Toman, ČR, SR, 2018
Dĺžka: 145 minút
Réžia: Ondřej Trojan
Scenár: Zdeňka Šimandlová, Ondřej Trojan
Kamera: Stomáš Sysel
Strih: Vladimír Barák
Hudba: Michal Novinski
Hrajú: Jiří Macháček, Lukáš Latinák, Tatiana Pauhofová, Kateřina Winterová, Kristýna Boková, Stanislav Majer, Jiří Dvořák, Roman Luknár, Marek Taclík, Aleš Procházka, Radek Holub, Jaroslav Plesl, Marián Mitaš, Miroslav Táborský, Martin Finger, Ady Hajdu, Václav Neužil a ďalší
Distribúcia: Forum Film
Premiéra v SR: 18. októbra 2018
Foto: Forum Film

PR NOTICKA – FALCON    Filmová  dráma režiséra a producenta Ondreja  Trojana o vzostupe a páde na pozadí  doby, ktorá dodnes ovplyvňuje naše životy. Neuveriteľný a pravdivý príbeh rozporuplnej osoby Zdenka Tomana, šéfa česko-slovenskej zahraničnej rozviedky, ktorý významne ovplyvnil  vývoj v povojnovom Československu. Príbeh o obchodníkovi s obrovskou mocou a zásadnou úlohou.  Zohnať financie, ktoré komunistom vyhrajú voľby.  Hrdina  Toman peniaze  vedel zabezpečiť i pre seba i pre stranu.  Pokútne obchody, vydieranie, provízie zo záchrany  vojnových zločincov.  Cena, ktorú však zaplatil za kariéru je vysoká.  Film odkrýva obdobie tzv. tretej republiky, temné roky 1945 – 48, a príbeh človeka, o ktorom sa nikdy nehovorilo.  Režisér  Ondrej Trojan  je tvorcom   nielen  napínavej drámy o období ktoré dodnes ovplyvňuje naše životy.

REVIEW

S historickými drámami konvenujúcimi s politikou sa v Čechách a na Slovensku roztrhlo vrece. Publikum videlo filmy o Masarykovi, Dubčekovi, Mečiarovi, A. Babišovi, i Rašínovi, pripravuje sa snímka o Oskarovi Fegyveresovi, a teraz prichádza doposiaľ úplne neznáma postava  Tomana.

Ondrej Trojan  slovenskému publiku opäť potvrdil, že  po filmoch  Želary a Občiansky preukaz  si pripisuje  túto snímku do  úspešného  trojlístka, i keď priemernému divák  bude pri sledovaní drámy  zdielať  najmä  menej príjemné, ale zväčša  nie celkom pozitívne emócie. Ba skôr naopak.

Veľmi výstižný je v tejto  snímke  obraz akejsi „komunistickej zberby“, ktorá túži po moci a peniazoch. Trojan ako kreatívny producent, scenárista a režisér  v jednej osobe  využil  tentokrát  akúsi  autentickú a osobitú formu réžie,  založenú najmä na výtvarných kvalitách mnohých interiérov, ktoré nie sú štúdiovou stavbou – ale reálom.

Filmová reč je  príznačná statickou a popisnou umeleckou indíciou, kde herecký kolektív deklamuje  akési frázy, potom ďalšia a ďalšia akcia v obdobnom duchu, strih a s rovnakým zámerom v slede akýchsi epizodických – vnorov do antihrdinského žitia v asociatívnej skladbe. Dráma je komponovaná  bez prísnejšej logiky väzieb, motívov. Bez  hodnotovej analýzy či evaluácie faktov a scén.  Herectvo je nechtiac  nielen typologicky, ale aj akčnými prejavmi – karikatúrne, a to aj  pri akejkoľvek z vedľajších postáv, ktoré by mohli a mali byť historicky korektné, avšak o toto tu  tvorcom určite nešlo.

Dokonca aj ústredný hrdina  citlivejšiemu publiku má  asociovať  akéhosi „handrového panáčika“ Jiřího Macháčka.  Vo výsledku je zámerne bez emócií – motivácie a živelnosti, zrejme v snahe o akési brechtovské  anti-divadlo, čo je súčasne i zvláštnym riskantným experimentom autorov.

Niektoré postavy ako napríklad manželka Tomana (Kateřina Winterová)  pôsobia  napokon značne významovo sploštené na živočíšne  utrpenie, komunistický fanatizmus, a rodinnú reprodukciu. Veď fakt  že rodinka si do spálne umiestni dvojmetrového Stalina, alebo  skutočnosť,  že vtedy bolo zásadným problémom zhliadnutie  amerického filmu, pretože bol každý  sledovaný….

Obdobné tvrdenia  však v porovnaní s aktuálnou špinou  súčasných prostredí  pôsobia ako  predpojatosť či  nelogicky hyperbolizovaný detail. Najmä keď ústredná hrdinská „dvojka“ bola nezakryte prospechárska. Navyše niet oponentúry, niet humoru – či osobnostného odstupu z univerzálnejšej perspektívy.

Roman Luknár ako Jan Masaryk  je  len  akýsi  vydierateľný  „exot demokratických síl“ … namočený v drogách, v spoločenskom či privátnom  hýrení so ženami.  Bedřich Reicin ako Marek Taclík hraje skôr paródiu seba samého.  Tomanova sestra Pauhofová  je snáď  jedinou výnimkou  z obecnejšieho karikatúrneho zámeru filmu.  Kubera ako Beneš  je  obdobne  skôr  len superepizóda a mikrorola bez väčšej váhy.

Výraznejší dejový spád  filmovej historickej  snímky  je  vidno až v druhej časti rozprávania a závere filmu, keď príde k zásadnejšiemu dramatickému zlomu, i  finálnej  pointe snímky.

Nestriedmy rozpočet  a  podpora  vo výške zhruba dvoch miliónov  eur  je vidieť  v reprezentačnom castingu, ale taktiež v technických profesiách, či  v zaujímavých pôvodných archívoch.

Historická vecnosť a jej ostré ideologické podanie tak trochu obrúsilo  dramatickú konštrukciu filmu, z ktorého vyčnieva len  akési „karikatúrne torzo“ ťažkej historickej doby a „rekvizitársky pastiš rozprávania“, ktorý je presne na hrane znesiteľnosti a experimentovania.  Avšak aj na úrok  zodpovednejšej historickej a spoločenskej korektnosti.

Pri využití povrchnejšie  komponovanej  hudby akoby bez emócií, pozitívne vyniká snaha o kameramanské kúzlenie so svetlom, a strihová dynamika.  Divák sa nenudí i pri fenomenálnej vyše dvojhodinovej stopáži filmu, i keď na úkor niekedy stereotypne pôsobiacej a dramaticky  permanentnej  paródii „neživej  a fanatickej historickej doby“.

Filmu  jednoznačne  a silne  dominuje  aj  snaha o  odraz pseudodoby a pseudohistórie -strohé herectvo bez vývoja postáv. Téma je podaná aj s výchovným „antiodkazom“ pre „next generation“ a občiansky sektor.

Napriek výhradám tu  však  ide o  počin  v domácej tvorbe  a  zrejme aj jeden z najvydarenejších opusov  významného českého režiséra/producenta Ondreja Trojana.

Hodnotenie filmu:   G. Gröber: 55 – 60  %

+12

Viac o filme

Film na Čsfd.cz