Titul: Stále spolu / Always Together

Žáner:  dokumentárny film [9 mesačný časozber ako mozaiková skladačka PATCHWORK]

Krajina, rok výroby, minutáž: Česko, 2014, 75´

Scenár a réžia: Eva Tomanová

Kamera: Petr Koblovský, Jiří Krejčík, Michal Vojkůvka, Patrik Balonský, Petr Mlčoch (!)

Koproducenti a distribúcia: Česká televízia a Aerofilms

Producent:   Jiří Konečný

Dokumentárny film Stále spolu režisérky Evy Tomanovej je PATCHWORKOM – žánrovou  filmovou výpovednou mozaikou. Eva Tomanová  sa  opiera o autentické, avšak  niekedy aj  dogmaticky jednostranné  výpovede  dvojice Petra a jeho manželky Simony, ktorý sa po vysokoškolských štúdiách rozhodli pre vytvorenie alternatívnej komunitnej rodiny s deviatimi deťmi.

Osobitá výchova detí, ktoré nechodia do školy. Tieto naopak žijú relatívne izolovane  v lone matky prírody: uprostred samoty v šumavskom lese, v karavanoch ktoré sú bez vodovodu a kanalizácie, s deťmi ovládajúcimi lezenie po stromoch, či  gitarovú hru v štýle flamenco. Hudba, ktorá môže byť taktiež vedľajším rodinným  zdrojom obživy.

Z náznakov je vidieť,  ako Mičochovci  žijú v akomsi  ignorantskom osobnom i  spoločenskom  postojovom vzdore,  ktorý sa však nestal obsiahlejšou naplnenou  výzvou.  Táto reakcia neprekročila  paradoxnosť voči rozumu, logike a existenčnej  prirodzenosti, i keď zakladanie obdobných  atomizovaných komunít  je dnes známe i  v zahraničí  (USA i EÚ).

Následkom atomického vymedzenia si divák môže uvedomiť  čo všetko  prináša  svojrázna  výchova bez styku s vrstovníkmi,  a v izolácii  taktiež od ďalších obdobných komunít. Deti Mičuchovcov žijú akúsi zdanlivo „bezstarostnú selanku sociálnych neurotikov“ –  životného experimentovania  a exhibicionizmu, avšak  sumárne  patriarchálny model  iluzórneho mikrostveta  skôr nevyšiel ako vyšiel.

Vďaka len  difúzne  zostrenej prístupovej autorskej  optike  si  nezaujatý  divák   zrejme nebude  vedieť vytvoriť  zásadnejší  názorový postoj k téme.  Autorkin zámer  potom  ustrnul medzi  dramatickou konfrontáciou  a súčasnou snahou o nestrannosť.

Režisérke sa  však  darí  vystihnúť  akýsi  rodinný sociopatizmus v modelovej singularite – dobrá myšlienka a jej dogmatické pôsobenie – napríklad hlboké znalostné výchovné manká v rodičovskom procese výchovy (nulové kamarátstva všetkých detí mimo rodinu, informačná podvýživa, výrazná sociálna retardácia, a mnoho ďalšieho).

Z producentskej stránky možno pogratulovať autorom a tvorcom k významnému medzinárodnému oceneniu na dokumentaristických trhoch.  Film však  vznikal veľmi komplikovane (až štyria kameramani, a ešte viac strihačov za obdobie 9 mesiacov). Najmä v závere výpovede si  divák  môže všimnúť  dokonca aj zásadnejšie nedostatky technického charakteru –  v  súvislosti  s  kvalitou obrazu a nekorektnou technickou zábezpekou filmovania.

Portrét  alternatívneho  života  v  princípe  vôbec nie je tým, čím mohol a  zrejme mal  byť: zamýšľanou „ideovou fackou“ životnému štýlu takzvaným malomestským väčšinovým konzumentom.

Škoda relatívne malej odvahy ku tvorivejším konfrontáciám z ruky českej debutantky v oblasti celovečerných dokumentárnych filmov. Výsledok deväťmesačného dokumentaristického  časozberu je napokon  viac materiálom pre  televíznu publicistickú prezentáciu, než pre výraznejšie možnosti v nezávislej  distribúcii  s hlbším artovým  zámerom.

Hodnotenie:  50  –  55   %