Filmová recencia: Je to len koniec sveta, Juste la fin du monde, 2016, 97´

Print Friendly

Titul, krajina, rok, minutáž:  Je to len koniec sveta, Francúzsko/Kanada, 2016, 97´

Réžia, scenár, strih, návrhy kostýmov a anglické titulky: Xavier Dolan
Predloha:  Jean-Luc Lagarce (divadelná hra)
Kamera: André Turpin
Hudba: Gabriel Yared
Účinkujú: Nathalie Baye, Vincent Cassel, Marion Cotillard, Léa Seydoux, Gaspard Ulliel, Arthur Couillard, Stephan Dubeau
Premiéra v ČR: 10. 11. (Aerofilms) a ASFK od 12.1. 2017  Foto: ASFK

Juste la fin du monde”, another beginning for Xavier Dolan « English Blog  IEJ

MOVIE  REVIEW

Zas opäť zaujímavý a trochu  nepoznaný  fenomenálny autor svetových drám  Xavier Dolan, v poradí  s  šiestym autorským filmom,  invenčného hereckého interpréta,  režiséra, scenáristu a strihača, (a tu dokonca aj tvorcu anglických titulkov).   Tento  film je  originálnym  dielom,  oceneným najvyššou métou   na  MFF  v Cannes  (Veľká  cena poroty; tiež ocenením ekumenickej poroty v Cannes, 2016).

Xavier Dolan  ako  zázračne a  podmanivo pôsobiaci  kanadský  filmový predátor  tu  opäť potvrdzuje   svoje talentované renomé, pričom súčasne  aj vytvoril zaujímavú komornú a existenciálnu  drámu, s témou  umierania homosexuála na AIDS.  Pre význam, logiku, a porozumenie,  dielu je tento prvok „zásadným pradivkom„.

Dej príbehu začína návratom známeho dramatika a divadelníka, sympatického playboya  Luisa  k rodine, tesne pred tým, než podľahne nevyliečiteľnej chorobe.  V hlave hrdinu sa po príchode z letiska  roja aj spomienky  na  jeho starý matrac, ktorý pripomína sladšiu minulosť.   Súboj či odysea  s problematicky nastavenou, a nekomunikujúcou, zväčša nepríjemnou a  excentrickou  rodinnou  smečkou, z ktorej pred desaťročiami vyšiel,  a  kde  sa túži pred skonom pookriať, práve začína, a už sa bude napätie len stupňovať.     

Milý a povahovo podmanivý  Luis sa chce rozlúčiť dôstojne s mladosťou i s realitou  aktuálneho  času … Avšak stále väčšie napätie, kumulované po jeho príchode,  mu nedáva žiadnu šancu, k zmiereniu, napriek jeho takmer fatálnemu pokoju v duši. Táto  zmes nekonvenujúcich a nespolupracujúcich pováh, je leitmotívom povahových rozporov vo filme: a v konfliktoch  protichodných záujmov sa  nevie stmeliť ani keď by sa to najviac žiadalo.

Scenáristicky  i  režijne  Xavier  Dolan, opäť  preukazuje  vyzretú  estetiku,  a individualisticky odvážne výrazivo. Režijný rukopis je tu vzdialený teatrálnosti, o to viac vnímame  silu  replík, najmä  v dominantných polodetajlných záberoch, s  výtvarne  posunutou tonálnosťou  snímania.

Výraz obrazu je  s výrazným hudobným kontrapunktom, následne takmer tichom a doslova „polyfóniou, previazanosťou charakterov zaujímavého rodinného mikrosveta„, z ktorého hrdina, kedysi, a bez veľkých rozlúčok unikol,  (…)  a teraz sa mieni pred smrťou aspoň na pár okamihov dôstojne konfrontovať s rodinnými  koreňmi a rodnou vieskou.  V gay ousiderstve hrdinu veľa zohráva náznak, tajomstvo, rébus zákernej choroby AIDS (ktorú je možno z historických i dejových kontextov a náznakov jasne vytušiť).

Luisova svojrázna matka je preniknutá v takmer maniackej sebakoncentrácii:  strelene  si  suší  čerstvo  lakované nechty fénom. Mladšia sestra  Suzanne, stvárnená (Léa Seydoux)  je naopak  výrazne odvážnou, dá sa to tak povedať. aj že  cholerickou  búrlivánkou.

It's Only the End of the World (Juste la fin du monde, Canada-France, 2016)  | Nick Lacey on films

Luisova ďalšia sestra. sa tak trochu vzchopí. z dvanásťročnej bratovej neprítomnosti. a má veľkú snahu vcítiť sa do bratových špecifík, ale i tu márne. Naopak Louisov starší brat Antoine (Vincent Cassel), stupňuje svoje disonančné motívy, pretože je stále akoby v neúspešnom závese za úspešným, a známym bratom.  Antoinova introvertná  manželka Catherine,  a švagriná hrdinu,  sa  ako jediná postava   výraznejšie  snaží o  láskavosť, a citový súlad  (Marion Cottilard). 

Nepríjemne agresívna či „vyprahnutá introvertnosť“ každého člena rodinného kolektívu bola kontrapunktom  a zdôvodnením osobitého sveta úniku a návratu protagonistu,  i keď všade je disonancia a emócie.  Tie emócie  v závere príbehu vďaka režijnému a scenáristickému  konceptu sú  skutočne  nadmieru  silne  vypäté.  Vo finále tým  rozprávanie Xaviera Dolana  získava  aj  ako celok  – novú a aj  prekvapujúcu logiku.

Evaluácia – film critic: 70 %

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV