[recenzia: G. Gröber]

Titul: Vtedy v Hollywoode (Once Upon a Time… in Hollywood), USA, 2019, 162´
Scenár a réžia: Quentin Tarantino
Kamera: Robert Richardson
Strih: Fred Raskin
Kostýmy: Arianne Phillips
Hrajú: Leonardo DiCaprio, Brad Pitt, Margot Robbie, Margaret Qualley, Al Pacino, Kurt Russell, Tim Roth, Michael Madsen, Damian Lewis, Timothy Olyphant, Emile Hirsch, Damon Herriman, Dakota Fanning, Lena Dunham, Lorenza Izzo, Clifton Collins Jr., Rafal Zawierucha, Bruce Dern, Luke Perry, Austin Butler, James Marsden, Rafał Zawierucha, Zoë Bell, Nicholas Hammond, Keith Jefferson, Damon Herriman a ďalší
Distribúcia: Itafilm, v SR od 15. augusta 2019
Foto: Itafilm

Film Review

[Text obsahuje dejové spoilery]   Quentin Tarantino je známou celebritou, kultuvým autorom, a osobnosťou  nezávislého amerického filmu s takmer tuctom realizovaných filmov ako režisér, herec, scenárista, a najnovšie i na producentskom poste.

Motívom prečo  Tarantino  nakrútil  Vtedy v Hoolywoode  je uctiť si nostalgickú  zlatú  éru Hollywoodu o  spaghetti westernoch a reklamách na cigarety.  Tá je síce dávno   preč, ale z  tejto  sa režisér   sám kedysi  tvorca filmársky  učil.

Tarantino sa   ďalej  vymedzil aj  k hrdinom „hippie detí lásky“.  Do tretice  tvorca  slobodne experimentoval  i po producentskej stránke  s náročnými exteriérami,  kostýmami  i  rekvizitami, či špecifickým výtvarnom. Tarantino  tu  pritom mal  k dispozícii  hereckú výbavu  bez kompromisov  z  realizačne a osobnostne  asi najlepšieho  „hereckého materiálu“,  pretože on sám tu bol producentom snímky.

Filmové artové dielo  je  tematicky aj  o sile priateľstva a  bežnej nutnosti  postupného  a  trpezlivého   budovania  umeleckej  či pracovnej  šance  na mediálne „prerazanie“ v Hollywoode.

Snímka je zasadená do Hollywoodu a skutočnej historickej  udalosti roku 1969,  keď Charles Manson a jeho banda zavraždila  ženu  Romana Polanského Sharon Tate  vo vysokom štádiu tehotenstva.  Ústrednými postavami sú  Rick Dalton (Leonardo DiCaprio)  a  kaskadér Cliff Booth (Brad Pitt), ktorí dostali nadštandardný priestor na hereckú exhibíciu, čo žiaľ má miestami za následok rozvláčny či retardovaný dej, i možno  až  prehnanú dĺžku filmu (162´). Zámerovo  hlavnú tému vraždy režiséra  snímka neponíma verne či realisticky, ale len ako marketingovú či umeleckú vábničku, ale navyše  aj mnohé cameo role a epizódne postavy, ktoré majú reálny predobraz – sú vyjadrené maximálne svojvoľne.

I keď film nepatrí k Tarantinovym najlepším opusom, to najlepšie na snímke je precízna štýlovosť v každom filmovom detaile, DiCapriovské a  Pittove  dokonalé herecké bravúry, padnúci soundtrack snímky, či  realisticky pôsobivá  kamera Roberta Richardsona,  utvárajúca  znamenitú  atmosféru  akéhosi „hustého šoubiznisu“.

Geniálne herectvo, pekné a chytľavé obrázky, i menšie potoky krvi tak ako je v popkultúre  Tarantina  obyčajom, avšak hlavný i vedľajšie príbehy akosi v neurčitosti, a najmä pre  ideovú či životnú  potechu samotného slávneho režiséra.