DIAGNÓZA PETRA  KRIŠTÚFKA PODĽA  ROZHOVORU  PRE DENNÍK  SME [cit. 27. 4. 2016, s. 14]  Slovenský film  je stále v štádiu nenarodeného dieťaťa, trpí detskými chorobami, podvyživenosťou a súčasne  niektoré diela  majú  akoby  obezitu  a  produkčné pneumatiky. Slovenskí diváci nie sú hrdí na to, že idú do kina na domáci film. Príčin je mnoho, napríklad  kolísavá kvalita výtvorov, či  typická neprajnosť. Veď už Štúr bedákal, že nevieme oceniť seba samých a držať spolu a zatiaľ sa to nezmenilo. A Napokon  slovenský film dlho tápal a  nezmenilo sa to. Neslovenský film je pomaly 30 rokov nového  demokratického režimu stále  POKLONA.

1. Model obyčajnosti  [Stanko, Koza]

Roadmovie Stanko so  silnou  atmosférou, avšak téma obchodu s bielym mäsom vo filme vôbec nie je. Nízkorozpočtový  film s  nakrúcaním  v exteriéri, s nehercami,  v prirodzenom svetle a s malým štábom. O triedu lepšie dopadol film Koza.

2. Rýdzo slovenský a rýdzo žánrový film [Červený kapitán]

Červený kapitán ako  rýdzo slovenský žánrový film. Bol nakrútený podľa bestselleru Dominika Dána. Rešpektuje dobové reálie deväťdesiatych rokov.  Ak divák nečítal predlohu, môže byť sprvoti celkom zmätený, oproti knihe bolo treba všeličo vypustiť a zjednodušiť.  Konečne tu teda máme kvalitný slovenský film, ktorý má (pre niektorých vulgárny) prívlastok – divácky.  Červený kapitán vznikol v česko-poľsko-slovenskej koprodukcii, čiže sa nespoľahol na typický slovenský prístup: napíšem žiadosť a rozpočet, obvolám pár kamarátov a čakám, kým mi film zaplatí Audiovizuálny fond.

3. Nenakrúcať zbytočné filmy [Agáva]

Naproti tomu tu máme film Agáva, čo  je  také pekné a zároveň zbytočné. Agáva ustrnula v pozícii pekne vyzerajúceho a zbytočného anachronizmu.  Režisér vie urobiť film. Aby si to dokázal, stálo to priveľa peňazí. A to bez relevantných koproducentov, iba s prispením štátu. Agáva nemá veľký divácky ani festivalový potenciál, čo sú dve polohy, ktorými sa môže merať úspešnosť filmu.

4. Nekradnúť a robiť film poctivo

Slovenský film je opäť v plienkach a má množstvo detských chorôb. Ako je známe, je to najdrahší druh umenia. Sú tu i  rozličné zvláštne praktiky. Patrí k nim prax istých filmových producentov zaviazať si silné meno a potom na ňom získať balík peňazí (či sú naozaj investované do filmu, je otázne), podobne ako zvyk iných producentov vložiť do realizácie iba minimum získaných prostriedkov a veselo pýtať ďalšie. To je naozaj trestuhodné. Čítajte viac: http://kultura.sme.sk/c/20148076/7-veci-ktore-nevyhnutne-potrebuje-slovensky-film.html#ixzz475kc0qlN

Podľa Krištúfka potrebuje audiovízia „nové myslenie, čestné úmysly, zmeny vo fonde“. [ … ]   Toto  všetko potrebuje Slovenský film.