.

Suleiman nadväzuje na poetiku svojich predchádzajúcich filmov, v ktorých sa zakaždým objavil v hlavnej úlohe bez replík, odkazujúcej na Jacqua Tatiho či Bustera Keatona. Satirický celovečerný  film   To musí byť nebo – je venovaný nemožnosti vzniku štátu Palestína.

.

Synopsis
Suleiman follows the poetics of his previous films, in which he has always appeared in the lead role without replicas, referring to Jacque Tati or Buster Keaton. A satirical feature film This Must Be Heaven – dedicated to the impossibility of a Palestinian state.

.

Známy palestínsky režisér Elia Suleiman (*1960) je narodený v meste Nazaret, kde  získal uznanie už svojím debutom Kronika zmiznutia (Cena za najlepší debut v Benátkach 1996), ale celosvetovo sa preslávil až svojou štvrtou celovečernou snímkou Boží zásah, ktorá v roku 2002 získala Cenu poroty na festivale v Cannes.  O sedem rokov  neskôr  realizuje  a distribuluje  snímku  Čas, ktorý zostáva, v ktorom predložil ďalší sucho groteskný pohľad na pálčivú tému palestínsko-izraelského spolunažívania. Jeho novinka To musí byť nebo získala na tohtoročnom festivale v Cannes Cenu kritiky.  Uznávaný  palestínsky režisér sa po desiatich rokoch vracia k celovečernému filmu melancholickou, epizodicky vystavanou groteskou o tom, čo je pre nás domov a čo ho definuje. Suleiman nadväzuje na spôsob tvorby  podľa pravidla, keď  sa  zakaždým objavil v hlavnej úlohe sám a  bez replík, čím pripomína postoje starších filmárov –  Jacqua Tatiho a Bustera Keatona.

.

Jeho najnovšia snímka  To musí byť nebo (2019)   je  venovaná problematike vzniku  samostatného štátu  Palestína.  Suleiman  využíva tvrdý a jasný postoj   a  sám  je  ako obvykle  plný aj akéhosi  poeticko-ironického sarkazmu i mystifikácie,  ktorá  atakuje všetkých od  Francúzska, Kanady  až po  USA, kde sa mu nedarí zohnať sponzorov na projekt. Práve tam putuje hlavná postava vtipnej i dojemnej snímky – trochu prehliadaný režisér hľadajúci prostriedky na film, ktorý sa nezdá dosť palestínsky.

.

Divák sa môže ponoriť do výtvarne orientovaných záberov v pomalom tempe a prakticky bez deja, navyše s charizmatickým a prestárnutým tvorcom, avšak vždy uhladene prezentujúcim sám seba, pred kamerou i  za  ňou. Mozaika, putovanie, sarkazmus, tiché vtipné obrazy,  nostalgia, irónia, komickosť, žiadna láska ani sex, žiadne násilie ani nadávky, a všetko pre doposiaľ nemožný vznik Palestíny, ktorého zrodu sa tvorca nedožije…