Filmový recenzia: Climax

Print Friendly

Titul: Climax, Francúzsko, 2018, 95´
Scenár a réžia: Gaspar Noé
Kamera: Benoît Debie
Strih: Denis Beflow, Gaspar Noé
Hrajú: Sopfia Boitella, Romain Guillermic, Souheila Yacoub, Kiddy Smile, Claude Gajan Maude, Giselle Palmer, Taylor Kastle, Thea Carla Schott, Sharleen Temple, Lea Vlamos, Alaia Alsafir, Kendall Mugler, Ladkhar Dridi, Adrien Sissoko, Mamadou Bathily, Ashley Biscette, Sarah Belala a ďalší
Distribúcia: ASFK  od 8. novembra 2018

Synopsis    

Halucinogénne  peklo, v ktorom  účastníci tanečného sústredenia  pod vplyvom  negatívnych emócií  a kolektivnej paranoje odhadzujú  bežné  civilizační návyky, osobné masky, pretvárku a zábrany.

MOVIE REVIEW

Gaspar Noé  je  invečne  provakatívny argentínsky  režisér, tvoriaci vo Francii, a reprezentuje  smer New French Extremity. V tomto diele  realizoval tanečný film s  žánrom hororového  nádychu, ktorí mnohí môžu považovať za isté varovné podobenstvo o temnej stránke ľudstva, či o svete najmladšej dorastajúcej generácie, ktorá rada experimentuje a užíva si extrémnych zážitkov bez ohľadu na rácio, emócie a v princípe čokoľvek.

Extrém znamená najprv osobitosť „konkurznej ankety“  (Solan, Forman,  Noé  ako naratívna paralela)  a  neskôr  v  najnovšom artovom   opuse  oceňovaného tvorcu  symbolizuje spoločný večierok, ktorý  postupne prerastá do zmeneného stavu vedomia.  Zážitok  akejsi psychoanalýzy potláčaných pudových sklonov  i sebadeštruktívneho predprogramovania  podvedomých  tendencií  jedincov, po vzoru Sigmunda Freuda, Hieronyma Bosha, či  C. G. Junga  –  archetypy medzi svetmi The Heaven a  The Hell.

I  keď nadprirodzení herojovia  absentujú, a je to len pot tiel tanečníkov, a za tým  zámerná  a nečakaná  drogová rozbuška prímesi v koktailovej  sangrii, ktorá  postupne paralyzuje dobro, rozum a spoluprácu, čo nahradí kolektívna hystéria  a  bezbrehé násilie.

Dramaturgické násilie eskalácie: napríklad  mladá tehotná tanečníčka, ktorá je  nevie s kým tehotná.  Ale  kvôli podozreniu  z manipulácie ju svojvoľne škaredo krvavo dokope jej fyzicky zdatnejšie súperka, a všetci ju v tom nechajú.  Ďalšia tanečná matka zavrie dieťa do malej rozvodne. Tu ho  zamkne ale stratí kľúč od dverí, a po niekoľkých hodinách pri nešťastnej udalosti dieťa zomrie. Tanečníci  okrem úplného zdrogovania sa –  (…)  v tomto stave  navzájom telesne kopulujú, pudovo iritujú  jeden druhého  v kulise  techna,  a  kruto sa vraždia navzájom.

Dejové finále artovej snímky s dobrou dynamickou kamerou, prirodzene pôsobiacim svetlom a neprehrávajúcimi hereckými výkonmi je napokon aj  úchvatným sebareflexívnym a magicko-realisticky pôsobiacim manifestom, v tu izolovane pôsobiacej tanečnej komunite, tohto nadmieru talentovaného juhoamerického tvorcu.

Okrem fyzického strádania si režisér všíma i  obrazu duševnej  mizérie a chaosu, ktorým sa prejavujú tanečníci. Viac než na fyzickú bolesť sa totiž  tvorcovia  zameriavajú na psychické utrpenie, a smerujú k vyvolaniu existenciálnej úzkosti u diváka.  V závere filmu  je zrejmé, že ide  o  zrkadlenie  skrytých  vrstiev  pod spoločenskými konvenciami, a upozornenie   na vrstvu antikonvenčnej  krutosti  nezrelých a zakomplexovaných bytostí.

Film  CLIMAX  režiséra Gaspara Noého, ktorý bol najväčším prekvapením MFF v Cannes 2018,  získal  hlavnú cenu v  kolekcii Quinzane des Réalisateurs, a v súčasnosti  ho  distribuujú v sekcii  Eurofilmy v kine Lumiere.

Kritika:  G. GROBER 

 

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV