
Titul: Komunismus a síť aneb Konec zastupitelské demokracie
Scenár a réžia: Karel Vachek
Žáner: festivalový a televízny dokumentárny film
Minutáž: 335´
Produkcia: Robert Kirchhoff (SR), a ďalší (ČR)
Synopsis:
Karel Vachek is Czech doc film director, that will celebrate its 80th birthday next year, and its approach to the current piece looks accordingly. In it, he uses shots from his previous films, historical documentaries, newly filmed fragments of current events, his own interviews with personalities of very variable informative value and distinctly stylized fiction passages.
The starting point is, of course, the state of contemporary society, in which Vachka seems to be most burning by the crisis of representative democracy. Thus, the crisis in the Vachek concept – politicians, he said, lost credibility and natural authority, and so (deliberately overshot) the solution could allegedly be the self-control of people on the Internet, where they would vote through social networks everything needed. Of course, a typically provocative idea cannot succeed in closer examination, but Vachkovijde – as indeed always has it – to wake up from lethargy and stir up the discussion.
Movie Review
Esejistický päťapolhodinový autorský dokument Karla Vachka ponúka koncept rozčlenený do štyroch osemdesiat minútových kapitol s témami od reflexie histórie i dneška, ale aj z oblasti politiky, filozofiie, náboženstva, teológie, paranormálnych javov, zo sveta filmu, a o ďalších témach a motívoch.
Autorský a svojbytný scenárista a režisér dokumentárnych filmov v čase 50 rokov od vypuknutia Pražského jara a 30 rokov od udalostí Nežnej revolúcie nepriamo bilancuje spoločenský vývoj. Karel Vachek sa tu najmä snaží preukazovať ako zastupiteľská demokracia nefunguje, i keď sa témou projektu zdá všetko ostatné okrem tohto cieľa.
Tak ako za socializmu bola demokracia len nálepkou len paškvilom, taktiež aj dnes je v konci (???) Publikum by malo prejsť na koncept priamej demokracie, za ktorou sú protesty, pochody a ďalšie aktivity občianskej spoločnosti.
Jednou z najdôležitejších lokalít rozprávania sú seminárne a prednáškové učebne FAMU, z ktorých režisér a scenárista virtuálne ovláda svoje myslenie, tvorbu, i dvadsaťročnú pedagogickú aktivitu.
Karel Vachek okrem význačných osobností vlastného vesmírneho a pojmového univerza ďalej reflektuje svoju ženu a rodinu, a parafrázuje aj motívy a myšlienky vlastného filozofického spektra, či autorových osobne obľúbených filmových tvorcov, politikov, či ďalšie významné osobnosti z dejín najnovšej českej, či medzinárodnej histórie ako Josef Smrkovský, Andrej Babiš, Donald Trump, Vladimír Putin, Jan Palach, Alexander Dubček, Václav Klaus, Vladimír Mečiar, Marcel Duchamp, Václav Havel, Milan Hauser, Ilona Švihlíková, Andrej Stankovič, Raymond Moody, Slavoj Žižek. Ilona Švihlíková, Jan Keller, a mnoho ďalších.
Hodnotíme prítomnú snahu o polemiku, dialógy, podobenstvo, kroniku doby a predovšetkým osobitý druh filozofie podľa otcov a velikánov filozofie (Platóna, Sokrata, a Descartesa): veľmi zjednodušene v laickej praxi pre každého smrteľníka platí: keďže myslím teda som, a taktiež viem že nič neviem…
Už staroveký filozof Sokrates bol proti aténskej demokracii, lebo mu neboli košér podvodníci a pretože bol tradicionalista. Je známe, že Sokrates súčasne brojil proti aténskym bohom mládež, za čo sa stal aj nadčasovým martýrom. Paradoxne i keď vôbec nikdy a zámerne nenapísal žiadnu knihu. Svojich žiakov len učil „sofistikovaným spôsobom“ čo je aj v dnešnom pohľade mechanizmom manipulovania ideí a slov (dialektika), ale aj schopnosti dívať sa na obraz sveta triezvo, nepredpojato, a byť kritickým z odstupu času, i porovnávaním protikladov, alebo dôvodných motívov.
Navyše je pravda, že dejiny „ľudského veku“ stále zápasia napríklad s dnešnou nežiaducou fluidnosťou komunikácie a mnohými ďalšími globálnymi rizikami, ktoré ani súčasné filozofi a ani ďalšie vedy o spoločnosti doposiaľ jednoznačne nerozriešili.
Osobnosť Karla Vachka jasne trápi neistota, či demokracia je ten jediný, či optimálne správny systém. Žiaľ autorské spracovanie je abnormálne košaté a autor nepristupuje k téme priamo. I keď rozprávanie nenudí a je úsmevné, dĺžka je monštrózna, a záver prakticky nijaký, ak hodnotíme metrom dramaturgie dokumentarizmu.
Autor netlačí na pílu, je rafinovane košatý, epicky obšírny, a samozrejme hýri filozofujúcim intelektom azda aj viac, než chodiaca encyklopédia, a tisíc najdôležitejších mentorov súčasne, so snahou aby mu neuniklo takmer nič. Celok filmovej eseje je obdobne provokatívne humorný, absurdný, paradoxný i smiešny súčasne.
Karel Vachek totiž neakceptuje vedu ale k cudzím názorom pridáva či podtrháva zámerne značne iritujúce konotáty, a náznak zacyklenia (napr. osobnej výzvy ku konzumácii a kanibalizmu voči svojim nepriateľom), a súčasne pod barličkou filmu, keď práve táto podstata je vraj najlepším dôkazom, že všetky minulé i budúce vojny sú nezmyselné.
Pojmy sú azda len dojmy. Zbožňujeme vraj fakty, ktoré sú skutočne nepresné alebo vždy zrelé na ohýbanie. Alebo na lámanie a ozrejmovanie ich nepresnosti. Z čoho je radostná a nekonečná zábava, alebo panoptikum dezilúzie s tak trochou populizmom: dva v jednom.
Žiadne hranice nie sú pevné či definitívne a sám autor je si určite vedomý nielen zmätku a nesúrodosti vlastnej argumentácie, a zámernej či dobre myslenej experimentálnej časovej redundancie v trvaní štyroch celovečerných filmov.
Okrem toho že tvorca provokuje zámernými typografickými chybami v jeho materiáli ako už veľakrát predtým chýba disciplinovanejší prístup k neexkluzívnemu a prípadne aj nevachkovskému publiku. Najmä ohľadom na množstvo mladých nepoučených divákov by sa napríklad žiadalo viac informačných titulkov, či aspoň základná orientácia o tom, kto, kedy a v akom kontexte práve komunikuje. Napríklad to je aj zásadný problém umelecky jedinečnej reportáže v závere filmu s interiérom operačnej sály a záberom na popáleniny robotníka Josefa Hlavatého, inšpirovaného činom Jana Palacha, avšak publikum si ľahko zamení príčinu s následkom, i keď nás emočne mrazí, a v žilách sa zastavuje dych.
Dokument Karla Vachka má byť a je špekulátívny, provokatívny i monštruózny naraz. Funguje presne tak ako i nefunguje. Tak ako historické vedy, filozofia, teológia, kunsthistória, politológia, politika, občianska náuka, paranormálnre javy a mimozemšťania, či akékoľvek myslenie, čo provokuje, a pritom neuzatvára – i uzatvára sa – to všetko, samé do seba.
Či je toto všetko špecificky monštruózne komunikačné pábenie, či inak najmä „provokačné zacyklovanie“ v obraznosti dokumentárneho filmu pre publikum dosť alebo málo, si odpovie každý divák najlepšie sám za seba.
Režisér dokumentárneho filmu Karel Vachek je stále akceptovaný, i keď nie väčšinou. Realizovaná distribučná dĺžka ide proti bežnej distribučnej praxi, čo je istým spôsobom v kontexte jeho predošlej tvorby aj zvláštnym zámerom autora.
………………………………………..
POZNÁMKA NA OKRAJ Na premiérovom a prvom slovenskom uvedení filmu v Kine LUMIERE bol prítomný Karel Vachek i slovenský producent osobne, ale oni sami ani väčšina divákov tých šesť hodín nevydržali, napriek výpomoci sponzorskou kávou (začiatok predstavenia 17.00 koniec o 23.00), Karel Vachek vedel veľmi dobre o čom hovorí, i keď chyby v koncepte určite sú, a nejde či je nemožné ich jednoducho analyzovať. Nuž niekto to má producentsky ľahšie a divácky ťažšie. I keď by to možno malo byť obrátene.