
Titul: Úplní cudzinci – Perfetti sconosciuti – Perfect Strangers Krajina, rok: Taliansko, 2016
Dĺžka: 96´
Réžia: Paolo Genovese
Scenár: Filippo Bologna, Paolo Costella, Paolo Genovese, Paola Mammini, Rolando Ravello
Kamera: Fabrizio Lucci
Strih: Consuelo Catucci
Hudba: Maurizio Filardo
Hrajú: Giuseppe Battiston, Anna Foglietta, Marco Giallini, Edoardo Leo, Valerio Mastandrea, Alba Rohrwacher , Kasia Smutniak, Benedetta Porcaroli, Elisabetta De Palo, Tommaso Tatafiore, Noemi Pagotto a ďalší Distribúcia: Film Europe, v SR: 27. apríla 2017
Foto: Film Europe
SYNOPSIS A group of friends gathered for dinner. Years are known: „and also another meeting would be in the spirit of light scorpion and nostalgic memories of what was … if a seemingly innocent idea was not born: to put mobile phones on the table and share every SMS and every incoming call. How much We must not know about ourselves so that we can remain friends, lovers, husbands, parents …? In a single evening, it turns out that too much. Even those we know can be complete strangers. “ (Film Europe) They have known each other for years and this meeting would also be held in the spirit of easy teasing and nostalgic memories of what it would have been if… had a seemingly innocent idea had not been born: put mobile phones on the table and share every SMS and every incoming call. . How much we must not know about ourselves in order to remain friends, lovers, husbands, parents…? In the course of one evening, it turns out that too much. Even those we know can be complete strangers.
SYNOPSIS Skupina priateľov sa zišla na večeru. Poznajú sa roky : „a také další setkání by se nieslo v duchu lehkého škorpení a nostalgických vzpomínek na to, co bylo… kdyby se nezrodil zdánlivě nevinný nápad: dát mobilní telefóny na stůl a sdílet každou SMS i každý příchozí hovor. Kolik toho o sobě nesmíme vědět, abychom mohli zůstat přáteli, milenci, manželi, rodiči…? Během jediného večera se ukáže, že až příliš mnoho. I ti, které známe, mohou totiž být naprostými cizinci.“ (Film Europe) Poznajú sa už roky a aj toto stretnutie by sa nieslo v duchu ľahkého podpichovania a nostalgických spomienok na to, čo bolo, keby… keby sa nezrodil zdanlivo nevinný nápad: dať mobilné telefóny na stôl a zdieľať každú SMS aj každý prichádzajúci hovor. Koľko toho o sebe nesmieme vedieť, aby sme mohli zostať priateľmi, milencami, manželmi, rodičmi…? V priebehu jedného večera sa ukáže, že až príliš mnoho. Aj tí, ktorých poznáme, môžu byť totiž úplní cudzinci.
MOVIE REVIEW
Fraška je žáner vychýlený k ľahším žánrovým postupom bez konfliktov. Motívy a postavy zabsurdňujú dej. Taliansky film Úplní cudzinci by mal byť najmä oddychovou komédiou, a taktiež komediálnou drámou. Nuž a vzhľadom na svoje skutočne prekvapujúce dramatické zakončenie – aj akousi dramatickou fraškou. Režisér Paolo Genovese je doposiaľ známy ako tvorca reklám, seriálov a televíznych filmov. Najnovšie nakrútil produkčne nenáročnú komédiu z komorného prostredia. Jeho posledné filmové dielo je celé zasadené do interiérového reálu ktoré repezentuje strednú spoločenskú vrstvu. Dej tohto sympaticky komorného dielka s povahovou analýzou skupinky priateľov sa drží úsmevnej analýzy akýchsi dlhoročných životných známych a rodinných kamarátov v svižnom dejovom rytme, a divák sa nenudí.
Pre vážnejšie zamyslenie nad vzťahmi medzi hrdinami je však takto pochopený dejový náčrt naplnený až neuveriteľným vrstvením nečakaného, i vytušeného: smola, faloš a paradoxy akoby celkom nestačili a napokon vo svojom finále dospieva k zbytočne dvojitej koncovke, kde tragické memento utína zmierlivá úsmevnosť scenára.
Napokon publikum vníma najmä komediálne-fraškovitú kresba pováh a súčasne aj autorský zámer v ďalších rovinách analyzovať najmä paradoxné špecifiká charakterov a konfliktov v dlhoročných stereotypoch.
Ťažko uveriť, že niekoľko hodín náhodnej analýzy internetových odkazov môže obrátiť vnímanie a celoživotný obraz o každom z nich bez výnimky: z rodinného typu homosexuál (…) Či z dobre situovanej a peknej psychoanalytičky sa tu vyvinie citová ignorantka, ktorá nechápe ani manžela, a ani svoju vlastnú už dozrievajúcu dcéru – dokonca i pred jej prvým pokusom o sexuálne zblíženie (značne za vlasy pritiahnuté tvrdenie).
Skutočnému vyššiemu dramatickému rozmeru projektu však bráni najmä príliš jednoduchý bazálny nápad ktorému nesvedčí ani značná žánrová rozkolísanosť (od tragédie až po úsmevne absurdnú frašku – napr. náhodná temná okolnosť zatmenia Mesiaca nevyšla vôbec, vyzlečené nohavičky ako fetiš sú viac čudné ako absurdné, atď …). Hodil by taktiež produkčný dizajn v lepšom ako „veľkogarzónkovom reáli“ ako miesta ktoré doslova dusí vnímanie publika s esenciou teatrálne-televízneho prostredia.
Situáciu značne problémovej dramaturgie filmu celkom podarene zachraňujú dobre vedení herci v kombinácii s populistickým žargónom deja.
Odporúčame ako relaxačnú zábavu pre milovníkov talianskeho koloritu.
LAICKÝ KOMENTÁR: Výborná konverzačka, postavená na jednoduchom, ale originálnom nápade, gradovaná zopár prekvapivými zvratmi. Pravda, Woody či Polanski by jej navyše dodali jedinečnú autorskú poetiku, ale nezaobídeme sa bez nej? Úspech konvenčnej formy sa cení o to viac, keď za ním stojí „iba“ trefné herecké obsadenie, svižný spád a úderné sociálne momenty. Telefonát od 17-ročnej dcéry emocionálnym, ľudským vrcholom filmu.
OCENENIA: Najlepší scenár pre medzinárodný hraný film, festival Tribeca 2016 Najlepší film, najlepší scenár, David di Donatello Awards