Titul: Opri svoj rebrík o nebo

Žáner, krajina, rok: Dokument Česká republika 2014

Scenár a réžia: Jana Ševčíková

Kamera: Jaromír Kačer

Distribútor: ASFK Slovensko

CZ Noticka:  Katolický kněz Marián Kuffa žije v malé vesnici pod slovenskými Tatrami. Za posledních dvacet let vytvořil z místní fary bezpečný přístav pro více než dvě stě lidí v nouzi. Bezdomovci, alkoholici, narkomani, mladiství z dětských domovů, tělesně postižení či týraní. „Připadám si jako potápějící se loď. Vytáhnu jednoho a druhý se potopí. Ale kde je záchranná vesta? Toho nechám držet za desku, tomu vykloubím ruku, toho drapnu za vlasy, dalšího za nohu, druhého za ruku, táhnu za loket, bolí, žádný bonton, jednoduše chytám je, aby žili,“ říká Kuffa, který se po ranní mši převlékne do montérek, aby celý den se svými chráněnci pracoval. Neokázalý snímek není jen portrétem obětavého muže, který se ve svých třiceti letech vzdal koníčků a romantického mládí, aby mohl nastoupit do kněžského semináře, ale i zamyšlením nad komplikovanými osudy sociálně vyloučených. Film o lidském milosrdenství, podobách víry a o tom, co to znamená žít pro druhé.  (MFF Karlovy Vary)

Recenzia:

Portrét osobitého farára Mariána Kuffu, ktorý po tom, keď mu božia prozreteľnosť zachránila život, založil pod Tatrami „zberné stredisko pre ľudí na dne“ – pre bývalých väzňov, alkoholikov, hriešnikov, a rozličné zabrzdené existencie.

Film podáva obraz panoptika, je mazaikou beznádeje, ale zároveň snahy o prežitie. Režisérka portrétuje zvláštne a ojedinelé miesto, ktoré riadi akčný a mimoriadny človek.

Divák vníma jednotlivé osudy padlých jedincov,  avšak dej filmu sa nezameriava na stav vecí vo vývine.   Z pozície diváka osudy splývajú do mora zážitkov, akoby v súťaži o  vždy  ešte viac  šokantnú atraktivitu.

Väzeň ktorý zabil piatich policajtov, znásilňovaná lesbická žena, farár ktorý súčasne aktívnym udavačom protidrogovej  jednotky –  a sám namočený do drogovej závislosti. Úžasné životné panoptikum lúzy, a akési zberné miesto pre padlé existencie každého druhu.

Režisérka Jana Ševčíková je zdatná a zručná dokumentaristka, pretože film má skvelú hudobnú dramaturgiu, výbornú kameru i strih. Na druhej strane sa sama dostala svojim zámerom do pasce. Z 240 hodinového materiálu po dobu 5 rokov nakrúcania dostala určite to najlepšie, čo išlo. Na druhej strane ide len o akýsi „časozberne  realizovaný portrét o bezčasí“ – na hranici sociálneho gýča –  s vábivými zábermi Vysokých Tatier, o super-hrdinovi na bielom koni – konajúcim s mimoriadnym nasadením, a chvályhodným zámerom, a s nesmiernou aurou. Ale čo viac?

Zreteľne však chýba intímnejší ponor do osudov, ktoré na začiatku divákovi všeličo prisľubujú, ale napokon nebadať ani posun, ani východisko, a v tej záplave faktov – sa vlastne stráca i zmysel výpovede pre diváka, ktorý sa taktiež i dosť komplikovane orientuje, pretože po dvoch hodinách už nechápe všetky motivácie.

Prečo a načo to všetko? Čo by si 5 ročný dokumentaristický časozber zaslúžil – lepšie či individuálnejšie východisko – akékoľvek. Režisérka však zrejme nadštandard tne chráni identitu postihnutých, a hlbšie sa zámerne nepokúsila siahnuť, čo je škoda. Osudu skúmané vo filme tvoria akési obrysové prvky mikropríbehov – neskúšajú osloviť naráciou, ale skôr navonok efektnými pointami – črtami –  drobnými  charakteristickými mikro-postrehmi (efektné pradivo).

Film hovorí o potrebe postaviť sa na vlastné nohy, a súčasne nemožnosti, a nechuti túto potrebu realizovať. Ani režisérka nešla za toto všeobecné konštatovanie – a nehľadala ďalej.

Režisérke Jane Ševčíkovej napriek prirodzenému trabel makerstvu a nezávislej ceste k výsledku  –  formálne  explicitne  zrelému rukopisu chýba väčšie zaujatie pre osudy,  na potrebnú hĺbku  charakterov.

Napokon  i  ona bazálna  odvaha zobraziť motivácie neskorších konfliktov, vystihnúť napríklad  oblúk začiatkov či koncov, či vôbec postaviť jednoduchý príbeh. Všade dominuje vonkajškovo poňatý kňaz  Kuffa  – v kontraste s panoptikom  odpadlíkov, invalidov, nešťastných a vyčlenených.

Divák sa nedozvie príliš o širšom presahu zobrazovaných udalostí, čo je pri veľkolepo vystavanom deji veľká škoda (asi to bude málo i na medzinárodné festivalové prostredie).   Zrejme je to obdobná „školácka chyba“ (či zámer), akou je typický i nedávno  distribuovaný  slovenský dokument  – zhodne o obdobnej téme spasiteľa  Mariánovi Kuffovi, ale skôr s rómskeho pohľadu – dokumentárnej drámy Všetky moje deti – režiséra Ladislava Kaboša.

Mýtus o  postave, ktorý vychádza z mýtu:“Marán Kuffa –  cirkevný superhrdina  –  a  jeho záchytná stanica“.   Možno to, čo je za tým – alebo pred tým, by zaslúžilo takú istú, alebo i väčšiu pozornosť – čiže silný príbeh namiesto zlepenca mikropríbehov. To je zmyslom angažovanej kreatívnosti dokumentárnej tvorby, či tvorby  kvalitného umenia  –   so spoločenským adresátom  (ako takého).

Ide o odvahu k zisťovaniu identity charakteru, príbehu, či „génia loci“, ktoré je bazálnym východiskom – prekročenie autorkou absurdne vymedzeného tabu – v rámci zle pochopenej ochrany citlivých údajov  o zobrazovaných, čo je školáckou podmienkou „quasi aktivistických“ či „laických prístupov“   pre neštudovaných dokumentaristov, ktoré prijala i  Jana Ševčíková.

Evaulácia:  65 %