Titul: Smutné jazyky, Slovensko, 2018, 60 min.
Réžia: Anna Grusková

Synopsis:

Laický a nekorektný popis   kultúry  obyvateľstva  hovoriaceho  niektorými „vymierajúcimi  jazykmi“  na území Slovenska.

Movie Review

Jidiš, rómština, maďarčina, nemčina, čeština, ukrajinčina, rusínčina,  a slovenčina  patrili odjakživa  na naše územie,  ktoré bolo obdobne kozmopolitné  ako dnes. Ale  osud tomu chcel,  že nie všetko sa zachová, a život je neustála zmena.

Aké jazyky ste v živote stretli a kam vo svojom tele by ste ich umiestnili? Germanista Jozef Tancer  nám ukáže  svety  zamlčiavaných dramatických osudov a  vymierajúcich nárečí karpatských Nemcov na Slovensku.

Režisérka  Anna Grusková  (FF UK Praha, 1962)  nevyštudovala dokumentárny film ani televíznu  réžiu, a ani žiadny filmový odbor, ale popri  svojej práci recenzentky, literátky (rozprávkové cestopisy, pornografia,  eposy), spisovateľky a divadelníčky  sa jej vďaka dobrým vzťahom s RTVS a Av-fondom  darí  realizovať  samostatné a nezávislé projekty s štátnou podporou.

V svojich dielach s nadšením  „rozkrýva“ prevážne typicky  televíznou štylistikou budované  rôzne okrajové a veľmi ťažké témy –  ako históriu Slovenského národného povstania, feminizmus, židovskú otázku, odboj  a  druhú svetovú vojnu,  alebo  zľahka  analyzuje  kultúru minoritných obyvateľov.

Netypická 60 minútová televízna metráž  jej  najnovšieho  filmu Smutné jazyky  by mala byť najmä reflexiou nemeckej menšiny, ale nie je ňou, nakoľko aj autorka má k tomuto prostrediu veľmi ďaleko.  Jej  autorské dielo nie je ani citovo,  či  odborne dostatočne angažované, a myslíme si,  že ako  žena nechce a súčasne ani  nevie  byť  skutočne  vážna  a kritická  k spoločenskej  realite, tobôž keď treba priblížiť marginalizované minority obyvateľov, ktoré nič nezmôžu s malou podporou a nezáujmom, o čosi viac ako zle pochopený folklór pri vianočnom večierku.

Film a téma projektu  mohla   byť   pravdivou  obžalobou krutého  fašistického či komunistického  režimu, ktorý sa k  žiadnym  menšinám – nikdy nechoval v rukavičkách. Téma tiež  mohla byť  kritickým vnorom do odsúvanej a okrajovej problematiky.  Nie ako tu  akýmsi popisom so smutným a prázdnym vyšumením.

Organizované a štátnou mašinériou protiprávne schvaľované  vysídľovanie, pogromy, konfiškácie majetku, a  organizované rabovačky skutočne poznačili osudy tisícov či stotisícov rodín.  Žiaľ  nielen  na Slovensku, ale prakticky i v celej Európe.

To, čo vidíme na plátne  je  však zámerne  veľmi  krotké a nie príliš zasvätené  a neodborné  leporelo, ktoré obsahuje množstvo nepresností,  a ani trochu nevystihuje skutočného ducha i príčiny zániku nemeckej menšiny, či jej jazykovej kultúry.  Vidno tu ochotnícke hrajkanie sa s  krojmi v štátom dotovaných spolkoch, ktoré upadajú  tak, ako vymiera  a stárne minorita.  Sú tu  bezmocní a takmer nevládni  starčekovia a starenky na pokraji senility, a bez skutočnej historickej pamäte.

SAV má pritom dostatok výskumných kapacít  aj faktografického materiálu, ktorý však nie je v zámere autorky.  Jedinú pochvalnú zmienku si zaslúži  len  spomienka na  přerovský exces, ktorý bol najväčším zmapovaným  brutálnym  počinom „krutej režimistickej doby“ v histórii Čechov a Slovákov (a  odsúdený páchateľ  najhromadnejšieho masakru vyviazol  príznačne prakticky bez ujmy).

Dnes je bežné že orálna história a pamäťové inštitúcie, múzeá, či  historické a etnografické ústavy  nastavujú  „krutú pravdu o  nás i našej minulosti“, ale  tento postoj v tomto diele chýba úplne, čo je nepremenený vklad inak zaujímavej témy, ktorej chýba najmä odvaha a kompetencia k hlbšej reflexii.

Prehliadka Slnko v sieti v kine Lumiére