Titul: Nico, Krajina:  Francúzsko – Taliansko,  1988

Filmová réžia: Susanna Nicchiarelli

Scenár: Susanna Nicchiarelli, Kamera: Crystel Fournier,  Strih:  Stefano Cravero, Hudba: Gatto Ciliegia Contro il Grande Freddo,  Účinkujú: Trine Dyrholm, Calvin Demba, Karina Fernandez, Sandor Funtek, John Gordon Sinclair

PR NOTICKA:  Prosím, nevolajte ju Nico a nerobte z nej „múzu Andyho Warhola“. Christa Päffgen sa ani po dvoch desaťročiach nechce vyjadrovať ku krátkemu času, ktorý strávila s kapelou Velvet Underground. Zo svojho pohľadu začala skutočne žiť až po skončení tohto slávneho obdobia, i keď o jej sólovú kariéru či myšlienky sa reportéri a obdivovatelia vo všeobecnosti veľmi nezaujímali… Biografický film Nico, 1988 zobrazuje posledné dva roky života Nico/Christy vrátane medzinárodných vystúpení – raz fenomenálnych, inokedy trápnych. Popritom sa speváčka snaží nadviazať puto so synom, ktorý má samovražedné sklony, a po opici si často šľahne heroín. Režisérka Susanna Nicchiarelli zobrazuje Nico ako tvrdú a zároveň zraniteľnú, občas poľutovaniahodnú, no nikdy nie úbohú.

MOVIE   REVIEW 

Drsný hudobný portrét speváčky Nico  zo sklonku jej  problémového života, keď mala po kariére a bola psychicky rozkolísaná.  Nico bola závislá na heroíne a túžila si nájsť cestu k vlastnému dospelému synčekovi, ktorý trpel depresiami, a bol rovnako posadnutý závislosťami, osamotením a psychickými problémami.

Spevácka ikona, ktorý u nás skoro nik nepozná  sa  preslávila najmä spoluprácou s  warholovskou superkapelou The Velvet Undeground.

Nová snímka sleduje  nie príliš známu  speváčku  za  zenitom a na sklonku žitia  na európskom sólo turné  do krajín strednej Európy a bývalého Československa.

Tento  francúzko-taliansky životopisný film o  provokatívnej  hudobnej interprétke s berlínskym pôvodom, ktorý vstupuje do distribúcie má  však nie veľmi dynamickú  formu narácie a zvolených prostriedkov.   Autori filmu  nejdú hlbšie ani do charakterovej analýzy motívov, deja alebo postáv.  Hlavnú  hrdinku  Nico vykresľujú ako  ako  neznesiteľnú a dosť beznádejne  závislú trosku, s rozpadajúcou sa osobnosťou, ale  súčasne obklopenú  množstvom „zacyklených  hudobných  kolegov„,  ktorí nemajú ani odvahu k slobode, ani riadny profesijný grif.

Obmedzený produkčný rozpočet a  mladá  príliš ambiciózna režisérka  dali vzniknúť zvláštnemu „európskemu roadmovie„. Koprodukčný projekt  je však filmom  bez výraznejšieho názoru na  zobrazované  historické či životné súvislosti, v čom  nás  maximálne podporí i celkovo komótne tempo narácie, ktoré nespeje k ničomu zásadnejšiemu:  odrazy  zašlej slávy  kedysi  uznávanej  speváčky Nico.  Z mladej temperamentnej spievajúcej  modelky Nico  je  skôr  zámerná troska – otravná korpulentná dáma, síce s aurou, ale najmä s nepríjemnými mindrákmi, ktoré dáva pocítiť neprofesijných konaním  i svojmu  okoliu.

Na neutrálnom  a v mnohom otáznom  umeleckom výsledku má  klúčový podiel  najmä  mladá talianska režisérka Susanna Nicchiarelli, ale aj  slabšia kreatívna produkcia RAI CINEMA.   Hlavnou príčinou je  zrejme  menej šťastný  scenár projektu, ktorý nemá  excelentné  realizačné  zložky  projektu  ani vo výprave, ani v obsadení, ani v kamerovom  vedení.  Okrem  titulnej postavy vyznievajú  herci vo vedľajších roliach  prekvapujúco  nevýrazne, a neodpovedajú ani životnými prejavmi.

Hodnotenie – film critic: 55 %