Monique,  jej brat  Jackques,  vracajúci sa  s chorobnou  mentalitou drobného zlodejíčka  a  projekt  skutočného  zmenenia samého seba z väzeňského prostredia výkonu trestu, a využitie  láskavého spoločenského apelu k zmene svojej horšej mentality.  Taktiež teória  pre  využitie „ponúkanej druhej  životnej šance“   na  vlastnú nápravu.

Filmová snímka autorov scenára a režiséri  Benoît Delépine a   Gustave Kervern   je  vo Francúzsku vnímaná   ako  aktuálna vážna  a  ostrá politická satira. Jednoducho téma je aktuálna, parodické skeče zaberajú, motivácie netreba a hlavný cieľ rozprávania nemá protiargumenty, inak ak si náš  sa dobre zabávame.

Projekt nemá ďaleko  k  angažovanému podobenstvu  o  nežiaducej  spoločenskej  situácii.  Pôjde  o  satirickú konfrontáciu na pomedzí kritiky  reality, nadsádzky a  karikatúry  trvalej  nezmieriteľnosti  k  nekorektnej pravičiarskej  chamtivosti  a  nenásytnosti.  Máme tu  stret dvoch odlišných  a nezmieriteľných  konceptov.

.

Jacques  ako  svojský  reprezentant   S.R.O.  a   ústredný´ hrdina príbehu, ktorého cieľom je psychologicky   manažovať  dôverčivých záujemcov o kozmetické operácie v lacnej cudzine v  post-socialistickom  Rumunsku a Bulharsku. Tieto  sú nepostrádateľné  pre  akýsi  zásadný prerod  každého človeka na konkurenčnom  trhu, kde aktuálne víťazí  zaručená mladosť a krása, čiže veľakrát aj plastická chirurgia.

Dej  filmu  mapuje  najmä   bizarné  plnenie značne absurdného zámeru.  Máme tu vtipné aj trápne  avšak  vcelku zaberajúce humorné skeče  na pomedzí  žánru stund-up show  a  s mnohými trápnymi,  paradoxnými momentmi  v živote obyčajných ľudí, ktoré sa nachádzajú  v tábore  životných  trosiek, rôznych  vyšumených energií.

Viacerí  HRDINOVIA  sú  živou karikatúrou vyložených lúzerov, ktorí sú ako vykorisťovaná trieda  predmetom i cieľom  ostrej autorskej   a  ľavičiarsko orientovanej  satiry.

Zmysel  scénok i príbehu  je celkovo  zacielený  predovšetkým  na  reflektovanie  zaslepenosti  bežného človeka v absurdnom hone za zbytočnosťami  a  esteticko-hédonistickým  pozlátkam.

Žiaľ všade  sú  postrehy  ktoré sa ako tvrdenia stupňujú    do akejsi absurdnej explózie  až  násilníckej  satiry.  Cítiť  výdatnú pachuť    korenistého čierneho humoru, i keď mnohým  situáciám by sa  citlivé a vnímavé  publikum vôbec nemalo smiať, ba z trucu naopak.  Publikum vníma   neskrývané   ľavičiarstvo spolku EMAUZY  v  tvrdom programovom  anti-globalistickom  individualizme.  Veľmi špecifický svet  a idey,  ktoré sú  vo Francúzsku momentálne top:  žlté vesty, protesty a dlhotrvajúca spoločenská diskusia, do ktorej aktívne vstupujú i autori tejto novej francúzskej   snímky, ktorá je kontroverzná, odvážna, i keď našej mentalite možno nie tak veľmi naklonená.

.

Vyznenie  angažovaného spoločenského filmu   je  politicky  názorovo zafarbené. Akoby tvorcovia kričali: preč s frustrujúcou poslušnosťou „oviec“  v spoločnosti a v komunitách, a  publiku odkazovali  k príjmu akejsi  „vlastnej  priemernosti“, na ktorej nie je nič zlé. Avšak toto všetko je boľavo realistické, spoločensko Emauzy nie je výmysel, i keď hraná satira onou je.