Filmová recenzia: Príliš osobná známosť

Print Friendly

Titul: Príliš osobná známosť

Koprodukcia, dominujúci žáner, minutáž : Srbsko, Slovensko, Česko,

romantická komédia, 107´

Kamera: Mário Ondriš

Réžia:  Marta Ferencová

.

Synopsis

The film presents stories of three women who know each other or get to know each other. They are connected by a friendship, a man and a small, five-year-old girl. Simona (Tatiana Dyková) is rebuilding her life after she divorces and her son decides to live with her father. Natalie (Petra Hřebíčková) finds love in the form of a widower with a small daughter and a devoted grandma. And Eva (Eliška Balzerová) also finds out in her retirement age that her life still includes partner love, not just that of her granddaughter.

Movie review 

Príbehy troch silných osamelých  žien a troch komplikovaných  mužov v úzadí, ktorí sa  poznajú a vzájomne ničia životy, nuž lebo sa spoznajú. Spája ich priateľstvo, muži a malé, otravné, a detsky anektívne dievčatko.  Simona si hľadá lepšiu budúcnosť  po rozvode.  Dominantnú Natáliu, ktorá rada navštevuje koncerty  klasickej hudby si nahovorí vdovec. A Eva aj v dôchodkovom veku zisťuje, že do jej života stále patrí láska partnerská.  Nahovorí si ju milovník klasickej hudby, hráč v jazzovej kapele, vdovec a džentlmen so všetkým všade. Muži podnikajú, sú  okrem fešného  zjavu i  vcelku nevýrazní, ale  názorovo komfortní  s bežnými životnými slabôstkami. Ale zdá sa,  že je čo vyberať.   

Režisérka  Marta  Ferencová, ktorá vytvorila  už štyri televízne série pre komerčné televízie (Ordinácia v ružovej záhrade, Profesionáli), alebo  i  vcelku priaznivo prijatý slovenský kinohit  Všetko alebo nič (2017),  či rozprávku Řachanda (2016).  Svoju najnovší kinodistribučný príspevok  uvádza opäť  spolu  so spisovateľkou a scenárisistkou  Evitou Twardzik Urbaníkovou.    Z   často obsadzovaných  hercov tu nájdeme  najmä české tváre  ako Petru Hřebíčkovú v hlavnej úlohe s  Tatianou Dykovou  (predtým Vilhelmou), a  Eliškou Balzerovou.  Hlavné mužské role stvárňujú  Srbi  Branislav Trifunović  a  Predrag Manojlović,  či chorvátsky herec  Janko Popović Volarić.  Zo  slovenských predstaviteľov  sú  tu  Ľuboš Kostelný a Marián Mitaš.

Hrdinky   sú   postavami  sebestačnými  až na tie  splynutia. Nuž možno to zmeniť,  ak  by  ich noví  muži  boli dostatočne zabezpečené a ambiciózne existencie. Napríklad s pekne zariadenými domácnostiam, s lukratívnymi džobmi, a s  nadštandardnými príjmami a  všetci vedia,  čo je dobré splynutie a párový výkon. Napokon neskromne  ženy práve po tom tvrdo idú, a v snímke jedna z nich nevie „vygoogliť liek“ na bolestivo  vydranú vagínu, ako  doslova zaznelo  vo filmovom dialógu,a tajomstvo spočíva v repíkovom odvare.

Rozhovory postáv sú  len  akosi technicky nadabované,  aby slabiky sedeli do rytmu otvárania úst a bez kreatívnej invencie, čo drží odstup z línie prežívania postáv publikom.  Podružný nedostatok  v  réžii  zvukových  postsynchrónov  a práci s hercami  sa   prejavuje  ako  kľúčový tŕň  na duši  tvorcov filmu.  Scenáristicky  i režijne a dramaturgicky  predpojatý  sexizmus  autoriek  sa  v tomto  zabsurdňuje,  a  následne  dokonale  znehodnocuje  všetky roviny projektu bez výnimky.

Kamera  je  až nadmieru  farebne sýta.  Výprava  snímky  sa pýši vcelku draho luxusnými štýlovými interiérmi s plechovkami značiek z Lídla.  Obdobne  je pestrá hudba tvoriaci  zvukový  základ  pod kľúčové scény.

Akoby ženské postavy neboli a  ani  nechceli byť  romantické zvodkyne plné hriešnych snov, pretože dnes sa presadia  len  kulturistky z posilovne.   Muži tu pôsobia nemiestne zženštilo a ženy sú bezcitné  a škodoradostné rafiky, emancipované a pragmatické.  Len  tak  im  nič neujde a nič nezmeškajú.  Navonok  sú  toto  krehké  žienky, ale pod povrchom skôr  svalnaté, šľachovité, zvráskavené,  s priveľa make-upom  a skrátka ale určite  nepôsobia zvodne.

Prípadné občasné  milovanie  na plátne či obrazovke  je len zvonku a symbolické.  Z  šteklivej  nahoty zostávajú   len obrysy  náznakov  a symbolika  za sklom, ako  bolo  zlozvykom za socialistickej cenzúry.

Filmové postavy  sa v rozhovoroch chvália ako  mlátia mužov. Problém je nielen vulgárnosť, ale i trápnosť, ktorá nepôsobí ani humorne, ani sarkasticky.   Škodoradostne, exemplárne  a šokujúco  sa  fešák  napríklad  „spraví“  ešte vo dverách, pri prekročení prahu dverí, a pri pokuse o stiahnutie gatiek, a  priamo do dlane  „prekvapenej  žienky naladenej na zbližovanie“, čím vznikne nechtiac  najviac  obscénna  scénka nášho  filmu,  ale aj  ženskej kinematografie, podporenej  štátnym Audiovizuálnym fondom  po roku 1989.

Ružové zbližovanie v slovenskej verzii nezaostáva za európskym literárnym  trendom, lebo v predlohe bolo zmienených mnoho ďalších pikantérií, ako napríklad  zážitok s vysokým černošským lokajom, pri bazéne v malej služobnej pivničnej izbičke. Obdobne  aj  močenie nie tak ako sa má, ale vždy inak, do vane –  či do mora, a podobné zážitky, ktorých z časových a iných dôvodov v novom filme niet.

Muži  vo filme  nie sú žiadni introverti.  Lepia  sa na nich  z princípu len negatívne a  otázne vlastnosti, i keď vilnosť je tak 50 : 50. To všetko napriek   povinne medovému  výzoru  a  schopnostiam  zarobiť  na  celú rodinu.

Dobrý pocit z bezchybného  príbehu?   Skôr   podpriemerná  práca so  žánrovými prvkami  a malý  generačný odstup bez  porozumenia psychológii  silných životných zlomov, čo u  scenáristky a režisérky  Marty Ferencovej  úplne absentuje.  V snímke  je  naopak nadmieru  vulgárnosti a kontroverzie na veľa spôsobov.  Pohľad na vysnívaných mužov je  odsudzujúci,  a v závere  všetci na 100 % zlyhávajú. Komédia sa v druhej časti príbehu  láme do studenej drámy.  Druhovo  však  nestíha  ani  jeden  publiku prisľúbený zámer.

Nové dielo  Marty Ferancovej  pôsobí  ako  istý   produkt  za pochodu  sa  učiacich  tvorcov, realizovaných  ako dozvuky  z  príležitostí  komerčnej televíznej sféry.  Prisľúbená  ľahká satira  o humornom  hľadaní životných možností  sa po polovine deja  dosť  „nekomediálne zlomí“ –  do  neurčitej  „dramatickej frašky“  a  akéhosi ženského  mementa pred deviantnými mužskými exotmi,  ktorí sú dobrí len na oholenie na kosť, a následný životný odpis. Všetko uzavrie dievčatko na pláži, keď  dospelí cestu k sebe nenašli, vraj. Chlap je zdravý a výkonný,  a to ako sa mu to podarilo – bude navždy tajomstvo a záhadou, veď čo nevidieť asi ani neexistuje. Videl niekto vyliečeného  či správnejši bez regresov  „abstinujúceho alkoholika“, ktorý  by sa zázračne pozviechal bez príčiny, a bez pomoci?  Od  teraz už navždy, a pohodlne?

Aj laické hodnotenia na CSFD.cz  [ 55 %]  i minimálne hodnotenia niektorých  serverov  externej  filmovej kritiky  [10 %  – 50  %]  dávajú tušiť  veľké precenenie skutočnej  scenáristickej a režijnej kreatívnosti  už  pri druhom distribučnom  filme slovenskej režisérky.  Nová  Evitovka  je  žiaľ zahustená  ružovkastou „cukrárňou  pre odrastené tridsiatničky“, ale  najmä remeselnou či umeleckou neschopnosťou, ktorá je daná už otázne spracovanou i napísanou  literárnou predlohou z ktorej vyšlo niečo menej zmysluplné, menej atraktívne,  i keď naoko bombastické, ale bez šteklivosti, bez pikošiek, bez hlášok na pobavenie, ale celkom iste aj so sexistickými predsudkami.  Chybne uchopená  forma  diela  sa  v jednotlivostiach utápa v dokonalom balaste, a v skreslenom videní  aktuálneho  sveta.     Nepredpojatá kritika  v Čechách i na Slovensku  film jednoznačne odsúdila –  vďaka úprimnému sklamaniu  nielen konceptom snímky, ale i  výslednou  kreatívnou či mediálnou  nekvalitou, i pri pôvodne neskromných a vyložene korporátnych  ambíciách produkcie a distribúcie.

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV