Môj pes Killer s vavrínami z prestížneho amsterdamského MFF bude uvedený aj na MFF Bratialava

Print Friendly

 Môj pes Killer zaznamenal úspech na každom filmovom festivale, kde bol doteraz uvedený. Získal jednu z troch hlavných cien na MFF Rotterdam – 2. februára (www.filmfestivalrotterdam.com), kde mal svoju svetový premiéru, koncom marca Cenu za réžiu na MFF vo Vilniuse (www.kinopavasaris.lt) , 13. apríla Zvláštne uznanie poroty na MFF Titanic v Budapešti, kde porote predsedal Jiří Menzel (www.budapestfestivals.com) a svoju úspešnú cestu najnovšie korunoval čerstvým víťazstvom na Finále Plzeň (www.festivalfinale.cz).Zaujímavé je, že Môj pes Killer zaznamenal úspech na každom filmovom festivale, kde bol doteraz uvedený.

…   TITUL  Môj pes Killer,

Krajina    Slovensko, Česko, 2012
Scenár a réžia: Mira Fornay

Kamera: Tomáš Sysel
Umelecká strihová skladba: Hedvíka Hansalová
Zvuk: Ján Ravasz
Kostýmy: Erika Gadus
Producenti: Juraj Buzalka (Mirafox, SR) Viktor Schwarz (Cineart TV Prague, ČR)
V hlavných roliach účinkujú:: Adam Mihál, Irena Bendová, Libor Filo, Marián Kuruc, Mária Fornayová a ďalší
Premiéra: 21. marca 2013

RECENZIA

Môj pes Killer Miry Fornay je zaujímavým filmom, ktorý sa pokúša reflektovať súčasnú komplikovanú dobu. Mladá talentovaná autorka  ide s úsporne minimalizovanými prostriedkami za svojou pointou, ktorou je najme úprimná snaha o poukázanie na niektoré anomálie doby.  Napríklad nebezpečie rasistických predsudkov, odsudzovanie minoritných skupín, ale aj nefunkčné medziľudské vzťahy. Opiera sa o realitu jej dobre známu – vinársky kraj na pomedzí hraníc Česka a Slovenska. Obdobnú funkciu zastupuje i metaforicky vnímaný „boxersky krúžok“, ktorý je  akýsi modelom extrémistickej hrozby.

Príbeh má ur4ite veľmi občiansky, spoločenský a verejnoprávny podnetný apel, ktorý je čitateľný aj z medzinárodnej perspektívy. Po zhliadnutí filmu je navzdory je patrný celkový jednoznačný posun autorky, ktorého efektom je „dejovo zovretá výpoveď s jasnou pointou“.

Napriek nepopierateľným kvalitám je Fornayovej dielo pre hĺbavejšiu časť publika možno až prílišnou „enigmatickou a prvoplánovou šifrou“. Naopak, pre druhú časť publika apeluje na prehodnotenie stereotypného, ale nie úplne humánneho postoja.

POZITÍVA: Autorku a režisérku treba pochváliť jednak za zaujímavú kamerovú koncepciu. Ďalej aj za dramaturgickú disciplínu, alebo za výber charizmatických nehercov. Napokon za odvedený celkom slušný režijný výkon, spočívajúci v predovšetkým v obstojnej práci s protagonistami. Oceniť by bolo možné i zaujímavé kamerové kompozície založené na steadycamových jazdách. tu ide o  jednoduchý a veľmi nápaditý prvok|, ktorý invenčne inventarizuje mikrosvet jednotlivých postáv.

PROBLÉMOVEJŠIE MIESTA:  Herecké výkony vo Fornayovej projekte sú na nehercov slušné. Avšak je otázne, či by lepší výkon neprinieslo objavenie a obsadenie doposiaľ „neznámych hereckých tvárí“, z ktorými by režisérka mohla spolupracovať na ďalších projektoch.

Výber a vedenie postáv sú u Fornayovej najväčším pozitívom. Problémovým je najme enigmatickú pointu v závere filmu.

A otázky na scenáristu? Zámerne rozostrenie, alebo žiadne odpovede  … jednoducho divák tráp sa … veď všetko, čo povieš je rovnako možné ako nemožné; pri dešifrovaní posolstva náznakov – alebo  zámerne implantovaných nečistôt.

RESUMÉ: Hlavným nedoriešeným bodom  zostáva celková dramaturgia autorky. Napriek správnemu „artovému vykročeniu“, mnohým worshopovým aktivitám, i radám mnohých ďalších renomovaných dramaturgov, v podstate nevytvorila potrebný – „logicky presvedčivý dejový základ“. Napríklad  s vývinom postoja protagonistu, napr. s hrou podnetných „pozitívnych a negatívnych emócií“, ako býva bežné v skoro všetkých súčasných medzinárodných artových réžijných rukopisoch.

Mire Fornayová je nadovšetko originálna.  Tu zrejme ani nešlo o hlbšiu psychologickú kresbu, ani o zrozumiteľný žánrový typ. Pozabudlo sa aj na vedľajšie dejové plány či významy (tiež zrejme všetky vypadli na základe odporúčaní).

Z pohľadu diváka ostalo najme budovanie „šokovanej atmosféry“.  S tragickým vyústením v závere príbehu, krorý je skôr výkrikom z tmy, chaosu, zúfalých potrieb, frustácií a nenaplnenia. Avšak taktiež bez hry náznakov a bez predchádzajúcich nápovede pre diváka.

Dielo Miry Fornayovej stojí a padá so záverom príbehu, ktorý je nadmieru silný a šokujúci (dramaturgia to dnes vyžaduje ako základnú podmienku príbehov). Z tej istej príčiny však súčasne nekomunikuje žiadne reálne emócie. Tento lapsus nie je len problémom publika, ako si to autorka zrejme omylom myslí.  Jej realizačné portfólio: nedopovedanou – nadhodnotenia – „obrysová dvojmocnosť a komunikačná schematičnosť“ sa v realizačnom výsledku stali i cieľom autorky  –  čo je dosť paradox.

Flieghauf, Von Trier, Seidl, Vinterberg či Haneke stavajú v súčasnosti najme na precíznom hereckom výkone, ktorý býva kombinovaný s komplexnou vnútornou dramaturgiou. Veľakrát dokonca až na riskantne otvorenej dramaturgii. Mira Fornay (napriek veľmi značnému filmovému talentu videnia), by mala skúsiť najprv vyriešiť ňou ponúkané postavy a príbehovú hĺbku – tak ako spomenutí tvorcovia.

Silná žánrová atmosféra „o žene s rómskym i nerómskym synom z periférie sveta a spoločnosti“, tu napriek prislúbenej „vonkašej atraktivite“ nepremenila v komunikačne dostatočné, ani umelecky mimoriadnejšie riešenie.

Pre časť divákov preto  ostáva príbeh fornayovského killera predovšetkým relatívne umelým konštruktom. Dej filmu   sa  predsa mohol odohrať kdekoľvek. Naviac najme „nepochybne príliš nesúvisí s fascinujúcou lokalitou moravsko-slovenského pomedzia“, ktoré sú autorke práve dôvernejšie známe. Ale v „developmente Killera“ by dobrá dramaturgia mala na tento paradox poukázať už na počiatku vývoja scenára – čo sa v praxi – alebo vôbec neodohralo, alebo nebolo autorkou akceptované. Otázky rasovej nenávisti zobrazené ako domácky obraz modelu zapadákova, nefunkčnej komunikácie, a takmer nulovej rodiny – sú v našich životoch reálne. Ale film musí fungovať najme smerom k divákovi – a s tým má fornayovký killer tak trochu problém.

Na internete sa objavil názor, že ide o doteraz najlepší slovenský film tretieho tisícročia, rovnako s oprávnenými  pochybnosťami, ale aj s nutnosťou vybudovania skutočne zmysluplnej dramaturgie. Mira Fornay má dobrý vkus, vie budovať atmosféru, avšak nejasná  ostala logika prostredia a vzťahov medzi postavami, ktoré je divák zvyknutý vnímať  prostredníctvom vývinu konfliktu. I keď tu ide o jednodňový uzavretý model a surovú autenticitu snímania, model nedopovedané a zámerne zahmleného konca svedčí skôr avantgardnému postoju, než filmu poctivo usilujúceho o divácky záujem.

Mira Fornay je  „renomovaným produktom“ slovenskej filmárskej komunity, s ktorou je familiárne bohate prepletená. I z toho dôvodu je taktiež absolventkou prestížnych anglických a českých filmových škôl. Talentové predpoklady, dokonca šarm, a aj s výraznou dávkou istých osobných predpokladov (na ďalší výrazný posun) autorka nepochybne má.

Gabriel Gröber

 

 

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV