Titul: Záhada Silver Lake (Under the Silver Lake), USA, 2018, 139 minút
Scenár a réžia: David Robert Michel
Kamera: Mike Gioulakis
Strih: Julio Perez
Hudba: Rich Vreeland
Hrajú: Andrew Garfield, Riley Keough, Riki Lindhomer, Jimmi Simpson, Summer Bishil, Sibongile Mlambo, Topher Grace, Callie Hernandez, Allie MacDonals, Sky Elobar, Jacskon Gann, Sysney Sweeney, Grace Van Patten a ďalší
Distribúcia: Film Europe  od 6. decembra 2018
Foto: Film Europe

PR – noticka

Po znamenitom metahororu Neutečeš sa osobitý režisér David Robert Mitchell vybral na halucinogénne výlet po Los Angeles: jeho meandrující neo-noir Záhada Silver Lake sa točí okolo tridsaťtriročného Sama, ktorý sa po zmiznutí svojej mysterióznej susedky Sarah púšťa do sureálného pátrania, aby dekódovali tajomstvo, škandály a konšpirácie ukrývajúce  sa v hlbinách Mesta anjelov.  Hypnotický a zábavný thriller bezmála lynchovského razenia je poháňaný rovnako tak ústredné obsedantné figúrou, ako vycibreným soundtrackom, dejovými serpentínami a nespočetnými popkultúrnymi referenciami, ktoré spolu skladajú akúsi tajnú históriu L.A.  Film, ktorý je zároveň subversívnou  hračkou aj netradičné poctou ére klasického Hollywoodu. (Film Europe)

Recenzia

Záhada  Silver Lake  je tretím filmom  režiséra  a scenáristu David Robert Mitchella, ktorý je  menej známym  predstaviteľom amerického nezávislého filmu.  Autor   debutoval v roku 2010,  a  výrazne  prerazil až  o štyri roky neskôr svojím druhým filmom, artovým hororom Neutečieš.

Bazálnou ideou  jeho najnovšej  satiricko-mysteriálnej  snímky, ktorá mala dokonca svetovú premiéru na MFF v Cannes,   je   autorský koncept  s  pseudodetektívnou  zápletkou  a nechceným poklesom k žánru frašky, pretože obsah snímky  sa vymyká  mantinelom, konvenciám a stereotypom (surrealizmus i dada).

To čo vábi  a hreje určitú časť publika sú  práve  ony ponášky na  režijný look  D. Lyncha  a  odkazy  na  A. Hitchcocka a ďalších nezávislých kultových filmárov.  Pri   nadmernej   dĺžke, ktorá nemá klasickú zápletku, a  nie úplne rozbehnutom  deji  s  139 minútami  to  všetko môže byť  redundantne veľa.

David Robert Mitchell  podáva  svoj subjektívny  komentár ku  konvenciám  a stereotypom obdobia, i  miestam  v ktorých  sa odohráva dej  (vrátane rekvizít, hudby, či slovných narážok).   Režisér má ambície i snahu   o enigmatickú majterštykovú šifru: Los Angeles, Hollywood, nostalgické retro,  rituálna nuda, ľahké drogy, vinyl, enigmatika, pátranie,  noirová konvencia osudovej ženy, paradoxy,  hlbinné vnímanie symboliky,  sarkazmus,  úletový sarkazmus,  až  po sarkazmus nekonečnej slučky zacyklenej  pointy.

Avšak v slabých miestach, a najmä v druhej časti  narácie  vzťahy k postavám  a celková enigmatka  prístupu  (ne)vyúsťuje  do presahu či  pointy, ale do slepej uličky.  To všetko  je potom  pár pekných originálnych nápadov v područí  dosť nesúrodej  fragmentačnej mozaiky  a finálnou eklektikou, i keď  popri  vynikajúcej   práci  s  výtvarnom,  s  estetikou,  i  s výnimočným  hudobným citom.  Obdobne  pochvala aj  za   excelentnú  hudobnú  dramaturgiu.

Kolotoč hravej  postmodernej  zábavy  narazí  na   experimentujúcu formu,  ako slučka  bez  životného vzpruhu, i napriek  high-lightom  mnohých svetlých miest na prvý pohľad  ľúbivého obalu príbehu.

Pravdepodobným  akčným  impulzom pre projekt tohto filmu je zrejme situácia Sama, hlavného hrdinu príbehu  a jeho  obsesie po  zrejme rozpadnutom vzťahu, cez  ktorý sa myseľ autora: i prenáša i neprenáša.

Ale napokon sa zdá, že oná  obesívna postava  Sarah bola len ďalšia chiméra, nič viac. Na nešťastie zostalo len  pozérske  placebo kultovej neo-noir.  S  prísľubmi   okrášlený  druh  paranoického  halucinogénu  filmovej  anti-drámy: publikum tápe, blúdi, trpí  a  zrejme musí z kina odísť  v  žánrovom druhu  ničím  nenaplnenej  grotesknej   frašky.

Hodnotenie: 55 – 60 %