
Krajina, rok, minutáž: SR, ČR 2016, 102´
Réžia: Jan Hřebejk
Scenár: Petr Jarchovský
Kamera: Peter Žiaran
Účinkujú: Zuzana Mauréry, Csongor Kassai, Zuzana Konečná, Martin Havelka, a ďalší.
MOVIE REVIEW
Dej filmovej komediálnej drámy Učiteľka je zasadený do osemdesiatych rokov husákovskej normalizácie. Do triedy na strednej škole prichádza nová triedna učiteľka (energická Zuzana Mauréry), ktorá si uhranula priestor pre vonkajšiu šikanu a posluhovanie nielen žiakov triedy, ale aj ich skoro všetkých rodičov, či riaditeľstva školy, alebo mocného boľševika, či dokonca vzorovo parazitickú ŠTB, napríklad v závere tohto dramatického, či skôr psychologického a televízneho opusu. Scenár tohto spoločného česko-slovenského projektu napísal Peter Jarchovský, ktorý je dlhodobo výrazným kritikom a žalobcom socialistického a normalizačného systému, a réžiu odviedol jeho spolužiak z FAMU, taktiež kľúčová osobnosť českého filmu, obdobne ako aj jeden z najvýraznejších režisérov novej českej kinematografie, Jan Hřebejk.
Z hereckých výkonov vás určite upútajú viacerí filmovo vynikajúci herci s nezameniteľným maďarským akcentom ako Csongor Kassai, a sympaticky buranský Martin Havelka, ktorí sa rozhodnú proti zaužívanému systémovému a nespravodlivému svojrázu ruštinárky, a tvrdej komunistky vymedziť nielen postojom, ale aj gestom. Slúži k tomu organizovaná schôdzka rodičovského združenia, ako kaleidoskopickej analýzy postojov k výkonom tejto tristne pôsobiacej súdružky. Celkovo však zápletka slúži taktiež aj ako prehliadka odrazu motivácií a postojov medzi etickými faulami a normalizačnou správnosťou.
Filmovému divákovi sa scenár Učiteľky objavuje ako zlepenec motivácií z predošlých diel dvojice Hřebejk/Jarchovský: Pupendo (normalizačná reflexia zážitkov priemerného Čecha), Musíme si pomáhať (zneužívanie na cudzí úkor), a Dvanásť rozhnevaných mužov (rozporuplnosť dichotomického kolektívu).
Tvorcovia s výrazne subjektívnym prístupom súčasne bez zdaru reálnejšie zaznamenanej podstaty doby zvolili istotu akéhosi ľúbezného svojrázu „retra komunizmu“ i keď s výrazne subjektívnym prístupom. Taktiež bez skutočnej psychológie motivácie postáv či bez štýlovejšej dramatickej previazanosti charakterov.
Divák si všetku musí domýšľať sám, čo bude u náročnejšieho publika značne otázne. Mnoho postáv je papierových i keď majú pôsobiť ako kľúčové. Napríklad zápasnícky harcovníci vôbec nemajú príslušné kostýmy pre zápasenie voľným štýlom (majú skôr boxerský odev) čo pôsobí značne otázne. Ani mnohé športové trofeje v podobe vlajočok nič nehovoria o tomto za socializmu preferovanom športe, a samozrejme všetci herci sú bez nepostrádateľných karfiolových uší, a ich pohybová réžia pripomína typických boxérskych šampiónov, čo je vrcholne scestný detail.
Postava „učiteľky“ je jednoznačne pomýlená „paródia na pedagogiku“ (avšak nevedno prečo tak koná, a navyše nemá pre istotu ani jednu sympatickú vlastnosť). Vykresľované vzťahy medzi postavami sú v princípe skôr jasne čiernobiele, polopatistické, a eticky extrémne.
Dielo pôsobí tak že kráča len o papierovú deklamáciu a vonkajší prístup. Učiteľka je nesympatická a prvoplánová „zneužívačka kolektivizmu,“ a žiaci a ich rodičia sú trpnými obeťami doby. Obetovali taktiež vlastné ústupky (službičky, teror, šikana a následne kolaps z neudržateľnosti situácie).
Mapovanie uzavretých situácií (ktoré sú vcelku nešťastne a bez jednoliatejšieho ťahu načrtnuté) neprináša uveriteľnú kompozíciu. Výsledná emócia má príliš predpojatú a poučná nôtu, ktorá odkazuje najmä na štýl polemickej televíznej agitky. (podporené architektúrou televízneho dizajnu, či mnohými epizódkami osôb známych z producenského a režisérskeho prostredia audiovízie).
Ani postavy však nemajú ani žiadne pozitívne východisko ako konflikt s vlastnou neurčitosťou. Tomu zodpovedá typológia postáv: karikatúr normálnej človečiny (škaredosť ako pokrivený odraz človečiny). Otáznou je herecká dikcia síce spisovného, a režisérsky hrubo poňatého slovenského jazyka horko-sladkej filmovej drámy (sklon k televíznemu artikulačnému ping-pongu s nevýrazným maďarským či českým akcentom), v ktorej bystré ucho veľakrát uráža len zhruba polovičatá artikulácia slov hercami.
V závere Učiteľky autor jasne hovorí, že to isté ako za socializmu sa deje i dnes. Nič sa nezmenilo, len novšie šaty. Dnes sú v móde nové aktuálnejšie frázy obdobnej pedagogicko-rodičovskej NEPOCTIVOSTI, dodávajú autori tejto normalizačnej drámy. Škoda že sa úsmevná ľahkosť či „tvrdá životná konfliktnosť“ tejto autorsky nesporne talentovanej dvojice Jarchovský-Hřebejk, sa pod nánosmi „didaktického chcenia“ v tomto najnovšom filme kamsi vytratili.