
Titul: Meky, ČR/SR, 2020, 80´
Scenár: Jan Vedral, Šimon Šafránek
Réžia: Šimon Šafránek
Kamera: Martin Žiaran
Strih: Šimon Hájek
Produkcia: Kateřina Černá, ČT, RTVS, Negativ a ďalší
Účinkujú: Meky Žbirka a ďalší
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 16. júla 2020
Foto: Magic Box Slovakia
SYNOPSIS
It was one of the biggest shocks of our popular music at the time, after fourteen continuous victories of Karel Gott in the Golden Nightingale poll, the most prestigious music award in Czechoslovakia was blown away by a shy spectacled outsider, singer Miro Žbirka from Bratislava. The year was 1982, Mecca experienced its own Beatlemania, he wrote hits that still live. He was already in a few pains outside the spotlights, and he had a long way to go to record in the famous Abbey Road studios.
Movie Review
Šimon Šafránek je hudobným publicistom, tvorcom videoklipov i tvorcom filmov s hudobnou tématikou, pričom získal už i prestížneho Českého leva v roku 2018. V jeho novom filme uvidíme slovenskú legendu populárnej hudby Mira Žbirku.
Žiaľ celovečerná televízna archívna snímka Šimona Šafránka je skôr rozpomínaním význačnej speváckej a hudobnej legendy a štylizovanou reportážnou kolážou. Naviac takto vymedzený prístup jasne ignoruje akýsi ťah na nové skutočnosti, či prekvapujúco aj akýkoľvek kritický pohľad na socialistickú dobu a skutočne tristné tvorivé podmienky pod ideologickým pláštikom. Necháva síce priestor na vlastnú neproblematickú a nekonfrontačnú štylizáciu zobrazovaných osobností, žiaľ s fokusom nie na ich osobnostnú podstatu, ale len špekulatívne na ich „vonkajškovú živú auru“.
Paradoxne najmä z kreatívnych a koncepčných príčin nejde o žiadny skutočný profesionálny filmový dokument s novými faktami a autentickosťou témy, ale len televíznu oslavnosť ako akúsi kolážovú skladačku z TV-archívov, bez pridanej vlastnej invencie. Kamera, zvuk, i strihové prvky nie sú vôbec korektné (neostrosti v každom zábere a neprijateľná zašumelosť archívneho záznamu). I tak nejasný a nedynamický záver je vyložene subštandardný prvok.
Pod pláštikom slobodného vyjadrenia vznikla subjektívne projektovaná kolekcia autorových náznakov, dvojzmyslov, či veľmi povrchných súdov, ktorá má predovšetkým autorsky utvárať nálady a zabávať, ale výsledok je veľmi úsmevný.
Ani spevák Jano Lehotský, ani dlhodobá manažérka a manželka Katkaŕína Černá (súčasne je aj producentkou filmu) nedostanú akýsi slušný názorový priestor. Divák si ani nevšimne ich pozície, keď to nevie predom.
Eminencia Peter Horák nadhadzuje, textár Boris Filan dokresľuje, a manažér Laco Lučenič konfrontuje: všetci z nich svojských náznakoch a v špecificky enigmatických atmosférach. Formálne spôsoby výpovede pôsobia veľmi oklieštene, chaoticky a veľakrát až na hrane amaterizmu, či profesijnej korektnosti: zámerne roztrasené fotky namiesto zrozumiteľne prezentovaných snímok, či zvukovo, ostrosťou i farebnosťou technicky nekorektné zábery z nesprávne skladovaných matríc Betacamu a tie tvoria až 90 % televízneho archívneho časozberu, a mnoho ďalšieho.
Najkritickejším mankom je takmer nulový prínos pôvodne získaných faktov. Akoby k tomu čo bolo a teraz je – nebolo treba nič ani komentovať či vecne vysvetľovať. Snímka sa snaží o posolstvo tvorcov výlučne v subjektivizovanom prvoplánovom duchu akejsi všeobecnej oslavnosti odkazu ich dobovo podmienenej hudby. Ale súčasne aj s prítomnosťou zle skladovaného televízneho archívu (ten tvorí 70 % televízneho času), ktorý je paradoxne aj výpovedným jadrom bez náznaku vysvetlenia (žiadny titulok či komentár).
Veľa otázok, žiadne hľadanie vysvetlenia, nulový záver informačného charakteru. Spevákova kapela sa rozpadla asi kvôli hádke o peniaze s producentom Laco Lučeničom (dôležitý aktér v skupinách Prúdy, Fermáta, Modus), ktorého neocenili, ale nič viac. Slovenská hudobná scéna bola oproti Čechám skutočne riadne podvyživená, avšak prečo?
Vraj Praha mala 40 lepších hudobníkov ako bol on sám, tvrdí vo filme Miro Žbirka. O osobnom či rodinnom živote a názoroch speváka na život taktiež nemáme žiadne komentáre, a ani snahu o zachytenie živote pri čine tak ako je v kinematografii úplne prirodzené.
Miro Žbirka sa zrejme vôbec nepresadil v zahraničí (jeho matka sa narodila v Londýne), azda kvôli póze skromnej slušnosti, ale i tomu, že konkurencia bola silná, a show business skutočne vyžaduje silných producentov – čo kvôli životnej láske k manažérke, fakticky náš spevák tak trochu podcenil.
Významná a pre slovenský showbiznis dôležitá spevácka diva Marika Gombitová je síce v jednej pesničke, ale neprehovorí (ani reálne, a ani z archívu), čo je taktiež veľmi zvláštne.
Takže na jednej strane je zrejmá útočná snaha o more oslavných emócií. Súčasne veľká troška faktov so skoro žiadnymi novými objavnými argumentami, a bez osobitejšieho štýlu výpovede (oslavnosť, ilustratívnosť, doslovnosť, zakryté a neobjasnené konflikty, živelná chaotickosť, parketa civilizmu), ktorá skôr mlčí, obchádza, a niekedy aj kamufluje.
Veď celá kariéra Mira Žbirku stojí podľa faktov z filmu na zisku jedného jediného Zlatého slávika a symbolickej možnosti nahrávania v londýnskom štúdiu globálneho i keď skutočne trhového mena. Ako vraví spevák: – keby som bol Čech, tak si tak nezaspievam. Prečo asi: domýšľajte si – ale vy sami, v duchu kréda televíznej snímky.
Škoda len nevýraznej výpovede a určite nevyužitej šance, ktorú si silná osobnosť a prirodzený hudobný talent Mira Žbirku oprávnene zaslúži(li). NUŽ MOŽNO NABUDÚCE !
Evaluácia G GROBER: 40 % – 50 %