línií  vcelku civilne  pôsobiaceho príbehu.

Škoda že postava Anežky je jedinou dobre napísanou postavou bez vedľajšieho deja a vedľajších motívov a postáv, ktoré by vytvorili kontrapunkt k cieľom hlavnej hrdinky.  Konanie ďalších postáv v praxi len utvára akúsi atmosféru, ktorá budí u starších osôb súcitný humor a u jej vzťahových priateľov najmä absurdnú paradoxnosť jej nižšieho profilu, a uspokojenia sa s bezperspektívnymi  ženáčmi, s takmer harmonickou rodinkou.

Kľúčová scéna u psychiatričky je tak  trochu  neprofesionálna.  Dôležitý dlhý rozhovor  uprostred filmu s tichom v dlhých záberoch a slzami hrdinky ako pointa je snímaný  v absurdných celkových záberoch, v ktorých úplne zanikne psychológia, a aj pozícia ku  klientovi je chybne frontálna,  pretože  maloktorý   analytik  vykonal rozhovor  takto  zoči-voči, navyše s absurdne dojímavým tichom.  Taktiež koniec  snímky so zbytočne poetickým záverom vyúsťuje  do  významového stratena, bez uzavretia témy a bez odkazu publiku. Celkové tempo filmu  by taktiež mohlo byť razantnejšie a  živšie.

Výsledkom projektu debutantky  je  civilne znejúci  portrét   tápajúceho  dievčaťa, ktoré je každodenne utláčané na duši i na tele, a má mnoho sympatickej kreatívnej energie. I keď  sa  scenár  nevyhol mnohým debutantským prešľapom, nedomyslenosti, a hlavne  uzavretej  autorskej výpovede nového  talentu.

Na druhej strane  môže  ísť   o  novú,  sympatickú a  poctivú  filmársku  osobnosť, ktorá nás v dobrom prekvapí svojou kreativitou  v ďalších  projektoch  mladej  a  rozvíjajúcej sa  českej kinematografie.

Hodnotenie – Gabriel Gröber: 60 %

Festival FEBIOFEST BRATISLAVA 2019, kino LUMIÉRE

 

Filmová recenzia: Všetci to vedia/Todos lo saben

Print Friendly

Synopsis:  V malom španielskom vidieckom mestečku je svadba, z ktorej unesú neplnoletú dcéru a únoscovia žiadajú vysoké výkupné pod hrozbou likvidácie unesenej obete.

Movie review 

Iránsky režisér Asghar Farhadi je autorským tvorcom  oscarových filmov Klient a Rozchod Nadera a Simin, ktorý v poslednej dobe vytvára svoje diela  v európskych koprodukciách a produkciách  s Talianskom, či Francúzskom.  Jeho posledený film  Film Všetci to vedia bol ocenený  Zlatou palmou za réžiu na MFF v Cannes.  Projekt  bol realizovaný  v  španielčine,  a  s  prispením  najkreatívnejších  a  najväčšmi  obsadzovaných  hercov  súčasnosti.

Asghar Farhadi  nielen  režíruje, ale aj sám píše svoje scenáre, ktorá však majú rozdielny čiže viac  diváckejší  štýl, než   predovšetkým  tvrdé artové drámy orientované na festivalové publikum,  s ktorými sa uviedol v predošlej dobe.  Scenáristická zápletka  jeho najnovšej snímky  dáva  autenticky  plne vyniknúť  vynikajúcemu umeniu obsadených postáv  hercov a herečiek  v hlavných úlohách.

Dej filmu je posadený  v žánri psychologickej drámy s detektívnou zápletkou, a projekt  rešpektuje všetky  zvolené  žánrové pravidlá.

Laura (Penélope Cruz)  je  ako bývalá osudová žena,  ktorá v minulosti musela voliť medzi dvoma protikladnými životnými  príbehmi. Aktuálne  priletí so svojím synom a dospievajúci dcérou z Argentíny na  tradičnú rodinnú svadbu, kde sa  s veľkým životným odstupom konfrontuje  so svojou minulosťou:  exmilencom  Pacom  (Javier Bardem), zatiaľ čo manžel (Ricardo Darin)  trčí  doma  v Argentíne. Počas svadby  mizne Laurina dcéra a únoscovia pýtajú značne vysoké výkupné, a po telefonickom  hovore prilieta  z Argentíny aj jej polovička,  o ktorom sa hneď rozšíri, že je alkoholický lúzer, a podnikateľská troska.

Paco  postupne zistí ako to v skutočnosti je  s mnohými  vecami  jeho  pohnutej minulosti,  a  navyše sa   ako majiteľ rozľahlých viníc  rozhodne  bez kontaktu s políciou, paradoxne a k prekvapeniu celej dediny,  splniť požiadavky únoscov.  Nové  odhalenia a konfrontácie, všetko  v stále zahustenejšej  atmosfére silných emócií.

Snímka s prvkami dramaturgie telenovely,  ale i s ostrou karikatúrou vidieckeho zápecníctva  je však predovšetkým silnou rodinnou drámou s exelentne prerozprávaným dejom, s výborne zvládnutou réžiou  hlavnej hereckej dvojice  Bardem a Penélope Cruz.

Film  si  diváka  získa  vynikajúco zvládnutým  herectvom a scenár udrží  publikum v napätí až do konca.   Postava Laury ktorú stvárnila Penélope Cruz  je podľa jej  vlastných  vyjadrení –  doposiaľ najkomplexnejšou rolou, na ktorej kedy pracovala.

Hodnotenie a recenzia Gabriel Gröber: 85 % 

 

Filmová recenzia: Lada svetom – na Žiguli cez Himaláje

Print Friendly

Titul:  Lada svetom – Na Žiguli cez Himaláje

Genre: celovečerný cestovateľský dokument

Scenár: Barbara Sliepková

Krajina: Slovensko, 2019, 75´
Kamera a réžia:
 Michal Fulier

Synopsis: Lada svetom je  cestovateľská expedícia o  dvoch  autách  Žiguli cez Rusko, Himaláje, Indiu, Pakistan, Barmu, Thajsko, až do Laosu a  adios.

Movie  Review 

Junior, Fabo, Bobor, Bajo, Šašlik a Fuli  sú mladí sympatickí  Slováci, ktorí sa vydali na 18 000 km dlhú  expedíciu cez  Himaláje  až  do  Laosu. Obdobne ako vo filme Trabantom až na koniec sveta  (2014)  sa mladý kolektív nadšencov vydá  na  zážitkovú road movie, aby  vyskúšali svoje schopnosti, pripravenosť, odvahu a šťastie, a potvrdili že aj staré  technicky zastaralé  autá  môžu ešte slúžiť  v extrémnych cestovateľských podmienkach a pri poznávaní sveta.

Zápletka  filmu  a koncept diela  pristupuje k téme v  ľahkom  žánri. Divák  má príležitosť k sledovaniu mnohokrát satirických či vtipných scénok, v ktorých  posádky áut  bojujú s ruskými policajtami,  vymieňajú si poznatky s talianskym motorkárom, či  spĺňajú tvrdé limity  čínskej  byrokracie. V indickej monzúnovej  krajine  ich prekvapia záplavy  a množstvo vody,  i  životu  nebezpečné  strmé a úzke serpentíny  s  hlbokými útesmi, na ktorých sú  pri dažďoch   aktuálne  zosuvy pôdy,  a  cestovanie  je aj  otázkou prežitia, čiže dielom osudu a šťasteny.

K superlatívnym stránkam projektu patrí prekrásny  odraz  atmosféry expedície  a  aj  filmový look autorskej snímky,  s technicky mimoriadne kvalitným obrazovým vizuálom  materiálu, zhotoveným na kamere Canon C 100 Mark II.  Dobrá je taktiež  technická kvalita zvuku až na zrozumiteľnosť komunikácie vysielačkou.

Projektovému výsledku   dominuje  skutočne excelentný kameramanský výkon  i  prekrásna  grafika, či  postprodukčné  práce v strižni  s gradáciou, či  superlatívne  obrazové korekcie.

Dominatná nálada  cestovateľského road movie  má  zámerne  vyložene humornú atmosféru.  Škoda  však  trochu nedomyslených  racionálnych  zložiek  rozprávania, pretože  celý projekt  sa  už  menej  koncentruje  na samotnú orientáciu publika v projekte.  Žiaľ je  pomenej  vysvetľujúcich  či doplňujúcich  titulkov. Komentár je menej obsažný a len naznačuje veci.  Absentujú  paralely  a  odbočky smerom k mentalite krajiny či miest, ktorými sa prechádza, alebo o zmysle a cieli expedície.

Žánrovej road-movie  by  osožilo viac  podrobnejších dát,  ale aj osobnejší, či dramatickejší spôsob rozprávania. Ku  koncu  narácie filmovej snímky  vcelku  akčne  vygradovaný  cestovateľský projekt  nebadane  stráca  svoje ťažné  body, a chýba napokon  i dôležité  či žiaduce pompéznejšie zakončenie  cestománie  s  18 000 km na cestách. Atmosféra rozprávania a autentičnosť posádky  spolu s  exotičnosťou  prechádzaných  krajín  má všetky predpoklady zabrať  aj na  domáce  slovenské  publikum.

Film Lada svetom – Na Žiguli cez Himaláje  si už našiel svoje publikum aj v knižnej podobe,  i  tak zrejme  posúva  realizované  kritériá  cestovateľských  expedičných mét  o ďalší level, spolu s titulom publikovaného cestopisu s rovnakým názvom.

Splnená  cestovateľská výzva   sa dočkala  zaujímavého  slovenského filmu s art-house lookom, ktorý mal svetovú premiéru na MFFK Febiofest 2019 v Bratislave, a bude odvysielaný aj v RTVS.

Filmová recenzia: Stratený domov, SK

Print Friendly

Titul: Stratený domov/Lost Home, Slovensko, 2019, 70 min.
Réžia
: Juraj Mravec ml.

Žáner: Dlhometrážny, cestovateľský, vojnový a reportážny dokument v spolupráci s RTVS
Účinkujú  ako samotní  nehereckí protagonisti: Oliver Valentovič, Matej Karlák, Mária Karláková, Klára Bujnová, Iljas Hadži Murat

Synopsis: Bika o Mosul, slovenskí záchranári,  obyvateľstvo postihnuté následkami vojny, a vypoveď mladého slovenského filmára

FILM  REVIEW

Témou  dokumentárneho filmu  sú okolnosti  vojnového  konfliktu v súvislosti s bitkou o Mosul.  Do oblasti cestujú na misiu dvaja mladí slovenskí medici, ktorý majú na Slovensku funkčné rodiny a deti.  Lekári pracujú v limitovaných  poľných podmienkach a po práci sa snažia zabudnúť na psychicky náročnú aktuálnu realitu vojnovej misie.

Zápletka na preskáčku sleduje niekoľko línií, ktoré nechcene zapadajú do akejsi nepredpokladanej  intuitívne zvolenej  mozaiky, ktorej síce chýba  konzistentný koncept, ale  miestami je obraz  silne  naturalisticky imaginatívny,  čo môže i nemusí pôsobiť na publikum ozvláštňujúco, i keď obrazutvornosť   vojnového materiálu z prvej línie  je až iritujúco zaujímavá.

Vo vedľajšom tematickom  pláne  snímky vidieť miestneho automechanika, ktorý práve odchádza do Nemecka  a má problémy s vyplatením výkupného za rodinných príslušníkov, ktorých mu zajali nepriatelia.   Lekári  Oliver a Matej  dobrovoľne žijú  osamotene a vzdialení  od svojich rodín  a riskujú  existenciu vlastného života  v oblasti Mosulu  pri výkone pracovných povinností  svojej humanitárnej misie. Ich hrdinstvo  či výnimočnosť  tak trochu skresľujú zábery ich alkoholového konzumu, rodinný plač a hádky, chlapská infantilnosť,  banálne ocenenia výhrou  nepotrebného kuchynského  robota  v  tombole.  Dobré i zlé popri dobrej vôli  otvoriť sa  verejnému mediálnemu projektu.

Filmový  dokument  sa  špecificky  opiera  o  takzvaný  aktuálny reportážny  zber  (veľakrát šokujúca krutosť,  márny boj  umierajúcich  pacientov v poľnej nemocnici), a zámerne nevyužíva  klasické  či  štandardné  publicistické  či  dokumentárne  komentáre, a nepracuje ani s hudbou a titulkami.  Zdá sa  že mladý autor filmu  vykonal  odvážny počin. Podarilo sa mu zachytiť reflexívne a autenticky všetko to, čo išlo  počas jeho  reportážnej  vojenskej  cesty zachytiť.  Nakrútené zábery  pôsobia  ako zámer  značne fragmentárne, veľakrát zbytočne naturalisticky.  Veď ako inak,  keď tu nejde o scenár,  o premyslenú dramaturgiu, a napokon celkom zámerne je film  bez jasnej hlavnej myšlienky, či bez akejkoľvek dodatočnej racionalizácie všetkých ťažkých momentov  na záberoch filmového diela.

Publikum bude pre sledovaní  akcií  i značne zmetené, pretože  autor podáva holé fakty bez pridaného kontextu, paralel, vysvetlení a podobne. Naopak tvrdo vyžaduje aby  na hlavu i srdce divákov  pôsobili surové emócie.  Táto značne riskantná tvorivá téza  samozrejme  bráni aj univerzálnejšiemu komunikačnému či umeleckému účinku.

Projekt, na ktorom participovala aj verejnoprávna RTVS  dominantne vyznieva   ako  formou  nie  dotiahnutá  nízkorozpočtová  cestovateľská reportáž o vojnovom konflikte a vojnou spustošenej oblasti,  na spôsob študentských experimentov.

Tvorca sa nepochybne veľmi snažil, ale vo finále vidno produkt ešte  značne  neskúseného  autora, ktorému  značne prerástla téma cez jeho schopnosti.

Projektu  by  svedčala  predovšetkým tvrdšia dramaturgická oponentúra, čím by čiastočne zanikol aj moment  silného  podfinancovania projektu, a nutnosť pracovať  núdzovo  „systémom na kolene“  a  „one-man-show“  čo znamená  bez asistentov,  bez  štandardnej  profesijnej kamerovej techniky,  bez štábu, bez  obvyklých profesijných zvyklostí podľa produkčných zložiek.  Takže filmový produkt presne naopak.

Filmová recenzia: Oni a Silvio

Print Friendly

Titul: Oni a Silvio, Taliansko, 2018, 138´

Scenár a réžia: Paolo Sorrentino

Synopsis

Oscarový režisér Paolo Sorrentino na pozadí  obrazu  orgií  a prázdnotou okázalosti a honosnosti  vykresluje satirický portrét talianskeho reklamného mága  a  kontroverzného  premiéra  Silvia Berlusconiho, a politikov jemu podobných.

Movie Review

Najúspešnejší taliansky režisér súčasnosti a jeden z najvýraznejších svetových tvorcov Paolo Sorrentino (Tu to musí byť, Mladosť, Božský)  je angažovaným umelcom, ktorému nerobí  vo svojich dielach problém  skúmania manipulácie, moci,  podsvetia  a  korupcie.

Vo filme sledujeme najdlhšie vládnuceho  talianskeho premiéra  Berlusconiho medzi rokmi 2006 a 2009, ako tento excentrický miliardár manipuluje s mocou ľudu  i so  svojimi blízkymi.

Snímka v prvej časti zobrazuje mentalitu ľudí, ktorí sa neúspešne snažia dostať k nemu čo najbližšie, a v druhej časti  projektu odráža  portfólio ľudí v jeho najbližšej blízkosti  dostupnými k pikantným kompromisom  v snahe udržať sa pri moci a vplyve,  užiť si  popritom apetítu mladých dievčat  s plážovými bakchanáliami, a súčasne sa vyhnúť škandálom a hrozbe väzenia. Samotný premiér  a kontroverzný  „predseda“ stál  mnoho krát  pred súdom za uplácanie, dane, mafiu, falošné svedectvo, podplácanie svedkov, sex s neplnoletým dievčaťom a  podobne.  Avšak  Sergio  do väzenia nikdy nenastúpil.

V titulnej roli  snímky  tróni  Toni Servillo,  karikujúci  reálneho Berlusconiho  formou  dokonale nalíčenej tváre s prifarbeným strihom vlasov, opáleným telom,  vybielenými zubami, nastrelenými vlasami  a grotesknými grimasami, spojenými s nadmiernou   výrečnosťou.  Vedenie role, prežívanie i psychofyziológia  stvárnenia  hlavnej role, ktoré  fungujú skvele  i  s  patričnou mierou.

V  hereckom výbere a vedení charakterov skvelý  taliansky režisér  Paolo Sorrentino nezaváha ani trochu.  Náležite je  herecky a typologicky stvárnený  špekulatívny  obchodník  Sergio Morro (Riccardo Scamarcio), alebo  manželka Silvia Veronica Lario,  či pokus o získanie novej  sympatickej  obdivovateľky  Stelly, ktorý však vyšumí do stratena, a má veľmi trpký efekt:  ako  všetko božské, krásne… ale ako v živote, trvá  len pár  krátkych  okúzľujúcich momentov.

Scenár  tejto  vcelku artovej  snímky s perfektnou  pompézne výpravnou scénou, premysleným kamerovými kompozíciami  a dynamickým strihom, umne  výstižnou hudobnou dramaturgiou,  a skvele prezentovanými komparznými scénami   i úmerným naratívnym tempom reflektuje  najmä  mentalitu  všeobecnej  „konzumentskej plytkosti  večierkov“ s názvom bunga-bunga.

Boli to akcie  s platenými spoločníčkami a zvrhlou dekadenciou od výmyslu sveta.  Tieto a ďalšie eventy  sa stali kľúčovou formou zápisu k spoločenskej a mocenskej smotánke, z ktorých sa  väčšina členov  neskôr mohla  neskôr  obávať nielen svojej  hriešnej minulosti, ale i plánovanej budúcnosti s rodinou, a súkromným biznisom.

Film  Oni a Silvio režiséra Paola Sorrentina   je predovšetkým  majstrovkou vtipnou a satirickou štúdiou.  Ide o dielo s úchvatným vizuálnym štýlom, a  o paradoxoch  globálneho sveta, plného chvíľkového  opojenia  sexom, mocou, vplyvom pre  vybraných.

Avšak nič netrvá večne a každý problém, vec či životná etapa  má  nielen  svetlo, ale aj  nepríjemné  a paradoxné tiene realizácie, v čom spočíva i jasné posolstvo  tejto veľmi výnimočnej  snímky.

Hodnotenie – Gabriel Gröber: 90 %

MFF Febiofest Bratislava, 2019 

 

Filmová recenzia: Punk je hneď, 2019, SK

Print Friendly

Titul: Punk je hneď!  Krajina: Slovensko, Česko, 2019, 70´
Pedagogické vedenie: Marek Leščák 
Dramaturgia: Ivo Trajkov 
Scenár a réžia: Juraj Šlauka
Kamera: Ivo Miko
Strih: Michal Reich, Matej Beneš
Hudba: David Kollar
Zvuk: Michal Džadoň 
Účinkujú: Pavol Kovačovský, Juraj Gerža, Mário Fríbert, František Škorpík, Patrícia Schürrerová, Ľudmila Marošová, Marián Rác
Distribúcia: ASFK od  21. marca 2019

Synopsis

Story  drogovo závislého tridsiatnika  Kvička  v rozpadajúcom sa podnájme so svojou družkou a jeho skoro  dvojročným synom. Jeho slniečková idylka  naráža  na životné stereotypy,  a  krutú osudovosť,  pričom  privátna  existencia sa mení  na voľný pád.

Movie  Review

Hlavný hrdina i jeho príbeh je výsledkom štúdia doktoranda VŠMU  Juraja Šlauka s kameramanom  Ivom Mikom, dramaturgom  Ivo Trajkovom, hudobným skladateľom Davidom Kollarom, a pedagogickým vedúcim projektu  Marekom Leščákom.

Vznik filmu menšou čiastkou podporili český i slovenský  audiovizuálny  fond,  takže mohol vzniknúť nízkorozpočtovaný no-budget  film o skupine známych, a pre známych.  Režisér to vraj robil nie pre seba, ale pre oných známych ľudí zo svojho okolia, ktorých pozná už 8 rokov, a hlavného hrdinu a jeho okolie  dokonca od základnej školy.

Ústrednou témou rozprávania  má byť   postava Kvičku – drogovo závislého  podnájomníka  s punkovým ohozom a mentalitou (Pavol Kovačovský),  ktorý žije  kdesi v záhoráckom zapadákove.  Hrdina  má  družku Paťu  a len  niekoľkomesačného  syna Samka, ktorý je svedkom  mnohých  scénok s neplatením za podnájom v  rozpadlej chajde.

Hrdinský  punkerský tridsiatnik  živorí  v  permanentnej  pohodárskej  idylke závislého narkomana, v ktorej  sa  povrchne  alternatívne nažívanie  nikdy nedospelých  individualít  stretáva  s bežnými životnými  starosťami, dokonca s výzvami  zodpovednosti za rodinu i život.

Na  to však Kvička reaguje po svojom:  infaltilne sa  baví, kradne, droguje, a zas to isté, a neváha ani s použitím revolveru, ktorý vlastní. Vidíme ako sa jeho labilná partnerka chce obesiť,  neskôr podrezať žiletkou.  Keď  ju  jej partnerský  druh  okradne, tak mu  odpúšťa, potom sa všetko vracia ku starému a tak ďalej, a popri vzťahu s krčmárkou.

Okrem  skupinovej  tolerancii  ku permanentnému pocitu takzvaného rauša,  a kriminálnym deliktom, nevidno pri narácii  snímky  žiadnu vzťahovosť, väzby, pocity a city, či nebodaj partnerskú chémiu.

Pri  finálnom  pokuse o lúpežné prepadnutie  punkera  so strelnou zbraňou sa všetko zvrtne.  Odvtedy  sa  začínajú o  svojbytného nepodareného hrdinu  zaujímať  aj  silové zložky štátu: mestská a štátne polícia,  ktorým sa na konci snaží zúfalo utiecť.

Dejom filmu sú príbehy a akcie okolo mladého  hédonistického konzumenta drog. Jeho  konzumnou métou je  okrem  zberu  ukradnutého železa a drahých kovov  pre zberné suroviny  aj  všetko od alkoholu, fajčenia, heroínu i kokaínu,  i keď vo veľmi nedôveryhodnej kombinácii, podľa skutočne závislých osôb.

Dialogickým  výrazovým materiálom  sú nespisovné slová, dokonca takmer stále v nesprávnej skloňovanej,  či pádovej  forme slovenského jazyka.

Označenie a charakteristiku filmu najlepšie vystihuje  tradičný  slovenský developerský termín nízkorozpočtového študentského no-budgetu a obsahovo  s dobrodružstvom a beznádejou životnej trosky

Kameraman  Ivo  Miko pracoval len s fotoaparátom, bez kamery, svetiel a asistentov, a navyše dosť záberov je voľky-nevoľky aj slepých či neostrých. O kamerovom štábe, hercoch, platenom komparze, svetlách,  rekvizitách, kostýmoch a tak ďalej radšej nehovorme.  Hudba je však dobrá, drsná: zapadá a hodí sa.

Okrem titulnej postavy sú všetko  neherci a  známe osoby zo skutočného životného  okolia  režiséra,  ktorí zrejme za smiešny honorár interpretujú len sami seba, či špecifický obraz o svojom okolí, podľa režisérskych dikcií a potreby autentickej výpovede.  Výsledkom je  odraz akejsi špecifickej autorskej slobody mladého slovenského režiséra  a jeho aktuálne  predvedenie  čo najvernejšieho a najmaximálnejšieho  obrazu  spodiny, hnusu, rebélie, anarchie a  lúzerstva.

Odraz spodiny  by však  nemusel byť až tak  umelecky zlý, keby  to bolo celé trochu inak, či skutočne  zásadne inak.   Nuž a aktuálne  je  nový debutantský počin  Juraja Šlauka  veľmi otáznym príspevkom  s anarchistickým pozlátkom:  vyholená hlava s čírom, tetovania, fet, krádeže, non-stop periféria zúfalého prežívania za každú cenu, ale bez otázok ambícií, morálky a prirodzenej ľudskej všímavosti k okoliu, i  bez modelovej  úcty  mladých hrdinov  samotných   k  sebe samému.

Punkový  debut nakrútený punkou  metódou  by mohol  slovenské publikum poriadne a nepredstierane  naštvať: vulgárny, špinavý  a rozpadnutý svet bez úcty k druhým  i  k  sebe samému, realizovaný  spôsobom na hrane všetkých mantinelov…

Recenzia: Gabriel Gröber

MFF Febiofest Bratislava, 2019

Filmová recenzia: Leto

Print Friendly

Titul filmu: Leto, Rusko, 2018, 126´; ČB a kolorované 
Réžia: Kirill Serebrennikov
Genre: hudobný životopis 

Scenár: Kirill Serebrennikov, Lili Idova, Michail Idov
Kamera: Vladislav Opeljanc
Strih: Jurij Karich
Hudba: Roman Bilyk
Hrajú: YooTae, Irina Starsenbaum, Roman Bilyk, Filipp Avdejev, Alexandr Gorčilin, Nikita Jefremov, Julija Aug, Jelena Koreneva, Lija Achedžakova, Anton Adasanskij, ďalší
Distribúcia: ASFK od  14. marca 2019

SYNOPSIS 

Leningrad  v období osemdesiatich  rokov minulého storočia, keď mládež počúva  Lou Reeda, Iggyho Popa, Bowieho alebo Talking Heads. Patrí k nim aj mladý Viktor a jeho kapela a známi.

Movie Review 

Leningrad tvorí kulisu artového  historického filmu, ktorý okrem hudby navodzuje špecifickú retro-atmosféru začiatku rockovej a beatovej éry v Rusku, ktoré tvoria plagiátori a pokračovatelia  skupín ako Lou Reed, Iggy Pop, David Bowie, či  Talking Heads.

Mladý Viktor spolu s  Mikem a Natašou, ktorá porodí a vychováva svoje bábätko, relaxujú počas leta na pláži a organizujú hudobné koncerty, ale aj  ďalšiu zábavu v komunistickom Rusku osemdesiatich rokov.  Snímka bola realizovaná  podľa pamäte na  rockerov  Machaila Naumenka a Viktora Cojeho.

Filmový kritik je na veľkých rozpakoch, keď má hodnotiť vcelku svetovo uvedený  filmový produkt, ktorý  je skôr televíznym videoklipovým experimentom, kríženým s oslavným retro-filmom, a popritom  voľne inšpirovaný skutočnými reáliami tvrdého režimizmu, čiže reálne značne krutej  historickej  doby  bez ekonomickej, duchovnej  i osobnej slobody, pričom o tomto sa v projekte taktne mlčí.

Ale  napriek všetkému jeho tvorcovia popisujú  rodiaci  sa  základ ruskej beatovej scény, ktorá má často naivistické aranžmá. Atmosféra  akcií  pripomína  bytové či výchovné koncerty pre školskú mládež,  a  hudobný rockový štýl, ktorý  je bez rozpakov  v plienkach,  nemá ďaleko k ruskému popu či  ruskému folku.

V záberoch i celkovo deji  snímky  niet  napriek náznakom skutočnej rebélie a  konfliktov.  Kamerové  zábery  sú skôr paródiou a satirou, či pokusom o frašku  alebo  snahou   o oslavný muzikál s lookom dokumentárneho filmu.

Scenár  autora  a režiséra  Kirilla Serebrennikova  má nulový dej a nulové charaktery postáv.  Navyše sa  nedrží ani žánrových zvyklostí.  Zápletka  trojice hlavných postáv  je nekonečnýým  vnorm do tvorivého procesu  svojich  až príkladne  netypických  hrdinov, ktorí  nie sú ani dobrí, ani zlí, ani vážni ani smiešni, a napokon v ničom ani hrdinskí, až na to že neustále pózujú  pred  Pillard Bolex H-16 kamerou  (ktorá kedysi v onej dobe  stála ako tri  nové luxusné  automobily), a fajčia  bez prestania čosi medzi baleným tabakom, a jointami   z  trávovej zmesi, čiže povestnú mariánku.

Miestami sa do deja vkráda i otvorená nuda, pretože jeho stopáž  je značne nadužená, už i z toho dôvodu, že okrem zrodu dieťatka film je bez deja.  Udalosti sú zobrazované  podľa voľne interpretovaných  archívnych  zápiskov o skutočných ruských kapelách  Kino a Zoopark.

Filmové dielo  scenáristu a režiséra  Kirilla Serebrennikova  (momentálne je  tento canneský tvorca  v ruskom väzení za údajnú spreneveru)  malo slávnostnú svetovú  premiéru v hlavnej súťaži MFF v Cannes, 2018,  a snímka  bola nominovaná na Zlatú palmu, ale odišla  bez ocenenia.

Hudobník Boris Grebenshchikov, ktorý je  jednou  z najvýznamnejších postáv ruského rocku, označil film za „lož od začiatku do konca“ s tým, že skutoční ruskí „undergroundový umelci“ žili iným spôsobom.

Recenzia: Gabriel Gröber 

 

Filmová recenzia: Sklenená izba

Print Friendly

Titul: Sklenená izba/The Glass Room, ČR, SR, 2019, 104´
Réžia: Július Ševčík
Scenár: Andrew Shaw
Genre:  artová historická dráma podľa bestselleru  

Adaptácia: podľa románu Simona Mawera
Kamera: Martin Štrba
Strih: Jaroslaw Kaminski
Hudba: Antoni Komasa-Łazarkiewicz, Rupert Volkmann
Účinkujú: Carice van Houten, Hanna Alström, Karel Roden, Roland Møller, Claes Bang, Alexandra Borbély, Karel Dobrý, Vladimír Polívka, Zuzana Fialová, Brian Caspe, Petra Bučková, Martin Hoffmann, Olga Plojhar Bursíková, Vladimír Javorský, David Šír, Marián Mitaš, Igor Rattaj, Cyril Dobrý, Anna Jeníková, Markéta Krejčová
Distribúcia: Garfield film od 14. marca 2019

Synopsis 

Skúsený  mladý  český  režisér  Július Ševčík  (Restart, Normal,  Masaryk) realizuje  adaptáciu  románu britského spisovateľa  Simona Mawera  s  atraktívnym  európskym kastingom,   a  podmanivou  architektúrou  modernistickej vily Tugendhat.  Hlavná hrdinka  Češka Liesel ako manželka  bohatého židovského podnikateľa si dáva realizovať  u známeho  architekta  vilu, avšak  jej  lesbická  aférka  s Hanou, a taktiež mimomanželský vzťah  otca rodiny  s  utečenkyňou,  i  celkovo  „chorá prerodová  doba  nástupu fašizmu„, následne  nutný pobyt v exile,  i ďalšia nepriaznivá  historická situácia komunistického diktátu, sú dostatočne trýznivým bremenom, ktoré  nepochybne dôkladne  preverujú  charakter  každej  zo zúčastnených postáv.

MOVIE  REVIEW 

Najväčším lapsusom snímky  popri  skutočne  výberovom  kástingu, režijne veľmi zručne vedených hercoch, či zaujímavej hudbe a strihu, akoby z artového medzičasia je bazálna zápletka a románový príbeh.  Problémom  je  aj literárna predloha, prílišne dizajnový  a  len  povahovo náznakový  scenár  a  anti-príbehová dramaturgia  filmu, v ktorej sa pozabudlo na vzťahy a psychológiou postáv, i vymedzenie naratívnych priorít  historickej snímky.  Komunikačné veci  ako sa zdá,  poriadne zadrhávajú  aj  zlyhávajú.

Príbeh  sa snaží byť predovšetkým  snímkou o vzťahoch, ale výsledok je  limitovaný a rozpačitý.  Neprehľadnosť rozprávania  pôsobí  na bežného diváka  stroho akademicky, a bez možnosti prečítania  chémie emócií.

Napríklad  len málo sa dozvedáme  o  vzájomných putách, minulosti  a perspektívnych snahách postáv, či  dôvod ich  prehnanej intimity   v  prezentovanej  nadštandarde  uvoľnenej  morálke, ktorá automaticky nevyplynie len z absurdnosti histórie  nepochybne  totalitných režimov.

V dialógoch len s námahou cítiť  esenciu postáv.  Symbolika rozžiarenej  onyxovej  steny  je len estétskym pozlátkom, či patinou príbehu, kde všetci navzájom laškujú a sú nadmieru akční, až  ich vlastné  vzájomné avantúry  napokon i  kruto zničia.

História je najmä  extrémne strohá až  krutá: napríklad  jeden z  manželov  odcudzený a  utrápený v nenaplnenosti  tragicky hynie, alebo za otáznych okolností  splodené  dieťa  v predajnom vzťahu s nežiaducim násilným jedincom, ktorému taktiež  pošli všetky vzťahy a jeho bývalá žena skončila tragicky…

O duchu adaptovaného  románového bestsellera  a  duchu histórie viac vypovedá preestetizované  výtvartno, rozličné kostýmové štylizácie a rekvizity,  kamerou spomaľované  frekvencie  pohybu osôb, detí, či javov počasia a dennej či ročnej doby.  Dôraz  tvorcov filmu je na  neopakovateľnosti  vypätých idylických  splynutí   či  na  mikromomentoch  autentickej vášne v snímke, čo napokon vyúsťuje do akéhosi  šľahačkového pózerstva,  napriek vcelku poctivému zámeru tvorcov.

Režisér   Júliu Ševčík  nesklamal  v skutočne dobrej výtvarnej a hereckej  práci s niektorými  osobnosťami európskeho formátu,  napríklad  výkon  Carice van Houten  je skutočne famózny.   Úchvatná je výprava, kostýmy  či  excelentný vizuál  slovenského kameramana Martina Štrbu  má poctivú snahu o zrelú  formu. Tejto  snahe  neodpovedá len  príliš  ilustratívna selektívna  dejovosť  filmového diela,  akoby v estetickom  mikrokozme.

Dramatické zložky  a najmä vzťahy a motivácie  sú  na dramatický projekt povrchné,  niekedy značne  neprehľadné.  Mnohokrát  ide len o dej  v tézovitých  – i keď osobitne autentických  skratkách.  Napríklad  krotko vykreslené príchody  totality  fašizmu i komunizmu, alebo  úsmevné  poetické  náznakové klišé výsluchu tajnej polície … uletené  a nedôveryhodne  pôsobiace  milovanie  počas noci anexie  vojskami spriatelených armád v noci na 21. 8. 1968,  a ďalšie momenty  sú  určite až  príliš svojvoľnými interpretáciami faktov. S  typickým,  ale žiaľ  pre publikum  „percepčne“  len  pomýleným autorským chcením. Ambicióznemu projektu  tu i  tam  chýba  najmä  dôležité prirodzené pnutie a vášeň  aj  medzi  ústrednými  skutočne osudovými  ženskými  postavami.

Napríklad typizácia výpovede  s  tvrdým chlapským ignorantstvom  pri vášni,  či  popis  osobných zón  pri prejavoch erotiky, a  obdobnou lacnou lapkou  si  to  autori  nevyžehlia.  Komunikácia  s divákom však  nepostráda ani autorskú mantru obesie  s  ľúbivo modernou  autoerotikou,  či  osobitú  fóbiu sexu s rovnakým pohlavím, ale všetko len v špekulatívnych  a decentne neostrých náznakoch.

Napriek   záverečnému  verejnému i  platonickému  prísľubu hrdiniek, ktoré tušia, že  po absurdnej historickej skúsenosti  je  na skutočnú osudovú  „výhybkovú  chémiu“   neskoro.   Rodinné  trápenia  z  vyšších kruhov i osobná škandalóznosť ich počinov  vyznieva   zbytočne  tuctovo, i a výsledok  končí  ako  neúspešný  pokus o štýlový  hollywoodsky  look  na úrovni doby.

Tradične osvedčený produkčne-autorský  tandem  Rudolf  Biermann/Július  Ševčík  uspel len  s rezervami,  keď  Sklená izba je formálne extrémne  slušnou snímkou, ale príbehovo  len banálne  priemerným filmom, i to  značne na efekt   s estétsky artovou, či nezávislou  cieľovkou.

K vynikajúcemu filmovému príbehu  pre medzinárodného diváka nestačí len láska k pekným  obrázkom  a  poetické  zaujatie krásou.  Žiaľ táto schematická  póza  je  dnes mnohokrát  akýmsi spoločným kardinálnym mankom i ďalších projektov mladej  domácej  kinematografie, ktorých režiséri podceňujú či ignorujú  pevné  scenáristické a dramaturgické  mantinely rozprávania.

Kritické hodnotenie:  Gabriel Gröber:  60 – 65 %

TRAILER:  https://www.youtube.com/watch?v=g9jfP1x4Lp0

Filmová recenzia: JAO

Print Friendly

Titul: Yao Francúzsko/Senegal,2018,104´
Réžia: Philippe Godeau
Hrajú: Omar Sy, Gwendolyn Gourvenec, Lionel Louis Basse, Fatoumata Diawara

Synopsis

Seydou Tall je pozvaný do Dakaru, aby tam predstavil svoju novú knihu, a po prvý raz  sa  vrátil  z odstupu  času do miest, z ktorých pochádza.

MOVIE  REVIEW

13-ročný africký školák  Yao  je ešte nezbedný mladík,  ktorý  zrejme pod vplyvom čítania vedecko-fantastických verneoviek  ale  bez vedomia rodičov a aj  bez financií utečie  z domu,  precestuje  vlakom  387 kilometrov, ktoré ho delia od hlavného mesta, a stretne sa  s hercom Seydou Tallom, aby ho požiadal o autogram do kozou obžratej učebnice.

Na  francúzsku  celebritu  so Senegalskými koreňmi  urobí  svojhlavý  čin dieťaťa  dojem, a  rozhodne sa zmeniť dohodnutý program, odložiť svoj naplánovaný let, a vydať sa na zvláštne road movie s taxikárom, a neskôr aj  v  polorozpadlej  kraksni,   ktorú  z nutnosti náhodne kúpil  aby neskúseného zanieteného  chlapca  odviezol  domov naspäť do rodnej dediny.

Cestovateľský film je zámienkou aby sa  publikum  formou akéhosi  poetického až  mystického dobrodružstva  oboznámilo s rozdielmi medzi francúzskou a senegalskou mentalitou, a ponúklo záujemcom akýsi  kultúrny product placement o zaujímavej krajine  i   miestopis  o  zvykoch  obyvateľov, jazdu načierno preplneným senegalským vlakom,  stretnutie s africkou cestovateľkou  a free-lancerkou  v nočnom podniku, i  kontakt  s rodinou  miestneho šamanského kúzelníka, ktorý sa  skrýva v jednom sídle  pri rieke  ako majiteľ autoservisu, ale aj výlet na africkú pláž a kúpanie sa na nej.

Typický frankofónny  film je nakrútený v úsmevnom duchu a dobrom profesijnom štandarde, i keď téma i dejové zložky sú  tak trošku  riedkym odvarom zo sladkých byliniek.

Kritické hodnotenie: Gabriel Gröber:  55 % 

Festival Créme de la créme v Bratislave, 2019 

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV