Filmová recenzia: Milan Sládek, SK, 2020, 92´, 110´D: M. Šulík

Print Friendly

Druh: Dokumentárny film

Titul: Milan Sládek, Sk, 2020, 92´

Scenár a réžia: Martin Šulík
Kamera: Richard Krivda

Hudba: Nikolaj Nikitin, Ľuboš Šrámek

Kamera: Richard Krivda

Strih: Marek Šulík

Účinkujú:

Milan Sládek, Milan Lasica, Jana Pogorielová, Eva Mária Chalupová, Ľubomír Feldek, Ladislava Petišková, Vladimír Štefko, Helmut Scheier, Frank Meyer, Franz Bodo Gerono, Laurenz Leky, JochenFassbender, František Mikloško, Ľubomír Piktor, Katarína Aulitisová, Beáta Hileková, Peter Tabaček, Milada Synková, Ján Kocman 

Synopsis
A documentary about an exceptional man and mime, Milan Sládek. A film about a man and the personality involved in the birth of modern Slovak pantomime. Milan Sládek was born in Kysucie and was inspired by the technique of French mimes, and at the same time he developed his own language of communication, with learned drama and art. In August 1968 he emigrated to Germany, where he founded the Kefka Pantomime Theater in Cologne and the Kaukliar International Theater Festival. After a ten-year unsuccessful return to Slovakia (1989-2002), he exists in Cologne, and at the age of more than eighty he is still working.

Milan Sládek - film o podivuhodnom živote slovenského míma | Kinema.sk


Synopsis

Dokument o výnimočnom človeku a mímovi Milanovi Sládkovi. Film o človeku, a podieľajúcej sa osobnosti pri zrode modernej slovenskej pantomímy. Milan Sládek sa narodil na Kysuciach a inšpiroval sa technikou francúzskych mímov, a súčasne si vypracoval vlastný komunikačný jazyk, s poučenou dramatikou i výtvarnom. V auguste 1968 emigroval do Nemecka, kde založil v Kolíne divadlo pantomímy Kefka, a medzinárodný divadelný festival Kaukliar. Po desaťročnom nepodarenom návrate na Slovensko (1989 – 2002) existuje v Kolíne nad Rýnom, a vo veku viac ako osemdesiat rokov stále pracuje.

Movie Review

Martin Šulík sa po absolvovaní VŠMU a v spolupráci s producentom Rudolfom Biermannom stal najvýraznejším zjavom slovenského hraného filmu. Napríklad Muž so zajačíma ušami (2020), Tlmočník (2020), Cigán (2011), Slunečnečný štát (2005), Krajinka (2000), Orbis Pictus (1997), Záhrarada (1995). Rovnako zmysluplnne sa venoval aj televíznemu dokumentárnemu filmu (dokončil viac než 20 prevažne televíznych a súčasne artových celovečerných dokumentov), kde však akceptoval aj tón istej „oslavnosti portrétov“ ako popisných zrkadiel , či inteligentných reflexií významnejších osobností súčasnosti i minulosti, a naopak niekedy aj s redundantnou s ochotou k bulvárnosti výpovede v medailónoch osobností a zjavov, i celkového naladenia svojej tvorby.

V tomto duchu vznikal a dokončil sa aj dokumentárny film o mímovi Milanovi Sládkovi, ikone slovenskej pantomímy, a veľmi významnému divadelnému performerovi, možno aj európskeho formátu, ktorý mal všestranný umelecký talent ako divadelný režisér, mím, výtvarník, divadelný scénograf, maliar a grafik, pedagóg a manažér kultúry.

Žiaľ život Milan Sládka je mimoriadne komplikovaný. Ako umelec má mnohoraký talent nielen na divadlo a výtvarné disciplíny, ale najmä na choreografiu pantomímy i divadla, i odvahu pre pálčivé lokálne, globálne, i historicky traumatizujúce motívy. Škoda že v toto univerzálnom, mimoriadnom, i „ľudsky nešťastnom osamotení“ nie je autorský a náročný portrét dôslednejší, či osobnejší. Chýba pokus hlbšie úvahy i skutočné reakcie na konfliktnosti žitia, čo je tvorivou podstatou i prekliatím osudu Milana Sládka ako míma.

Milan Sládek si prakticky nedokázal získať dôstojné miesto ani v časoch socialistického Slovenska, ani ako emigrant v Nemecku, a ani po návrate do Bratislavy, v časoch po Nežnej revolúcii, kde síce založil na „zelenej lúke“ funkčné a prínosné divadlo Aréna z priestorov bývalého televízneho skladu, ale napokon všetko vzdal, a vrátil sa do Kolína, obdobne ako veľa emigrantov na Slovensku, či v Čechách, ktorých akoby nik nechcel a nepotreboval.

Avšak kvôli celkovej nepriazni prostredia, a nevyriešeným podmienkam manažérskej podpory, nefunkčnému sponzoringu, a nedostatočným dotáciám, sa Milan Sládek radšej rozhodol pre návrat do Kolína, kde už bol známy, a mal reputáciu u intelektuálneho a vzdelaného publika.

Scenár dokumnentárneho filmu sa drží menej dramatickej a vyložene nekonfliktnej „všeobecnej oslavnosti“, keď najdôležitejšie informácie padajú z úst nie samého Milana Sládka, ale z úst kritikov umenia, známych politikov, či osôb v Nemecku.

Rozkolísanú a „uhýbavú dramaturgiu“ žiaľ podporuje aj prekvapujúco mierne nestabilná zvukárska a kamerová práca, s drobnými či väčšími technickými problémami (výpovedná nezrozumiteľnosť, nejednotný vizuálny štýl, prípadné technické nedorobky), a azda najväčším príspevkom pre edukačnú a didaktickú časť výpovedného zámeru. Celkovo je projekt akoby šitý na univerzálnu a všeobecne orientovanú (popkultúrnu) dramaturgiu RTVS, ktorá je aj hlavným producentom snímky.

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV