marec 17th, 2019 
admin 
Titul: Sklenená izba/The Glass Room, ČR, SR, 2019, 104´
Réžia: Július Ševčík
Scenár: Andrew Shaw
Genre: artová historická dráma podľa bestselleru
Adaptácia: podľa románu Simona Mawera
Kamera: Martin Štrba
Strih: Jaroslaw Kaminski
Hudba: Antoni Komasa-Łazarkiewicz, Rupert Volkmann
Účinkujú: Carice van Houten, Hanna Alström, Karel Roden, Roland Møller, Claes Bang, Alexandra Borbély, Karel Dobrý, Vladimír Polívka, Zuzana Fialová, Brian Caspe, Petra Bučková, Martin Hoffmann, Olga Plojhar Bursíková, Vladimír Javorský, David Šír, Marián Mitaš, Igor Rattaj, Cyril Dobrý, Anna Jeníková, Markéta Krejčová
Distribúcia: Garfield film od 14. marca 2019
Synopsis
Skúsený mladý český režisér Július Ševčík (Restart, Normal, Masaryk) realizuje adaptáciu románu britského spisovateľa Simona Mawera s atraktívnym európskym kastingom, a podmanivou architektúrou modernistickej vily Tugendhat. Hlavná hrdinka Češka Liesel ako manželka bohatého židovského podnikateľa si dáva realizovať u známeho architekta vilu, avšak jej lesbická aférka s Hanou, a taktiež mimomanželský vzťah otca rodiny s utečenkyňou, i celkovo „chorá prerodová doba nástupu fašizmu„, následne nutný pobyt v exile, i ďalšia nepriaznivá historická situácia komunistického diktátu, sú dostatočne trýznivým bremenom, ktoré nepochybne dôkladne preverujú charakter každej zo zúčastnených postáv.
MOVIE REVIEW
Najväčším lapsusom snímky popri skutočne výberovom kástingu, režijne veľmi zručne vedených hercoch, či zaujímavej hudbe a strihu, akoby z artového medzičasia je bazálna zápletka a románový príbeh. Problémom je aj literárna predloha, prílišne dizajnový a len povahovo náznakový scenár a anti-príbehová dramaturgia filmu, v ktorej sa pozabudlo na vzťahy a psychológiou postáv, i vymedzenie naratívnych priorít historickej snímky. Komunikačné veci ako sa zdá, poriadne zadrhávajú aj zlyhávajú.
Príbeh sa snaží byť predovšetkým snímkou o vzťahoch, ale výsledok je limitovaný a rozpačitý. Neprehľadnosť rozprávania pôsobí na bežného diváka stroho akademicky, a bez možnosti prečítania chémie emócií.
Napríklad len málo sa dozvedáme o vzájomných putách, minulosti a perspektívnych snahách postáv, či dôvod ich prehnanej intimity v prezentovanej nadštandarde uvoľnenej morálke, ktorá automaticky nevyplynie len z absurdnosti histórie nepochybne totalitných režimov.
V dialógoch len s námahou cítiť esenciu postáv. Symbolika rozžiarenej onyxovej steny je len estétskym pozlátkom, či patinou príbehu, kde všetci navzájom laškujú a sú nadmieru akční, až ich vlastné vzájomné avantúry napokon i kruto zničia.
História je najmä extrémne strohá až krutá: napríklad jeden z manželov odcudzený a utrápený v nenaplnenosti tragicky hynie, alebo za otáznych okolností splodené dieťa v predajnom vzťahu s nežiaducim násilným jedincom, ktorému taktiež pošli všetky vzťahy a jeho bývalá žena skončila tragicky…
O duchu adaptovaného románového bestsellera a duchu histórie viac vypovedá preestetizované výtvartno, rozličné kostýmové štylizácie a rekvizity, kamerou spomaľované frekvencie pohybu osôb, detí, či javov počasia a dennej či ročnej doby. Dôraz tvorcov filmu je na neopakovateľnosti vypätých idylických splynutí či na mikromomentoch autentickej vášne v snímke, čo napokon vyúsťuje do akéhosi šľahačkového pózerstva, napriek vcelku poctivému zámeru tvorcov.
Režisér Júliu Ševčík nesklamal v skutočne dobrej výtvarnej a hereckej práci s niektorými osobnosťami európskeho formátu, napríklad výkon Carice van Houten je skutočne famózny. Úchvatná je výprava, kostýmy či excelentný vizuál slovenského kameramana Martina Štrbu má poctivú snahu o zrelú formu. Tejto snahe neodpovedá len príliš ilustratívna selektívna dejovosť filmového diela, akoby v estetickom mikrokozme.
Dramatické zložky a najmä vzťahy a motivácie sú na dramatický projekt povrchné, niekedy značne neprehľadné. Mnohokrát ide len o dej v tézovitých – i keď osobitne autentických skratkách. Napríklad krotko vykreslené príchody totality fašizmu i komunizmu, alebo úsmevné poetické náznakové klišé výsluchu tajnej polície … uletené a nedôveryhodne pôsobiace milovanie počas noci anexie vojskami spriatelených armád v noci na 21. 8. 1968, a ďalšie momenty sú určite až príliš svojvoľnými interpretáciami faktov. S typickým, ale žiaľ pre publikum „percepčne“ len pomýleným autorským chcením. Ambicióznemu projektu tu i tam chýba najmä dôležité prirodzené pnutie a vášeň aj medzi ústrednými skutočne osudovými ženskými postavami.
Napríklad typizácia výpovede s tvrdým chlapským ignorantstvom pri vášni, či popis osobných zón pri prejavoch erotiky, a obdobnou lacnou lapkou si to autori nevyžehlia. Komunikácia s divákom však nepostráda ani autorskú mantru obesie s ľúbivo modernou autoerotikou, či osobitú fóbiu sexu s rovnakým pohlavím, ale všetko len v špekulatívnych a decentne neostrých náznakoch.
Napriek záverečnému verejnému i platonickému prísľubu hrdiniek, ktoré tušia, že po absurdnej historickej skúsenosti je na skutočnú osudovú „výhybkovú chémiu“ neskoro. Rodinné trápenia z vyšších kruhov i osobná škandalóznosť ich počinov vyznieva zbytočne tuctovo, i a výsledok končí ako neúspešný pokus o štýlový hollywoodsky look na úrovni doby.
Tradične osvedčený produkčne-autorský tandem Rudolf Biermann/Július Ševčík uspel len s rezervami, keď Sklená izba je formálne extrémne slušnou snímkou, ale príbehovo len banálne priemerným filmom, i to značne na efekt s estétsky artovou, či nezávislou cieľovkou.
K vynikajúcemu filmovému príbehu pre medzinárodného diváka nestačí len láska k pekným obrázkom a poetické zaujatie krásou. Žiaľ táto schematická póza je dnes mnohokrát akýmsi spoločným kardinálnym mankom i ďalších projektov mladej domácej kinematografie, ktorých režiséri podceňujú či ignorujú pevné scenáristické a dramaturgické mantinely rozprávania.
Kritické hodnotenie: Gabriel Gröber: 60 – 65 %
TRAILER: https://www.youtube.com/watch?v=g9jfP1x4Lp0
Posted in 
