Filmová recenzia: Úplní cudzinci

Print Friendly

Titul: Úplní cudzinci – Perfetti sconosciuti – Perfect Strangers Krajina, rok: Taliansko,  2016
Dĺžka: 96 minút
Réžia: Paolo Genovese
Scenár: Filippo Bologna, Paolo Costella, Paolo Genovese, Paola Mammini, Rolando Ravello
Kamera: Fabrizio Lucci
Strih: Consuelo Catucci
Hudba: Maurizio Filardo
Hrajú: Giuseppe Battiston, Anna Foglietta, Marco Giallini, Edoardo Leo, Valerio Mastandrea, Alba Rohrwacher , Kasia Smutniak, Benedetta Porcaroli, Elisabetta De Palo, Tommaso Tatafiore, Noemi Pagotto a ďalší
Distribúcia: Film Europe, v SR: 27. apríla 2017
Foto: Film Europe

PR  NOTICKA – CZ   Skupina priateľov sa zišla na večeru. Poznajú sa roky : „a také další setkání by se neslo v duchu lehkého škorpení a nostalgických vzpomínek na to, co bylo… kdyby se nezrodil zdánlivě nevinný nápad: dát mobilní telefony na stůl a sdílet každou SMS i každý příchozí hovor. Kolik toho o sobě nesmíme vědět, abychom mohli zůstat přáteli, milenci, manželi, rodiči…? Během jediného večera se ukáže, že až příliš mnoho. I ti, které známe, mohou totiž být naprostými cizinci.“  (Film Europe)    Poznajú sa už roky a aj toto stretnutie by sa nieslo v duchu ľahkého podpichovania a nostalgických spomienok na to, čo bolo, keby… keby sa nezrodil zdanlivo nevinný nápad: dať mobilné telefóny na stôl a zdieľať každú SMS aj každý prichádzajúci hovor. Koľko toho o sebe nesmieme vedieť, aby sme mohli zostať priateľmi, milencami, manželmi, rodičmi…?  V priebehu jedného večera sa ukáže, že až príliš mnoho. Aj tí, ktorých poznáme, môžu byť totiž úplní cudzinci.

MOVIE  REVIEW

Fraška je  žáner vychýlený  k ľahším žánrovým postupom bez konfliktov. Motívy a postavy zabsurdňujú dej. Taliansky film  Úplní cudzinci  by mal byť najmä  oddychovou komédiou, a taktiež  komediálnou drámou.   Nuž a vzhľadom na svoje skutočne prekvapujúce dramatické zakončenie –  aj akousi dramatickou fraškou.

Režisér Paolo Genovese  je doposiaľ známy ako tvorca reklám, seriálov a televíznych filmov.  Najnovšie  nakrútil produkčne nenáročnú komédiu z komorného prostredia.

Jeho posledné filmové  dielo  je  celé  zasadené  do interiérového reálu ktoré repezentuje   strednú   spoločenskú  vrstvu.   Dej tohto sympaticky komorného dielka s  povahovou analýzou skupinky priateľov  sa drží úsmevnej analýzy akýchsi  dlhoročných  životných známych a rodinných kamarátov v svižnom dejovom rytme, a divák sa nenudí.

Pre  vážnejšie  zamyslenie  nad  vzťahmi medzi hrdinami  je  však  takto pochopený dejový náčrt  naplnený až  neuveriteľným vrstvením  nečakaného i vytušeného:  smola,  faloš a  paradoxy  akoby celkom nestačili  a napokon  vo svojom finále dospieva k zbytočne dvojitej koncovke,  kde tragické memento utína zmierlivá  úsmevnosť  scenára.

Napokon  publikum vníma najmä komediálne-fraškovitú  kresba pováh a súčasne aj  autorský zámer  v ďalších rovinách  analyzovať najmä  paradoxné špecifiká charakterov  a konfliktov  v dlhoročných stereotypoch.

Ťažko uveriť,  že niekoľko hodín náhodnej analýzy internetových odkazov môže obrátiť vnímanie  a  celoživotný obraz o každom z nich bez výnimky: z rodinného typu homosexuál  (…)   Či  z   dobre  situovanej a peknej psychoanalytičky  sa  tu  vyvinie citová  ignorantka, ktorá nechápe ani manžela, a ani  svoju vlastnú už dozrievajúcu  dcéru – dokonca i  pred jej prvým pokusom o sexuálne zblíženie (značne  za vlasy pritiahnuté tvrdenie).

Skutočnému vyššiemu dramatickému rozmeru projektu však bráni  najmä príliš jednoduchý  bazálny  nápad  ktorému nesvedčí ani  značná žánrová rozkolísanosť (od tragédie až po úsmevne absurdnú frašku – napr. náhodná temná okolnosť  zatmenia Mesiaca  nevyšla vôbec, vyzlečené nohavičky ako fetiš sú viac čudné ako absurdné, atď …). Hodil by taktiež produkčný dizajn v lepšom ako „veľkogarzónkovom  reáli“  ako miesta ktoré doslova dusí vnímanie  publika  s  esenciou  teatrálne-televízneho  prostredia.

Situáciu  značne problémovej  dramaturgie filmu  celkom podarene zachraňujú  dobre vedení herci  v kombinácii  s  populistickým žargónom deja.  

Odporúčame ako  relaxačnú   zábavu pre milovníkov talianskeho koloritu.

LAICKÝ KOMENTÁR:  Výborná konverzačka, postavená na jednoduchom, ale originálnom nápade, gradovaná zopár prekvapivými zvratmi. Pravda, Woody či Polanski by jej navyše dodali jedinečnú autorskú poetiku, ale nezaobídeme sa bez nej? Úspech konvenčnej formy sa cení o to viac, keď za ním stojí „iba“ trefné herecké obsadenie, svižný spád a úderné sociálne momenty. Telefonát od 17-ročnej dcéry emocionálnym, ľudským vrcholom filmu.

OCENENIA:   Najlepší scenár pre medzinárodný hraný film, festival Tribeca 2016 Najlepší film, najlepší scenár, David di Donatello Awards

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV