Filmová recenzia: Šialene šťastná, La pazza gioia, Taliansko, Francúzsko, 2016, 113´

Print Friendly

Titul: Šialene šťastná – La pazza gioia, Taliansko, Francúzsko, 2016
Dĺžka: 113´
Réžia: Paolo Virzi
Scenár: Paolo Virzi, Francesca Archibugi
Kamera: Vladan Radovic
Strih: Cecilia Zanuso
Hudba: Carlo Virzi
Účinkujú : Valeria Bruni Tedeschi, Micaela Ramazzotti, Valentina Carnelutti, Sergio Albelli, Tommaso Ragno, Luisanna Messeri, Francesco Lagi, Giada Parlanti, Paolo Vivaldi, Alice Terranova, Chiara Arrighi, Fabrizio Brandi, Maria Grazia Bon a ďalší
Distribúcia v SR ASFK  od 1. júna 2017 – foto: ASFK

Review

Talianska komédia  ŠIALENE ŠŤASTNÁ  je filmom  o tom ako  život  je nie vždy fér a aj o tom, že  medzi normálnym slobodným žitím a postavením klienta psychickej liečebne je tenká čiara.  Z iného uhla  je tu pekne zobrazená téma rodiny, medziľudských vzťahov, tolerancia, empatia a túžba byť sám sebou, i keď to dosť bolí.

Beatrice  (Micaela Ramazzotti)  je  excentrická „barónová prášilová“  s noblesou,   zvláštnymi  spôsobmi i  konexiami. Deva, ktorá fabuluje.  I keď jej všetko takmer  prejde, napokon dopláca na vlastné výmysly, či skutočné  tvrdé lži.  Obeťou jej „bombového záujmu o parťáka pre excentrické úlety“  je  dieťa veľkomestskej ulice a nočných klubov – depresívna  anorektička  Donatella (Valeria Bruni Tedeschi), postava  protikladne kontrastná, i keď podobná, „nová dievka“ v ústave pre choromyseľných.

Dove tutti i confini sono incerti: "La pazza gioia" di Paolo Virzì -  minima&moralia : minima&moralia

Talianske filmové story  opisuje  vznik a priebeh  tohto  rodiaceho sa krehkého puta medzi  od piky  vyložene kamarátkami na rovnakej vlne a s rovnakými problémami vo vzťahu  a láskach k  mužom.  Vzťah  Beatrice a Donatelly  je  síce bláznivý, ale bez lesbickej konotácie.   Končí uspokojivo  a dokonca  aj  s mravoučnou a citovou pointou, ktorá v dramatickom finále je veľmi ľudským  a prekvapujúcim  záverom v znamení   zmierlivého, ale trpného vykúpenia.  Jedna z nich  urobí  všetko za pár chvíľ pre zmysel ľudského žitia,  síce krátke, ale veľmi vrúcneho empatického stretnutia so synčekom, ktorý je zverený do adoptívnej náhradnej  opatery.

La-pazza-gioia- LaScimmiaPensa.com

Režisér Paolo Virzi, ktorý  je i  spolutvorcom scenára  podmanil všetko štýlu talianskej  bláznivej  road movie, s výraznými tragickými a dramatickými prvkami, (téma i príbeh  poukazuje na problém,  a následky nešťastných lások). Darí sa  hyperbolizovať   ženský svet žitia, v bludných „chimérach minorelity„.

Aj akousi  mnohopočetnou  pointou  tohto  projektu  je memento o tom, ako sa chybné  méty  v skutočných vybájených ženských svetoch,   ľahko zvrhnú na bremeno,  a  aj  patologickú záťaž.

Nei cinema francesi: La pazza gioia (Folles de joie) di Paolo Virzi.

Obe hrdinky  sa svojich bláznivých a nepodložených mét,  odmietajú  z pohodlnosti , a z existenčného stereotypu vzdať: Beatrice  miluje bezcitného a vypočítavého pasáka a dílera,  a Donatella má dieťa s ženatým idolom, ktorý už  má vlastnú  zabehanú  rodinu, a nechce sa o ňu s nikým deliť; ľavoboček ho  vôbec nezaujíma, a ani sa na svojho malého  synčeka,  nechcel pozrieť.

Avšak tieto  snivé  „ilúzie“   by možno poodhalili desnú prázdnotu sveta, bez autentických hodnôt.   Obidvom hrdinkám sa ideály o zmysle žitia akosi zadrhli:  protagonické  „chimérne snenie,  a život podľa neho„,  na prekvapivo nedôstojnú, a potupnú existenciu, v realite psychických liečební  (… a následných zúfalých úletov, či občas i  notorických útekov  z vlastnej  biednej reality).  S citom to zreteľne naznačuje aj  režisér i tvorca príbehu Paolo Virzi.

Sympatická talianska tragikomédia v rozpočte talianskej verejnoprávnej RAI má hustý a rozkošatený dej, v ktorom mnohé akcie nedopovedané, preskočené, či redundantné.   Náležitá  dynamika  si i  tak podmaňuje publikum nadčasovou témou,  i hĺbkou pohľadu na mnohé paradoxy.

Svižne režírovaný film   zaujme   aj  nadštandardným produkčným dizajnom s veterným prímorským talianskym koloritom,  v ktorom sa to len iskrí „čechovovskými paradoxami“.

MEMENTO     Komédia Šialene šťastná  je aj intímnym ale typicky výstižným  reflexívnym humorom  najmä nad existenčnými  a mnohokrát aj nad  infantilnými konceptmi hlavných hrdiniek (idol vplyvného charizmatického  ženáča  ako zabezpečeného pána dokonalého, avšak na druhej strane mince len epizódne povyrazenie: bolo dobre ale zabudneme, a nič viac …  následky týchto papierových  dilem sú jedným  z veľkých univerzálnejších  problémov ženského sveta ako celku).

Director Paolo Virzi, who is also a co-creator of the screenplay, conquered everything in the style of an Italian crazy road movie with significant tragic and dramatic elements (the theme and story point to the problem and consequences of unhappy loves). We succeed in hyperbolizing the female world of living in wandering „chimeras of minority.“

Even a kind of multiple point of this project is a memento about how erroneous goals in real wandered female worlds can easily fall on the burden and also the pathological burden.

Both heroines refuse to give up their crazy and unsubstantiated goals out of comfort and existential stereotype: Beatrice loves a heartless and calculating pimp and dealer, and Donatella has a child with a married idol who already has his own run-in family and does not want to share it with anyone; the left is not interested at all, and he didn’t even want to look at his little son.

However, these dreamy „illusions“ might reveal the dull emptiness of a world without authentic values. Both heroines were somehow stunned by the ideals of the meaning of life: the protagonic „chimerical dreaming and life according to it“ for a surprisingly indecent and disgraceful existence in the reality of psychic healing (and subsequent desperate flights, or sometimes notorious escapes from their own miserable reality). The director and creator of the story, Paolo Virzi, clearly suggests this with emotion.

The sympathetic Italian tragicomedy in the budget of the Italian public RAI has a dense and cheerful story in which many actions are unsuccessful, skipped, or redundant. Proper dynamics still conquers the audience with a timeless theme, and an in-depth look at many paradoxes.

The fast-paced film also impresses with its above-standard production design with a windy coastal Italian color scheme, in which it only sparkles with „Chekhov’s paradoxes“.

OCENENIA   Valeria Bruni Tedeschi dostala  po zásluhe za zaujímavé stvárnenie role Donatelly  na European Film Awards 2016 Cenu za najlepšiu herečku.

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV