
Titul: Pražské orgie, ČR, SR, 2019, 112´ Rate ČSFd: 45%
Vedúci dramaturg ČT a tvorivej skupiny: Alena Mullerová
Scenár a réžia: Irena Pavlásková Predloha: Philip Roth
Kamera: Alexandar Šurkala
Strih: Pavel Hrdlička
Hudba: Jiří Chlumecký
Hrajú: Jonas Chernick, Ksenia Rappoport, Pavel Kříž, Klára Issová, Jiří Havelka, Jiří Havelka, Miroslav Táborský, Martin Stránský, Jan Hrušínský, Petr Vondráček, Jakub Wehrernberg, Evženie Pfeifferová a ďalší
Dostribúcia: Magic Box Slovaki v SR: 17. októbra 2019
Foto: Magic Box Slovakia
Synopsis The story of Prague Orgy takes us to the mid-1970s. The famous American writer Nathan Zuckerman comes to Prague to retrieve and carry the manuscript of one unreleased book. On her Prague mission she meets the peculiar and irrepressible writer Olga and breaks into the renowned parties where everyone seeks an escape to a brief sense of freedom in their own way. Gradually, against his will, he becomes not only a spectator, but also a participant in a decadent performance in which many play fake, and no one can be trusted. Zuckerman’s Prague visit, full of bizarre encounters with diverse people, becomes an adventurous and dangerous mission. In the end, Zuckerman is not sure who is a friend and who a denier. Who are these decadent orgy people in the house of the son of a famous painter? Who is a scared student who warns him that he must leave Czechoslovakia immediately? Who is his guide to normalization hell, a theatrical director thrown away, and now a handyman in the museum’s boiler room? And who is his Olga: a scandalist and a rebel or a double-player? Not only Zuckerman’s freedom but also his life are in danger …
Movie Review
Irena Pavlásková je skúsenou českou režisérkou s desiatkou celovečerných titulov, dvomi TV seriálmi, i nespočetným množstvom dokumentárnych či televíznych projektov.
Jej nový film mal byť najmä sofistikovaným denníkom zvrátenej doby a snímkou reflektujúcou reportážny a deníkarsky žáner Philipha Rotha, čo je v praxi záznamom o nepodarenej a veľmi absurdnej dvojdňovej návšteve amerického a židovského spisovateľa v totalitnej a normalizačnej Prahe, ktorá skončila ako vyhostenie nebezpečného „sionistického agenta“ orgánmi Štb.
Problémom vraj bol text akéhosi preživšieho z koncentračného tábora v Jidiš, a to bol i dôvod jeho návštevy Prahy spolu s pomocou zakázaným či neznámym českým autorom. Boli sedemdesiate roky a svetoznámy spisovateľ si veci uvedomoval z odstupu, i keď ide o dva kontrastné svety.
Postavy režisérky Pavláskovej na plátne však akoby nemali nič bežne ľudské a normálne. Projektu navyše chýba celková pointa i vyvážená kresba charakterov od mínus k plus, či nedokonalosti zmiešané aj s čímsi ľudsky zaujímavým a nečakaným.
Literárna novela sa priamo úmerne nerovná ideám či majstrovstvu jej filmovej adaptácie: film nie je literatúra, a sklony k ľahšej žánrovosti nekonvenujú ani k výslednej reportážnosti, denníkovej úvahovosti či umeniu.
Film skúsenej Ireny Pavláskovej sa možno až príliš vecne drží detailných situácií, či slovných popisov v knižke. Avšak bez pretlmočenia ideí do obraznosti rozprávania. Pôvodná novela je paradoxne presne toho povestne nesfilmovateľného typu, a so všetkými ping-pongmi v dialógoch a patovou atmosférou. S monológmi a bez moderných rozprávačských elíps obraznej atmosféry.
Ako snímka je toto zrejmá tvrdou až hyper-realistickou historickou kresbou so silnými a maximalistickými dialógmi, a „jasnou kafkárnou“ u karikatúrnosťou parazitného a vždy nepríjemného „nohsledovacieho režimu“.
Taktiež tu máme ľahšie veci na pokraji žánru špionážneho románu, kde agenti sú donášačmi, dvojitými donášačmi, či pešiakmi bezvýznamnosti ako napr. vtedajší undeground, ale nie ako obraz celej československej spoločnosti.
Žiaľ príbeh je tu slabý až úplne prázdny. Výnimkou môže byť kopulovnia negatívneho sociálneho dusna a bezvýchodiskovosti. Napriek polohám vonkajšieho vykalkulovaného nereálneho balastu pikantosti a panoptika sprofanovanosti (v snímke ako typ „bordelu“ pre lepších v historickom centre).
Táto samozvaná inštitúcia so sídlom v podhradí na Malej strane vraj mala slúžiť i ako isté centrum moci a vplyvu všeobecnej občianskej predajnosti, či zobrazovania masového ohovárania a bulváru, ktorý sa snaží ťažiť z absurdnej karikatúrnosti predlohy.
Okrem divokého spádu deja s jednou silnou postavou spisovateľa stvárnenou kanadským hercom Jonasom Chechnickom, ktorý je ako sa zdá nesprávnym a slabým, vidno naopak civilne skvelého Pavla Kříža ako vydarenú postavu. Naopak ženské zrkadlo v interpretácii Ksenie Rappoportovej je herecky až príliš dobré. Vytvára ústredný bláznivú chaotickú postavu alkoholičky, neukojenej divy a bohémky, i donášačky režimu.
I keď mnohé ďalšie postavy sú iba akési formy dobového marazmu, tak zo snímky sa potom črtá len prehliadka kulís, rekvizít, módy, zvrátených socíkovských noriem a dogiem, napríklad zvrátených pikantérií od vekslovania cez súdružkovanie (oslovovanie nie pán ale súdruh), paralelná komunikácia pokrytectva keď sa iné hovorí, a iné myslí. Navonok ústretovosť, ale vnútorne všeobecná dystopia.
Ďalej tu vidno neutíchajúce Špicľovanie, predajnú lásku, či skôr povinné vytriasanie chtíča. To aj u formy posmešného policajného násilného sexu, až po excelentnú prehliadku ťahov akejsi českej Mata Hari. Ona chce i nechce utiecť do cudziny, a popritom ešte stihne hrať rolu akejsi podľa jej slov udavačky na dve strany.
Film má niekoľko vcelku skvelých rolí ale ostatné sú problémové, a ťažko aspoň pár z nich dýcha akýmsi normálnym žitím a ľudskosťou. Dianie sa musí kresliť s perspektívou, čiže s prehrami aj výhrami. Nuž ale tu akoby všetci boli zacyklení v bezvýchodiskovom marazme, čo by síce bolo posolstvom k skvelému obrazu, avšak tu to vôbec nefunguje, a to z mnohých príčin. Publikum napokon vidí mnohé scénky skôr ako nepodarené „skicovanie každodennosti“, ktoré je obvykle utopené v absurdite celkového anti-režimizmizmu tejto snímky.
Aj keď akokoľvek dobre myslenom. Ale vykonanom naivisticky a naviac k zblázneniu publika. Technické zložky (okrem rekvizít a výpravy, ktorá jediná uchváti) taktiež ako scenár, réžia a herectvo boli utopené: napríklad v slabšom zvuku, v zvukovom mixe, i vo veľakrát zbytočne tmavých či presvietených záberoch nekorektnej kamery.
Napokon snímka režisérky Pavláskovej nemá ani jedinú orgiu, o ktorých filmový titul Pražské orgie blafujúc hlása a falošne prisľubuje publiku. Fanúšik nech tu nič nečaká, len občas pokožka s necudne obnaženou bradavkou. Orgie ako symbol cynizmu a doby? Možno i tak.
Idea o nikdy sa nekončiacom sa žúrovaní s prskavkou v pánskom konečníku. Alebo atmoška v dome u syna slávneho secesného maliara Muchy, ktorý má adresu v blízkosti pražského hradu. Nuž toto všetko čudne absurdné, umelé a značne vedľa je skutočne ako inak najmä jasnou tvorivou prehrou tohoročnej produkcie a distribúcie českej i slovenskej kinematografie.
Aktuálny rating: 45 % na CSFd.cz (???)