Titul: Pražské orgie, ČR, SR,  2019, 112´ Rate ČSFd: 45%

Vedúci dramaturg ČT a tvorivej skupiny: Alena Mullerová
Scenár a réžia: Irena Pavlásková  Predloha: Philip Roth
Kamera: Alexandar Šurkala
Strih: Pavel Hrdlička
Hudba: Jiří Chlumecký
Hrajú: Jonas Chernick, Ksenia Rappoport, Pavel Kříž, Klára Issová, Jiří Havelka, Jiří Havelka, Miroslav Táborský, Martin Stránský, Jan Hrušínský, Petr Vondráček, Jakub Wehrernberg, Evženie Pfeifferová a ďalší
Dostribúcia: Magic Box Slovaki  v SR: 17. októbra 2019
Foto: Magic Box Slovakia

Synopsis  The story of Prague Orgy takes us to the mid-1970s. The famous American writer Nathan Zuckerman comes to Prague to retrieve and carry the manuscript of one unreleased book. On her Prague mission she meets the peculiar and irrepressible writer Olga and breaks into the renowned parties where everyone seeks an escape to a brief sense of freedom in their own way. Gradually, against his will, he becomes not only a spectator, but also a participant in a decadent performance in which many play fake, and no one can be trusted. Zuckerman’s Prague visit, full of bizarre encounters with diverse people, becomes an adventurous and dangerous mission. In the end, Zuckerman is not sure who is a friend and who a denier. Who are these decadent orgy people in the house of the son of a famous painter? Who is a scared student who warns him that he must leave Czechoslovakia immediately? Who is his guide to normalization hell, a theatrical director thrown away, and now a handyman in the museum’s boiler room? And who is his Olga: a scandalist and a rebel or a double-player? Not only Zuckerman’s freedom but also his life are in danger …

Movie Review 

Irena Pavlásková je skúsenou českou režisérkou s desiatkou celovečerných titulov, dvomi TV seriálmi, i nespočetným množstvom dokumentárnych či televíznych projektov.

Jej nový film  mal byť  najmä  sofistikovaným  denníkom zvrátenej doby  a snímkou reflektujúcou  reportážny  a  deníkarsky  žáner  Philipha Rotha,  čo je v praxi  záznamom  o  nepodarenej  a veľmi  absurdnej dvojdňovej návšteve amerického a  židovského spisovateľa v totalitnej   a normalizačnej  Prahe, ktorá skončila  ako  vyhostenie  nebezpečného  „sionistického  agenta“ orgánmi Štb.

Problémom vraj bol  text akéhosi preživšieho z koncentračného tábora v Jidiš, a to bol  i dôvod jeho návštevy   Prahy  spolu s  pomocou zakázaným či neznámym českým  autorom. Boli  sedemdesiate roky  a svetoznámy  spisovateľ  si  veci uvedomoval  z odstupu, i keď  ide o dva kontrastné svety.

Postavy  režisérky Pavláskovej  na plátne  však  akoby nemali nič bežne ľudské a normálne.  Projektu navyše  chýba celková pointa i  vyvážená kresba charakterov od mínus k plus, či nedokonalosti zmiešané aj s čímsi ľudsky  zaujímavým a nečakaným.

Literárna  novela sa  priamo  úmerne  nerovná  ideám  či majstrovstvu  jej  filmovej  adaptácie:  film nie je literatúra, a sklony k ľahšej žánrovosti nekonvenujú ani k výslednej  reportážnosti, denníkovej úvahovosti či umeniu.

Film  skúsenej   Ireny Pavláskovej   sa  možno  až   príliš  vecne  drží  detailných  situácií, či slovných popisov  v  knižke. Avšak  bez  pretlmočenia ideí do obraznosti rozprávania. Pôvodná  novela  je  paradoxne  presne toho povestne  nesfilmovateľného typu,  a  so všetkými  ping-pongmi   v   dialógoch a patovou atmosférou.  S monológmi  a  bez  moderných  rozprávačských   elíps  obraznej  atmosféry.

Ako snímka  je  toto  zrejmá tvrdou až hyper-realistickou  historickou kresbou  so silnými a  maximalistickými dialógmi, a „jasnou kafkárnou“  u  karikatúrnosťou   parazitného a vždy nepríjemného   „nohsledovacieho režimu“.

Taktiež  tu máme  ľahšie  veci  na pokraji  žánru špionážneho románu,  kde agenti sú donášačmi, dvojitými donášačmi, či pešiakmi bezvýznamnosti ako napr. vtedajší undeground, ale nie ako  obraz celej československej spoločnosti.

Žiaľ  príbeh je  tu  slabý  až  úplne  prázdny.  Výnimkou môže byť  kopulovnia negatívneho sociálneho dusna a bezvýchodiskovosti.  Napriek polohám   vonkajšieho  vykalkulovaného  nereálneho  balastu  pikantosti  a panoptika sprofanovanosti  (v snímke  ako  typ  „bordelu“ pre lepších v historickom centre).

Táto samozvaná inštitúcia  so sídlom v podhradí na Malej strane vraj mala slúžiť i ako isté centrum moci a vplyvu  všeobecnej občianskej  predajnosti, či  zobrazovania  masového  ohovárania a bulváru, ktorý sa snaží ťažiť z absurdnej karikatúrnosti  predlohy.

Okrem divokého spádu  deja s jednou silnou postavou  spisovateľa stvárnenou  kanadským hercom  Jonasom  Chechnickom,  ktorý je ako sa zdá  nesprávnym a slabým,  vidno naopak  civilne  skvelého  Pavla  Kříža  ako  vydarenú  postavu. Naopak  ženské zrkadlo  v interpretácii  Ksenie Rappoportovej  je herecky až  príliš dobré.  Vytvára  ústredný  bláznivú chaotickú postavu  alkoholičky, neukojenej divy a bohémky, i donášačky režimu.

I keď mnohé ďalšie postavy sú  iba akési  formy dobového marazmu, tak  zo snímky sa potom črtá len   prehliadka  kulís, rekvizít, módy, zvrátených  socíkovských  noriem a dogiem,   napríklad  zvrátených pikantérií  od vekslovania  cez  súdružkovanie (oslovovanie nie pán ale súdruh),  pararelná komunikácia pokrytectva  keď sa iné hovorí, a iné myslí.  Navonok ústretovosť, ale vnútorne  všeobecná  dystopia.

Ďalej tu vidno neutíchajúce  Špicľovanie, predajnú lásku,  či skôr  povinné vytriasanie chtíča.   To  aj  u  formy  posmešného policajného násilného sexu, až po  excelentnú  prehliadku ťahov  akejsi českej Mata Hari. Ona  chce i nechce utiecť do cudziny, a popritom ešte stihne hrať rolu akejsi podľa jej slov  udavačky na dve strany.

Film  má  niekoľko  vcelku skvelých rolí  ale ostatné  sú problémové,  a ťažko aspoň pár z nich  dýcha  akýmsi normálnym žitím a ľudskosťou. Dianie  sa musí kresliť  s  perspektívou,  čiže  s prehrami aj výhrami.  Nuž ale tu akoby všetci boli  zacyklení  v bezvýchodiskovom marazme, čo by síce  bolo  posolstvom k skvelému obrazu, avšak tu  to  vôbec nefunguje, a to z mnohých príčin.  Publikum napokon vidí mnohé   scénky skôr ako  nepodarené  „skicovanie každodennosti“, ktoré  je obvykle  utopené v absurdite  celkového anti-režimizmizmu  tejto snímky.

Aj  keď akokoľvek dobre myslenom.  Ale vykonanom naivisticky  a  naviac k zblázneniu publika. Technické zložky  (okrem rekvizít  a výpravy, ktorá jediná uchváti)  taktiež  ako scenár, réžia a herectvo  boli utopené:  napríklad  v slabšom zvuku, v zvukovom mixe,  i  vo veľakrát zbytočne tmavých či presvietených  záberoch  nekorektnej  kamery.

Napokon  snímka   režisérky  Pavláskovej  nemá ani  jedinú orgiu, o ktorých filmový  titul  Pražské orgie  blafujúc  hlása a f alošne prisľubuje publiku.  Fanúšik  nech tu nič nečaká,  len občas pokožka s  necudne  obnaženou bradavkou.  Orgie  ako symbol cynizmu a doby?  Možno i tak.

Idea  o  nikdy sa nekončiacom  sa žúrovaní  s  prskavkou v pánskom konečníku.   Alebo  atmoška  v dome  u syna slávneho secesného maliara  Muchy, ktorý má adresu v blízkosti pražského hradu. Nuž toto všetko  čudne absurdné, umelé a značne vedľa  je skutočne ako inak najmä jasnou tvorivou prehrou  tohoročnej  produkcie a distribúcie  českej i slovenskej kinematografie.

Aktuálny rating:  45 % na CSFd.cz (???)