
[recenzia: G. Gröber]
Titul: Vtedy v Hollywoode (Once Upon a Time… in Hollywood), USA, 2019, 162´
Scenár a réžia: Quentin Tarantino
Kamera: Robert Richardson
Strih: Fred Raskin
Kostýmy: Arianne Phillips
Hrajú: Leonardo DiCaprio, Brad Pitt, Margot Robbie, Margaret Qualley, Al Pacino, Kurt Russell, Tim Roth, Michael Madsen, Damian Lewis, Timothy Olyphant, Emile Hirsch, Damon Herriman, Dakota Fanning, Lena Dunham, Lorenza Izzo, Clifton Collins Jr., Rafal Zawierucha, Bruce Dern, Luke Perry, Austin Butler, James Marsden, Rafał Zawierucha, Zoë Bell, Nicholas Hammond, Keith Jefferson, Damon Herriman a ďalší
Distribúcia: Itafilm, v SR od 15. augusta 2019
Foto: Itafilm
Film Review
[Text obsahuje dejové spoilery] Quentin Tarantino je známou celebritou, kultuvým autorom, a osobnosťou nezávislého amerického filmu s takmer tuctom realizovaných filmov ako režisér, herec, scenárista, a najnovšie i na producentskom poste.
Motívom prečo Tarantino nakrútil Vtedy v Hoolywoode je uctiť si nostalgickú zlatú éru Hollywoodu o spaghetti westernoch a reklamách na cigarety. Tá je síce dávno preč, ale z tejto sa režisér sám kedysi tvorca filmársky učil.
Tarantino sa ďalej vymedzil aj k hrdinom „hippie detí lásky“. Do tretice tvorca slobodne experimentoval i po producentskej stránke s náročnými exteriérami, kostýmami i rekvizitami, či špecifickým výtvarnom. Tarantino tu pritom mal k dispozícii hereckú výbavu bez kompromisov z realizačne a osobnostne asi najlepšieho „hereckého materiálu“, pretože on sám tu bol producentom snímky.
Filmové artové dielo je tematicky aj o sile priateľstva a bežnej nutnosti postupného a trpezlivého budovania umeleckej či pracovnej šance na mediálne „prerazanie“ v Hollywoode.
Snímka je zasadená do Hollywoodu a skutočnej historickej udalosti roku 1969, keď Charles Manson a jeho banda zavraždila ženu Romana Polanského Sharon Tate vo vysokom štádiu tehotenstva. Ústrednými postavami sú Rick Dalton (Leonardo DiCaprio) a kaskadér Cliff Booth (Brad Pitt), ktorí dostali nadštandardný priestor na hereckú exhibíciu, čo žiaľ má miestami za následok rozvláčny či retardovaný dej, i možno až prehnanú dĺžku filmu (162´). Zámerovo hlavnú tému vraždy režiséra snímka neponíma verne či realisticky, ale len ako marketingovú či umeleckú vábničku, ale navyše aj mnohé cameo role a epizódne postavy, ktoré majú reálny predobraz – sú vyjadrené maximálne svojvoľne.
I keď film nepatrí k Tarantinovym najlepším opusom, to najlepšie na snímke je precízna štýlovosť v každom filmovom detaile, DiCapriovské a Pittove dokonalé herecké bravúry, padnúci soundtrack snímky, či realisticky pôsobivá kamera Roberta Richardsona, utvárajúca znamenitú atmosféru akéhosi „hustého šoubiznisu“.
Geniálne herectvo, pekné a chytľavé obrázky, i menšie potoky krvi tak ako je v popkultúre Tarantina obyčajom, avšak hlavný i vedľajšie príbehy akosi v neurčitosti, a najmä pre ideovú či životnú potechu samotného slávneho režiséra.