Titul: Proxima, Fra/Ger, 2019,  108´
Scenár a réžia: Alice Winocour
Kamera: Georges Lechaptois
Hudba: Rjúiči Sakamoto
Hrají: Eva Green, Matt Dillon, Lars Eidinger, Alexej Fatějev, Sandra Hüller, Nancy Tate, Jan Oliver Schroeder, Zélie Boulant
Strih: Julien Lacheray
Scénografia:_Florian Sanson
Kostýmy: Pascaline Chavanne, Fanny Rappange
Producenti: Isabelle Madelaine, Emilie Tisné
Distribúcia: Filmtopia v SR od 30. júla 2020

Synopsis:

Proxima“ is not a sci-fi, I would not compare it to any film about a journey into space in recent years. This is an intimate and intimate drama in which you will not find any action sequences – only a few scenes from the training center and, of course, the launch of the shuttle. The central character of the astronaut about how much the future adventure will disrupt her parental role is important.

MOVIE REVIEW

Hlavnou postavou  mladej  scenáristky a režisérky Alice Vinocour  je  astronautka Sarah, ktorá  má  sedemročnú dyslektickú  dcéru s výskumníkom  Európskej výskumnej  agentúry,  s ktorým žije  separovane, i keď  logický  dôvod  zlyhania funkčnej  komunikácie  v tejto bazálnej dejovej  otázke  je  okato zamlčaný.  Avšak  klasické výchovné i rodinné problémy ovplyvňujú  psychickú prípravu  Sarah  na ročnú vesmírnu misiu i fyzickú kondíciu pred odletom.

Podstatou scenára i výpovede je  nadmieru  čitateľný  jeho  tvrdý  a posunutý   rodový  aspekt. V jednoduchej skratke  ide snímka  prezentovať  moment a životný variant,  keď aj  žena môže byť  plnohodnotnou  matkou, ale súčasne aj profesionálnou astronautkou v jednom.

Nuž, i keď to znie samozrejme, v hlave jeho tvorcov je všetko otázne, mnohokrát  dilematické a veľmi   introvertné.  Avšak ľahko prečítame  dogmatiku i didaktiku „presubjektivizovanej autorky“, nuž a postavy s testosterónom  na plátne sa hrajú  na vyšinutých  polomužov.  Napríklad  nelogicky a úsmevne,  ale  odpudivo  „krehké  bytôstky  tvrdo  chľastajú“  opojný  mok  (zrejme vodka)  v spacích bunkách  po  večeroch.

Inokedy  ich  naopak  žensky  veľmi krehko stavaná osobnosť   dokáže až manifestačne  príkladnejšie  zniesť  rekordné zaťaženie v miere,  ako  platí pre  štandard náročných vrcholových športov,  a podporené  aj  príznačným sebatrýznením.

Pozorný divák si však  taktiež  všíma, že hlavná  hrdinka má okrem množstva  znamienok  viac tukových a vodných vakov, než svalovej hmoty,  čo vidno pri  mnohých záberoch na trenažéri, i bez odevu pod sprchou.

Naopak  postavy mužských astronautov  ako  je Mike sú  napísané  podľa vzoru  stavebnicových mačov (Matt Dillon).  Sú takto  i režisérskym  castingom   selektované:  obvykle  účelovo, a  len s minimálnou aurou, a prirodzene až  za  vlastným  životným  zenitom.

Astronautické mestečko  je  tu  taktiež  tak trochu folklórne:  zženštilé  mužské kariky,  ktorí sa pasujú  symbolicky  za „majiteľov všehomíra“ alebo prípadne  reprezentujú   bežné  funkčnejšie rodinné typy:   sú možno  i  príkladnými  kolektívni workoholikmi. Multiplikačné sú i  jazykové  dokonalosti  Sarah, ktorá  zvláda nielen materskú  francúzštinu  ale vie aj po rusky, po nemecky, a po anglicky.

Stella  napriek dyslexii   a sociálnemu omeškávaniu  zrejme  stíha i osobitú  detskú lásku k handicapovanému dieťaťu, ktoré  sa hrá na dvore.  V realite  by sme  však bez trvalej prítomnosti podpory špeciálne pedagóga  nemohli očakávať ani  dohnanie handicapu, ani zázračné napredovanie, ale v Proxime  funguje  za osobitej podmienky akýsi  vymyslený  zázrak  výchovného  paradoxu.

Nuž a  verné  publikum by sa  potom  nečudovalo  možno ani  relaxu  s mimozemšťanmi. V prípade, že by tu nejakí boli.  Veď  asi aj preto  väčšina  usiluje  o štart do vesmíru, čo  je možno  ich realizovaný detský sen, v  tak trochu nadsadenej charakteristike.

Postava Sarah, ktorá  žije  bez vnútornejšieho komentára a demonštratívne enigmaticky separovaná od  otca jej dcéry, však  okrem vzťahu s dcérou  trápia len drina, a vlastné slzy depresívnej nálady odlúčenia  po večeroch.

Paradoxne sa pred záverom sa  u  hlavnej postavy Sarah prejaví nevysloviteľne nezodpovedná infaltilita, a  nádejná snímka už to nie je  korektnou psychologickou  štúdiou  ale  ružovou žensko/detskou  fantastikou  z arzenálu  neskúsených debutantiek.   Žiaľ tu si uvedomujeme ako  experimentujúca autorka  zneužila kozmonautickú tému na  agitačnú  feministickú štúdiu s atmosférou ruského vesmírneho tábora, ale od  ducha  skutočnej  tvrdej, zodpovednej a náročnej  kozmonautiky vzdialenej na míle.

Scenár  i jeho tvorcovia  si  napriek poctivému zanieteniu  príbehom  nenašli  zaujímavejší  uhol k téme, ani k  forme rozprávania.  Príbeh   tak  postráda   potrebné  skutočné konfliktné momenty  i logickejšiu  zápletku, a taktiež  kľukatejší   dej, kde čas rozprávania len rámcuje začiatok a koniec misie.

Proxima  je  síce vábne  a  experimentálne poetické obrazivo, avšak nie sci-fi dráma. Mladá  scenáristka/režisérka  Alice Vinocour  tu  vytvorila  nie veľmi presvedčivý produkt, ktorý zrejme ostane značne bokom od prirodzeného  diváckeho záujmu ako film bez výraznejších momentov, zaujímavých postáv či posolstva. Najzaujímavejším ťahúňom  snímky  je podtextová aura dvoch najsilnejšie napísaných ženských postáv, ale tá by tu bola i bez deja, a bez  bazálnych  hereckých kvalít.

Napriek slušnému obsadeniu s  titulnými postavami Evy Green a  Sandrou Hüller v roli osobitého agenta agentúry  je snímka ako umelecký počin  značne  nezaujímavá vďaka žánrovej a scenáristickej neukotvenosti, ale aj  mnohým  logickým lapsusom v scenári,  čím sa značne  a z mnohých  príčin  obišlo  pradivo  štandardného  filmárskeho remesla.

Námet, scenár, obsadenie, či  kamera alebo výprava v skutočných reáloch  sú  veľmi  nepresvedčivé. Hudba  je  dokonca vyloženým plagiátom známej elektronickej kapely (Alphaville: song Big in Japan, ale v ponáške iného japonského skladateľa), čo rozoznáte  až  pod titulkami.

Vesmírna  téma  výcviku astronautky  s ženským pastišom  je  nevyvážená.  Nuž i celok dramaturgie filmu  sa javí  napokon povrchne a jednostranne zreflektovaný  formou  iluzórneho  kalkulu pre špecifické publikum.

Cinefila, ani štandardného diváka,  toto zrejme vo výsledku v kine  asi  nijak nepoteší, i keď snímka je špecifickým filmom. Festivalové poroty zaujal len na dvoch amerických miestach: na MFF Toronto a  v San Sebastián, kde dostal  mimoriadne ocenenia kritickej poroty.