RECENZIA: OSAMELOSŤ PRVOČÍSEL

Print Friendly

Osamelosť prvočísel (30.04.2011 – 2012| Gabriel Gröber)
Originálny názov: La solitudine dei numeri primi
Žáner:dráma
Minutáž: 118 minút
Krajina: Taliansko
Rok: 2010
Réžia: Saverio Costanzo
Scenár: Saverio Costanzo podľa románovej predlohy
Kamera: Fabio Cianchetti
 Hudba: Mike PattonHrajú: Alba Rohrwacher, Luca Marinelli, Martina Albano, Arianna Nastro, Tommaso Neri, Isabella Rossellini a ďalší.

Evaluácia: Scenár: 90 %; Casting: 90%; Réžia: 90 %. 

 Východiskom filmu je: absencia „normálnej postavy a komunikačná nehybnosť“. Ale osudové okolnosti žitia nám v tom bránia zo záhadných dôvodov – sme teda o krok vzadu (ako niektoré prvočísla). Tento univerzálny log-line je pointou bestselleru takmer tridsaťročného Paola Giordana Osamelosť prvočísel (viac než milión predaných výtlačkov len v Taliansku) – románu, ktorý je v súčasnosti preložený do 36 jazykov. Režisér Saverio Constanzo podľa tejto predlohy vytvoril svoj tretí celovečerný film, ktorý vybrali v minulom roku do súťažnej sekcie áčkových Benátok – teda v kategórii o prestížnu sošku Golden Lion na 67. ročníku benátskeho filmového festivalu. Mladými protagonistami príbehu sú Mattio a Alice, ťažko traumatizovaná dvojica reprezentujúca spoločenský svet vyššej strednej triedy talianskeho mesta Turín. Zoznamujú sa na chodbe školy. Obaja sú predmetom pubertálneho škádlenia hraničiaceho s jeho obrazom outsidera a šikany – ktorá je podaná s vekovým odpúšťaním si „vývinových chýb“. On i ona túžia po bytostnej blízkosti a od počiatku to jasne vedia. Reálne im však to individuálne životné „ide“ nie je dovolené dosiahnuť. Pár sekúnd – veľmi chybné rozhodnutie, strata úsudku a už iba „kráľovstvo ničoty“ pre každého z dvojice. Autori filmu dokonale (de)mýtizujú superlatívnosť sveta takzvaných vyšších kruhov i populárne mytológie o idylicky bezstarostnom bytostnom detstve. Mattio namiesto toho, aby vzal svojho retardovaného súrodenca na oslavu narodenín, z vypočítavosti (i z hanby za rodinnú nedokonalosť) prikáže mladšej sestre zostať v parku pri kolotočoch. Sám sa odchádza baviť na žúr a vôbec nevníma, že vonku nastane prietrž mračien. Ale sestru už neskôr nikdy neuvidí a tejto traumy sa nezbaví. Obdobne jeho spolužiačka Alice sa ako následok tvrdej výchovy pomočuje, čo sa jej stane osudným na školských lyžiarskych pretekoch, kde sa vzdiali z trasy – čoho následkom je zmrzačenie s doživotnými následkami (ostáva krívať na pravú nohu). Film je inšpirujúcou metaforou o komplexnosti ľúbostných vzťahov. Ale súčasne štúdiou príčin akejsi osudovej nemožnosti protagonistického zbližovania sa (vzdialene pripomína novelu Ľahostajní (1929) – slávne klasické dielo A. Moraviu). Vedľajšie dejové motívy sú nemenej zaujímavé. Alicin otec sa zbavuje mučivej viny za nešťastie dieťaťa. Alicin šéf má traumu z nenaplneného otcovstva. Mattiova matka nedokáže odpustiť dieťaťu a milovať ho neobjektívnou láskou. Mattiov spolužiak Dennis má nenaplnené homosexuálne ambície. Alicina chyžná Soledad je nútená existovať bez minulosti v pre ňu kultúrne cudzej krajine. Z filmom vyjadreného artefaktu osamelosti je cítiť aj typizácia globálnej epochy postmoderného sveta (súčasný reálny turínsky upper-class svet).
Casting, realizácia i výkony vo všetkých hlavných i vedľajších úlohách sú mimoriadne a neštylizované. Vytvárajú originálne modernistickú filmovú mizanscénu. Výtvarne vnímavá kamera Fabio Cianchetti utvára pôsobivý, ale prirodzene neformálny vizuál svetiel a tieňov. Technicky i náladovo bezchybný. Hudobná dramaturgia pôvodnej hudby Mike Pattona je nevtieravá – avšak, keď možno filmu niečo vyčítať – je to práve táto zložka, ktorá na poučenejšieho diváka veľakrát funguje akýmsi strohým vkladom na istotu. Nemožno nepripomenúť, že film prekvapujúco pôsobí aj ako voľná replika nezabudnuteľného štýlu Davida Lyncha, čo umocňuje do veľkej miery aj prítomnosť Isabelly Rossellini (Adele), Lynchovej dvornej herečky. Osamelosť prvočísel čoskoro snáď príde do kín. Bude pravdepodobne patriť k neodmietanému  materiálu každého poctivého filmového klubistu. Navyše film zrejme nepokazí vkus ani menej snobským, sociálne vnímavým divákom. Film bol zhliadnutý v slovenskej predpremiére ako bratislavské prekvapenie Febiofestu. Snímku veľmi vrelo odporúčame pre všetky názorové kategórie (najširšie divácke spektrum). Malo by sa to stávať dosť výnimočne, ale náš verdikt neprotirečí elitnej filmárskej kvalite produktov súťaže benátskeho filmového festivalu aj skutočne mimoriadne štýlovému náboju tohto diela.

You can leave a response, or trackback from your own site.

Leave a Reply

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV