Titul: Vlastníci, ČR, SR, 2019, 96´
Satirická komédia ako spoločenské memento
Scenár a réžia: Jiří Havelka
Kamera: Martin Žiaran
Strih: Otakar Šenovský
Hudba: Jan Dismas Zelenka
Hrajú: Tereza Ramba, Vojta Kotek, Dagmar Havlová, Jiří Lábus, Pavla Tomicová, Ondřej Malý, Klára Melíšková, Kryštof Hádek, Stanislav Majer, Andrej Polák, David Novotný, Ladislav Trojan, Jiří Černý, Maria Sawa a ďalší
Distribúcia: CinemArt
Premiéra v SR: 21. novembra 2019 Foto: CinemArt
SYNOPSIS
Comedy is exaggerated and satirical, contains absurd elements, and counts on laughing at the many rumors of characters (mostly demented and unnaturally reactive), including racist and homophobic insults that they deserve to condemn. Most of the film’s heroes are unrealistic, humorously stylized simple cartoons, usually defined by a single characteristic and one action they repeat over and over.
Filmový debut je zámerom kruté podobenstvo o skupine vlastníkov bytov, ktoré sa riešia problémy rozpadajúcej sa budovy. Kvôli rozporom, kde sa jednotliví občania nezaujímajú o celok, najmä o skutočné zmeny. Nemôžu spolu ani nájsť spoločnú reč, a ani nič skutočne zmeniť. Pri jednotlivých bodoch programu si stále viac vchádzajú do vlasov, sprosto si nadávajú, či postupne v sebe prebúdzajú len to najhoršie, a vlastne nič nevyriešia, i keď nad domom sa vznášajú vážne hrozby.
.
Distribučný titul Vlastníci je no-budget bottle movie, ktoré získalo nedávno významné ocenenie českej filmovej kritiky za najlepší filmový scenár, a taktiež za najlepšiu hlavnú ženskú rolu. Obdobne má projekt množstvo nominácií na prestížnych Českých levoch, i keď dramaturgicky a tvorivo má rozprávanie snímky najzásadnejší problém v žánrovom uchopení, a paradoxne najmä v záverečnej pointe.
.
Táto žánrová dráma pracuje so satirickými a komediálnymi prvkami, a jeho tvorcovia používajú okrem výborných hercov, minimalistickú kameru a výpravu, či hudbu českého barokového skladateľa Jana Dismasa Zelenku. Dej je na konci i začiatku ohraničený spomalenými žánrovými obrázkami, ale film môže i bez tohto „obalového rámu“ zmysluplne vypovedať.
.
.
Dramatický dej Vlastníkov nie až tak realistický v zmysle pôvodného teatrálneho naturalizmu, pretože to komplikujú redundantné satirické a komediálne prvky (zcudzovací a pritom dvojdomý efekt), ktoré sú obvyklé a funkčné pre divadelnú poetiku. Dej veľakrát len kopíruje situácie a konflikty z pôvodného divadelného predstavenia, ktoré vznikalo ako kolektívna tvorba. Bola to najmä kolektívna improvizácia i pri vzniku jednotlivých situácií.
.
Postavy a situácie interiérovo zameranej snímky sú s chuťou a presvedčivo zahrané i kreované, a s veľkou pokorou aj režijne vedené, či zostrihané. V dynamickom herectve vyniká najviac Teraza Ramba (predtým Tereza Voríšková), ktorej afektovaný postoj a únik zo situácie je kľúčovou pointou aj paradigmy deja. Mnohé ďalšie postavy sú zaujímavé, i keď v miere myšlienok a ich miestami jednostranného rozvíjania, by to chcelo viac kreatívnej sebakontroly.
.
.
Na druhej strane film má nielen vynikajúci kolektív protagonistov ale aj nemálo slabšie zvládnutých absurdných prvkov: napríklad rozdávanie vizitiek kde je škoda teatrálnej redundancie, či opilecký spánok a pasivita mnohých charakterov, alebo právnická formalistická zákernosť, či individuálny svojráz a iritujúce postavy z domovníckeho scenára v podaní viacerých typov na plátne.
.
Vlastníci sú oneskoreným a sofistikovaným debutom, ktorý je viac než prvoplánovým prísľubom, pretože divadelný a filmový režisér Jiří Havelka (1980) sa trafil do aktuálneho vkusu publika, a navyše je sám hercom a moderátorom, či organizátorom kultúrnych podujatí. Nuž ani pre kino toto nie jeho posledný opus. I keď autor v budúcnosti by mal po všetkých stránkach ešte pridať v úrovni kinematografickej invencie, ktorá má iné méty i náročnosť, ako poetika či dramaturgia divadiel malých javiskových foriem.
.
Ocenenie: (1) Najlepší filmový scenár (2) Najlepšia herečka v titulnej ženskej roli, obe ocenenia z podujatia Ceny českej filmovej kritiky (Divadlo Archa Praha, 1. 2. 2020); množstvo nominácií na České levy.
.
Recenzia: Gabriel Gröber