Titul:  Nina, Slovenská republika, Česká republika,  2017, 82 min.

Filmová réžia: Juraj Lehotský
Scenár: Marek Leščák, Juraj Lehotský
Kamera: Norbert Hudec
Strih: Radoslav Dubravský
Hudba: Aleš Březina
CAST /  Účinkujú: Bibiana Nováková, Petra Fornayová, Robert Roth, Josef Kleindienst, Miroslav Pollak, Simona Kuchynková, Tomáš Klobučník
Distribúcia: Punkchart films Premiéra  v  SR: 21. septembra 2017 

MOVIE   REVIEW 

Po predchádzajúcom filme Zázrak prichádza režisér Lehotský s rovnakým spoluscenáristom Marekom Leščákom v ich novom  filme Nina.  V obidvoch dielach ide o nepriamu kritiku spoločenského fungovania  rodiny.  V Nine má režisér Lehotský  v epicentre zámeru dvanásťročnú  predčasne zrelú  dospievajúcu  postavu  bez adekvátnej výchovy.

Postava dospievajúceho i dospeláckeho  dievčaťa, ktorá  trpí taktickými „manévrami“  obidvoch rodičov.  Spolužitie rodičov sa rozpadá, pričom  život je Niny podvedome retardovaný.   Hlavnej hrdinke v žití absentujú vzťahy k vrstovníkom i k okoliu, dokonca  ani o nich neuvažuje.  Napriek nezrelému veku je živočíšna a má záujem skôr skôr neživé veci a rozhodný rebelský vzdor.  Postava Niny   je stvárnená neherečkou  Bibianou Novákovou. Postavu jej  matky  zverili  tanečníčke  Petre  Fornayovej,  s ktorou sa režisér pozná a jej  výkon publikum ťažko zhodnotí, i keď tu nezastupuje či  nehraje sama seba. Otca Niny si zahral známy a populárny člen činohry SND Robert Roth.  Náležité minimalistické a citlivé herectvo tejto snímky  ladí so snahou o civilné rozprávanie v zúženej škále farieb.

Z negatívnych čŕt projektu tejto všeobecne  trošku preestetizovanej  a aj humanisticky patetickej  festivalovej  „artovky“  vynikne  predsa len   prítomný pátos i v našom filme  nezvykle siláckej a príliš priamočiarej fabule, totožnej i  s jednoduchým, a pocitovo garantovaným sujetom filmu (rozprávanie pre deti i dospelákov, ale nie detskou poetikou).  Lehotského  Nina  je  minimalistickým  projektovým dielom,  s  prítomnosťou istej  bazálnej  narácie,  a  bez akéhokoľvek vedľajšieho plánu v rozprávaní.

V deji  zabolí  dejové manko  vedľajších línií  a neprítomnosť  ďalších dôležitých postáv z prostredia  s  absenciou mentorských charakterov, či postáv vo vedľajších dejových líniách.   Pravdepodobne  by bol  zaujímavý aj lepšie načrtnutý  napríklad  športový tréner dievčaťa. Niekomu by mohli chýbať  charaktery dievok  z plaveckého oddielu. Možno postrádame aj zvyčajné platonické lásky príznačné pre tento pubertálny vek. Naopak jediným jasnejším problémom je sympaticky „neučesané rockerstvo otca“ v kontraste  voči nesympaticky  tanečne i globálne  karieristicky orientovanej  matke, ktorej záleží na školských povinnostiach a prospechu 12 ročnej dcérky.  Matka  ovláda síce akési školometské výchovné tézy,  ale  trpezlivú citovú oporu nevie poskytnúť, obdobne nemyslí i na  adekvátny kurz nemeckého jazyka, ktorej by sa jej  dcérke mohol ešte hodiť, pretože dieťa nerozumie nemeckému partnerovi matky.

V deji snímky prakticky  nič nie je rozvedené.  Prekvapujúco  žiadne príčiny, žiadna minulosť, a  nulové zdôvodnenie  motivácie   „vzťahovej korózie či snahy o akési riešenia“.  I v reálnom živote je obdobné manko  veľmi podozrivé, a to i pri  legitímnej snahe empatie, do  infantilného detského či dievčenského sveta; tiež je zamlčaným motívom  rodinnej patológie v reálnom svete, či snáď aj prostredím pedagogickej snahy pomôcť.

Všetko zakrýva plavecký šport.  Pre publikum  šokujúce    je  tiež  úsilie o manipulácia dieťaťa  v plaveckom  športe.  Škoda  je menšieho  úsilia  produkcie  filmu  o  atraktívnejšiu  diváckosť vyznenia (no-budgetová výpravnosť, len pár postáv a prostredí lokácií). Pri kritickom  pohľade si uvedomujeme  zbytočné motívy, ktoré neladia s jednoznačným vyznením. Napríklad akási náboženská línia matky, či úvodná tanečná exhibícia matky.  Sporne manieristicky pôsobí na esteticky orientovaného diváka zúžená farebnosť kamery na škálu s prevahou žlto-hnedo-zelenej tonálnosti, ktorá zrejme má zrkadliť psychické „manko anti-rodinnej dezilúzie“ vo filmovej  výpovedi.

Naopak pochváliť možno okrem práce s nehercami, a práce s  civilne vyznievajúcim  Robertom Rothom,  aj peknú a vkusnú klasickú hudobnú dramaturgiu, ktorá ladí s dominujúcim  profilom  civilného  minimalizmu autorskej Niny. Odporúčame ako slovenský film pre festivalového diváka.

Review content After the previous film Miracle, director Lehotský comes with the same co-writer Marek Leščák in their new film Nina. In both works, it is an indirect critique of the social functioning of the family. In Nina, in the epicenter of the plan, director Lehotský has a twelve-year-old prematurely mature adolescent without adequate education.

The character of an adolescent and an adult girl who suffers from tactical „maneuvers“ of both parents. The cohabitation of her parents falls apart, while Nina’s life is subconsciously retarded. The main heroine in life is absent from relationships with her peers and the environment, she doesn’t even think about them. Despite his immature age, he is animal and is interested in rather inanimate things and decisive rebel defiance.

The character of Nina is played by the actress Bibiana Nováková. The character of her mother was entrusted to the dancer Petra Fornay, with whom the director gets to know and her performance is difficult for the audience to evaluate, even if she does not represent or play herself here. Nina’s father was played by a well-known and popular member of the SND drama, Robert Roth. The proper minimalist and sensitive acting of this film harmonizes with the effort for civil narration in a narrow range of colors.

From the negative features of the project of this generally somewhat aesthetized and also humanistically pathetic festival „artovka“, the present patio also stands out in our film, an unusually strong and too straightforward plot, identical to the simple and emotionally guaranteed subject of the film (narration for children and adults, but not poetics). Lehotský’s Nina is a minimalist project work with the presence of a certain basal narration, and without any secondary plan in the narrative.

The plot is hurt by the shortcomings of the side lines and the absence of other important characters from the environment with the absence of mentoring characters or characters in the side lines. A girl’s sports coach, for example, would probably be interesting and better sketched. Some might miss the characters of the girls from the swimming club. We may also lack the usual platonic loves characteristic of this puberty.

On the contrary, the only clearer problem is the sympathetically „uncombed rockness of the father“ in contrast to the unsympathetically dance and global career-oriented mother, who cares about the school responsibilities and the benefit of her 12-year-old daughter. Although the mother masters a kind of school-based educational thesis, she cannot provide patient emotional support, nor does she think of an adequate German language course, which her daughter might still need, because the child does not understand the mother’s German partner.

There is practically nothing divorced in the story of the film. Surprisingly, no causes, no past and no justification for the motivation of „relational corrosion or trying for solutions“. Even in real life, such a shortage is very suspicious, even in a legitimate attempt at empathy in the infantile world of children or girls; it is also a silent motive for family pathology in the real world, or perhaps an environment of pedagogical effort to help.

Everything is covered by swimming. It is also shocking for the audience to try to manipulate the child in swimming. It’s a shame it’s less effort to produce a film about a more attractive audience sound (no-budget storytelling, just a few characters and a locating environment). At a critical glance, we are aware of unnecessary motives that do not match the unambiguous message. For example, a kind of religious line of the mother, or an introductory dance exhibition of the mother. The aesthetically oriented viewer is controversially affected by the narrowed color of the camera to a scale with a predominance of yellow-brown-green tonality, which is probably supposed to reflect the psychic „shortage of anti-family disillusionment“ in the film’s statement.

On the contrary, in addition to working with non-actors and working with the civilian Robert Roth, you can also praise the nice and tasteful classical musical dramaturgy, which harmonizes with the dominant profile of civil minimalism by the author Nina. We recommend it as a Slovak film for a festival spectator.