Titul: Portrét ženy v plameňoch, Portrait de la jeune fille en feu, FRA, 2019, 119´
Scenár a réžia: Céline Sciamma
Kamera: Claire Mathon
Strih: Julien Lacheray
Kostýmy: Dorothée Guiraud
Hudba: Jean -Baptiste de Laubier
Hrajú: Noémi Merlant, Adèle Haenel, Valeria Golino, Luàna Bajrami, Christel Baras, Armande Boulanger, Guy Delamarche, Clément Bouyssou a ďalší Producent: MK2
Distribúcia: ASFK od 21. novembra 2019

Synopsis

„Portrait of a Woman in Flames“ takes place near Brittany on a deserted French island in 1760. Marianne (Noémie Merlant), the daughter of a famous painter, arrives at the island during the great waves of the island to make a portrait as a wedding lure for a rich widow’s daughter. a promising fiancé to Milan, but Héloïse (Adèle Haenel) disagrees with marriage, and refuses to be a model, but it is a time when a virgin becomes a woman and before trying for a short time as simply can get close to a woman.

Movie Review

Krásny milostný príbeh medzi dvoma mladými ženami.  Žiaľ hlavné hrdinky majú síce  pubertálne problémy  telesného  experimentovania a osobného zbližovania. Avšak typológia a vek protagonistiek nesdedí, keď  podľa životopisov  majú obe  rovnú tridsiatku.  Toto  je  podozrivo  čudné.

Hlavnou témou snímky  je  úvaha  o emóciách medzi prostou  túžbou po vášni a tým, keď by sa malo na zblíženie zabudnúť, čo znamená  že sa všetko začne meniť  na spomienku. Presne ako to je  v  gréckom mýte,  keď Orfeus  vyniesol Eurydiku  z Hádu. Prečo  sa Orfeus  obzrel, akoby ju hľadal tesne predtým, než sa dostal von. Ale tak ju navždy stratil? Bolo to preto, že si vybrala básnika, alebo preto že spomienka na jeho lásku im stačila? Či to  bola Eurydika,  ktorá ho volala, aby sa  obzrel:  nuž nie je to legendárny Orfeus, ale naša hlavná ženská hrdinka a jej modelka?

Snímka silného producenta MK2  s historickou patinou a feministickým nádychom bola nakrútená  v lokalite Bretane, kde sa nachádza aj pustý  francúzsky ostrov, a rozpráva príbeh zasadený do roku roku 1760.  Vcelku prostý dej  má  svoj základ  v  obsahovo len minimalistickej  zápletke  režisérky  Céline Sciamma, ktorú  tvorí akási psychologicky rozkreslovaná  mikropoviedka o krátkom ale pikantnom  vzťahu medzi maliarkou a modelkou.

Scenár filmového   príbehu   je realizovaný  okolo postavy  dobre vyzerajúcej  Marianny (Noémie Merlant), ktorá sa  dostane loďkou  na ostrov, aby vyhotovila  portrét  na zákazku. V súlade  či v protiklade s  pôvodným plánom  spozná  i  dcéru bohatej vdovy, na ktorú  čaká  nádejný  snúbenec v Miláne.

Portrétovaná  Heloïse (Adèle Haenel)  nevie a nesmie vedieť  nič o prirodzenej túžbe a zbližovaní, avšak  má silný inštinkt k rozkrývaniu tajomna,     pretože   z   nedotknutej  panny  zrodenej  v  meštiackych  a zbohatlíckych  kruhoch sa  tu  stáva  plnohodnotná  žena, a ešte predtým si  obe  všetko na krátko vyskúšajú v roliach portrétistky a portrétovanej  kde pôjde aj o onú povestnú  zbližovaciu romantiku v historickom a prírodne čarokrásnom hábite.

V  celkovo minimalistickej  štruktúre rozprávania je na prvý pohľad veľa prázdnych miest.  Žil pre úprimne nepredpojaté publikum  vcelku   málo šťavy a  nadmiera atraktívnych prísľubov, ktoré však v mnohých  líniách  vyznievajú chladne akademicky.  Diváka tvorcovia mučia o  rozkošatelou literálnou symbolikou  a akýmsi  umením  v umení (umenie pre umenie). Avšak  s minimálnym efektom  pre  cieľovú skupinu  snímky či  pre bežné publikum.

Napríklad  neprehliadnuteľný  je  rozpor medzi  hodinovou  nekorektnou expozíciou snímky  ako akejsi  pubertálnej štúdie  iniciačného a rodového  váhania, rozpakov a udičiek akéhosi tajomna, či  introvertnej psychologizácie, a hlavnou myšlienkou.  Táto však je  alebo  vágna a kostrbato košatá, alebo len ako placebo.  Vec  pôsobí  ad hoc  a enigmaticky.

Až  v závere  projektu  je  tento zámer  cielene čitateľný  a  tu  napokon aj kontrapunkticky  utvára naratívny  oblúk. Paradoxne  už len ako  pompézna  a značne silená jednozáberová katarzia s orchestrálnym podmazom. Paradoxne:  i keď prostredníctvom hudobne náročne a majstrovsky interpretovanej orchestrálnej kompozície,  a  zručne  zvukársky prezentovanej  dobovej skladby.

Nuž ani tu  nevedno,  či  je napokon z odstupu času  hlavná  postava  šťastná, a prečo je sama, a prečo tu nie je onen ženský šiesty vševidiaci  feeling a všetko ostatné. Možno impulz k pokračovaniu všetkého, čo tak romanticky započali???

Vedľajšia línia o tehotenstve  s  pokútnym  potratom s  babicou  vo vidieckom negližé  je amatérskou ponáškou na akýsi symbolický sabat čarodejníc.  Navyše  prekvapujúco  je tu aj  istá blízkosť  k ľudovej folkloristike, ako sú  spevy pri nočnom ohni,  čo  je   už úplným autorským zlyhaním či nezmyslom, ktorý neladí a neobohacuje. Ide o myslené anti-cirkevné memento návratom k voľnosľubnosti, poverám a rituálom … alebo  vzbura bez príčiny proti tradícii i systému?

Režisérke tu  pravdepodobne na okraji  ide aj  o  psychológiu ženy,  i keď nezrelej a neznalej, neskúsenej a zasnenej.   Táto  hlavná postava  bola  navonok  vedená v odmietaní a prostote,  avšak značne nelogicky len niekoľko týždňov  po odchode z kláštora.

Tu  má byť  zrelou  a intelektuálskou  odpadlíčkou, čo je v konflikte s onou  historickou epochou i zvyklosťami  bez  mentálnych  škrupuli – či barličiek a mostíkov. S obchodníckou všehochuťou rodiacej sa malomeštiackej triedy.

Filmovým realizátorom  v rozpore so zámerom ide  len o symboliku. Režisérka pracuje  skôr  s  podružnými  prvkami a  takticky,  stále  najmä  s odďaľovaným iniciačného  aktu!  Potom, čo Marianne  prezradí svoju zásterku  Héloïse, tak  tá zmení svoj postoj  na akúsi  hru na túžbu  či zbližovanie.  Svet sa stane skutočnou vilnou bytôstkou, ktorá  koná  akoby si spravila  z núdze cnosť (keď majú obe rovnaké sklony, tak prečo až vtedy ???).

Nie  je  to tak prezentované a chcené  anti-moralistické  a celoživotné gesto  možných  programových rebeliek!   Dôvodom zrejme bude vcelku  pomýlený a nedotiahnutý koncept:  chladný  film  bez  obrazu  prirodzených  biologických túžob, bez uveriteľnej  vášne, a bez dôveryhodnejšieho kreatívneho  konceptu. Aj  s  otáznou typológiou, a ešte otáznejším hereckým spracovaním, inak vo Francúzsku  celkom zvučných protagonistiek.

Tu sa nosí  gúľanie hnedými okálmi, a držania línie chladnej odťažilej erotiky (snáď 3 statické negližé zábery na celý film o vášni a zbližovaní sa).  Skôr však len  záhadné hry  na demaskovanie náznakov akýsi  šifier pohľadov a pubertálnej gestikulácie.  Nuž a všetko to scestné  je  napriek gloriolám tvorcov a zúčastnených, a povesti  či  zisku  vôbec nie bezvýznamného ocenenia v Cannes.