
[recenzia: G. Gröber]
Titul: Budiž svetlo, 2019, Slovenko a Česká republika, 93´
Scenár a réžia: Marko Škop
Kamera: Ján Meliš
Účinkujú: Milan Ondrík, Zuzana Konečná, Ľubomír Paulovič, Aniko Vargová, a ďalší
ENTRE
Slovenský film režiséra Marka Škopa Nech je svetlo zožal úspech keď ho na 54. ročníku MFF v Karlových Varoch uvideli v rámci hlavnej festivalovej súťaže. Milan Ondrík na festivale získal Cenu pre najlepšieho herca a film dostal aj Zvláštne uznanie Ekumenickej poroty. Teraz má ďalšiu šancu zabojovať o prestížnu cenu – sošku americkej Akadémie filmových umení a vied (AMPAS), známu ako Oscar.
Movie Review
Film Budiž svetlo (2019) je druhý hraný celovečerák predtým značne oceňovaného slovenského dokumentaristu Marko Škopa (napr. Osadné, Iné svety).
Po komornom a minimalistickom debute Eva Nová (2015) prichádza jeho druhý komorný titul Budiž svetlo (2019). Tvorcovia sa usilovali zachytiť aktuálne pomery na slovenskej dedine, školskú šikanu v militantnom polovojenskom spolku, katolícke cirkevné spoločenstvo, i problematiku zarábania v cudzine.
V centre deja sa ocitá klasická rodina slovenského remeselníka z oravského kraja, ktorý sa z pracovného turnusu vracia na vianočnú dovolenku. Hlava rodiny a otec bol už päť rokov pracovne v Nemecku, ale i keď je dušou dobráčisko a nezakáša – vidno že chradne sexualita k manželke, i bežné citové putá s manželkou i synmi, ktoré sú už značne rozkolísané (stres, náročný životný štýl).
Otec je stále ešte hlava rodiny, je mäkký ale intuitívny. On sám bojuje napokon i proti tomu nasmerovaniu, a má dilemu s vlastným svedomím (i keď vlastné stop tejto činnosti je nepresvedčivé), ocitá sa v tristnej situácii (konflikty s otcom a zmierenie akosi nepôsobí reálne vôbec).
Jeho deti sa ocitajú v dedinskej polomilitantnej komunite domobrany spojenej s klérom, kde je mladý človek v skupine nútený sa prizerať napríklad i skupinovému znásilneniu spolužiaka, a tiež siláckym zážitkom šikany, ktorá už nie je na hraniciach „deklarovanej iniciácie“.
Kľúčovou dilemou slovenskej snímky je či zotrvať ako „voyer“ a byť nad vecou. Alebo sa namočiť do problémov v obci, v škole, s cirkvou i so susedmi? Ale byť v súlade so svedomím vlastným i spoločenským, či vykonať zásadnú vec pravdy …
Marko Škop využil ambície spojiť intímnu komornú a minimalistickú drámu o rodine zo zápecníckeho zapadákova so spoločenským komentárom. Avšak téma i jej zobrazenie či žánrová voľba prostriedkov nepôsobí realisticky, a všetko akoby vyšumelo na širokú panoramatickú optiku. Publiku sa dostáva skôr čítankové rámcovanie témy s otáznou morálkou.
Štýl rozprávania je moralizátorsky s presne zanieteným pátosom, a mnohokrát žiaľ nedomyslene vágnymi detailami v príbehu. Najmä povrchnosť, nepresvedčivosť a selankovitosť vo vykresľovaní fungovania domáceho mládežníckeho extrémizmu.
Najväčím prešlapopom sú však ostré a nadmieru čitateľne charaktery, a skutočnosť že každá postava sa polepší a zmieri so všetkým, tak ako v nižších žánroch literárnych i v movie industry sa všetci banálne tešia a doberajú… Avšak práve toto akejkoľvek dráme nesvedčí.
Doslovnosť či nedopovedanosť s mäkkými hranami poetizmu príbeh ničia a doslova dejovo podkopávajú. Veď následne potom konflikty sú uzemnené „dostratena“ … a víťazí absurdita frašky a úsmev nad vlastnou malosťou, i ďalšie typické prvky nižších žánrov.
Absentuje i obvyklá hudobná zložka. Herecký casting a výprava sú minimalistické. Mnohé herecké akcie sú len kolísavo vydarené.
Práca kamery Jána Meliša je bez obvyklej techniky jázd a plynulých pohybov, zväčša so snímaním akcie akosi z ramena. Mnohé rekvizity sú banálne až archaické, a vyložene neštýlové. Reály fary či domu sú odpudivo a nezámerne nedôveryhodné, veď po piatich rokoch dochádzania do Nemecka a svojpomoci širšej rodiny – mohla mať naša filmová rodinka možno aj slušne reprezentatívnu vilu (veď stavebné a tesárske remeslo vedia).
Najboľavejší je nešťastný koncept, pretože takto nefunguje ani vidiecka cirkev ani vidiecky „fašistický či branecký extrémizmus“. Žiaľ problém je aktuálny i v Bratislave, a ešte viac inde na Slovensku.
Škopov nový film veľakrát šuští papierom a povrchnou ilustratívnosťou. Namiesto sledovania konfliktu Škop napokon riešenie konfliktu a témy necháva na publiku, a diváka týmto zrejme obral ho nielen o katarziu príbehu, ale postavil dilemu napospas „individuálnej dramatickej ľubovôle diváka“ (režisér sa tým zbavil i načrtnutej didaktickej role) a okolností, čo je „čin anti-hrdinský“ aj zvláštne masovo apelatívny.
Využitá či nevyužitá šanca Marko Škopa (?): nuž nechajme to na publikum. I keď mnohým je po predošlom vcelku herecky zaujímavej štúdii, a po slušne komunikatívnom komornom filme Nina (2016), akosi krok vedľa, či úklon nesprávnym smerom.
Film je absolútne zlý. Prázdny, trápny, nepravdivé pristredie. Je mi záhadou ako môže takýto film získať také dovré recenzie. Je tragédia kam smeruje slovenské filmárstvo.
Inteligentný divák pochopí, čo chcel autor povedať. Práve nedopovedanie konca ponechané na diváka je tá tragédia dnešnej doby, že vážne trestné činy na psychike mládeže ostávajú nevyriešené a zametajú sa pod koberec. Filmy, nad ktorými netreba rozmýšľať sú pre iných divákov. Ondrík oprávnene dostal ocenenie (len, aby mu sláva nestúpla do hlavy). Možno mohlo byť trochu viac dialógov, ale mne osobne to stačilo na pochopenie všetkých nešťastí, ktoré sa dejú v malých komunitách na Slovensku, kde klasicky notár, farár a v súčasnosti polícia sú neprestrielna šľachta a spravodlivý človek si nepomôže.
Toľko odo mňa, nie som žiadny filmový kritik, ale filmy takéhoto druhu sa mi páčia. Škoda, že väčšina ľudí prepína na šablónovité každodenné programy a nie sa s kým o takomto filme porozprávať.