Titul: Komunismus a síť aneb Konec zastupitelské demokracie

Scenár a réžia: Karel Vachek

Žáner:  festivalový a televízny dokumentárny film

Minutáž: 335´

Produkcia: Robert Kirchhoff (SR), a ďalší (ČR)

Synopsis: 

Karel Vachek is Czech  doc film  director,  that  will celebrate its 80th birthday next year, and its approach to the current piece looks accordingly. In it, he uses shots from his previous films, historical documentaries, newly filmed fragments of current events, his own interviews with personalities of very variable informative value and distinctly stylized fiction passages.

The starting point is, of course, the state of contemporary society, in which Vachka seems to be most burning by the crisis of representative democracy. Thus, the crisis in the Vachek concept – politicians, he said, lost credibility and natural authority, and so (deliberately overshot) the solution could allegedly be the self-control of people on the Internet, where they would vote through social networks everything needed. Of course, a typically provocative idea cannot succeed in closer examination, but Vachkovijde – as indeed always has it – to wake up from lethargy and stir up the discussion.

Movie Review 

Esejistický  päťapolhodinový autorský  dokument Karla Vachka ponúka koncept  rozčlenený do štyroch  osemdesiat minútových kapitol  s  témami  od reflexie  histórie i dneška, ale aj z oblasti  politiky, filozofiie, náboženstva, teológie, paranormálnych javov,  zo sveta filmu, a  o ďalších témach a motívoch.

Autorský a svojbytný  scenárista a režisér dokumentárnych filmov  v čase 50 rokov od  vypuknutia  Pražského jara a 30 rokov od udalostí  Nežnej revolúcie  nepriamo  bilancuje spoločenský vývoj.   Karel Vachek sa  tu najmä  snaží preukazovať  ako  zastupiteľská demokracia  nefunguje, i keď  sa témou projektu zdá všetko ostatné okem tohto cieľa.

Tak ako  za socializmu  bola  demokracia  len nálepkou  len  paškvilom, taktiež  aj dnes je v konci (???)  Publikum  by  malo  prejsť  na koncept priamej demokracie, za ktorou sú  protesty,  pochody a ďalšie aktivity občianskej spoločnosti.

Jednou z najdôležitejších  lokalít  rozprávania sú  seminárne a prednáškové učebne FAMU, z ktorých  režisér  a scenárista  virtuálne ovláda svoje myslenie,  tvorbu,  i dvadsaťročnú pedagogickú aktivitu.

Karel  Vachek  okrem význačných  osobností  vlastného vesmírneho a pojmového   univerza  ďalej  reflektuje svoju ženu a rodinu,  a parafrázuje aj  motívy a myšlienky  vlastného  filozofického spektra, či autorových  osobne obľúbených filmových tvorcov, politikov, či ďalšie  významné  osobnosti  z dejín najnovšej českej, či medzinárodnej histórie  ako  Josef Smrkovský, Andrej Babiš,  Donald Trump, Vladimír Putin,  Jan Palach, Alexander Dubček,  Václav Klaus, Vladimír Mečiar, Marcel Duchamp, Václav Havel, Milan Hauser, Ilona Švihlíková, Andrej Stankovič, Raymond Moody, Slavoj Žižek. Ilona Švihlíková, Jan Keller, a mnoho ďalších.

Hodnotíme  prítomnú  snahu  o polemiku, dialógy, podobenstvo, kroniku doby  a  predovšetkým  osobitý druh  filozofie   podľa otcov a velikánov filozofie (Platóna, Sokrata, a Descartesa):  veľmi zjednodužene  v laickej praxi pre každého smrteľníka  platí:  keďže myslím teda som, a taktiež viem že nič neviem… 

Už   staroveký filozof  Sokrates  bol proti aténskej demokracii, lebo mu neboli košér podvodníci a pretože bol tradicionalista. Je známe, že  Sokrates súčasne  brojil proti aténskym bohom mládež, za  čo sa stal aj nadčasovým martýrom. Paradoxne  i keď vôbec nikdy a zámerne nenapísal žiadnu knihu.  Svojich žiakov  len   učil  „sofistikovaným spôsobom“ čo je aj v  dnešnom pohľade  mechanizmom  manipulovania ideí a slov (dialektika), ale aj  schopnosti dívať sa na obraz sveta triezvo, nepredpojato, a byť kritickým z odstupu  času, i porovnávaním protikladov, alebo dôvodných motívov.

Navyše je pravda,  že  dejiny „ľudského veku“  stále zápasia  napríklad s dnešnou  nežiaducou  fluidnosťou  komunikácie  a mnohými  ďalšími globálnymi rizikami,   ktoré  ani   súčasné  filozofi  a  ani ďalšie  vedy o spoločnosti   doposiaľ  jednoznačne nerozriešili.

Osobnosť   Karla  Vachka  jasne trápi  neistota,  či  demokracia je ten  jediný,  či optimálne  správny systém.  Žiaľ  autorské  spracovanie je  abnormálne  košaté a autor nepristupuje k téme priamo.  I keď rozprávanie nenudí a je úsmevné, dĺžka je monštrózna, a záver prakticky nijaký, ak hodnotíme metrom dramaturgie dokumentarizmu.

Autor netlačí na pílu, je rafinovane košatý, epicky obšírny, a samozrejme hýri filozofujúcim intelektom  azda aj viac, než chodiaca encyklopédia, a tisíc najdôležitejších mentorov súčasne, so snahou aby mu neuniklo takmer nič.  Celok  filmovej eseje  je  obdobne provokatívne humorný, absurdný, paradoxný i  smiešny  súčasne.

Karel  Vachek  totiž neakceptuje vedu ale k cudzím  názorom pridáva či podtrháva  zámerne  značne  iritujúce konotáty,  a náznak zacyklenia (napr.  osobnej  výzvy ku konzumácii a kanibalizmu  voči  svojim nepriateľom),  a súčasne  pod barličkou filmu,  keď  práve  táto podstata  je vraj najlepším dôkazom, že  všetky  minulé i budúce  vojny sú nezmyselné.

Pojmy sú azda  len dojmy. Zbožňujeme  vraj fakty, ktoré sú  skutočne nepresné alebo  vždy zrelé na ohýbanie.  Alebo na  lámanie  a ozrejmovanie ich nepresnosti.  Z  čoho je radostná a nekonečná zábava, alebo panoptikum dezilúzie s tak trochou populizmom: dva v jednom.

Žiadne hranice nie sú pevné či definitívne  a sám autor je si určite vedomý nielen  zmätku a nesúrodosti  vlastnej argumentácie, a zámernej či dobre myslenej experimentálnej časovej redundancie v trvaní štyroch celovečerných filmov.

Okrem toho že tvorca provokuje zámernými typografickými chybami  v jeho materiáli  ako už veľakrát predtým  chýba  disciplinovanejší  prístup  k neexkluzívnemu  a  prípadne  aj  nevachkovskému publiku. Najmä ohľadom na  množstvo  mladých nepoučených divákov  by sa  napríklad  žiadalo  viac informačných titulkov,  či  aspoň  základná orientácia o tom, kto, kedy a v akom kontexte práve komunikuje.  Napríklad to je aj   zásadný problém umelecky jedinečnej reportáže  v závere filmu s interiérom  operačnej sály  a  záberom  na  popáleniny  robotníka  Josefa Hlavatého, inšpirovaného činom Jana Palacha,  avšak  publikum  si ľahko zamení príčinu s následkom, i keď  nás  emočne  mrazí, a v žilách sa zastavuje dych.

Dokument  Karla Vachka má byť a je  špekulátívny, provokatívny i  monštruózny naraz.  Funguje presne tak ako i nefunguje.  Tak ako  historické vedy,  filozofia, teológia, kunsthistória, politológia, politika, občianska náuka, paranormálnre javy  a mimozemšťania, či akékoľvek myslenie,  čo  provokuje, a pritom  neuzatvára – i uzatvára  sa  – to všetko, samé do seba.

Či je toto všetko  špecificky  monštruózne   komunikačné  pábenie,  či inak  najmä „provokačné  zacyklovanie“  v  obraznosti dokumentárneho filmu  pre publikum  dosť alebo málo, si odpovie každý divák najlepšie sám za seba.

Režisér dokumentárneho filmu  Karel Vachek  je stále akceptovaný,  i keď nie väčšinou.  Realizovaná distribučná dĺžka  ide proti bežnej distribučnej praxi, čo je istým spôsobom v kontexte jeho predošlej tvorby aj  zvláštnym zámerom autora.

………………………………………..

POZNÁMKA  NA OKRAJ   Na premiérovom a prvom slovenskom uvedení filmu  v  Kine LUMIERE  bol prítomný Karel Vachek  i slovenský producent osobne, ale oni  sami  ani  väčšina divákov tých šesť hodín nevydržali, napriek výpomoci sponzorskou kávou (začiatok predstavenia 17.00 koniec o 23.00), Karel  Vachek vedel veľmi dobre o čom hovorí, i keď chyby v koncepte určite sú, a nejde či je nemožné  ich jednoducho analyzovať.  Nuž niekto to má producentsky ľahšie a divácky ťažšie. I keď by to možno malo byť obrátene.