RECENZIA: STANKO

Print Friendly

Titul, rok a dĺžka: Stanko, Slovenská republika, 2015, 79´
Námet, scenár a réžia: Rasťo Boroš
Kamera: Ivo Miko
Strih: Peter Harum
Hudba: David Kollar
Hrajú: Peter Kočan, Ivana Kanalošová, Marcel Bobák, Terézia Paprčková, Milan Muránsky, Maxim Michel, Dominique Grenu a ďalší
Distribúcia: Continental film v SR: 14. apríla 2016

PR NOTICKA  Príbeh zo súčasnosti v žánri tragikomickej roadmovie inšpirovaný životom reálnych ludí sa témou dotýka obchodu s dievčatami, no rozpráva v prvom rade o priateľstve, o univerzálnom pute medzi dvoma ľuďmi z okraja spoločnosti. Stanko roky prežíva na talianskych farmách. Klamstvá a nedodržané sľuby ho však dohnali do situácie, keď mu už nikto nechce požičať peniaze. Od bývalého chlebodarcu Paola dostane poslednú šancu. Previezť dievča zo Slovenska do Talianska. Stanko netuší a neskôr radšej ani nechce vedieť, ako dievča dopadne. Musí splniť úlohu. Je pevne rozhodnutý aspoň raz v živote spraviť niečo poriadne. Cesta sa mu však nečakane skomplikuje. S dievčaťom, ktoré mu malo len poslúžiť ako prostriedok ku šťastiu ho možno bude čakať niečo viac, než si pôvodne myslel.

Review

Film mladej slovenskej producentky Barbary Harumovej Hessovej s limitovaným budgetom vznikol vďaka obrovskej filmárskej vášni realizačného tímu. Taktiež vďaka zvláštnej priazni grantových inštitúcií, ktorý tento low-budget podporili. Realizačným obdobím boli  na preskok  tri roky, 15 exteriérových dní v Taliansku, a 30 exteriérových dní na Slovensku. V súčasnosti má snímka zaistenú karavan distribúciu v artových kinách a na festivaloch.

Režisér Rasťo Boroš obsadil do hlavnej role absolventa bábkohereckej fakulty a divadelného herca Petra Kočana (Banská Bystrica)  a  nezletilú neherečku  Invanu Kanalošovú  (v dobe nakrúcania bola 14 ročnou sociálnou herečkou rómskych koreňov). Išlo o šťastnú voľbu, pretože dvojica sa k sebe dobre hodí,  akcie prekypujú zvláštne polarizovaným a neotrelým napätím.

Snímka je  výtvarne korektným, herecky i  režijne celkom zručne nasnímaným debutantským opusom. Kľúčovou pridanou hodnotou produkcie je výtvarná a značne exotická stránka putovania, s improvizačným kúzlením, či mladícky  akčným hererckým improvizačným  pábením.

Pri režijnej práci Rasťo Boroš  využíva kombináciu   mladého  talentovaného bystričana  Petra Kočana  s civilnými hercami, či civilným komparzom, ktorý však veľakrát ani nevedel že je filmovaný .

Debutantom  možno snáď  jednoznačne vytknúť  celkovo  len  vágnejší dramaturgický dizajn road movie, v ktorom z perspektívy štandardných očakávaní publika exhibuje najmä ústredná dvojica. Príbeh je o zážitkovej ceste  s  mladícky nezrelým párom. Sureálne pôsobiaca  zápletka  si vystačí so zamrznutým dejom a minimalistickou  emočnou osnovou  vzájomného  „doberania  sa  hlavných hrdinov“,  ktorými  sú Stanko  ako nešikovný  mladícky   mafiánsky  elév,  a príležitostná   rómska  zlodejka,  ktorú  si  kázal jeden slovenský mafián  zaslať  na prácu barovej tanečnice na juh Talianska.

Dvojica  mafiánskeho poskoka  a  rómskej exkluzívnej devy  zaujme  celkovo  smiešnou naivitou ich počínania, a podáva reflexiu  začne infantilnej adolescencie. O to viac, že publikum nemá žiadne vonkajšie informácie o  ústredných hrdinoch. V príbehu nejde o lásku (ako tvrdia slogany), ani o priateľstvo, ale len o rodiace sa sympatické puto.

Záver príbehu je dôležitý, ale bez objasnenia a logikou príbehu  nie je nijak obzvlášť zdôvodnený. Záverečné rozhodnutie  hrdinky pôsobí akosi  vágne, neurčito, dostratena.  Prítomnosť  šoféra, a logiku počínania  ani jedného z  dvojice  nemožno vysvetliť  ani  obhájiť. Taktiež  pointa  snímky  je  napokon taktne  a diskrétne preskočená v štýle pomysli si  čo chceš.

NETRADIČNÝ  A  HMLISTO  KONCIPOVANÝ   STANKO  

Netradičný slovenský film s diskrétne zamlčaným tichým posolstvom  Stanko mieri do kín. Navonok ako pozoruhodné exotické road-movie s dobre zvládnutou ústrednou hereckou dvojicou a humánnou zápletkou večne meditatívneho hľadania, či exhibície zbližovania adolescentov, ktorí práve pochopili odvrátenú stránku životnej reality ako  osamotených  vydedencov  v  cudzine, v exotickej demokracii.

Dramaturgicky nedopovedané sú rôznorodé otázky v zobrazovanej a značne naivne pôsobiacej romantickej  šikmej  ploche „aktuálneho mafiánstva“. Navonok civilne koncipovaná herecky a režijne zručne pôsobiaca snímka však  nemá tvorivé ambície  v  štandardnom  klasickom žánrovom ťahu na publikum, ani snahu o generačné vymedzenie. Stanko sa nesnaží byť romancou – ani psychologickým filmom. Najviac mu asi  pristane  označenie NA ROZHRANÍ „artovky“.  Vo filmovom vymedzení  ide najskôr o „neakčnú minimalistickú  road-movie“ – s dvojicou Slovákov na šikmej ploche  – s  menej či viac vábnymi talianskymi exteriérmi.

Nový slovenský debutantský film STANKO  je  napokon najmä  experimentačnou  snímkou: snímka  so zamrznutou dramaturgiou a  znakmi minimálnej výpravnosti  [dva staré vraky, ktorá sa nanešťastie pokazili, a jeden šikovný mladý filmový debutant s energiou a lišiackymi fúzikmi], ktorý poslúži viac pre spestrenie experimentačnej scény.

Stanko rozhodne nie je ašpirujúcim dielom na zásadnejší umelecký počin v žánroch rozvíjajúcej sa slovenskej kinematografie, a to najmä  kvôli producentskému i dramaturgickému „minimalizmu“ jeho mladých, nadšených, no nie  veľmi „zvídavých tvorcov“ ako  tomu hovoria v Čechách.

CSFD: 80 %     .Slovak Film:  40 % 

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV