Titul: Utøya, 22. júla 2018, 92 minút
Filmová réžia a spolupráca na scenári: Erik Popper
Scenár: Anna Bache-Wiig, Siv Rajendram Eliassen 
Kamera: Martin Otterbeck 
Hudba: Wolfgang Plagge 
Hrajú CASTING: : Andrea Berntzen, Aleksander Holmen, Brede Fristad, Ingeborg Enes Kjevik, Jenny Svennevig, Elli Rhiannon Müller Osbourne, Sorosh Sadat, Daniel Sang Tran, Mariann Gherdbakk a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 6. septembra 2018
Foto: Film Europe

PR  NOTICKA   Nórsky snímku Utøya, 22. júla zachytáva masaker na letnom tábore Zväzu robotníckej mládeže na ostrovčeku u Osla v lete 2011. Skutočnú tragédiu, pri ktorej prišlo o život sedem desiatok prevažne mladých ľudí, režisér Erik Poppe spracoval ako drámu natočenú v reálnom čase bez hudby a strihu – kde vytrvalo sleduje mladú Kajute, ktorá sa snaží bezhlavé strieľanie prežiť a zároveň nájsť v chaose a panike svoju mladšiu sestru.

PR NOTICE The Norwegian film Utøya, July 22, captures the massacre at the summer camp of the Workers‘ Youth Association on an island near Oslo in the summer of 2011. The real tragedy in which seventy mostly young people lost their lives was directed by director Erik Poppe as a real-time drama without music and editing – where he persistently watches the young Cabin, who tries to survive the headless shooting and at the same time find her younger sister in chaos and panic.

MOVIE  REVIEW

Snímka  scenáristu, producenta a režiséra  Erika Poppeho  ktorý mal premiéru na MFF v Berlíne, a taktiež na MFF v Karlových Varoch, vznikla  na základe reálnych svedectiev.

Tvorcovia  tohto špecifického jednozáberového  bottle movie  nakrúteného na podobnom mieste  ako skutočná udalosť,  sa snažia o dokonalú autentičnosť  pri  práci s hercami  a emóciami určenými publiku. Výsledkom je to že publikum  je akoby  v tom momente na ostrove.  My následne  z  perspektívy  ohrozených  mladých osôb,  ktorí nevedeli, o čo ide,  vnímame onen teroristický akt  – plný  osudovej nenávisti, beštiality  a  všetkého negatívne chaotického.

Autorský  film so steadicamovou kamerou   „rozobral udalosť “  ako reportáž  o násilí  počas  asi  hodinového  vraždenia anonymného zla. Hlavná protagonistka  je  postava  Kajute,  kvalitne stvárnená  debutantkou Andreou Berntzenovou, z pohľadu tretej osoby.  Päť  technických strihov na celú dĺžku výpovede,  prikrčené postavy za  vetvami a pobiehajúc  siluety  vydesených tvorov.  Formálne cvičenie  v súlade s rozprávaním, kde hraná forma úspešne vzbudzuje zdanie reálneho času.

Len škoda, že okrem aktuálnej verejnoprávnosti  a humanistického apelu, tu niet premyslenejšieho a reprezentatívnejšieho tvaru,  ktorý by reflektoval čosi iné  ako bezbrannosť, teror a násilie na generácii, ktorá sa len zobúdza.  Obyčajné hromadné násilie bez komentára, vysvetlenia, paralely, či symbolov, len naturalistická streľba, zabíjanie, umieranie a psychológia šokovaných adolescentov, ktorí nič neriešia,  len pripojenie k internetu, a mobilný signál (ktoré  sú  i tak v nedohľadne), a pomoc ktorá neprichádza.  Nuž  a  nové verzie tohto filmu  z produkcie ďalších producentov, môžu byť ešte otáznejšie.

Evaluácia/ film critic / GROBER: 50 – 55 %  Premiérované  v SR: 6.

septembra 2018

Reviewer recap: The film by screenwriter, producer and director Erik Poppe, which premiered at the Berlin IFF and also at the Karlovy Vary IFF, was created on the basis of real testimonies.

The creators of this specific one-shot bottle movie, shot in a similar place as the real event, strive for perfect authenticity when working with actors and emotions intended for the audience. The result is that the audience is on the island at that moment. Subsequently, from the perspective of endangered young people who did not know what it was, we perceive that terrorist act – full of fateful hatred, beastism and everything negatively chaotic.  The author’s film with a steadicam camera „dissected the event“ as a report on violence during an hour-long murder of anonymous evil. The main protagonist is the character of Kajute, well portrayed by debutante Andrea Berntzenová, from the point of view of a third person.

Five technical cuts for the entire length of the statement, crouched figures behind the branches and running silhouettes of frightened creatures. Formal practice in accordance with storytelling, where the form played successfully evokes the appearance of real time.  It is a pity that, apart from the current public law and the humanist appeal, there is no more thoughtful and representative form that reflects anything other than defenselessness, terror and violence against a generation that is just waking up.

Ordinary mass violence without commentary, explanation, parallels, or symbols, just naturalistic shooting, killing, dying, and the psychology of shocked adolescents who do nothing but an Internet connection, and a mobile signal (which are still in sight), and help . Well, new versions of this film from other producers may be even more questionable.