Recenzia: NINA

Print Friendly

Titul:  Nina, Slovenská republika, Česká republika,  2017, 82 min.

Réžia: Juraj Lehotský
Scenár: Marek Leščák, Juraj Lehotský
Kamera: Norbert Hudec
Strih: Radoslav Dubravský
Hudba: Aleš Březina
Účinkujú: Bibiana Nováková, Petra Fornayová, Robert Roth, Josef Kleindienst, Miroslav Pollak, Simona Kuchynková, Tomáš Klobučník
Distribúcia: Punkchart films
Premiéra  v SR: 21. septembra 2017 Foto: Punkchart films

Review:

Po predchádzajúcom filme Zázrak prichádza režisér Lehotský s rovnakým spoluscenáristom Marekom Leščákom v ich novom  filme Nina.  V obidvoch dielach ide o nepriamu kritiku spoločenského fungovania  rodiny.

V Nine má režisér Lehotský  v epicentre zámeru dvanásťročnú  predčasne zrelú  dospievacú postavu  bez adekvátnej výchovy.

Postava dospievajúceho i dospeláckeho  dievčaťa  trpí taktickými „manévrami“  obidvoch rodičov.  Spolužitie rodičov sa rozpadá, pričom  život je Niny podvedome retardovaný.   Hlavnej hrdinke v žití absentujú vzťahy k vrstovníkom i k okoliu, dokonca  ani o nich neuvažuje.  Napriek nezrelému veku je živočíšna a má záujem skôr skôr neživé veci a rozhodný rebelský vzdor.

Postava Niny   je stvárnená neherečkou Bibianou Novákovou. Postavu jej  matky  zverili  tanečníčke  Petre  Fornayovej,  s ktorou sa režisér pozná a jej  výkon publikum ťažko zhodnotí, i keď tu nezastupuje či  nehraje sama seba. Otca Niny si zahral známy a populárny člen činohry SND Robert Roth.

Náležité minimalistické a citlivé herectvo tejto snímky  ladí so snahou o civilné rozprávanie v zúženej škále farieb.

Z negatívnych čŕt projektu tejto všeobecne  trošku preestetizovanej  a aj humanisticky patetickej  festivalovej  „artovky“  vynikne  predsa len   prítomný pátos i v našom filme  nezvykle siláckej a príliš priamočiarej fabule, totožnej i  s jednoduchým a pocitovo garantovaným sujetom filmu (rozprávanie pre deti i dospelákov, ale nie detskou poetikou).

Lehotského  Nina  je  minimalistickým  projektovým dielom  s  prítomnosťou istej  bazálnej  narácie  a  bez akéhokoľvek vedľajšieho plánu v rozprávaní.

V deji  zabolí  dejové manko  vedľajších línií  a neprítomnosť  ďalších dôležitých postáv z prostredia  s  absenciou mentorských charakterov či postáv vo vedľajších dejových líniách.   Pravdepodobne  by bol  zaujímavý aj lepšie načrtnutý  napríklad  športový tréner dievčaťa. Niekomu by mohli chýbať  charaktery dievok  z plaveckého oddielu. Možno postrádame aj zvyčajné platonické lásky príznačné pre tento pubertálny vek.

Naopak jediným jasnejším problémom je sympaticky „neučesané rockerstvo otca“ v kontraste  voči nesympaticky  tanečne i globálne  karieristicky orientovanej  matke, ktorej záleží na školských povinnostiach a prospechu 12 ročnej dcérky.

Matka  ovláda síce akési školometské výchovné tézy  ale  trpezlivú citovú oporu nevie poskytnúť, obdobne nemyslí i na  adekvátny kurz nemeckého jazyka, ktorej by sa jej  dcérke mohol ešte hodiť, pretože dieťa nerozumie nemeckému partnerovi matky.

V deji snímky prakticky  nič nie je rozvedené.  Prekvapujúco  žiadne príčiny, žiadna minulosť a  nulové zdôvodnenie  motivácie   „vzťahovej korózie či snahy o akési riešenia“.

I v reálnom živote je obdobné manko  veľmi podozrivé, a to i pri  legitímnej snahe empatie do  infantilného detského či dievčenského sveta; tiež je zamlčaným motívom  rodinnej patológie v reálnom svete, či snáď aj prostredím pedagogickej snahy pomôcť.

Všetko zakrýva plavecký šport.  Pre publikum  šokujúce    je  tiež  úsilie o manipulácia dieťaťa  v plaveckom  športe.

Škoda  je menšieho  úsilia  produkcie  filmu  o  atraktívnejšiu  diváckosť vyznenia (no-budgetová výpravnosť, len pár postáv a prostredí lokácií). Pri kritickom  pohlade si uvedomujeme  zbytočné motívy, ktoré neladia s jednoznačným vyznením.  Napríklad akási náboženská línia matky, či úvodná tanečná exhibícia matky.  Sporne manieristicky pôsobí na esteticky orientovaného diváka zúžená farebnosť kamery na škálu s prevahou žlto-hnedo-zelenej tonálnosti, ktorá zrejme má zrkadliť psychické „manko anti-rodinnej dezilúzie“ vo filmovej  výpovedi.

Naopak pochváliť možno okrem práce s nehercami a práce s  civilne vyznievajúcim  Robertom Rothom  aj peknú a vkusnú klasickú hudobnú dramaturgiu, ktorá ladí s dominujúcim  profilom  civilného  minimalizmu autorskej Niny.

Odporúčame ako slovenský film pre festivalového diváka.

[…]   Nina bola premiérovo úspešne uvedená na áčkovom  filmovom a televíznom festivale  v kanadskom Toronte (každoročne 300 – 400 filmov z cého sveta), či na áčkových Karlových Varoch v Českej republike.  Na Slovensku mala táto snímka predpremiéru na MFF Cinematik v Piešťanoch.  Film NINA vstupuje do distribúcie i v multiplexoch

Hodnotenie: 55 %

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV