Nové dielo  maďarského režiséra  László Nemesa, ktorý za  film o pomeroch v likvidačnom tábore smrti  Saulov syn dostal Oscara, prináša tentoraz historickú  tému  o konci monarchie  Súmrak. 

Mladá klobučníčka Irisz Leiter (Juli Jakab) sa po dlhých rokoch, ktoré strávila vyučením sa v Taliansku,  vracia do svojho rodného Budapešti, aby získala prácu v obchode, ktorý kedysi patril jej tragický zosnulým rodičom. Nový majiteľ Oszkár Brill (Vlad Ivanov)  akoby vytušil komplikovanosť a bytostné odcudzenie  sympatickej adeptky. Síce ju  pošle domov, až napokon keď tá odmietne, privolí s pobytom v ich firme.

Hrdinka Irisz  však  je tvrdohlavá,  sleduje prostredie  a  pátra po minulosti. Tá sa javí  temná a ešte temnejšia.  Brat  bol čudák a vyvrheľ, amorálny a  údajne niekoho zavraždil.

Veľké a ešte väčšie tajomstvá minulosti:  kvôli čomu  zahynuli jej rodičia pri požiari, prečo sa brat skrýva, prečo je grófka, ktorej údajne jej brat zabil manžela, značne mimo, všetci klamú, vymýšľajú si, a zastierajú sami seba. Útržkové vrsvenie  tém a  autorských  dojmov  však  pôsobí ako lapidárny a príliš chcený odkaz, ktorého ako ornament parádne tvorivo zašifrovali,  obrazy, mementá a mostíky v  rozkošatenom  deji  i prekrútenej  zápletke, z ktorej sa stáva stále neprehľadnejšie bludisko so sledom otázok a následne žiadnom zavŕšení.

Do značnej miery len martýra či  maniera l´art pur l´art, strach a depresia z žitia, žiadne veľké psychlogizovanie. Žiadne pútavé a lákavé  motívy či naratívne klišé. Naopak enigmatický labyrint tvorby a forma značne neprehľadná, a to úmyselne a programovo.  Kino trpezlivého a tolerantného diváka, i  v  „umeleckom a festivalovom  poli“ veľmi netypické dielo, zaručene antidivácke.

Pre artové  publikum je Súmrak  „placebom  rôznych chutí a vôní“, ale  taktiež  kumuluje enigmatickým spôsobom otázky, záhadné postoje a reakcie o dobe, ktorá bola pred vyše storočím. Maďarská snímka  komunikuje  autorskou licenciou k subjektívnym výkladom čohokoľvek a súčasne  v podtexte dáva nejasnú odpoveď na nevyslovené otázky o príčinách a súmrakoch odchádzajúcich svetov.

Paradoxne sa  štýl  maďarského historického veľkofilmu  príliš nepodriaďuje inováciám, a i tu vidno množstvo steadycamových jázd. Napríklad PLÁVAJÚCA KAMERA  značne stereotypne  spoza chrbta hlavnej postavy. Dokonca so zámerne zneostrovaným ďalším plánom hlavnej akcie. Akoby autori  vnímali psychické pokrivenie a životné paradoxy chaosu ako umeleckú normu.

Pointa: zahnívajúci  absolutizmus  a  koniec monarchie.  Dielo neozvláštni  ani  vizuálna  kameramana  Mátyasa Erdélyho, ktorého „hravé neostrosti“  pôsobia skôr skľučujúco.

Svet bohatstva sa leskne a hýri vo farbách, svet spodiny zasa v tieňoch. Nuž nie každému sadne história – ako štylistické a estetické cvičenie s vyše dvojhodinovou dĺžkou, kde hrdinka je rovnako životne neakceptovateľná, ako akákoľvek ďalšia postava z dekadentného príbehu.

Maďarskú snímku ťažko nazvať dejovým historickým filmom, a na druhej strane  chýba vízia i posolstvo.

Projekt doplatil na svoje vysoké ambície  a autorskú fixáciu prístupu. Okrem  znechutenia publika z márnych dejových prísľubov.  Snímky akoby „hry na tajomstvo a lúštenie autorských predpojatí k dobe“, ktorú  si László Nemes  sám vymedzoval. Ale Franz Kafka by mal určite  radosť, pretože výsledným dojmem je stav dezilúzie a znechutenia, obdobne ako v románe Proces.

Hodnotenie – film critic: 50 %