
Titul: Dvojitý milenec L´amant double Francúzsko-Belgicko, 2017, 107´
Scenár a réžia: François Ozon.
Kamera: Manuel Dacosse.
Strih: Laure Gardette (x) Hudba: Philippe Rombi
Hrajú: Marine Vacth, Jérémie Renier, Jacqueline Bisset, Myriam Boyer, Dominique Reymond, Fanny Sage, Jean-Édouard Bodziak, Jean-Paul Muel x Distribúcia: ASFK v SR od 11. 1. 2018 Foto: ASFK (x) Festivaly: Zlatá palma na MFF Cannes 2017
PR NOTICKA Chloé a Paul porušia profesionálny vzťah pri psychoanalýze a zbližujú sa. V ich minulosti niečo nehrá. Pikantný thriller Françoisa Ozona je filmárskou poctou snímkam ako Rosemary má dieťatko, Príliš dokonalá podoba alebo Základný inštinkt – ale aj poctou štýlu režisérov ako De Palma, David Cronenberg, Darren Aronofský, či Roman Polanski. [1]
.
Review
.
Vyvážený útok známeho a kultového francúzskeho režiséra Françoisa Ozona na divácke obesie týkajúce psychickej lability a deviácií, osobnej neistoty či strachu. Koktail s ingredienciami obrazových kamerových experimentov a s presvedčivým hereckým vedením titulných predstaviteľov Marine Vacth v úlohe Chloé, a Jérémieho Reniera v úlohe Paula [2].
.
Dvojitý milostný trojuholník charizmatických ústredných postáv a prostredia psychiatrického vyšinutia je koncentrovaný okolo problematickej postavy Chloé stvárnenej známou a brandovou parížankou Marine Vacth, ktorá je dcérou účtovníčky a vodiča kamiónov. [3]
.
Avšak tvorcom určite nejde o erotický thriller pre masové publikum, ale naopak o umelecké a esteticky vysoko precízne zobrazenie narušenej normálnosti vnímania sveta v komplikovane zauzlenej výstavbe snímky. Tieto dramatické prvky sú príznačné napríklad častými dejovými odbočeniami, a to najmä v druhej polovici a záverečných častiach filmu.

Ozonov Dvojitý milenec získal Hlavnú cenu na MFF v Cannes (2017) oprávnene [4]. Mimochodom zrejme aj pre to, že umelecký opus má veľa maximalisticky pôsobiacich vecných obsahov v štýlotvornej jednote; a sám dnes už známy kultový autor diela tu predviedol svoj vrchol. Zaujímavým zistením pre tento produkt výberu z Cannes je aj kvázi product placement na české auto Škoda Fabia, automobil ktorý je jasne čitateľný v záverečnom deji.
.
Excelentným sa zdá byť vzácne všetko – od esteticky podnetnej atmosféry nachádzania výchovy k párovej sexualite cez náhodné stretnutia so skúsenými erotomanmi. Dráma s atmosférou tajomna pramení z artového scenára, ale taktiež z košatej rozprávačskej stratégie sním, s vhodne zvoleným modernistickým minimalizovanom, ktorý dominuje i vytvára jednoliatosť pre komunikačnú percepciu, i estetické hodnotenia.
.
Úchvatná je dramaturgia paralelných dejových línií, ktorá má jasnú záverečnú pointu. Atmosféra je podkutá špecifickou výtvarnou i hudobnou stránkou s mnohými odkazmi a citáciami, a prostredie snímky má skvelú mizanscénu, v ktorej nezanikne ani výber hercov a ich zručné režijné vedenie. Nám osobne film jasne pripomenul vyšinutý svet schizofrenikov. Niektorým divákom sa v závere možno bude zdať, že scenár bol azda absolútnym nezmyslom, či urážkou inteligencie racionálneho diváka, ktorý nikdy nemusel vzniknúť. Avšak ako potom reagovať na záludnosť psychických ochorení. Sme ako na prehliadke rôzne členitých obesí, strachov, únikov, privátnych odbočiek od zmyslu reality, s nadmierou popierania, depresií a najmä schizofrénie. Všetko i pri dnešnom vcelku sofistikovanom a veľmi zracionalizovanom vedeckom pokroku.
.

.
Nevulgárne telesné splynutia a jemná melanchólia psychoanalýzy, ku ktorej patria náznaky potlačenej sexuality, ale i tajomná záhadnosť nášho nadvedomia, podvedomia, a svet mimočasia.
.
Klbko herných a rozprávačských náznakov, hraníc a paralel je pre rozšifrovanie publikom možno až priveľmi komplikované. Filmová symbolika reprezentuje príznaky ochorení v diváckom svete snímky a sú z odbornej medicínskej stránky nebadane nadužené naprieč diagnostickými spektrami. Spomenuté fenomény ako celostná mozaika tu vôbec nie sú ani nudné – ani urážlivé.
.
Herecká tvár a telo fenomenálne pôsobiacej parížskej modelky a herečky Marine Vacth v titulnej dobre napísanej roli – dvojito účinnej: silne frustujúcej i ľudsky veľmi motivujúcej. Všetko to sú veľmi presné charakteristiky a postrehy pre naratívnosť tvorcu, ktorá pôsobí zmysluplne, bez predvádzania či retardujúcej gýčovosti, a s motivújúcou dynamikou výpovede a postáv, ktoré sa niekam posúvajú, a to i s meniacou sa perspektívou, ktorou na nich nazeráme.
.
Hodnotenie Slovak film – G GROBER: 90 % Poznámky:[1] Zdroj: web IMDB a CSFD[2], [3], [4]: Zdroj: web IMDB
Content of the review The dramaturgy of parallel storylines, which has a clear final point, is breathtaking. The atmosphere is underlined by a specific artistic and musical side with many references and quotes, and the environment of the film has a great mise-en-scène, in which the selection of actors and their skillful directing will not disappear. Personally, the film clearly reminded us of the crazy world of schizophrenics. In the end, it may seem to some viewers that the script was perhaps an absolute nonsense, or an insult to the intelligence of a rational viewer, which never had to arise. However, how to react to the insidiousness of mental illness. We are like a show of variously fragmented hangings, fears, escapes, private diversions from the meaning of reality, with an excess of denial, depression and especially schizophrenia. All with today’s fairly sophisticated and highly rationalized scientific progress.