
Titul: Biely, biely deň, Hvitur, hvitur dagur, Island, Dánsko, Švédsko, 2019, 109´
Scenár a réžia: Hlynur Pálmason
Kamera: Maria von Hausswolff
Strih: Julius Krebs Damsbo
Hudba: Edmund Finnis
Hrajú: Ingvar Eggert Sigurðsson, Ída Mekkín Hlynsdóttir, Hilmir Snær Guðnason, Sara Dögg Ásgeirsdóttir, Björn Ingi Hilmarsson, Elma Stefanía Ágústsdóttir, Haraldur Ari Stefánsson, Laufey Elíasdóttir, Sigurður Sigurjónssoní
Distribúcia: ASFK v SR od 27. februára 2020 Foto: ASFK
SYNOPSIS
Ingimundur is an elderly man and a former cop living a happy life in some remote Icelandic town. However, after the death of his wife, he begins to suffer from depression and the situation is not improved by accidentally revealed information that his wife lived a double life and kept something from Ingimundur.
Film Review
Biely, biely deň je druhou hranou snímkou Islanďana Hlynura Pálmasona, ktorý už pre tým zaujal filmom Zimní bratia (2017). Bola to snímka o ľuďoch na šikmej ploche a pálením alkoholu z ukradnutých chemikálí. Jeho nový titul Biely, biely deň sa odohráva na akejsi islandskej samote a súčasne vykresľuje atmosféru pochmúrne nostalgického i drsného severského vidieka.
Na MFF v Cannes (2019) bola táto snímka ocenená zvláštnym diplomom poroty za herecký výkon v hlavnej úlohe (Ingvar Sigurðsson) a nomináciami na European Film Award v rovnakej kategórii.
Hlavnou témou autorského filmu Hlynur Pálmasona je kritika nie príliš šťastného manželstva. Netradičný začiatok je príznačný pomalým, statickým a experimentálne pochopeným úvodom. Netypicky provokuje aj klasického, i festivalového diváka.
Téma staroby a vyrovnania sa so smrťou blízkej osoby. Starnúci policajt po manželkinej tragickej autonehode stavia dom s nadmieru veľkými oknami. Má na stráženie vnučku. Avšak pri preberania drobných pozostalostí po žene mu niečo prestane sedieť z manželského života tak, ako ho doposiaľ vnímal.
I keď ide o artovú festivalovú snímku, formálne je dej i charakterná kresba hrdinov dosť retardovaná stereotypmi, či polopatistickým a skratkovitým rozprávaním v komótnom tempe. Navyše s minimálnou výpravou. Následne až asi po uplynutí prvej poloviny projektu sa nachádza aj akási skutočná expozícia hlavnej témy.
Prestárnutý Igimundur začína riešiť dodatočný problém novo zistenej možnej nevery manželky hrdinu, ktorá v úvode filmu z nezistených príčin havarovala. Preživší manžel je povolaním policajt, a hlavou v patriarchálnej spoločenskej bunke. Poeticky naturálne prezentovaná téma graduje až do vyhroteného zakončenia, a tvorí mozaikový príbeh.
Islandčania sú známi smutnými filmami o čudných periférnych typoch, či prestarnutých hrdinoch ktorí sú satirou na realitu, s prímesou zacyklenej bezvýchodiskovosti. Táto podstata autorského prínosu nie je prirodzeným spomienkovým optimizmom, a ani nie je prevratne originálnym formálnym dielom.
Ide najmä o experiment, ktorý síce zaujal na správnom mieste, avšak dnes pôsobí aj stereotypným klišé. Príliš introvertná snímka sa zamerala na pátranie na vlastnú päsť a dusenie sa vo vlastnej šťave cenzurovanej drámy. Herecky zaujme výborným výkonom i typológiou islandský veterán Ingvar Sigurðsson v hlavnej roli starca s trpkým a paradoxným žitím.
V Pálmasonovej snímke nejde o vonkajškovo dramatické mystérium, ale o projekt civilných záberov s čiernym humorom, satirou na seba samého. Režijný a scenáristický zámer je však plný aj experimentálneho minimalizmu, a neučesaných nápadov, ktoré sú proti bežnej komunikatívnej dynamike a modernej skratke. Prirodzene nie v tom prípade, keď platí: potrápiš sa domýšľaním všetkého čo je treba a sám chceš.
Obsah i téma o krutosti staroby a mužského sveta je určený kvôli nadmernej retardácii a nutnosti trpne analyzovať autorské náznaky. Nie je to asi nič pre široké publikum, ale skôr pre poučenejšiu kritiku, či snímka pre odborné diskusie pedagógov umeleckých škôl.