Filmová recenzia: ŠARLATÁN/Charlatan, 2020, CO-PRODUCTION

Print Friendly

Titul: Šarlatán (Szarlatan/Charlatan), CZ, IRA, PL, SK, 2020, 118´

Réžia: Agnieszka Holland
Scenár: Marek Epstein
Kamera: Martin Štrba
Hudba: Antoni Komasa-Łazarkiewicz
Strih: Pavel Hrdlička ml.
Zvuk: Radim Hladík ml.
Scénografia: Milan Býček
Kostýmy: Katarína Štrbová Bieliková
Producenti: Šárka Cimbalová, Kevan Van Thompson
Hrajú: Ivan Trojan, Josef Trojan, Juraj Loj, Jaroslava Pokorná, Martin Myšička, Miroslav Hanuš, Jiří Černý, Tomáš Jeřábek, Jan Budař, Martin Sitta, Jan Vlasák, Daniela Voráčková, František Trojan, Jana Oľhová, Kamil Švejda, Václav Kopta, Ivan Sochor, Marek Epstein, Martina Babišová, Jana Kvantiková, Philipp Schenker
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 20. augusta 2020

SYNOPSIS

The charlatan is, in short, a charming work of cinematography, which is actually flawed only in its script. Its biggest disadvantage is the fragmentation and incompleteness of the message, which, however, seems to be intentional. In addition, however, the story flows and through one, not very well-known, personality shows a bigger picture of our history and asks, what is justice? However, it wouldn’t work that far without the pair of Trojans in the lead role, who give a comprehensive performance. In short, Mikolášek’s story is the one that deserved a film adaptation, and its creators did a good job at the same time. And it’s weird considering that it’s a picture in which the characters look a good fifty percent of the time (if not more) in the urine.

MOVIE REVIEW

Jan Mikolášek bol český ľudový liečiteľ a bylinkár, ktorý diagnostikoval z moču, a mal spolu tisícky pacientov, medzi ktorými boli mimochodom aj vysoko postavení hodnostári a politici z nacistického i komunistického tábora. Renomovaná poľská  režisérka Agnieszka Holland (Cez kosti mŕtvych, Horiace ker, V temnote) a scenárista Marek Epstein (Signál, V tieni, Václav), vytvorili historický film, tematicky voľne podľa skutočnosti.

Dej je trochu statický. Zásadný  problém  koprodukčného historického diela  je  s vymedzenosťou témy, ktorej účinkom vzniká  čosi,  čo viaže  akýsi  mozaikový obraz postavy a doby.  Rozličné časové okolnosti  rozprávajú  jednotlivé  životné etapy liečiteľa  Mikoláška, ktoré ho nejakým spôsobom poznamenali.

Ústrednú  divácku pozornosť  prirodzene  zaberajú  divácky veľmi vďačné  kľúčové  herecké výkony dominantnej  ústrednej dvojice  liečiteľa a jeho asistenta. Len škoda, že ani len  povahovou kresbou  svojich hrdinov  ani trošku neprekvapia.

Šarlatán

.

…………………………………………………………………………………………………………………….

Avšak závažnejším problémom je aj fakt, že tvorcovia  filmu  veľmi volne  (ne)rešpektujú skutočné udalosti, i podstatu zobrazených fenoménov.  Nejdú do komplexnosti,  či  do  mimovoľne  sa  ponúkajúceho  mystického  nadhľadu.  Nuž a  povahový dôraz na kontúry postáv  a dejové skoky ad hoc  uberajú na presvedčivosti vyznenia  vedľajších postáv. V tom istom zmysle  nedávajú  priestor na manifestáciu svojich ideí  ani  samotným  titulným hrdinom drámy.

Za režijný a herecký výkon  pochváľme  rolu Ivana Trojana v úlohe staršieho Mikoláška.  Jeho syn  Jozef Trojan potom stvárnil  Mikoláška v jeho detských a pubertálnych rokoch. Ústredné postavy uzatvára Juraj Loj ako asistent liečiteľa a čoraz lojálnejší kamarát.

Famózna  kamera Martina Štrbu  (Sklenený izba, Masaryk, Horiaci ker)  zaslúži osobitnú pochvalu.  Príjemne pôsobia výpravné i hudobné zložky produkcie.  Zvuk  a strih sú technicky v norme.

Epsteinov  Šarlatán je  scenáristicky  možno priveľmi  didaktický a doslovný, s mnohými akciu tlačeniami  do krajnosti, takmer s automatizmom akéhosi  klišé.  Avšak naopak „žánrovo selekcia“  je celkovo triezva, nepatetické s odstupom k charizme hlavného hrdinu, čo vytvára potrebnú rozporuplnnosť „zázračného liečiteľa“  taktiež ako despotu, diplomata, aj človeka schopného si užívania privátnej radosti.

Tieto  prvky však súčasne komplikujú výpoveď a posolstvo témy. Ide o  obraz  falošného mesiášstva  ako atak na despotizmus otca sekerou, zabíjanie mačiatok, bylinná zmes pre likvidácii zárodku tehotné manželky.

Mikoláška anektujú aj nacistický či komunistický režim.  Tvorcom sa  však paradoxne  nedarí sústrediť  sa  na  originálnejšom perspektívu a rozprávačskú formu, ani  svižnejšie  tempo rozprávania.

Temné stránky liečiteľskej osobnosti, aj charakteristika doby aj zaostalosť dobovej medicíny, v kontexte minulých režimov ponúkali impulzy, ale bezvýsledne, pretože  celok pôsobí akoby „vyhlodane a nekomplexne“ s dogmaticky svinským  opiátom , a so svojsky videnou  z liečiteľskou náturou kľúčovej postavy, ktorá je určite krokom mimo (viera v univerzum a vyššie zákony vs. potrat, fetiš sekerou proti otcovi, či nezmyselné ubitie nevinných mačiatok).

Takmer bravúrne nakrútený film  skúsenej  režisérky  o ťažko skúšanom  zvláštnom  človeku  v snahe uchvátiť ako dráma však  za  štruktúrou epizodickej mozaikovitosti  nevie uchopiť  najme svoju  bazálnu  tematickú podstatu. Tvorcovia vytvárajú  pastiš otázok, avšak väčšina z nich    je  značne vykonštruovaná,   a  ostala  nezapadajúcim  prvkom.  V povrchnej dejovej  mozaike  sa napokon  stráca aj  výpovedný zmysel i drive. Nuž  a  taktiež  všetky  chybičky krásy i energické prikrášlenia  konfliktných  udalostí  vyvrcholia v nelogicky  vágnom konci rozprávania.

Výstražný  „súdny  monstro-proces s liečiteľom“  na plátne  prebieha  navyše úplne inak, ako v  onej historickej dobe (žiadny jed, ale účtovnícke nezrovnalosti, šikana tiež nebola taká ostrá ako na plátne). Platiace  publikum  i náročný cinefilský divák  sa  po slušne rozohranej  dobovej  „historickej  portrétnej dráme“,  zámerne  podľa intencie  autorky  sa nedozvedia  finálny verdikt súdu, čo je  úplný dramatický nonsens rozprávania na hranici  fatálneho tvorivého záškoláctva z pozície dramaturgie.

Agniezska Holland má židovký pôvod, študovala na FAMU v čase jej najväčšej slávy, a patrí k novej vlne. Nuž a  pochybuje o bohu napriek katolíckej výchove.  Jej filmy obvykle  sa  ponášajú na  jej vlastné krédo novej vlny, a najme na  zobrazovanie  polemických  ľudí,  odsúdených k hľadaní východiska, a  snažiacich  sa o sebarealizáciu. Avšak tí sa paradoxne napokon   zmierujú  so smiešne nedosiahnutou cieľovou perspektívou.

Nuž a tu  v Šarlatánovi  nie je ani  ten  výsmech z  onoho výsledku, lebo ho nepoznáme.  Napriek  vcelku  kráľovskému renomé poľskej režisérky, jasnému nezvládnutiu  historizujúcej témy, a zrejme  ani  žánrovej  formy filmu,  A. Holland  je stále  osobnosťou,  ktorá si vydobyla rešpekt na aktuálnej českej kritickej scéne, a stále je  zrejme  ako režisérka o triedu vyššie, než jej súčasná konkurencia na kinematografickom a mediálnom trhu.

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV