
Titul: Favoritka / The Favourite
Genre: absurdná historická tragikomediálna fraška
Krajiny: Veľká Británia, USA, Írsko, 2018, 118´
Réžia: Yorgos Lanthimos
Scenár: Deborah Davisová, Tony McNamara
Účinkujú: Olivia Colmanová, Rachel Weiszová, Emma Stonová, Nicholas Hoult, Joe Alwyn, Mark Gatiss
SYNOPSIS
Na britských ostrovoch vládne kráľovná Anna (Olivia Colman), posledná z rodu Stuartovcov s bolestivou dnou, a nie je príliš vzdelaná, čím sa vystavuje ako obeť manipuláciám. Životnou oporou kráľovnej je lady Sarah (Rachel Weisz), ktorá za neistú kráľovnú prakticky vykonáva i štátnu moc. Podcenila len svoju sesternicu Abigail (Emma Stone), ktorá na dvor prišla prosiť o prácu slúžky.
MOVIE REVIEW
Rachel Weiszová, Olivia Colmanová a Emma Stoneová sú hrdinkami príbehu v kostýmovej historickej dráme, ktorá súťaží v desiatich oscarových kategóriách, v projekte výraznej gréckej režisérskej osobnosti so záľubou vo veľmi bizarných a satirických výpovediach, ktoré karikujú mocenské mechanizmy, ľudskú manipuláciu, i bežné rolové, životné, genderové, či generačné stereotypy.
Yorgos Lathimos nakrútil čosi svojské. Bežný divák nikdy nevie, čo je tu vážne, a čo treba chápať ako ostrú kariku.
Scenár a režijné stvárnenie snímky pôsobia ironicky, inokedy absurdne, surovo, zvrátene kompilujúco, halucinačne, násilne, či nechutne otvorene až vulgárne. Produkčný apel logicky výrazne tlačí na úsmevnosť témy, čo však v publiku dostatočne nezarezonuje.
Množstvo filmových scén pôsobí až parodicky, čo možno povedať aj o autorskom štýle či poetike, ktorá sa snaží byť nad vecou a zabávať. Tento všeobecne všeobjímajúci koncepčný profil však neprijme každý divák, či už ide o životného nekomplikovaného naivku, zarytého skeptika, či poučeného experta. Nuž musíte pristúpiť na zvolenú svojráznu autorskú hru a prevrátené štylistické významy, a to je veľakrát problém.
Kameramanské nekorektné obrazové deformácie sa prezentujú nezriedka aj s problematickou technickou kvalitou obrazu (mnohočetné rybie oko veľakrát s panorámou) a vyvolávajú až dojem pofidérnosti. Na opačnej strane je dramaturgický pretlak s nekorektnosťou každej jednotlivej situácie, ktorý má protiváhu v absurdnom vygradovaní konfliktu napríklad aj ako vzbura proti aktuálne dominujúcemu hollywoodskemu feminizmu.
Lathimosove mužské charaktery sú efébní chcípáci a nadržaní retarďáci. Jeho ženské postavy sú zvrátené beštie, avšak o triedu výkonnejšie. Tu síce dejové posuny plynú v suverénnom slede, ale dramaturgické schválnosti udierajú do zraku ako skrytá silná parodická absurdnosť postáv vrátane genderovej kritičnosti. Silne rezonujú opakované hudobne-parodické javy, napríklad ako kombinácia J.S. Bacha s kakofonickým minimalizmom toho istého tónu, pre sláčikové a ďalšie orchestrálne nástroje.
Pozorné publikum zaujmú kostýmovo inotajové nuansy: kostýmy z čierno-bielej džinoviny s absurdnými ornamentami u väčšiny postáv. Do pozornosti publika sa hlásia aj niektoré choreograficky ko v podobe akejsi naivisticky-biotickej kariky. Napríklad pri tanci šľachticov na počesť kráľovnej. Spomenuté kreatívne špecifiká majú potenciál veľmi značne dolaďovať celkový dojem z filmu, veľakrát, i z pozície inteligentnejšieho diváka.
Favoritka je v globálnom zovšeobecnení doteraz nápadmi najkoncentrovanejšou snímkou pôvodom gréckeho režiséra Jorgosa Lathimosa. Jeho najnovšie filmové dielo má nepochybne výrazne provokatívne výpovedné prvky, pod ktorým je však „klasický konzervatívny naratívny oblúk“.
Sympatická je karikatúra a dichotómia na všetky oblasti. Muži sú variantom efemérnych pákových idiotov, a ženy zas manipulačné zvrátené beštie. Avšak o triedu výkonnejšie, v mocenských šachovniciach.
Vďaka za hereckú bravúru: zábavné gestá Emmy Stone versus strnulá face Rachel Weisz, keď dominuje ústredné herecké trio ako jednoznačne najsilnejšie tmeliaci moment filmu.
Svojbytne určené kapitoly sú ozvláštnené neskutočne drzými výstrelkami. Žiaľ či našťastie aj bez akéhokoľvek pátosu vo finálnej katarznej pointe. Prelínačky so sedemnástimi králikmi, ako symbolika aristokratickej impotencie.
I keď paradoxne túto vcelku vágnu hlavičku na klinci naratívneho prúdenia by asi nepredpokladal žiaden laický dramaturg.
Review summary: Cameraman’s incorrect image distortions are often presented with problematic technical quality of the image (multiple fisheye often with a panorama) and evoke the impression of pofiderality. On the other hand, there is a dramaturgical pressure with the incorrectness of every single situation, which has a counterbalance in the absurd degradation of the conflict, for example, as a rebellion against the currently dominant Hollywood feminism.
Lathimos‘ male characters are ephebic pussies and horny retarders. His female characters are a perverted beast, but a class more powerful. Here, although the story shifts flow in a sovereign sequence, the dramaturgical approvals strike the eye as a hidden strong parodic absurdity of the characters, including gender criticism. Repetitive musical-parody phenomena resonate strongly, for example as a combination of J.S. Bach with cacophonic minimalism of the same tone, for string and other orchestral instruments.
The attentive audience will be captivated by the inotaju costume nuances: costumes made of black and white gin with absurd ornaments on most of the characters. Some choreographic approvals in the form of a kind of naive-idiotic caricature, for example during a dance of nobles in honor of the queen, also come to the attention of the audience. The mentioned creative specifics have the potential to fine-tune the overall impression of the film, often from the position of a smarter viewer.
Evaulácia – film critic – G GROBER: 60 %
Svetová premiéra 30. augusta 2018 na MFF BENÁTKY