Titul: Biely, biely deň, Hvitur, hvitur dagur, Island, Dánsko, Švédsko, 2019, 109´
Scenár a réžia: Hlynur Pálmason
Kamera: Maria von Hausswolff
Strih: Julius Krebs Damsbo
Hudba: Edmund Finnis
Hrajú: Ingvar Eggert Sigurðsson, Ída Mekkín Hlynsdóttir, Hilmir Snær Guðnason, Sara Dögg Ásgeirsdóttir, Björn Ingi Hilmarsson, Elma Stefanía Ágústsdóttir, Haraldur Ari Stefánsson, Laufey Elíasdóttir, Sigurður Sigurjónssoní
Distribúcia: ASFK  v SR  od 27. februára 2020   Foto: ASFK

SYNOPSIS 

Ingimundur is an elderly man and a former cop living a happy life in some remote Icelandic town. However, after the death of his wife, he begins to suffer from depression and the situation is not improved by accidentally revealed information that his wife lived a double life and kept something from Ingimundur.

Film Review

Biely, biely deň  je druhou  hranou snímkou Islanďana  Hlynura Pálmasona, ktorý už pre tým  zaujal  filmom  Zimní bratia (2017). Bola to snímka  o ľuďoch  na  šikmej ploche a pálením  alkoholu z ukradnutých chemikálí.  Jeho nový  titul  Biely, biely deň  sa  odohráva na  akejsi  islandskej samote a súčasne vykresľuje atmosféru  pochmúrne nostalgického i drsného  severského vidieka.

Na MFF  v Cannes  (2019)   bola táto snímka  ocenená zvláštnym diplomom  poroty za herecký  výkon v hlavnej úlohe (Ingvar Sigurðsson)  a  nomináciami  na European Film Award v rovnakej kategórii.

Hlavnou  témou autorského filmu  Hlynur Pálmasona   je kritika nie príliš šťastného manželstva. Netradičný začiatok  je príznačný  pomalým, statickým  a experimentálne pochopeným úvodom. Netypicky provokuje aj  klasického, i festivalového diváka.

Téma staroby  a vyrovnania  sa so smrťou blízkej osoby.  Starnúci  policajt po manželkinej tragickej autonehode stavia  dom  s nadmieru veľkými oknami. Má na stráženie vnučku. Avšak  pri preberania drobných  pozostalostí po žene mu niečo prestane sedieť z manželského života  tak,  ako ho doposiaľ vnímal.

I keď ide o artovú festivalovú snímku, formálne  je  dej i charakterná kresba hrdinov dosť retardovaná  stereotypmi,  či polopatistickým  a skratkovitým  rozprávaním  v komótnom  tempe. Navyše s minimálnou výpravou. Následne  až  asi po uplynutí prvej poloviny projektu  sa  nachádza  aj  akási   skutočná   expozícia  hlavnej témy.

Prestárnutý  Igimundur  začína riešiť   dodatočný problém novo zistenej  možnej nevery manželky hrdinu, ktorá v úvode  filmu   z nezistených príčin havarovala.  Preživší manžel  je povolaním  policajt, a hlavou  v  patriarchálnej spoločenskej bunke.  Poeticky  naturálne  prezentovaná téma  graduje až do vyhroteného  zakončenia,  a  tvorí mozaikový príbeh.

Islandčania  sú  známi  smutnými filmami  o čudných  periférnych typoch,  či prestarnutých hrdinoch ktorí  sú satirou  na realitu,  s prímesou  zacyklenej  bezvýchodiskovosti.  Táto podstata autorského prínosu  nie je prirodzeným  spomienkovým optimizmom, a ani nie je  prevratne   originálnym  formálnym  dielom.

Ide  najmä  o  experiment,  ktorý síce zaujal na správnom mieste,   avšak  dnes   pôsobí   aj   stereotypným  klišé.  Príliš introvertná snímka  sa zamerala na  pátranie  na vlastnú päsť  a dusenie sa vo vlastnej šťave cenzurovanej  drámy.  Herecky zaujme  výborným výkonom i typológiou  islandský veterán Ingvar Sigurðsson  v hlavnej roli  starca  s trpkým a paradoxným  žitím.

V Pálmasonovej snímke nejde o  vonkajškovo  dramatické   mystérium,  ale o  projekt civilných záberov  s čiernym humorom, satirou na seba samého.   Režijný a scenáristický  zámer  je však plný   aj  experimentálneho minimalizmu, a neučesaných nápadov, ktoré sú  proti bežnej komunikatívnej dynamike a modernej skratke. Prirodzene nie v tom prípade, keď platí: potrápiš sa domýšľaním  všetkého čo je treba a sám chceš.

Obsah  i téma  o krutosti staroby  a mužského sveta   je  určený  kvôli  nadmernej retardácii  a  nutnosti  trpne  analyzovať autorské náznaky. Nie je to asi nič   pre  široké publikum, ale skôr  pre  poučenejšiu  kritiku,  či  snímka  pre  odborné  diskusie  pedagógov umeleckých škôl.