FILMOVÁ RECENZIA: OSAMELOSŤ PRVOČÍSEL, La solitudine dei numeri primi, 2010, 118´

Print Friendly

Osamelosť prvočísel (30.04.2011 – 2012| Gabriel Gröber)
Originálny názov: La solitudine dei numeri primi
Žáner:dráma
Minutáž: 118 minút
Krajina: Taliansko
Rok: 2010
Réžia: Saverio Costanzo
Scenár: Saverio Costanzo podľa románovej predlohy
Kamera: Fabio Cianchetti
 Hudba: Mike PattonHrajú: Alba Rohrwacher, Luca Marinelli, Martina Albano, Arianna Nastro, Tommaso Neri, Isabella Rossellini a ďalší.

Evaluácia: Scenár: 90 %; Casting: 90%; Réžia: 90 %. 

Osamelosť prvočísel (recenzia filmu) / CinemaView

FILM REVIEW The starting point of the film is: the absence of a „normal figure and communication immobility“. But the fateful circumstances of life prevent us from doing so for mysterious reasons – so we are one step behind (like some prime numbers). This universal log-line is the point of the bestseller of almost thirty-year-old Paolo Giordano The Loneliness of Prime Numbers (more than a million copies sold in Italy alone) – a novel that is currently being translated into 36 languages. According to this model, director Saverio Constanzo created his third feature film, which they selected last year for the competition section of A’s Venice – in the category for the prestigious Golden Lion statue at the 67th Venice Film Festival. The young protagonists of the story are Mattio and Alice, a severely traumatized couple representing the social world of the upper middle class of the Italian city of Turin. They meet in the hallway of the school. Both are the subject of adolescent teasing bordering on his image of an outsider and bullying – which is served with the age forgiveness of „developmental mistakes“. He and she long for being close, and they know it clearly from the beginning. In reality, however, they are not allowed to achieve individual life „life“. A few seconds – a very wrong decision, a loss of judgment and just a „kingdom of nothingness“ for each of the couple. The authors of the film perfectly (de) mythize the superlativity of the world of so-called higher circles and the popular mythology about idyllic carefree essential childhood. Instead of taking his retarded sibling to a birthday party, Mattio orders his younger sister to stay in the carousel park out of calculation (and out of shame for family imperfections). He goes away to have fun at the party and does not feel at all that there will be a burst of clouds outside. But she will never see her sister again and get rid of this trauma. Similarly, his classmate Alice urinates as a result of a hard upbringing, which becomes fatal for her at a school ski race, where they stray from the route – resulting in a crippling with lifelong consequences (she remains on her right foot). The film is an inspiring metaphor about the complexity of love relationships. But at the same time, a study of the causes of a fateful impossibility of protagonist rapprochement (remotely recalls the novel Ľahostajní (1929) – the famous classical work by A. Moravia). Side motives are no less interesting. Alice’s father is acquitted of excruciating guilt for the child’s misfortune. Alice’s boss has the trauma of unfulfilled fatherhood. Matti’s mother cannot forgive the child and love him with biased love. Matt’s classmate Dennis has unfulfilled homosexual ambitions. Alice’s maid Soledad is forced to exist without a past in a culturally foreign country for her. The typification of the global epoch of the postmodern world (contemporary real Turin’s upper-class world) can also be felt from the artifact of loneliness expressed in the film.
Casting, realization and performances in all main and secondary tasks are extraordinary and non-stylized. They create an original modernist film mise-en-scène. Fabio Cianchetti’s artistically perceptive camera creates an impressive but naturally informal visual of lights and shadows. Technically and moody flawless. The musical dramaturgy of Mike Patton’s original music is unobtrusive – but when something can be blamed on the film – it is this component that often works for a more educated viewer with a kind of austere contribution to certainty. Not to mention that the film also surprisingly acts as a free replica of David Lynch’s unforgettable style, which is greatly enhanced by the presence of Isabella Rossellini (Adele), Lynch’s court actress. The loneliness of prime numbers will soon come to theaters. It will probably belong to the unrejected material of every honest film club player. In addition, the film will probably not spoil the taste of even less snobbish, socially receptive viewers. The film was seen in the Slovak preview as a Bratislava surprise at Febiofest. We highly recommend the film for all opinion categories (the widest audience). It should happen quite exceptionally, but our verdict will not contradict the elite film quality of the products of the Venice Film Festival competition, as well as the truly exceptionally stylish charge of this work.

FILMOVÁ RECENZIA  Východiskom filmu je: absencia „normálnej postavy a komunikačná nehybnosť“. Ale osudové okolnosti žitia nám v tom bránia zo záhadných dôvodov – sme teda o krok vzadu (ako niektoré prvočísla). Tento univerzálny log-line je pointou bestselleru takmer tridsaťročného Paola Giordana Osamelosť prvočísel (viac než milión predaných výtlačkov len v Taliansku) – románu, ktorý je v súčasnosti preložený do 36 jazykov. Režisér Saverio Constanzo podľa tejto predlohy vytvoril svoj tretí celovečerný film, ktorý vybrali v minulom roku do súťažnej sekcie áčkových Benátok – teda v kategórii o prestížnu sošku Golden Lion na 67. ročníku benátskeho filmového festivalu. Mladými protagonistami príbehu sú Mattio a Alice, ťažko traumatizovaná dvojica reprezentujúca spoločenský svet vyššej strednej triedy talianskeho mesta Turín. Zoznamujú sa na chodbe školy. Obaja sú predmetom pubertálneho škádlenia hraničiaceho s jeho obrazom outsidera a šikany – ktorá je podaná s vekovým odpúšťaním si „vývinových chýb“. On i ona túžia po bytostnej blízkosti a od počiatku to jasne vedia. Reálne im však to individuálne životné „ide“ nie je dovolené dosiahnuť. Pár sekúnd – veľmi chybné rozhodnutie, strata úsudku a už iba „kráľovstvo ničoty“ pre každého z dvojice. Autori filmu dokonale (de)mýtizujú superlatívnosť sveta takzvaných vyšších kruhov i populárne mytológie o idylicky bezstarostnom bytostnom detstve. Mattio namiesto toho, aby vzal svojho retardovaného súrodenca na oslavu narodenín, z vypočítavosti (i z hanby za rodinnú nedokonalosť) prikáže mladšej sestre zostať v parku pri kolotočoch. Sám sa odchádza baviť na žúr a vôbec nevníma, že vonku nastane prietrž mračien. Ale sestru už neskôr nikdy neuvidí a tejto traumy sa nezbaví. Obdobne jeho spolužiačka Alice sa ako následok tvrdej výchovy pomočuje, čo sa jej stane osudným na školských lyžiarskych pretekoch, kde sa vzdiali z trasy – čoho následkom je zmrzačenie s doživotnými následkami (ostáva krívať na pravú nohu). Film je inšpirujúcou metaforou o komplexnosti ľúbostných vzťahov. Ale súčasne štúdiou príčin akejsi osudovej nemožnosti protagonistického zbližovania sa (vzdialene pripomína novelu Ľahostajní (1929) – slávne klasické dielo A. Moraviu). Vedľajšie dejové motívy sú nemenej zaujímavé. Alicin otec sa zbavuje mučivej viny za nešťastie dieťaťa. Alicin šéf má traumu z nenaplneného otcovstva. Mattiova matka nedokáže odpustiť dieťaťu a milovať ho neobjektívnou láskou. Mattiov spolužiak Dennis má nenaplnené homosexuálne ambície. Alicina chyžná Soledad je nútená existovať bez minulosti v pre ňu kultúrne cudzej krajine. Z filmom vyjadreného artefaktu osamelosti je cítiť aj typizácia globálnej epochy postmoderného sveta (súčasný reálny turínsky upper-class svet).
Casting, realizácia i výkony vo všetkých hlavných i vedľajších úlohách sú mimoriadne a neštylizované. Vytvárajú originálne modernistickú filmovú mizanscénu. Výtvarne vnímavá kamera Fabio Cianchetti utvára pôsobivý, ale prirodzene neformálny vizuál svetiel a tieňov. Technicky i náladovo bezchybný. Hudobná dramaturgia pôvodnej hudby Mike Pattona je nevtieravá – avšak, keď možno filmu niečo vyčítať – je to práve táto zložka, ktorá na poučenejšieho diváka veľakrát funguje akýmsi strohým vkladom na istotu. Nemožno nepripomenúť, že film prekvapujúco pôsobí aj ako voľná replika nezabudnuteľného štýlu Davida Lyncha, čo umocňuje do veľkej miery aj prítomnosť Isabelly Rossellini (Adele), Lynchovej dvornej herečky. Osamelosť prvočísel čoskoro snáď príde do kín. Bude pravdepodobne patriť k neodmietanému  materiálu každého poctivého filmového klubistu. Navyše film zrejme nepokazí vkus ani menej snobským, sociálne vnímavým divákom. Film bol zhliadnutý v slovenskej predpremiére ako bratislavské prekvapenie Febiofestu. Snímku veľmi vrelo odporúčame pre všetky názorové kategórie (najširšie divácke spektrum). Malo by sa to stávať dosť výnimočne, ale náš verdikt neprotirečí elitnej filmárskej kvalite produktov súťaže benátskeho filmového festivalu aj skutočne mimoriadne štýlovému náboju tohto diela.

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV