Filmová recenzia: Amnestie, 2019, SK

Print Friendly

Titul: Amnestie, Slovensko, 2019, 128´
Réžia: Jonáš Karásek
Scenár: Maroš Hečko, Marek Janičík
Kamera: Tomáš Juríček
Strih: Matej Beneš
Hudba: Matúš Široký, Jozef  Lupták, Aleš Březina
Hrajú: Anna Geislerová, Natalia Germani, Jana Oľhová, Marta Maťová, Juraj Bača, Marek Majeský, Marek Vašut, Gregor Hološka, Ján Jackuliak, Ivan Sochor, Roman Luknár, Norbert Lichý,  Marek Fučík, Sáva Popovič, Erik Ole, Martin Havelka
Distribúcia: Continental film, v SR od 31. októbra 2019

Distribution Notary: The theme of the film is the stories of three families hit by totalitarian bullying and the motive of the prison rebellion in Leopoldov, which required a military intervention following President Havel’s amnesty in 1990. The film was based on a book by Radovan Dunaj „Amnestia, that unleashed hell“.

Distribučná noticka:  Témou snímky sú príbehy troch rodín zasiahnutých totalitárnou šikanou a motívu väzenskej  vzbury v Leopoldove, ktorá si vyžiadala vojenský zákrok, ktorá bola následkom amnestií  prezidenta Havla, v roku 1990. Námetom k filmu bola kniha Radovana Dunaja Amnestia, ktorá rozpútala peklo.

Movie Review

Režisér Jonáš Karásek s kameramanom Tomášom Juríčkom a producentom Maroš Hečkom v minulosti realizovali  spoločensko-kritický film Kandidát (2013), ktorý urobil v domácej  distribúcii na slovenský opus slušné čísla, ponúkol kvalitný vizuál, ale scenár i herci boli  dosť  v zajatí  množstva  tvorivých  klišé a neskúsenosti debutanských  tvorcov v oblasti hranej audiovízie.

Ich nový  film  Amnestie  (2019), má  opäť  i na Slovensku  dôležitú, ale aj atraktívnu  spoločenskú tému v súvislosti s prepustením 31 000 väzňov v Čechách a na Slovensku.   Scenár sa   svojsky  vyjadruje  aj  k paradoxom  Havlovho rozhodnutia udeliť amnestie politickým a nespravodlivo súdeným väzňom, ktorých arestovali  počas bývalého režimu.

Umeleckých tvorcov zrejme  oslovila kontroverznosť  problematiky  o  prakticky  nevykonateľnom  a  príliš  lapidárne pochopenom  „práve na nový začiatok  pre ťažkých delikventov  a  odsúdených  za najťažšie zločiny„, čo  sa  týka obrazu  atmosféry, ktorá  speje k anarchii a vzbure ako presvedčivá  a nejednoznačná  historická  reflexia.

Príbeh fiktívnej  psychologisko-dobrodružnej  snímky  so zmenenými menami všetkých dejinných aktérov  o  „manipulácii, násilí a zrade“  sa  drží  špecifického, fiktívneho, a dosť na efekt vybudovaného  scenára, v ktorom akoby nebol nikto priemerne normálny, alebo poctivý dobrák, pretože prekvapujúco i ľudia z  disentu sú  tu síce  charakterní, ale na druhej strane nezanedbateľne  vykalkulovaní  a manipulanti (jasné zlyhanie elít), presne ako ich protipól: väzni a zločinci.

V deji  sa konfrontuje niekoľko línií  umeleckej narácie, ktoré sa prepájajú, rozchádzajú a zbiehajú.  I keď  sa  vždy  aj  redukujú  v istých  žánrových klišé.  Estetika filmu  ktorej kamera nešetrí skrášľovaním pomocou tonálnych filtrov a tmy, či moderným  umením efektného  zvýrazňovania  spomaľovaním, či veľakrát zbytočným záberom zhora, či širokou optikou.  Obdobne hudba nie je v konzistentnejšom  štýle, ale akoby skladateľ s dramaturgom hľadali akýsi  chuťový maximalizmus: od popu, k zahraničnej súčasnej hudbe,  až k českým hudobným klasikom.

Réžia i herecké výkony spolu s kastingom sú výrazne nadpriemerné, avšak vďaka dialógom a štýlu hovorového prejavu veľakrát v duchu televíznych filmov, televíznych inscenácií, v ktorých je všetko od zvučnej a dôslednej  stredoslovenskej deklarácie, k spisovným zľudovelým frázam, až po nadávky typu dočerta či došľaka, či erotické hekačky peknej  radodajky maskérky, príkladnej a mnohostrannej  bezcharakterky Katrin (Natalia Germani), ktorá je za svoje hriechy jediná v závere snímky poriadne potrestaná (za svoju skazenosť, udavačstvo a osobné užívanie si, i keď si musela sama vytrpieť aj znásilnenie).

Rozohrané  konflikty  medzi rodinami Kelemenovcov, Čiernych a Lupkovcov  vyvolávajú taktiež  istú  (ne)dôveryhodnosť,  so značnou  interpretačnou  svojvoľnosťou  vo vedení i herectve  kľúčových postáv deja. Snímka  sa  mnohokrát  silne upriami  na  špecifický dobový kontext,  i nie ťažko  vytušené vyvrcholenie so záverom deja. Ešte predtým si publikum vychutná košaté peripetie hlavných a vedľajších postáv, čomu napomáha i hutný, a až epilepticky zrýchlený strih filmu. A samotná akčná trilerová časť nemá ani 20 minút, a realizmus hrôzy vzbury dokonale prekrýva baladická hudba, ako mediačný kontrapunkt doslovnej brutality.

Snímka Amnestie  je dokonale záporácka, pretože  realizátori  nefandia nikomu, čo  ničí dramatické myslenie, žánrovosť, napätie, a  aj  gradáciu deja, pretože ostane len  neprehliadnuteľná   „fragmentárna štruktúra„, prehliadka menšieho i väčšieho zla s patinou absurdity a brutality.

Mnohé línie  vyznievajú  tendenčne  a šablónovite, pričom ústredná pozícia  je miesto klasického masového  diváka,  a  obraz  pre masového skeptického konšpiratívneho a nedôverčivého  občana,  bez idealistických mét. Navyše aj s  maximom  autorského  realistického  pesimizmu a dezilúzie,  čo  je  nechtiac až príliš zjednodušené vo výsledku.

Dramaturgia a tok dejových línií  sa pri vyvrcholení a pred ním akosi zasekáva. Ide o  tempo, kedže  charaktery strácajú dych. I tu  mnohé zo zvratov ani za mak  neprekvapujú, a pôsobia  predikatívne, či  tvrdo  vykonštruované. Na efekt a akoby  s  celkovým  značne cynickým  postojom k téme.

Dialógy sú  (až na dosť lapsusov)  celkom  zručne napísané, postavám pasujú do úst. No nezakryjú tézovitosť   a   tendenciu vysvetľovať vcelku jasné postoje z dnes už skoro 30 ročného odstupu, od  značných  historických zlomov po roku 1989.

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV