Titul: Sklenená izba/The Glass Room, ČR, SR, 2019, 104´
Réžia: Július Ševčík
Scenár: Andrew Shaw
Genre:  artová historická dráma podľa bestselleru  

Adaptácia: podľa románu Simona Mawera
Kamera: Martin Štrba
Strih: Jaroslaw Kaminski
Hudba: Antoni Komasa-Łazarkiewicz, Rupert Volkmann
Účinkujú: Carice van Houten, Hanna Alström, Karel Roden, Roland Møller, Claes Bang, Alexandra Borbély, Karel Dobrý, Vladimír Polívka, Zuzana Fialová, Brian Caspe, Petra Bučková, Martin Hoffmann, Olga Plojhar Bursíková, Vladimír Javorský, David Šír, Marián Mitaš, Igor Rattaj, Cyril Dobrý, Anna Jeníková, Markéta Krejčová
Distribúcia: Garfield film od 14. marca 2019

Najväčším lapsusom snímky  popri  skutočne  výberovom  kástingu, režijne veľmi zručne vedených hercoch, či zaujímavej hudbe a strihu, akoby z artového medzičasia je bazálna zápletka a románový príbeh.  Problémom  je  aj literárna predloha, prílišne dizajnový  a  len  povahovo náznakový  scenár  a  anti-príbehová dramaturgia  filmu, v ktorej sa pozabudlo na vzťahy a psychológiou postáv, i vymedzenie naratívnych priorít  historickej snímky.  Komunikačné veci  ako sa zdá,  poriadne zadrhávajú  aj  zlyhávajú.

Príbeh  sa snaží byť predovšetkým  snímkou o vzťahoch, ale výsledok je  limitovaný a rozpačitý.  Neprehľadnosť rozprávania  pôsobí  na bežného diváka  stroho akademicky, a bez možnosti prečítania  chémie emócií.

Napríklad  len málo sa dozvedáme  o  vzájomných putách, minulosti  a perspektívnych snahách postáv, či  dôvod ich  prehnanej intimity   v  prezentovanej  nadštandarde  uvoľnenej  morálke, ktorá automaticky nevyplynie len z absurdnosti histórie  nepochybne  totalitných režimov.

V dialógoch len s námahou cítiť  esenciu postáv.  Symbolika rozžiarenej  onyxovej  steny  je len estétskym pozlátkom, či patinou príbehu, kde všetci navzájom laškujú a sú nadmieru akční, až  ich vlastné  vzájomné avantúry  napokon i  kruto zničia.

História je najmä  extrémne strohá až  krutá: napríklad  jeden z  manželov  odcudzený a  utrápený v nenaplnenosti  tragicky hynie, alebo za otáznych okolností  splodené  dieťa  v predajnom vzťahu s nežiaducim násilným jedincom, ktorému taktiež  pošli všetky vzťahy a jeho bývalá žena skončila tragicky…

O duchu adaptovaného  románového bestsellera  a  duchu histórie viac vypovedá preestetizované  výtvartno, rozličné kostýmové štylizácie a rekvizity,  kamerou spomaľované  frekvencie  pohybu osôb, detí, či javov počasia a dennej či ročnej doby.  Dôraz  tvorcov filmu je na  neopakovateľnosti  vypätých idylických  splynutí   či  na  mikromomentoch  autentickej vášne v snímke, čo napokon vyúsťuje do akéhosi  šľahačkového pózerstva,  napriek vcelku poctivému zámeru tvorcov.

Režisér   Júliu Ševčík  nesklamal  v skutočne dobrej výtvarnej a hereckej  práci s niektorými  osobnosťami európskeho formátu,  napríklad  výkon  Carice van Houten  je skutočne famózny.   Úchvatná je výprava, kostýmy  či  excelentný vizuál  slovenského kameramana Martina Štrbu  má poctivú snahu o zrelú  formu. Tejto  snahe  neodpovedá len  príliš  ilustratívna selektívna  dejovosť  filmového diela,  akoby v estetickom  mikrokozme.

Dramatické zložky  a najmä vzťahy a motivácie  sú  na dramatický projekt povrchné,  niekedy značne  neprehľadné.  Mnohokrát  ide len o dej  v tézovitých  – i keď osobitne autentických  skratkách.  Napríklad  krotko vykreslené príchody  totality  fašizmu i komunizmu, alebo  úsmevné  poetické  náznakové klišé výsluchu tajnej polície … uletené  a nedôveryhodne  pôsobiace  milovanie  počas noci anexie  vojskami spriatelených armád v noci na 21. 8. 1968,  a ďalšie momenty  sú  určite až  príliš svojvoľnými interpretáciami faktov. S  typickým,  ale žiaľ  pre publikum  „percepčne“  len  pomýleným autorským chcením. Ambicióznemu projektu  tu i  tam  chýba  najmä  dôležité prirodzené pnutie a vášeň  aj  medzi  ústrednými  skutočne osudovými  ženskými  postavami.

Napríklad typizácia výpovede  s  tvrdým chlapským ignorantstvom  pri vášni,  či  popis  osobných zón  pri prejavoch erotiky, a  obdobnou lacnou lapkou  si  to  autori  nevyžehlia.  Komunikácia  s divákom však  nepostráda ani autorskú mantru obesie  s  ľúbivo modernou  autoerotikou,  či  osobitú  fóbiu sexu s rovnakým pohlavím, ale všetko len v špekulatívnych  a decentne neostrých náznakoch.

Napriek   záverečnému  verejnému i  platonickému  prísľubu hrdiniek, ktoré tušia, že  po absurdnej historickej skúsenosti  je  na skutočnú osudovú  „výhybkovú  chémiu“   neskoro.   Rodinné  trápenia  z  vyšších kruhov i osobná škandalóznosť ich počinov  vyznieva   zbytočne  tuctovo, i a výsledok  končí  ako  neúspešný  pokus o štýlový  hollywoodsky  look  na úrovni doby.

Tradične osvedčený produkčne-autorský  tandem  Rudolf  Biermann/Július  Ševčík  uspel len  s rezervami,  keď  Sklená izba je formálne extrémne  slušnou snímkou, ale príbehovo  len banálne  priemerným filmom, i to  značne na efekt   s estétsky artovou, či nezávislou  cieľovkou.

K vynikajúcemu filmovému príbehu  pre medzinárodného diváka nestačí len láska k pekným  obrázkom  a  poetické  zaujatie krásou.  Žiaľ táto schematická  póza  je  dnes mnohokrát  akýmsi spoločným kardinálnym mankom i ďalších projektov mladej  domácej  kinematografie, ktorých režiséri podceňujú či ignorujú  pevné  scenáristické a dramaturgické  mantinely rozprávania.

Kritické hodnotenie:  Gabriel Gröber:  60 – 65 %

TRAILER:  https://www.youtube.com/watch?v=g9jfP1x4Lp0