
Slovenský titul: Zázraky
Anglický titul: Meraviglie
Krajiny v koprodukcii, rok, minutáž: Taliansko – Švajčiarsko – Nemecko, 2014, 110´
Scenár a réžia: Alice Rohrwacher
Kamera: Hélène Louvart
Strih: Marco Spoletini
Zvuk: Christophe Giovannoni
Hrajú: Alba Rohrwacher, Maria Alexandra Lungu, Sam Louwyck, Monica Bellucci, Sabine Timoteo, Agnese Graziani a ďalší
Festivaly: Cena kritiky na MFF v Cannes [Grand Prize of the Jury] Hodnotenie IMDb: 6.8
Medzinárodný slogan snímky: „Nothing will be the same at the end of this summer for Gelsomina and her three younger sisters.“
Distribúcia: ASFK (SK) Cineart (CZ)
MOVIE REVIEW
Talianska snímka Zázraky ako druhý celovečerný film. Naša režisérka debutovala filmom o dievčatku pripravujúceho sa na birmovku Corpo Celeste, 2011. V ďalšom filme Zázraky [2014] začínajúca talentovaná scenáristka a filmárka Alice Rohrwacher rozpráva súčasný civilný príbeh včelárskej rodiny zo severu Talianska.
Snímka talianskej filmárky mapuje zmiešané rodinné nemecko-talianskeho vidiecke prostredie – so štyrmi dorastajúcimi dcérami a najstaršej Gelsominy [neherečka M. A. Lungu], ktorá sa nebadane potýka nielen s vlastným prebytkom prirodzenej „chytrosti“ a sklonom k ženskej rodinnej autorite (strkať do všetkého nos) – ale aj o naplnenie práve na autentické „emočné dobrodružstvo“ – podľa vlastných mladistvých romantických úzusov. Čiže vonkajšieho sveta žensky a dievčensky „idealistického fantazírovania“.
Ďalšími tematickými cieľmi filmu sú zdravý životný štýl, reálny vidiecky portrét aktuálnych podôb včelárstva. Ďalej aj vlastný autorský prínos formujúceho sa filmového talentu, ktorý tentokrát napriek silnému dokumentaristickému backroundu, ktorý osciluje na pomedzí reality a sna.
I preto asi nakrúcanie televíznej reality šou o domácich lokálnych remeslách na romantickom ostrove v jednej z jaskýň s originálnou hviezdou Monicou Bellucci v regionálne orientovanej TV-šou Zázraky vidieka, čo je výzvou najmä pre domáceho artového diváka.
Dejovým vrcholom filmu sa fatantaskne-absurdná koncepcia „byrokratického včelárstva“ s jeho falošne smiešnym nepravým patriotizmom – neschopného ústupkov, výhybiek ale aj istého grandiózneho pôvabu?
Alebo akési mystické zápolenie medzi vplyvom dominantného ale smiešne rustikálneho rodinného patriarchu Geralsima a prebúdzajúcej sa dievčenskej romantickej túžby? Alebo ide skôr o romantickú väzbu k Martinovi – šestnásťročnému nemeckému delikventovi z polepšovne, ale v roli „lokaja na prevýchove“. Presvedčivo stvárneného Luisom Huilcom. A čo obrovská dôvera, ktorej sa Alici Rohrwacher opakovane v medzinárodnom festivalovom svete dostáva?
Druhým filmom Rohrwacher opäť dokázala že je talent, má ťah na bránku, a je typicky žensky autorská, a najmä zvláda výber hercov a prácu s nimi, pretože sama má k herectvu najbližšie. Najmä jej staršia sestra, ktorá asi najlepšie z hercov pochopila svoju kľúčovú a značne cynickú či tajomnú ženskú rolu filmu ?
Chybičky krásy nájdeme u Rohwacher rozhodne u kameramanskej stránky výpovede, ktorá je z profesijných príčin „na hrane“ spolu so scenáristikou, či len letmo zadanou a žensky intuitívnou dramaturgiou.
U veľmi talentovanej mladej režisérky sa veľmi tolerujú vonkajšie barličky „debutanta“ – explicitnejšie náznaky imaginatívnosti – magického realizmu, i chytľavá téma vidieckej agroturistiky. Ďalej tu máme i kritickú tému prvoplánových a „tradične gýčových a šoubizových talianskych médií“, či kritiku lokálneho etruského kanonického statusu. Romantický Poliak H. Sienkiewicz, tvorca Quo vadis – by mal z štýlového základu prezentovanej scenáristickej alchýmie radosť.
Tak isto niektoré autobiografické prvky uplatňuje začínajúca režisérka Rohrwacher príliš zoširoka. Veľké množstvo umne, ale len vonkajškom načrtnutých point: odkazy na taliansky film (Fellini), nedopovedané motívy, germánska problematika.
V kraji Umbria, kde sa statok nachádza, avšak obdobné statkárske sídla – nie sú autentickým výrazovou architektúrou talianskeho severu. Umbria – ako inak nie je na hraniciach Talianska, ale až v cca 300 km vzdialenom vnútrozemí. Má úplne iného kultúrneho ducha, než prezentovanú agrárnickú zaostalosť. Ošarpaná usadlosť a vietor v týchto filmovo-lokalitných útrobách, ako akási umná „neorealistická citácia“?
Otázky hĺbavého diváka: A kto vlastne je vzdorovitá Coco [Sabine Timoteo] a prečo žije s naozaj ťažko akceptovateľným a záhadným Nemcom Wolfgangom, ktorého najväčšou ideou je kúpiť si africkú ťavu pre radosť svojich detí, a bonmot – že všetko sa nedá, nesmie, a nemôže dať vyjadriť za peniaze – paradoxne hlboká avšak smiešne prezentovaná myšlienka?
Možno až príliš zavádzajúca je neromantická a navonok „škandalózne odpudzujúca“ podoba svojpomocne organizovaného včelárstva. Práca s demonštratívne tristnou hygienou, v strese a dezorganizácii. Alebo ohrozenia z nerealizovaného tetanového očkovania?
Ešteže dievčenský aspekt rozprávania je u Rohrwacher naozaj silný a úprimný – za čo zrejme všetky tie ovácie. A taktiež šťastná chvála mladej ambicióznej tvorkyni. Úprimne gratulujeme k oceneniu.