
Titul: Rodinný kurz prežitia, Survival Family, Japonsko, 2017, 117´
Scenár a réžia: Šinobu Jaguči
Kamera: Jišihito Kasai
Hrajú: Fumijo Kohinata, Eri Fukacu, Júki Izumisawa
NOTICKA
V hlavnej úlohe japonskej snímky je rodina, ktorá sa jedného dňa, rovnako ako celé jej okolie, musí vysporiadať s tým, že naraz všetko, čo fungovalo na báze elektrickej energie, prestalo fungovať.
MOVIE REVIEW
Tento film je presne príkladom ako lokálna televízna téma s dobre obsadzovanými hercami, s jednoduchým apelom na váženie si svojských kultúrnych výdobytkov môže pri precení síl aj nevyjsť. Všetky pozitívne mediálne ambície však môže znehodnotiť zásadnejšia požiadavka filmu zabávať taktiež celú rodinu, a to silovo absurdným, a málo kontextovým humorom, čo vychádza na černo-úsmevnú prázdnotu, namiesto úprimnej smiešnosti akcií.
Navyše pri malých prostriedkoch a štandardných národnostných ambíciách. Nuž môže skončiť aj na samom začiatku a vo vzduchoprázdne.
Žánrové určenie snímky ako „komediálny triler“ rozhodne klame telom, a je to tak aj zdá sa, že zlým scenárom, kde skutočná komika situácií tlačí obzvlášť na pílu a vonkajšok situácií.
Príbeh je síce značne mysteriózny, ale bez prirodzenosti, logiky a napokon aj životnejších emócií. Nepomôže ani prítomnosť „protagonistickej marketingovej všehochuti mladých i starých„, a ani dôraz na japonský sedliacky rozum, či akoby mimochodom žarty z japonskej veľkomestskej noblesy.
Najmarkantnejšou umeleckou, či akousi pridanou hodnotou tohto kvázi post-apokalyptického varovného projektu v televíznom garde je vcelku „hviezdne obsadenie“ v Japonsku populárnymi hviezdami. Ústredné herecké kvarteto akejsi rodinky na ceste za deduškom/rybárom, sa objavuje v mnohých japonských komediálnych snímkach.
Interpretačné výkony týchto síce charizmatických hereckých hviezd sú si podobné ako vajce vajcu: podobné afekty, cholericky, či rodinkárske gagy, a široké grimasy.
Žiaľ tu ich vcelku štandardné herecké majstrovstvo nestačí na fádny a dosť neurčito vymedzený scenár, s nepravdepodobným a súčasne aj nelogickým dejom.
Medzinárodné publikum sleduje ako sa chytajú a zabíjajú japonské prasatá, ako psia svorka napadne rodinku, či absurdnú úlohu ako prebrodiť za dažďa divokú rieku na plti so štyrmi bicyklami, a zásobou údených prasiat.
Vo finále sa smejeme nad starobylým parným rušňom so sadzami. Ide o situáciu, ktorú pri prechode tunelom vykoná nedomyslená okolnosť, že cestujúci nezatiahli včas okenné otvory, a zrazu sú všetci čierni ako kominári.
Japonský projekt je formou nedomyslená kvázi komédia, ktorá nemá ani to zásadné: jasný autorský zámer. Je tu pramálo aj toho prisľúbeného komického materiálu.
Myslíme si, že zaradeniu filmu do „reprezentačnej prehliadky japonského filmu“ bol hrubý dramaturgický i marketingový omyl, pretože japonská kinematografia má iné, artovejšie, a skutočne vyzreté projekty.
Februárová prehliadka japonskej kultúry v bratislavskom kine Lumiére, 2019
Review Summary: The most striking artistic or added value of this quasi-post-apocalyptic warning project in the TV Guard is the „star cast“ of popular stars in Japan. The central acting quartet of a family on their way to a grandfather / fisherman has appeared in many Japanese comedy films for a very long time. The interpretive performances of these charismatic acting stars are similar to those of eggs: similar affections, choleric or family gags, and wide grimaces
Unfortunately, their fairly standard acting mastery is not enough for a dull and rather vaguely defined scenario, with an unlikely and at the same time illogical story.
An international audience watches Japanese pigs be caught and killed, a dog clip attacks a family, or the absurd task of wading a wild river on a raft with four bicycles and a supply of smoked pigs in the rain. In the finale, we laugh over an ancient steam locomotive with soot. This is a situation which, when passing through the tunnel, is carried out by the unintended circumstance that the passengers did not close the window openings in time, and suddenly they are all black as chimney sweeps.
The Japanese project is a form of ill-conceived quasi-comedy that does not even have the essential: a clear author’s intention. There is also little of the promised comic material. We think that the inclusion of the film in the „representative show of Japanese film“ was a gross dramaturgical and marketing mistake, because Japanese cinema has other, more artistic, and really mature projects.