
Titul: Portrét ženy v plameňoch, Portrait de la jeune fille en feu, FRA, 2019, 119´
Scenár a réžia: Céline Sciamma
Kamera: Claire Mathon
Strih: Julien Lacheray
Kostýmy: Dorothée Guiraud
Hudba: Jean -Baptiste de Laubier
Hrajú: Noémi Merlant, Adèle Haenel, Valeria Golino, Luàna Bajrami, Christel Baras, Armande Boulanger, Guy Delamarche, Clément Bouyssou a ďalší Producent: MK2
Distribúcia: ASFK od 21. novembra 2019
Synopsis
„Portrait of a Woman in Flames“ takes place near Brittany on a deserted French island in 1760. Marianne (Noémie Merlant), the daughter of a famous painter, arrives at the island during the great waves of the island to make a portrait as a wedding lure for a rich widow’s daughter. a promising fiancé to Milan, but Héloïse (Adèle Haenel) disagrees with marriage, and refuses to be a model, but it is a time when a virgin becomes a woman and before trying for a short time as simply can get close to a woman.
Movie Review
Krásny milostný príbeh medzi dvoma mladými ženami. Žiaľ hlavné hrdinky majú síce pubertálne problémy telesného experimentovania a osobného zbližovania. Avšak typológia a vek protagonistiek nesdedí, keď podľa životopisov majú obe rovnú tridsiatku. Toto je podozrivo čudné.
Hlavnou témou snímky je úvaha o emóciách medzi prostou túžbou po vášni a tým, keď by sa malo na zblíženie zabudnúť, čo znamená že sa všetko začne meniť na spomienku. Presne ako to je v gréckom mýte, keď Orfeus vyniesol Eurydiku z Hádu. Prečo sa Orfeus obzrel, akoby ju hľadal tesne predtým, než sa dostal von. Ale tak ju navždy stratil? Bolo to preto, že si vybrala básnika, alebo preto že spomienka na jeho lásku im stačila? Či to bola Eurydika, ktorá ho volala, aby sa obzrel: nuž nie je to legendárny Orfeus, ale naša hlavná ženská hrdinka a jej modelka?
Snímka silného producenta MK2 s historickou patinou a feministickým nádychom bola nakrútená v lokalite Bretane, kde sa nachádza aj pustý francúzsky ostrov, a rozpráva príbeh zasadený do roku roku 1760. Vcelku prostý dej má svoj základ v obsahovo len minimalistickej zápletke režisérky Céline Sciamma, ktorú tvorí akási psychologicky rozkresľovaná mikropoviedka o krátkom ale pikantnom vzťahu medzi maliarkou a modelkou.
Scenár filmového príbehu je realizovaný okolo postavy dobre vyzerajúcej Marianny (Noémie Merlant), ktorá sa dostane loďkou na ostrov, aby vyhotovila portrét na zákazku. V súlade či v protiklade s pôvodným plánom spozná i dcéru bohatej vdovy, na ktorú čaká nádejný snúbenec v Miláne.
Portrétovaná Heloïse (Adèle Haenel) nevie a nesmie vedieť nič o prirodzenej túžbe a zbližovaní, avšak má silný inštinkt k rozkrývaniu tajomna, pretože z nedotknutej panny zrodenej v meštiackych a zbohatlíckych kruhoch sa tu stáva plnohodnotná žena, a ešte predtým si obe všetko na krátko vyskúšajú v roliach portrétistky a portrétovanej kde pôjde aj o onú povestnú zbližovaciu romantiku v historickom a prírodne čarokrásnom hábite.
V celkovo minimalistickej štruktúre rozprávania je na prvý pohľad veľa prázdnych miest. Žil pre úprimne nepredpojaté publikum vcelku málo šťavy a nadmiera atraktívnych prísľubov, ktoré však v mnohých líniách vyznievajú chladne akademicky. Diváka tvorcovia mučia o rozkošatelou literálnou symbolikou a akýmsi umením v umení (umenie pre umenie). Avšak s minimálnym efektom pre cieľovú skupinu snímky či pre bežné publikum.
Napríklad neprehliadnuteľný je rozpor medzi hodinovou nekorektnou expozíciou snímky ako akejsi pubertálnej štúdie iniciačného a rodového váhania, rozpakov a udičiek akéhosi tajomna, či introvertnej psychologizácie, a hlavnou myšlienkou. Táto však je alebo vágna a kostrbato košatá, alebo len ako placebo. Vec pôsobí ad hoc a enigmaticky.
Až v závere projektu je tento zámer cielene čitateľný a tu napokon aj kontrapunkticky utvára naratívny oblúk. Paradoxne už len ako pompézna a značne silená jednozáberová katarzia s orchestrálnym podmazom. Paradoxne: i keď prostredníctvom hudobne náročne a majstrovsky interpretovanej orchestrálnej kompozície, a zručne zvukársky prezentovanej dobovej skladby.
Nuž ani tu nevedno, či je napokon z odstupu času hlavná postava šťastná, a prečo je sama, a prečo tu nie je onen ženský šiesty vševidiaci feeling a všetko ostatné. Možno impulz k pokračovaniu všetkého, čo tak romanticky započali???
Vedľajšia línia o tehotenstve s pokútnym potratom s babicou vo vidieckom negližé je amatérskou ponáškou na akýsi symbolický sabat čarodejníc. Navyše prekvapujúco je tu aj istá blízkosť k ľudovej folkloristike, ako sú spevy pri nočnom ohni, čo je už úplným autorským zlyhaním či nezmyslom, ktorý neladí a neobohacuje. Ide o myslené anti-cirkevné memento návratom k voľnosľubnosti, poverám a rituálom … alebo vzbura bez príčiny proti tradícii i systému?
Režisérke tu pravdepodobne na okraji ide aj o psychológiu ženy, i keď nezrelej a neznalej, neskúsenej a zasnenej. Táto hlavná postava bola navonok vedená v odmietaní a prostote, avšak značne nelogicky len niekoľko týždňov po odchode z kláštora.
Tu má byť zrelou a intelektuálskou odpadlíčkou, čo je v konflikte s onou historickou epochou i zvyklosťami bez mentálnych škrupuli – či barličiek a mostíkov. S obchodníckou všehochuťou rodiacej sa malomeštiackej triedy. Filmovým realizátorom v rozpore so zámerom ide len o symboliku. Režisérka pracuje skôr s podružnými prvkami a takticky, stále najmä s odďaľovaným iniciačného aktu! Potom, čo Marianne prezradí svoju zásterku Héloïse, tak tá zmení svoj postoj na akúsi hru na túžbu či zbližovanie. Svet sa stane skutočnou vilnou bytôstkou, ktorá koná akoby si spravila z núdze cnosť (keď majú obe rovnaké sklony, tak prečo až vtedy ???).
Nie je to tak prezentované a chcené anti-moralistické a celoživotné gesto možných programových rebeliek! Dôvodom zrejme bude vcelku pomýlený a nedotiahnutý koncept: chladný film bez obrazu prirodzených biologických túžob, bez uveriteľnej vášne, a bez dôveryhodnejšieho kreatívneho konceptu. Aj s otáznou typológiou, a ešte otáznejším hereckým spracovaním, inak vo Francúzsku celkom zvučných protagonistiek.
Tu sa nosí gúľanie hnedými okálmi, a držania línie chladnej odťažitej erotiky (snáď 3 statické negližé zábery na celý film o vášni a zbližovaní sa). Skôr však len záhadné hry na demaskovanie náznakov akýsi šifier pohľadov a pubertálnej gestikulácie. Nuž a všetko to scestné je napriek gloriolám tvorcov a zúčastnených, a povesti či zisku vôbec nie bezvýznamného ocenenia v Cannes.