Filmová recenzia: Leto

Print Friendly

Titul filmu: Leto, Rusko, 2018, 126´; ČB a kolorované 
Réžia: Kirill Serebrennikov
Genre: hudobný životopis 

Scenár: Kirill Serebrennikov, Lili Idova, Michail Idov
Kamera: Vladislav Opeljanc
Strih: Jurij Karich
Hudba: Roman Bilyk
Hrajú: YooTae, Irina Starsenbaum, Roman Bilyk, Filipp Avdejev, Alexandr Gorčilin, Nikita Jefremov, Julija Aug, Jelena Koreneva, Lija Achedžakova, Anton Adasanskij, ďalší
Distribúcia: ASFK od  14. marca 2019

SYNOPSIS 

Leningrad  v období osemdesiatich  rokov minulého storočia, keď mládež počúva  Lou Reeda, Iggyho Popa, Bowieho alebo Talking Heads. Patrí k nim aj mladý Viktor a jeho kapela a známi.

Movie Review 

Leningrad tvorí kulisu artového  historického filmu, ktorý okrem hudby navodzuje špecifickú retro-atmosféru začiatku rockovej a beatovej éry v Rusku, ktoré tvoria plagiátori a pokračovatelia  skupín ako Lou Reed, Iggy Pop, David Bowie, či  Talking Heads.

Mladý Viktor spolu s  Mikem a Natašou, ktorá porodí a vychováva svoje bábätko, relaxujú počas leta na pláži a organizujú hudobné koncerty, ale aj  ďalšiu zábavu v komunistickom Rusku osemdesiatich rokov.  Snímka bola realizovaná  podľa pamäte na  rockerov  Machaila Naumenka a Viktora Cojeho.

Filmový kritik je na veľkých rozpakoch, keď má hodnotiť vcelku svetovo uvedený  filmový produkt, ktorý  je skôr televíznym videoklipovým experimentom, kríženým s oslavným retro-filmom, a popritom  voľne inšpirovaný skutočnými reáliami tvrdého režimizmu, čiže reálne značne krutej  historickej  doby  bez ekonomickej, duchovnej  i osobnej slobody, pričom o tomto sa v projekte taktne mlčí.

Ale  napriek všetkému jeho tvorcovia popisujú  rodiaci  sa  základ ruskej beatovej scény, ktorá má často naivistické aranžmá. Atmosféra  akcií  pripomína  bytové či výchovné koncerty pre školskú mládež,  a  hudobný rockový štýl, ktorý  je bez rozpakov  v plienkach,  nemá ďaleko k ruskému popu či  ruskému folku.

V záberoch i celkovo deji  snímky  niet  napriek náznakom skutočnej rebélie a  konfliktov.  Kamerové  zábery  sú skôr paródiou a satirou, či pokusom o frašku  alebo  snahou   o oslavný muzikál s lookom dokumentárneho filmu.

Scenár  autora  a režiséra  Kirilla Serebrennikova  má nulový dej a nulové charaktery postáv.  Navyše sa  nedrží ani žánrových zvyklostí.  Zápletka  trojice hlavných postáv  je nekonečnýým  vnorm do tvorivého procesu  svojich  až príkladne  netypických  hrdinov, ktorí  nie sú ani dobrí, ani zlí, ani vážni ani smiešni, a napokon v ničom ani hrdinskí, až na to že neustále pózujú  pred  Pillard Bolex H-16 kamerou  (ktorá kedysi v onej dobe  stála ako tri  nové luxusné  automobily), a fajčia  bez prestania čosi medzi baleným tabakom, a jointami   z  trávovej zmesi, čiže povestnú mariánku.

Miestami sa do deja vkráda i otvorená nuda, pretože jeho stopáž  je značne nadužená, už i z toho dôvodu, že okrem zrodu dieťatka film je bez deja.  Udalosti sú zobrazované  podľa voľne interpretovaných  archívnych  zápiskov o skutočných ruských kapelách  Kino a Zoopark.

Filmové dielo  scenáristu a režiséra  Kirilla Serebrennikova  (momentálne je  tento canneský tvorca  v ruskom väzení za údajnú spreneveru)  malo slávnostnú svetovú  premiéru v hlavnej súťaži MFF v Cannes, 2018,  a snímka  bola nominovaná na Zlatú palmu, ale odišla  bez ocenenia.

Hudobník Boris Grebenshchikov, ktorý je  jednou  z najvýznamnejších postáv ruského rocku, označil film za „lož od začiatku do konca“ s tým, že skutoční ruskí „undergroundový umelci“ žili iným spôsobom.

Recenzia: Gabriel Gröber 

 

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV