Krajina, rok, minutáž: SR, ČR 2016, 102´

Réžia: Jan Hřebejk

Scenár: Petr Jarchovský

Kamera: Peter Žiaran

Účinkujú: Zuzana Mauréry, Csongor Kassai, Zuzana Konečná, Martin Havelka, a ďalší.

MOVIE   REVIEW 

Dej filmovej komediálnej drámy Učiteľka  je zasadený do osemdesiatych rokov husákovskej normalizácie. Do triedy  na strednej škole  prichádza nová triedna učiteľka  (energická Zuzana Mauréry), ktorá si uhranula priestor pre vonkajšiu šikanu a posluhovanie  nielen žiakov triedy, ale aj ich skoro všetkých rodičov,  či riaditeľstva školy, alebo mocného boľševika, či dokonca vzorovo  parazitickú ŠTB, napríklad  v závere  tohto dramatického, či skôr psychologického a televízneho opusu.   Scenár  tohto spoločného česko-slovenského projektu  napísal Peter Jarchovský, ktorý je dlhodobo výrazným kritikom a žalobcom socialistického a normalizačného systému, a réžiu odviedol jeho spolužiak z FAMU, taktiež kľúčová osobnosť českého filmu, obdobne ako aj  jeden  z najvýraznejších režisérov novej českej kinematografie,  Jan  Hřebejk.

Z  hereckých výkonov vás určite upútajú  viacerí filmovo vynikajúci herci  s nezameniteľným maďarským akcentom ako  Csongor Kassai,  a sympaticky buranský  Martin Havelka, ktorí sa rozhodnú  proti zaužívanému systémovému a nespravodlivému svojrázu ruštinárky, a tvrdej komunistky vymedziť nielen postojom, ale aj gestom. Slúži k tomu organizovaná schôdzka rodičovského združenia,  ako kaleidoskopickej  analýzy postojov  k výkonom tejto  tristne pôsobiacej súdružky.  Celkovo však zápletka slúži taktiež  aj  ako  prehliadka  odrazu  motivácií a postojov medzi etickými faulami  a normalizačnou správnosťou.

Filmovému divákovi  sa scenár  Učiteľky  objavuje ako  zlepenec  motivácií z predošlých diel dvojice Hřebejk/Jarchovský:  Pupendo (normalizačná reflexia zážitkov priemerného Čecha), Musíme si pomáhať (zneužívanie na cudzí úkor), a Dvanásť rozhnevaných mužov (rozporuplnosť dichotomického kolektívu).

Tvorcovia s výrazne subjektívnym  prístupom  súčasne bez zdaru reálnejšie zaznamenanej  podstaty doby  zvolili istotu  akéhosi  ľúbezného  svojrázu „retra  komunizmu“   i keď s  výrazne subjektívnym prístupom. Taktiež   bez  skutočnej  psychológie  motivácie   postáv  či   bez  štýlovejšej   dramatickej previazanosti charakterov.

Divák si všetku musí domýšľať  sám, čo  bude u náročnejšieho publika značne otázne. Mnoho postáv  je papierových i keď  majú pôsobiť ako kľúčové.  Napríklad  zápasnícky harcovníci  vôbec nemajú príslušné kostýmy pre zápasenie voľným štýlom (majú skôr boxerský odev) čo pôsobí značne otázne. Ani  mnohé  športové  trofeje  v podobe  vlajočok  nič nehovoria o tomto za socializmu preferovanom športe,  a samozrejme všetci herci sú bez nepostrádateľných karfiolových uší, a ich  pohybová réžia pripomína  typických  boxérskych šampiónov, čo je  vrcholne  scestný detail.

Postava  „učiteľky“  je jednoznačne pomýlená  „paródia na pedagogiku“ (avšak nevedno prečo tak koná, a navyše nemá  pre istotu  ani  jednu sympatickú vlastnosť).  Vykresľované vzťahy medzi postavami sú v princípe skôr jasne  čiernobiele, polopatistické, a eticky extrémne.

Dielo pôsobí tak že  kráča  len  o  papierovú deklamáciu a vonkajší prístup. Učiteľka je nesympatická a prvoplánová „zneužívačka kolektivizmu,“ a žiaci a ich rodičia sú trpnými obeťami doby. Obetovali taktiež  vlastné  ústupky (službičky, teror, šikana  a následne  kolaps  z  neudržateľnosti  situácie).

Mapovanie uzavretých situácií  (ktoré sú vcelku  nešťastne  a bez jednoliatejšieho ťahu načrtnuté) neprináša uveriteľnú  kompozíciu. Výsledná emócia  má príliš  predpojatú  a poučná nôtu, ktorá odkazuje najmä  na  štýl  polemickej televíznej  agitky. (podporené  architektúrou televízneho dizajnu, či mnohými epizódkami osôb známych z producenského a režisérskeho prostredia audiovízie).

Ani  postavy však  nemajú ani žiadne pozitívne východisko ako konflikt s vlastnou neurčitosťou. Tomu zodpovedá typológia postáv: karikatúr  normálnej človečiny (škaredosť ako pokrivený odraz  človečiny). Otáznou je  herecká dikcia síce spisovného, a  režisérsky hrubo poňatého slovenského jazyka horko-sladkej filmovej drámy (sklon k televíznemu artikulačnému ping-pongu s nevýrazným maďarským či českým akcentom), v ktorej bystré ucho veľakrát  uráža  len  zhruba  polovičatá artikulácia slov hercami.

V  závere  Učiteľky  autor jasne hovorí,  že to isté ako za socializmu  sa deje i dnes. Nič sa nezmenilo, len novšie šaty. Dnes sú v móde   nové   aktuálnejšie frázy obdobnej  pedagogicko-rodičovskej NEPOCTIVOSTI, dodávajú autori tejto normalizačnej drámy. Škoda že sa úsmevná ľahkosť  či  „tvrdá  životná konfliktnosť“   tejto autorsky   nesporne talentovanej dvojice Jarchovský-Hřebejk,   sa   pod nánosmi  „didaktického  chcenia“  v   tomto najnovšom filme kamsi vytratili.