Titul: Meky, ČR/SR,  2020, 80´
Scenár: Jan Vedral, Šimon Šafránek
Réžia: Šimon Šafránek
Kamera: Martin Žiaran
Strih: Šimon Hájek
Produkcia:  Kateřina Černá, ČT, RTVS, Negativ a ďalší
Účinkujú:  Meky Žbirka a ďalší
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 16. júla 2020
Foto: Magic Box Slovakia

SYNOPSIS

It was one of the biggest shocks of our popular music at the time, after fourteen continuous victories of Karel Gott in the Golden Nightingale poll, the most prestigious music award in Czechoslovakia was blown away by a shy spectacled outsider, singer Miro Žbirka from Bratislava. The year was 1982, Mecca experienced its own Beatlemania, he wrote hits that still live. He was already in a few pains outside the spotlights, and he had a long way to go to record in the famous Abbey Road studios.

Movie  Review

Šimon Šafránek je hudobným publicistom, tvorcom videoklipov i tvorcom filmov s hudobnou tématikou, pričom získal už i prestížneho Českého leva v roku 2018. V jeho novom filme uvidíme slovenskú legendu populárnej hudby Mira Žbirku.

Žiaľ celovečerná  televízna  archívna snímka  Šimona Šafránka je skôr  rozpomínaním  význačnej  speváckej a hudobnej  legendy  a štylizovanou reportážnou kolážou. Naviac takto vymedzený prístup jasne  ignoruje   akýsi ťah na nové skutočnosti, či  prekvapujúco aj akýkoľvek  kritický pohľad na  socialistickú  dobu  a skutočne tristné tvorivé podmienky pod ideologickým pláštikom. Necháva síce  priestor na vlastnú neproblematickú a nekonfrontačnú štylizáciu zobrazovaných osobností, žiaľ s fokusom nie na ich  osobnostnú podstatu, ale len špekulatívne  na ich  „vonkajškovú  živú auru“.

Paradoxne najmä z kreatívnych  a  koncepčných  príčin  nejde  o  žiadny skutočný  profesionálny  filmový  dokument  s novými faktami a autentickosťou témy, ale len televíznu  oslavnosť ako akúsi  kolážovú skladačku z TV-archívov, bez  pridanej  vlastnej invencie. Kamera, zvuk, i strihové  prvky  nie sú vôbec korektné (neostrosti v každom zábere a neprijateľná zašumelosť  archívneho záznamu). I  tak nejasný a nedynamický  záver  je vyložene subštandardný prvok.

Pod pláštikom slobodného vyjadrenia vznikla subjektívne projektovaná  kolekcia  autorových  náznakov, dvojzmyslov, či veľmi povrchných súdov, ktorá má predovšetkým  autorsky utvárať nálady a zabávať, ale výsledok je veľmi úsmevný.

Ani  spevák  Jano Lehotský, ani  dlhodobá  manažérka a manželka Katkaŕína Černá (súčasne je aj producentkou filmu) nedostanú akýsi  slušný názorový  priestor.  Divák  si ani nevšimne ich pozície, keď to nevie predom.

Eminencia  Peter Horák nadhadzuje, textár Boris Filan dokresľuje, a  manažér  Laco Lučenič konfrontuje: všetci z nich svojských náznakoch a v špecificky enigmatických atmosférach. Formálne spôsoby výpovede  pôsobia veľmi oklieštene, chaoticky a veľakrát až na hrane amaterizmu, či  profesijnej korektnosti: zámerne roztrasené fotky namiesto zrozumiteľne prezentovaných snímok, či zvukovo, ostrosťou i farebnosťou technicky nekorektné zábery z nesprávne skladovaných matríc Betacamu a tie tvoria až  90 %  televízneho  archívneho časozberu, a mnoho ďalšieho.

Najkritickejším mankom je takmer  nulový prínos pôvodne získaných faktov. Akoby k tomu čo bolo a teraz je – nebolo treba nič ani  komentovať či vecne vysvetľovať. Snímka sa snaží  o  posolstvo tvorcov výlučne v subjektivizovanom prvoplánovom  duchu akejsi všeobecnej oslavnosti  odkazu ich dobovo podmienenej hudby.  Ale  súčasne aj  s prítomnosťou  zle skladovaného  televízneho  archívu  (ten tvorí 70 % televízneho času),  ktorý je paradoxne aj výpovedným jadrom bez náznaku vysvetlenia (žiadny titulok či komentár).

Veľa otázok, žiadne hľadanie vysvetlenia, nulový záver informačného charakteru.  Spevákova kapela sa rozpadla asi kvôli hádke o peniaze s producentom Laco Lučeničom (dôležitý aktér v skupinách Prúdy, Fermáta, Modus), ktorého neocenili, ale nič viac. Slovenská  hudobná scéna bola  oproti Čechám  skutočne  riadne podvyživená, avšak prečo?

Vraj  Praha mala 40 lepších hudobníkov ako bol on sám, tvrdí vo filme  Miro Žbirka.  O osobnom či rodinnom živote a názoroch  speváka  na život taktiež  nemáme žiadne  komentáre, a ani snahu o zachytenie živote pri čine tak ako je v kinematografii úplne prirodzené.

Miro Žbirka sa  zrejme vôbec nepresadil v zahraničí (jeho matka sa narodila v Londýne), azda kvôli póze skromnej slušnosti, ale i tomu, že konkurencia bola silná, a show business  skutočne vyžaduje silných producentov  –  čo kvôli životnej láske k manažérke, fakticky náš spevák tak trochu podcenil.

Významná a pre slovenský showbiznis  dôležitá  spevácka diva Marika Gombitová  je síce v jednej pesničke,  ale  neprehovorí  (ani reálne, a ani z archívu), čo je taktiež veľmi zvláštne.

Takže  na jednej strane  je zrejmá  útočná snaha o more oslavných emócií.  Súčasne veľká troška faktov so skoro žiadnymi novými objavnými argumentami, a bez osobitejšieho štýlu výpovede (oslavnosť, ilustratívnosť, doslovnosť, zakryté a neobjasnené konflikty, živelná chaotickosť, parketa civilizmu), ktorá skôr mlčí, obchádza, a niekedy aj  kamufluje.

Veď celá kariéra Mira  Žbirku stojí  podľa faktov z filmu  na zisku jedného jediného Zlatého slávika a symbolickej možnosti nahrávania v londýnskom štúdiu globálneho i keď skutočne trhového mena.  Ako vraví spevák: – keby som bol Čech, tak si tak nezaspievam. Prečo asi: domýšľajte si – ale vy sami, v duchu kréda televíznej snímky.

Škoda len  nevýraznej výpovede a určite nevyužitej šance, ktorú si silná osobnosť a prirodzený hudobný  talent  Mira Žbirku oprávnene zaslúži(li). NUŽ  MOŽNO NABUDÚCE !

Evaluácia G GROBER: 40 % – 50 %