Titul: Záhada Silver Lake (Under the Silver Lake), USA, 2018, 139 minút
Filmový  scenár a réžia: David Robert Michel
Kamera: Mike Gioulakis
Strih: Julio Perez
Hudba: Rich Vreeland
CASTING  /  Hrajú: Andrew Garfield, Riley Keough, Riki Lindhomer, Jimmi Simpson, Summer Bishil, Sibongile Mlambo, Topher Grace, Callie Hernandez, Allie MacDonals, Sky Elobar, Jacskon Gann, Sysney Sweeney, Grace Van Patten a ďalší
Distribúcia: Film Europe  od 6. decembra 2018
Foto: Film Europe

PR – noticka

Po znamenitom metahororu Neutečeš sa osobitý režisér David Robert Mitchell vybral na halucinogénne výlet po Los Angeles: jeho meandrující neo-noir Záhada Silver Lake sa točí okolo tridsaťtriročného Sama, ktorý sa po zmiznutí svojej mysterióznej susedky Sarah púšťa do sureálného pátrania, aby dekódovali tajomstvo, škandály a konšpirácie ukrývajúce  sa v hlbinách Mesta anjelov.  Hypnotický a zábavný thriller bezmála lynchovského razenia je poháňaný rovnako tak ústredné obsedantné figúrou, ako vycibreným soundtrackom, dejovými serpentínami a nespočetnými popkultúrnymi referenciami, ktoré spolu skladajú akúsi tajnú históriu L.A.  Film, ktorý je zároveň subversívnou  hračkou aj netradičné poctou ére klasického Hollywoodu. (Film Europe)

MOVIE REVIEW 

Záhada  Silver Lake  je tretím filmom  režiséra  a scenáristu David Robert Mitchella, ktorý je  menej známym  predstaviteľom amerického nezávislého filmu.  Autor   debutoval v roku 2010,  a  výrazne  prerazil až  o štyri roky neskôr svojím druhým filmom, artovým hororom Neutečieš.

Bazálnou ideou  jeho najnovšej  satiricko-mysteriálnej  snímky, ktorá mala dokonca svetovú premiéru na MFF v Cannes,   je   autorský koncept  s  pseudodetektívnou  zápletkou  a nechceným poklesom k žánru frašky, pretože obsah snímky  sa vymyká  mantinelom, konvenciám a stereotypom (surrealizmus i dada).

To čo vábi  a hreje určitú časť publika sú  práve  ony ponášky na  režijný look  D. Lyncha  a  odkazy  na  A. Hitchcocka a ďalších nezávislých kultových filmárov.  Pri   nadmernej   dĺžke, ktorá nemá klasickú zápletku, a  nie úplne rozbehnutom  deji  s  139 minútami  to  všetko môže byť  redundantne veľa.

David Robert Mitchell  podáva  svoj subjektívny  komentár ku  konvenciám  a stereotypom obdobia, i  miestam  v ktorých  sa odohráva dej  (vrátane rekvizít, hudby, či slovných narážok).   Režisér má ambície i snahu   o enigmatickú majterštykovú šifru: Los Angeles, Hollywood, nostalgické retro,  rituálna nuda, ľahké drogy, vinyl, enigmatika, pátranie,  noirová konvencia osudovej ženy, paradoxy,  hlbinné vnímanie symboliky,  sarkazmus,  úletový sarkazmus,  až  po sarkazmus nekonečnej slučky zacyklenej  pointy.

Avšak v slabých miestach, a najmä v druhej časti  narácie  vzťahy k postavám  a celková enigma  prístupu  (ne)vyúsťuje  do presahu, či  pointy, ale do slepej uličky.

To všetko  je potom  pár pekných originálnych nápadov v područí  dosť nesúrodej  fragmentačnej mozaiky  a finálnou eklektickou silou, i keď  popri  vynikajúcej   práci  s  výtvarnom,  s  estetikou,  i  s výnimočným  hudobným citom.  Obdobne  pochvala aj  za   excelentnú  hudobnú  dramaturgiu.

Kolotoč hravej  postmodernej  zábavy  narazí  na   experimentujúc s formou,  ako slučka  bez  životného vzpruhu, i napriek  high-lightom  mnohých svetlých miest na prvý pohľad  ľúbivého obalu príbehu.  Pravdepodobným  akčným  impulzom pre projekt tohto filmu je zrejme situácia Sama, hlavného hrdinu príbehu  a jeho  obsesie po  zrejme rozpadnutom vzťahu, cez  ktorý sa myseľ autora: i prenáša i neprenáša.

Ale napokon sa zdá, že oná  obesívna postava  Sarah bola len ďalšia chiméra, nič viac. Na nešťastie zostalo len  pozérsky  placebo kultovej neo-noir.

S  prísľubmi   okrášlený  druh  paranoického  halucinogénu  filmovej  anti-drámy: publikum tápe, blúdi, trpí  a  zrejme musí z kina odísť  v  žánrovom druhu  ničím  nenaplnenej  grotesknej   frašky.

Review Summary: The Mystery of Silver Lake is the third film by director and screenwriter David Robert Mitchell, who is a lesser-known representative of American independent film. The author made his debut in 2010, and did not break through until four years later with his second film, the art horror film You Won’t Run.

The basic idea of ​​his latest satirical-mysterial film, which even had its world premiere at the Cannes IFF, is an author’s concept with a pseudo-detective plot and an unwanted decline to the farce genre, as the content of the film goes beyond mantinels, conventions and stereotypes (surrealism and dada).

What attracts and warms up a certain part of the audience are precisely those tales of D. Lynch’s directorial look and references to A. Hitchcock and other independent cult filmmakers. With an excessive length that does not have a classic plot, and not a completely running story with 139 minutes, it can all be redundantly a lot.

David Robert Mitchell gives his subjective commentary on the conventions and stereotypes of the period, as well as the places where the story takes place (including props, music, or verbal allusions). The director has ambitions and an effort for an enigmatic master code: Los Angeles, Hollywood, nostalgic retro, ritual boredom, light drugs, vinyl, enigmatics, search, noir convention of a fateful woman, paradoxes, deep perception of symbolism, sarcasm, flight sarcasm, even infinite sarcasm looped looped point.

However, in weak points, and especially in the second part of the narrative, the relationships with the characters and the overall enigmatism of the approach (do not) result in an overlap or point, but in a dead end. All this is then a couple of nice original ideas under the control of a rather incoherent fragmentation mosaic and the final eclectic, although in addition to excellent work with art, aesthetics, and exceptional musical feeling. Similar praise for excellent musical dramaturgy.

The carousel of playful postmodern entertainment encounters an experimental form, like a loop without a life boom, despite the high-light of many bright places at first glance as a loving cover of the story.

The probable action impulse for the project of this film is probably the situation of Sam, the main character of the story and his obsession after the apparently broken relationship, through which the author’s mind: both transmitted and not transmitted.

But in the end, it seems that the obese figure Sarah was just another chimera, nothing more. Unfortunately, only the post-place placebo cult neo-noir remained. Promisedly embellished with a kind of paranoid hallucinogen of film anti-drama: the audience grumbles, wanders, suffers and apparently has to leave the cinema in a genre kind of unfulfilled grotesque farce.