
Titul: Proxima, Fra/Ger, 2019, 108´
Scenár a réžia: Alice Winocour
Kamera: Georges Lechaptois
Hudba: Rjúiči Sakamoto
Hrají: Eva Green, Matt Dillon, Lars Eidinger, Alexej Fatějev, Sandra Hüller, Nancy Tate, Jan Oliver Schroeder, Zélie Boulant
Strih: Julien Lacheray
Scénografia:_Florian Sanson
Kostýmy: Pascaline Chavanne, Fanny Rappange
Producenti: Isabelle Madelaine, Emilie Tisné
Distribúcia: Filmtopia v SR od 30. júla 2020
Synopsis:
Proxima“ is not a sci-fi, I would not compare it to any film about a journey into space in recent years. This is an intimate and intimate drama in which you will not find any action sequences – only a few scenes from the training center and, of course, the launch of the shuttle. The central character of the astronaut about how much the future adventure will disrupt her parental role is important.
MOVIE REVIEW
Hlavnou postavou mladej scenáristky a režisérky Alice Vinocour je astronautka Sarah, ktorá má sedemročnú dyslektickú dcéru s výskumníkom Európskej výskumnej agentúry, s ktorým žije separovane, i keď logický dôvod zlyhania funkčnej komunikácie v tejto bazálnej dejovej otázke je okato zamlčaný. Avšak klasické výchovné i rodinné problémy ovplyvňujú psychickú prípravu Sarah na ročnú vesmírnu misiu i fyzickú kondíciu pred odletom.
Podstatou scenára i výpovede je nadmieru čitateľný jeho tvrdý a posunutý rodový aspekt. V jednoduchej skratke ide snímka prezentovať moment a životný variant, keď aj žena môže byť plnohodnotnou matkou, ale súčasne aj profesionálnou astronautkou v jednom.
Nuž, i keď to znie samozrejme, v hlave jeho tvorcov je všetko otázne, mnohokrát dilematické a veľmi introvertné. Avšak ľahko prečítame dogmatiku i didaktiku „presubjektivizovanej autorky“, nuž a postavy s testosterónom na plátne sa hrajú na vyšinutých polomužov. Napríklad nelogicky a úsmevne, ale odpudivo „krehké bytôstky tvrdo chľastajú“ opojný mok (zrejme vodka) v spacích bunkách po večeroch.
Inokedy ich naopak žensky veľmi krehko stavaná osobnosť dokáže až manifestačne príkladnejšie zniesť rekordné zaťaženie v miere, ako platí pre štandard náročných vrcholových športov, a podporené aj príznačným sebatrýznením.
Pozorný divák si však taktiež všíma, že hlavná hrdinka má okrem množstva znamienok viac tukových a vodných vakov, než svalovej hmoty, čo vidno pri mnohých záberoch na trenažéri, i bez odevu pod sprchou.
Naopak postavy mužských astronautov ako je Mike sú napísané podľa vzoru stavebnicových mačov (Matt Dillon). Sú takto i režisérskym castingom selektované: obvykle účelovo, a len s minimálnou aurou, a prirodzene až za vlastným životným zenitom.
Astronautické mestečko je tu taktiež tak trochu folklórne: zženštilé mužské kariky, ktorí sa pasujú symbolicky za „majiteľov všehomíra“ alebo prípadne reprezentujú bežné funkčnejšie rodinné typy: sú možno i príkladnými kolektívni workoholikmi. Multiplikačné sú i jazykové dokonalosti Sarah, ktorá zvláda nielen materskú francúzštinu ale vie aj po rusky, po nemecky, a po anglicky.
Stella napriek dyslexii a sociálnemu omeškávaniu zrejme stíha i osobitú detskú lásku k handicapovanému dieťaťu, ktoré sa hrá na dvore. V realite by sme však bez trvalej prítomnosti podpory špeciálne pedagóga nemohli očakávať ani dohnanie handicapu, ani zázračné napredovanie, ale v Proxime funguje za osobitej podmienky akýsi vymyslený zázrak výchovného paradoxu.
Nuž a verné publikum by sa potom nečudovalo možno ani relaxu s mimozemšťanmi. V prípade, že by tu nejakí boli. Veď asi aj preto väčšina usiluje o štart do vesmíru, čo je možno ich realizovaný detský sen, v tak trochu nadsadenej charakteristike.
Postava Sarah, ktorá žije bez vnútornejšieho komentára a demonštratívne enigmaticky separovaná od otca jej dcéry, však okrem vzťahu s dcérou trápia len drina, a vlastné slzy depresívnej nálady odlúčenia po večeroch.
Paradoxne sa pred záverom sa u hlavnej postavy Sarah prejaví nevysloviteľne nezodpovedná infaltilita, a nádejná snímka už to nie je korektnou psychologickou štúdiou ale ružovou žensko/detskou fantastikou z arzenálu neskúsených debutantiek. Žiaľ tu si uvedomujeme ako experimentujúca autorka zneužila kozmonautickú tému na agitačnú feministickú štúdiu s atmosférou ruského vesmírneho tábora, ale od ducha skutočnej tvrdej, zodpovednej a náročnej kozmonautiky vzdialenej na míle.
Scenár i jeho tvorcovia si napriek poctivému zanieteniu príbehom nenašli zaujímavejší uhol k téme, ani k forme rozprávania. Príbeh tak postráda potrebné skutočné konfliktné momenty i logickejšiu zápletku, a taktiež kľukatejší dej, kde čas rozprávania len rámcuje začiatok a koniec misie.
Proxima je síce vábne a experimentálne poetické obrazivo, avšak nie sci-fi dráma. Mladá scenáristka/režisérka Alice Vinocour tu vytvorila nie veľmi presvedčivý produkt, ktorý zrejme ostane značne bokom od prirodzeného diváckeho záujmu ako film bez výraznejších momentov, zaujímavých postáv či posolstva. Najzaujímavejším ťahúňom snímky je podtextová aura dvoch najsilnejšie napísaných ženských postáv, ale tá by tu bola i bez deja, a bez bazálnych hereckých kvalít.
Napriek slušnému obsadeniu s titulnými postavami Evy Green a Sandrou Hüller v roli osobitého agenta agentúry je snímka ako umelecký počin značne nezaujímavá vďaka žánrovej a scenáristickej neukotvenosti, ale aj mnohým logickým lapsusom v scenári, čím sa značne a z mnohých príčin obišlo pradivo štandardného filmárskeho remesla.
Námet, scenár, obsadenie, či kamera alebo výprava v skutočných reáloch sú veľmi nepresvedčivé. Hudba je dokonca vyloženým plagiátom známej elektronickej kapely (Alphaville: song Big in Japan, ale v ponáške iného japonského skladateľa), čo rozoznáte až pod titulkami.
Vesmírna téma výcviku astronautky s ženským pastišom je nevyvážená. Nuž i celok dramaturgie filmu sa javí napokon povrchne a jednostranne zreflektovaný formou iluzórneho kalkulu pre špecifické publikum.
Cinefila, ani štandardného diváka, toto zrejme vo výsledku v kine asi nijak nepoteší, i keď snímka je špecifickým filmom. Festivalové poroty zaujal len na dvoch amerických miestach: na MFF Toronto a v San Sebastián, kde dostal mimoriadne ocenenia kritickej poroty.