
Titul, rok a dĺžka: Stanko, Slovenská republika, 2015, 79´
Námet, scenár a réžia: Rasťo Boroš
Kamera: Ivo Miko
Strih: Peter Harum
Hudba: David Kollar
Hrajú: Peter Kočan, Ivana Kanalošová, Marcel Bobák, Terézia Paprčková, Milan Muránsky, Maxim Michel, Dominique Grenu a ďalší
Distribúcia: Continental film v SR: 14. apríla 2016
PR NOTICKA Príbeh zo súčasnosti v žánri tragikomickej roadmovie inšpirovaný životom reálnych ludí sa témou dotýka obchodu s dievčatami, no rozpráva v prvom rade o priateľstve, o univerzálnom pute medzi dvoma ľuďmi z okraja spoločnosti. Stanko roky prežíva na talianskych farmách. Klamstvá a nedodržané sľuby ho však dohnali do situácie, keď mu už nikto nechce požičať peniaze. Od bývalého chlebodarcu Paola dostane poslednú šancu. Previezť dievča zo Slovenska do Talianska. Stanko netuší a neskôr radšej ani nechce vedieť, ako dievča dopadne. Musí splniť úlohu. Je pevne rozhodnutý aspoň raz v živote spraviť niečo poriadne. Cesta sa mu však nečakane skomplikuje. S dievčaťom, ktoré mu malo len poslúžiť ako prostriedok ku šťastiu ho možno bude čakať niečo viac, než si pôvodne myslel.
Review
Film mladej slovenskej producentky Barbary Harumovej Hessovej s limitovaným budgetom vznikol vďaka obrovskej filmárskej vášni realizačného tímu. Taktiež vďaka zvláštnej priazni grantových inštitúcií, ktorý tento low-budget podporili. Realizačným obdobím boli na preskok tri roky, 15 exteriérových dní v Taliansku, a 30 exteriérových dní na Slovensku. V súčasnosti má snímka zaistenú karavan distribúciu v artových kinách a na festivaloch.
Režisér Rasťo Boroš obsadil do hlavnej role absolventa bábkohereckej fakulty a divadelného herca Petra Kočana (Banská Bystrica) a nezletilú neherečku Invanu Kanalošovú (v dobe nakrúcania bola 14 ročnou sociálnou herečkou rómskych koreňov). Išlo o šťastnú voľbu, pretože dvojica sa k sebe dobre hodí, akcie prekypujú zvláštne polarizovaným a neotrelým napätím.
Snímka je výtvarne korektným, herecky i režijne celkom zručne nasnímaným debutantským opusom. Kľúčovou pridanou hodnotou produkcie je výtvarná a značne exotická stránka putovania, s improvizačným kúzlením, či mladícky akčným hererckým improvizačným pábením.
Pri režijnej práci Rasťo Boroš využíva kombináciu mladého talentovaného bystričana Petra Kočana s civilnými hercami, či civilným komparzom, ktorý však veľakrát ani nevedel že je filmovaný .
Debutantom možno snáď jednoznačne vytknúť celkovo len vágnejší dramaturgický dizajn road movie, v ktorom z perspektívy štandardných očakávaní publika exhibuje najmä ústredná dvojica. Príbeh je o zážitkovej ceste s mladícky nezrelým párom. Sureálne pôsobiaca zápletka si vystačí so zamrznutým dejom a minimalistickou emočnou osnovou vzájomného „doberania sa hlavných hrdinov“, ktorými sú Stanko ako nešikovný mladícky mafiánsky elév, a príležitostná rómska zlodejka, ktorú si kázal jeden slovenský mafián zaslať na prácu barovej tanečnice na juh Talianska.
Dvojica mafiánskeho poskoka a rómskej exkluzívnej devy zaujme celkovo smiešnou naivitou ich počínania, a podáva reflexiu začne infantilnej adolescencie. O to viac, že publikum nemá žiadne vonkajšie informácie o ústredných hrdinoch. V príbehu nejde o lásku (ako tvrdia slogany), ani o priateľstvo, ale len o rodiace sa sympatické puto.
Záver príbehu je dôležitý, ale bez objasnenia a logikou príbehu nie je nijak obzvlášť zdôvodnený. Záverečné rozhodnutie hrdinky pôsobí akosi vágne, neurčito, dostratena. Prítomnosť šoféra, a logiku počínania ani jedného z dvojice nemožno vysvetliť ani obhájiť. Taktiež pointa snímky je napokon taktne a diskrétne preskočená v štýle pomysli si čo chceš.
NETRADIČNÝ A HMLISTO KONCIPOVANÝ STANKO
Netradičný slovenský film s diskrétne zamlčaným tichým posolstvom Stanko mieri do kín. Navonok ako pozoruhodné exotické road-movie s dobre zvládnutou ústrednou hereckou dvojicou a humánnou zápletkou večne meditatívneho hľadania, či exhibície zbližovania adolescentov, ktorí práve pochopili odvrátenú stránku životnej reality ako osamotených vydedencov v cudzine, v exotickej demokracii.
Dramaturgicky nedopovedané sú rôznorodé otázky v zobrazovanej a značne naivne pôsobiacej romantickej šikmej ploche „aktuálneho mafiánstva“. Navonok civilne koncipovaná herecky a režijne zručne pôsobiaca snímka však nemá tvorivé ambície v štandardnom klasickom žánrovom ťahu na publikum, ani snahu o generačné vymedzenie. Stanko sa nesnaží byť romancou – ani psychologickým filmom. Najviac mu asi pristane označenie NA ROZHRANÍ „artovky“. Vo filmovom vymedzení ide najskôr o „neakčnú minimalistickú road-movie“ – s dvojicou Slovákov na šikmej ploche – s menej či viac vábnymi talianskymi exteriérmi.
Nový slovenský debutantský film STANKO je napokon najmä experimentačnou snímkou: snímka so zamrznutou dramaturgiou a znakmi minimálnej výpravnosti [dva staré vraky, ktorá sa nanešťastie pokazili, a jeden šikovný mladý filmový debutant s energiou a lišiackymi fúzikmi], ktorý poslúži viac pre spestrenie experimentačnej scény.
Stanko rozhodne nie je ašpirujúcim dielom na zásadnejší umelecký počin v žánroch rozvíjajúcej sa slovenskej kinematografie, a to najmä kvôli producentskému i dramaturgickému „minimalizmu“ jeho mladých, nadšených, no nie veľmi „zvídavých tvorcov“ ako tomu hovoria v Čechách.
CSFD: 80 % .Slovak Film: 40 %