
Titul: Smutné jazyky, Slovensko, 2018, 60 min.
Réžia: Anna Grusková
Synopsis:
Laický a nekorektný popis kultúry obyvateľstva hovoriaceho niektorými „vymierajúcimi jazykmi“ na území Slovenska.
Movie Review
Jidiš, rómština, maďarčina, nemčina, čeština, ukrajinčina, rusínčina, a slovenčina patrili odjakživa na naše územie, ktoré bolo obdobne kozmopolitné ako dnes. Ale osud tomu chcel, že nie všetko sa zachová, a život je neustála zmena.
Aké jazyky ste v živote stretli a kam vo svojom tele by ste ich umiestnili? Germanista Jozef Tancer nám ukáže svety zamlčiavaných dramatických osudov a vymierajúcich nárečí karpatských Nemcov na Slovensku.
Režisérka Anna Grusková (FF UK Praha, 1962) nevyštudovala dokumentárny film ani televíznu réžiu, a ani žiadny filmový odbor, ale popri svojej práci recenzentky, literátky (rozprávkové cestopisy, pornografia, eposy), spisovateľky a divadelníčky sa jej vďaka dobrým vzťahom s RTVS a Av-fondom darí realizovať samostatné a nezávislé projekty s štátnou podporou.
V svojich dielach s nadšením „rozkrýva“ prevážne typicky televíznou štylistikou budované rôzne okrajové a veľmi ťažké témy – ako históriu Slovenského národného povstania, feminizmus, židovskú otázku, odboj a druhú svetovú vojnu, alebo zľahka analyzuje kultúru minoritných obyvateľov.
Netypická 60 minútová televízna metráž jej najnovšieho filmu Smutné jazyky by mala byť najmä reflexiou nemeckej menšiny, ale nie je ňou, nakoľko aj autorka má k tomuto prostrediu veľmi ďaleko. Jej autorské dielo nie je ani citovo, či odborne dostatočne angažované, a myslíme si, že ako žena nechce a súčasne ani nevie byť skutočne vážna a kritická k spoločenskej realite, tobôž keď treba priblížiť marginalizované minority obyvateľov, ktoré nič nezmôžu s malou podporou a nezáujmom, o čosi viac ako zle pochopený folklór pri vianočnom večierku.
Film a téma projektu mohla byť pravdivou obžalobou krutého fašistického či komunistického režimu, ktorý sa k žiadnym menšinám – nikdy nechoval v rukavičkách. Téma tiež mohla byť kritickým vnorom do odsúvanej a okrajovej problematiky. Nie ako tu akýmsi popisom so smutným a prázdnym vyšumením.
Organizované a štátnou mašinériou protiprávne schvaľované vysídľovanie, pogromy, konfiškácie majetku, a organizované rabovačky skutočne poznačili osudy tisícov či stotisícov rodín. Žiaľ nielen na Slovensku, ale prakticky i v celej Európe.
To, čo vidíme na plátne je však zámerne veľmi krotké a nie príliš zasvätené a neodborné leporelo, ktoré obsahuje množstvo nepresností, a ani trochu nevystihuje skutočného ducha i príčiny zániku nemeckej menšiny, či jej jazykovej kultúry. Vidno tu ochotnícke hrajkanie sa s krojmi v štátom dotovaných spolkoch, ktoré upadajú tak, ako vymiera a stárne minorita. Sú tu bezmocní a takmer nevládni starčekovia a starenky na pokraji senility, a bez skutočnej historickej pamäte.
SAV má pritom dostatok výskumných kapacít aj faktografického materiálu, ktorý však nie je v zámere autorky. Jedinú pochvalnú zmienku si zaslúži len spomienka na přerovský exces, ktorý bol najväčším zmapovaným brutálnym počinom „krutej režimistickej doby“ v histórii Čechov a Slovákov (a odsúdený páchateľ najhromadnejšieho masakru vyviazol príznačne prakticky bez ujmy).
Dnes je bežné že orálna história a pamäťové inštitúcie, múzeá, či historické a etnografické ústavy nastavujú „krutú pravdu o nás i našej minulosti“, ale tento postoj v tomto diele chýba úplne, čo je nepremenený vklad inak zaujímavej témy, ktorej chýba najmä odvaha a kompetencia k hlbšej reflexii.
Prehliadka Slnko v sieti v kine Lumiére