Filmová recenzia: Dievča

Print Friendly

Titul: Dievča, Belgicko, 2018, 105´

Réžia: Lukas Dhont

Synopsis: Lara je  budúca žena  narodená s mužskou identitou, a ktorá sa  v pubertálnom veku  genderovo  transformuje  pomocou  hormonálnych a chirurgických  zásahov.  Mladá žena  študuje na  baletnej škole, ktorá je náročná pre jej osobný i  umelecký  život.

MOVIE REVIEW

Obsahovo špecifická snímka belgických autorov  a  ani nie tridsaťročného  belgického  režiséra Lukas Dhonta (ako objav roku a mladý európsky talent),  je reflexiou  osobne vymedzenej  témy  transgenderovej  transformácie   z  pozície  skoro ideálnej  konštelácie pre životnú zmenu,  a nie  pre  zdôrazňovanie  konfrontácie  s aktuálnym  prostredím.

Hlavným  hnacím motorom  Lary  je sám jej vnútorný svet, avšak len explicitne a naturalisticky podaný, so  silnou  túžbou,  ktorej sa nič nemôže postaviť.

Film  Dievča  sa stretá s veľmi kritickou reakciou  z  aktuálneho  transgenderového prostredia, ktoré  obsahovú  i  umeleckú formu  projektu vyložene odmietajú ako veľmi vágnu.   Dôvodom je  najmä nízka psychologická empatia  do psychológie problematiky.  Ani vzťahy v rámci rodinného súkolia dospievajúcej Lary nejdú vymedzeným ponorom, či analýzou do hĺbky.

Napríklad  chýba  podrobnejšie rozvedenie  vzťahu s mladším, šesťročným bratom Milom.  Lare a Milovi chýba  matka.   Autori  sa sústreďujú  na  obraz   situácií  s vonkajším zjednodušovaním  fyzickej driny v balete, či  taktiež sa  koncentrujú na  naturalistickú  prezentáciu  zakrvavených  baletných špičiek počas scénického drilu.  Fenomén a symbol  zrkadla  je  naopak  jedinou hmatateľnou  ilustráciou   pocitov  a  špecifického   boja  s  dysforiou, kde ide o nesúlad  vnímania  duše a tela  pri  trans  jedincoch.

Autori  postupovali veľmi voľne, bez skutočného vnoru do komunity, a navyše  si vybrali dosť drastické riešenie záverečného  problému hrdinky, čiže fakt,  že  si  zúfalá dospievajúci jedinec  si  zo zúfalstva  vytrhne mužský rozmnožovací orgán,  je  značne  špekulatívne.  Vo finále príbehu  väčšina cieľového publika  toto vníma  ako efekt šokovania  za každú cenu.

Obrovskou  výhradou je aj odborná stránka problému, pretože samotný  finálny  zúfalý čin hrdinky – fakticky  po medicínskej stránke  priamo znemožňuje  úspešný priebeh  operačného zákroku, ale taktiež  aj bezproblémovú  ďalšiu vytúženú  aktivitu Lary, vrátane operácie a zdravotne plnohodnotnejšej  existencie.  Filmové dielo o  špecificky vymedzenej  bludnej  a skratovej pointe  – z odbornej stránky  skutočne  nepochopiteľne mlčí, čo je súčasne neetické a odborne veľmi, veľmi vágne.

Lara  belgických autorov  a  režiséra Lukasa Dhonta  sa  ako dievča v chlapskom tele  napokon  nestane ani telesne a ani duševne  tým, čo si tak  urputne predsavzala. Opustí baletnú školu,  ba všetko je naopak, a  to aj  bez formálneho klišéovitého  vzdoru okolia a spoločenského súhlasu či protestu.

Paradoxne len veľmi málo ľudí  z publika môže  na základe indícií tvorcov a deja  filmu  pochopiť, že pointou príbehu je takáto krutá osobná  tragédia pre mladú experimentujúcu bytosť, i keď téma je sama o sebe emotívne príťažlivo prerozprávaná.

Hodnotenie: 50 % 

Filmová recenzia: Hovory s TGM

Print Friendly

Titul:_Hovory s TGM
Talks with TGM
Česko, 2018, 80´

Réžia: Jakub Červenka
Scenár: Pavel Kosatík
Kamera: Jan Malíř
Hrajú: Jan Budař, Martin Huba
Producent: Jakub Červenka
Kostýmy: Katarína Štrbová-Bieliková

Synopsis

Hovory s TGM vás vychádzkovým tempom, bez vyložene rušivých momentov a snahy o veľkú drámu sprevádzajú  myšlienkovým svetom prvého československého prezidenta. Rozprávanie smeruje hlavne do minulosti  prezidenta  Masaryka  i  novinára  Čapka, ktoré  sú dôležité pre pochopenie toho, kam dospeli.

MOVIE  REVIEW

Vďaka pomerne  dobrému režijnému vedeniu  Martina Hubu a Jana Budaře, ale veľakrát  technicky i kreatívne  otáznej kamere  Jana Malíře,   čo  malo byť akademickým formátom s farbami, pripomínajúcimi staršie  kolorované pohľadnice,  tento projekt plynie, a je čímsi ako historická artová rekonštrukcia, za zvláštnych podmienok.

Jan  Masaryk  komentuje  Čapkove pasáže z knihy, ktoré sú  ako korektúra pred tlačou, a  český novinár  na ne reaguje  i keď s veľkou zmesou záhadnosti  ako na novú  a práve rodiacu  sa realitu,  čo  výpoveď projektu  transponuje  do  akejsi  nadreálnej roviny mimočasia.  Všetko je pritom  umelecká nadsádzka a má mizivú faktografickú úroveň,  pretože skutočný historický  prezident  a  zakladateľ Československej republiky  Jan  Masaryk  mal presne obrátený charakter,  typický  introvertnosťou  a bohatou vnútornou symbolikou  vnímavého publika.

Rozhodne  Masaryk   nebol ani  narátorom,  ani  vypointovaným zabávačom,  či tvrdohlavým  učiteľom  s autoritou,  jednajúcim  v sebastredných monológoch,  s rozpitvávaním osobných citov, poblúznenia láskou,  i  nelichotivých či záludných  životných  prešľapov a omylov. Veľká škoda  obmedzených  možností  výpravy v segmente ultra light low budget,  pretože vznikla  napokon  len  minimalistická artovka s dvomi  hereckými tvárami, a takmer bez rozpočtu, a zrejme len pre klubových divákov.

Filmové  rozprávanie  na  teatrálnej i  čiastočne aj rozhlasovej  dramaturgii   je  technicky i dejovo  bez zádrhov a protirečení.  Ústredný  príbeh  neharmonickej  a generačne  naväzujúcej dvojice  je logický  a nenudí, i keď dej, konflikty a zápletka  sú  v značne riedkom  deji   takmer  nulové.

Nadhodené otázky  s minimálnou  patinou  realistickej  česko-slovenskej  histórie  a politiky,  však  do konca snímky ostávajú  tam kde ich postavili, a bez odpovede.

Zaujímavú  a dosť  nekontextuálnu dramaturgickú neukotvenosť a bezdejovosť  vyvažujú vynikajúce výkony v hlavných roliach, čo je hlavným dôvodom, prečo si film pozrieť na veľkom plátne.

Hodnotenie: 50 % 

Filmová recenzia: Nedotknuteľní / The Upside

Print Friendly

 

 

Titul: Nedoknuteľní  /  The Upside, USA, 2018, 125´

Réžia: Neil Burger
Scenár: Jon Hartmere
Kamera: Stuart Dryburgh
Strih: Naomi Geraghty
Hudba: Rob Simonsen
Hrajú: Kevin Hart, Bryan Cranston, Nicole Kidman, Aja Naomi King, Jahi Di´Allo Winston, Genevieve Angelson, Golshiteh Farahani, Tate Donovan, Julianna Margulies, Suzanne Savoy, Michael Quinlan a ďalší
Distribúcia: Bontonfilm v SR: 14. februára 2019

Synopsis

Dvojica ochrnutého milionára  a bývalého kriminálnika sa dá dohromady, i keď  ani  jeden z nich nemá budúcnosť, napriek tomu si možno len ťažko predstaviť heterogénnejších dvojicu.

MOVIE   REVIEW

Sympatický ale povahove taktiež  konfliktný milionár Phillipe  je  z  nóbl prostredia, s dobrým vzdelaním, a vášňou pre umenie. Nešťastná udalosť počas paraglidingu  mu však urobí škrt cez rozpočet,  a napriek značnému bohatstvu  ostane  ochrnutý  a súčasne  pripútaný na vozík.  Osud  ho však spojí  pri hľadaní osobného asistenta  s  obdobne  osudovo  ťažko poznačeným  černošským mladíkom  Drissom, ktorý  je  z kriminálnickej rodiny a z  predmestia.

Čerstvo prepustený väzeň  má inak   komplikácie v svojom životopise  a v nedôvere  k názorom  personalistov zmeniť ich predpojatia  pri  získavaní  práce.  Manká by sme našli  aj v  získavaní  rešpektu  vo  vlastnej  rodine, keďže  má finančné problémy.  Nešťastný  Phillipe  si  na konkurze  pre post ošetrovateľa  vyberie živelného chlapíka  Drissa, čo môže byť  krok zo  zúfalej  nudy,  či sofistikované  „mlženie  suicidálnych sklonov“.

Nuž a filmový príbeh, voľne inšpirovaný  skutočnými udalosťami  ponúka špecificky emočne  dojemný,  nečakane  zábavný,  a  pre citlivé duše aj neuveriteľne silný zážitok. Veď kto by chcel dobrovoľne byť  v koži  jedného z  protagonistov?

Chémia medzi dvomi odlišnými  „hrdinovskými  protipólmi“ funguje.  Filmová skladačka postáv, režijné vedenie  hercov,  hudba, výber scénických elementov, práca kameramana, a všetky ďalšie profesné komponenty  sú  v  hollywoodskom nadštandarde, takže cieľová  skupina publika  multiplexov  môže  očakávať  skutočne zaujímavý divácky zážitok.

Tvorcovia  projektu  vybalancovali   smutný príbeh o handikepovanom človeku, drámu, i  tragikomediálne prieniky.  Všetky detaily  hodnotenia  platia  napriek faktu, že  tento projekt je vlastne pandantom, či  remakeom pôvodného francúzskeho produkčného originálu (2011), a to na skutočne americký  a  globálny  spôsob: movie  pobaví, poučí, i dojme.

Hodnotenie: 65 %   

 

Filmová recenzia: Striedavá starostlivosť, Jusqu’a la garde

Print Friendly

Titul: Striedavá starostlivosť, Francúzsko, 2017, 93´
Genre: sociálno psychologická dráma
Scenár a réžia: Xavier Legrand
Kamera: Nathalie Durand
Strih: Yorgos Lamprinos
Hrajú: Léa Drucker, Denis Ménochet, Thomas Gioria, Mathilde Auneveux, Florence Janas, Sophie Pincemaille, Jenny Bellay, Jean-Marie Winling, Jean-Claude Leguay, Julien Lucas, Saadia Bentaieb, Coralie Russier, Elisa Perry, Martihe Schambacher a ďalší
Distribúcia: ASFK od 7. 2. 2019

SYNOPSIS

Dramatický príbeh rozpadu manželstva a následný boj o opatrovníctvo, uprostred ktorého stojí dvanásťročný syn

MOVIE REVIEW

Francúzsky herec, scenárista a režisér Xavier Legrand  nakrútil túto snímku ako svoj autorský režijný debut.   V príncípe konkrétnejšie  rozvinul  príbeh vlastného  krátkometrážneho filmu  Než o všetko prídeme (2013). Tento  film  získal Cézara  i nomináciu na Oscara.

Miriam a Antoine Bessonovci sa rozvádzajú. Miriam sa snaží získať syna Juliena do osobnej starostlivosti, aby ho ochránila pred otcom, o ktorom je preukázané   že je násilnícky.  Avšak Antoine sa snaží  vžívať  do pozície a role  znevýhodňovaného  otca,  voči ktorému akoby sa všetci spikli.  Vrátane sudkyne, ktorá má o všetkom rozhodnúť.

Ich dieťa  Julien  je  nielen  rukojemníkom  rozrastajúcich sa  konfliktov, rozporov a dokonca aj akejsi  psychologickej vojny  medzi  rodičmi, ale  sám je  aj  zdrojom  všetkého  napätia, a  v princípe svojím konaním  ešte viac  zhoršuje  svoju krehkú pozíciu.

Otec Antoine Besson  veľmi usiluje, až prosí o to, aby sa synom mohol tráviť niektoré voľné víkendy.  Publikum  však  môže ľahko nadobudnúť dojem, že vystresovaná, frustrovaná a pomstychtivá matka si cez dieťa len vybavuje účty s Antoinom, keď mu bráni sa s ním stýkať.

Podobne je na tom aj sudkyňa. Má síce pred sebou  emočne protichodné  výpovede matky,  tvrdenia  staršej dcéry i syna, že otec   pôvodnú rodinnú bunku   a deti  obsentatívne pozoruje,  syna  hrubým spôsobom varuje  a voči  svojmu  nezvládateľne  pubertiackemu dieťaťu, ktorému hrozí nežiaduce tehotenstvo siahne aj k agresii, ale nepozná rodinnú históriu Bessonových.  Súdna moc netuší,  či nie sú  dôkazy  proti hlave rodiny  zmanipulované.  Ale ktovie, záleží aj na inteligencii diváka, či viere o možnosti zmeny vzťahu  a  kompromisoch.

Francúzsky debut  je  napínavou, dynamickou  a  sofistikovanou  sociálnou štúdiou nefunkčného krízového stavu manželstva, v ktorom trpia priamo i nepriamo vzťahy k dieťaťu. Projekt  má  veľmi  dobrý scenár, ktorý je zrejme skutočne  odpozorovanou témou  z reality žitia.

Vďaka za  nelineárne postavy  a prirodzene civilné vedenie ústredných charakterov, akoby  z  aktuálneho života,  čo robí snímku hodnú festivalového prostredia, ale taktiež  i  pre klubové  publikum.

Hodnotenie:  65 – 70 %

Ocenenia:  Strieborným levom na MFF v Benátkach a Cenou divákov na MFF v San Sebastiáne.

Filmová recenzia: Stretnutia v Time of Eve

Print Friendly

Titul: Stretnutia v Time of Eve, Japonsko, 2010, 107´
Réžia:
 Jasuhiro Jošiura
Hrajú: Kendži Nodžima, Mijuki Sawaširo, Miki Itó

SYNOPSIS

V blízkej budúcnosti, dlho po vzniku pracovných robotov a krátko po stvorení androidov, sa  robotické  politbyro vyslovilo,  že  človek musí  konať  rezervovane  voči  elektronickým spotrebičom, androidom a umelej inteligencii, i  keď zdanie  a emočnosť komunikácie  láka na scestie.

MOVIE REVIEW

Tínedžer  Rikuo  bol  vychovávaný tak, aby s androidmi jednal ako s neživými nástrojmi a nemýlil si ich  s  ľudskými  bytosťami. Jedného dňa však nájde nejasný záznam v denníku  domáceho robota Sammyho. Súčasne  nachádza  zaujímavú  kaviareň, v ktorej  nerobia  rozdiely medzi robotmi a  ľuďmi, i keď to odporuje trom zákonom robotiky, ktoré sú etickou normou pre všetkých.

Animované  neúplné  bottle-movie, ktoré plynie  v pomalom tempe, a  v značne nadnesenej časovej dĺžke, sa  odohráva  v klubovej chránenej zóne,  kde čiastočne prestávajú platiť všeobecné zákony robotiky.

Filmový dej  je  postavený  na dialógových ping-pongoch  v klube pre umelú  inteligenciu  TIME OF  EVE , ale divák nevie nič o jeho účele, histórii a ani o  budúcom  význame.   Inak  roztomilá,  miestami značne pomalá  animácia, i nadhodené sci-fi výzvy – medzi svetom živých bytostí, umelou inteligenciou, a robotmi.

Zápletka i dej  majú  mnoho logických chýb, najmä  nemajú jasné východisko ani dobre vymedzenú otázku, takže projekt je skôr estetickým cvičením  tvorcov,  a  zaujímavou audiovizálnou  esejou o dobe, ktorá sa na nás zo všetkých strán tlačí.

Budú sa  smieť venovať  roboty a androidy  vo voľnom  čase  priateľstve, láske, či rodiť deti a mať rodinu ako my všetci?  Navonok nezmyselná otázka je načrtnutá zľahka i v tejto snímke.

Japonský animovaný projekt je však  zatiaľ kvalitou i profesijne  úplne inde, než projekty silných hollywoodskych štúdií.

Evaluácia – film critic:  60 % 

Filmová recenzia: Farby života, Indori

Print Friendly

Titul: Farby života, Indori, Japonsko, 1912

Réžia: Osamu Minorikawa

Hrajú: Kazuko Jošijuki, Džunko Fudži, Mie Nakao

SYNOPSIS

Film o obchodnom úspechu trojice senioriek založený na pravdivom príbehu.

MOVIE REVIEW 

Trojica   japonských babičiek  sa  pozná od detstva, a akosi všetci priľnuli k ťažkým prírodným podmienkam a poľnophospodárskej obžive v horskej oblasti prefektúry Tokušima.  Jedného dňa sa rozhodnú  presadiť svoj  starecký apetít  a vôľu čosi urobiť  v  podnikaní, i keď sú v dôchodkovom veku.   Predmetom   netypického   obchodu  sú   prírodné  dekorácie  pre gastroprodukry ako listy stromov,  kvetín,  a podobne.

Okolie   starším hrdinkám  statočne dáva polená pod nohy, a oni veľakrát musia začínať takmer od nuly, a znova.  Forma filmu však nedáva publiku osobitejšieho poznania, len stredná hĺbka ponoru do postáv, s takmer jediným typom hrdinu, spovedaním sa na kameru, a typicky japonskému priznávaniu sa k vlastnej vine a zlým skutkom.

Žáner filmu je melacholická dramatizačná  satira na rozhraní so žánrom telenovely snímanej filmovým spôsobom, avšak s príznačnou nasládlou romantizujúcou atmosférou, pri každej  epickej  rozpomienke na minulosť, či  vnútornom monológu deja, ktorý je viac televíznym  produktom a divadlom, než filmom pre festivalového diváka, zvyklého na globálnu dynamiku, motivácie a protikladné charaktery.

Štýl  audiovizuálnej snímky  vsadil po pomalé a retardujúce tempo, minimálne objasňovanie motivácie, a opis skôr prírodných scenérií a tradičného japonského vidieka v idylických polohách.

Žiaľ okrem vzácneho japonského koloritu,  film nehovorí nič podstatné o aktuálnom generačne a industriálne komplikovanom Japonsku, či oblasti Ázie, z ktorej príbeh pochádza.

Technická kvalita kamery, výber a pestrosť lokalít, spolu so značne  naduženou a nekomplikovanou hudobnou dramaturgiou, ktorá istí emociálne reakcie diváka, nevyvoláva reakcie na úrovni  súčasných potrieb publika a nášho  určite značne náročného klubového diváka.

Hodnotenie: 55 % 

 

Filmová recenzia: Rodinný kurz prežitia, Survival Family, Sabaibaru famirî

Print Friendly

Titul:  Rodinný kurz prežitia, Survival Family, Japonsko, 2017, 117´
Scenár a réžia
: Šinobu Jaguči

Kamera: Jišihito Kasai
Hrajú: Fumijo Kohinata, Eri Fukacu, Júki Izumisawa

NOTICKA   

V hlavnej úlohe japonskej snímky  je  rodina,  ktorá sa jedného dňa, rovnako ako celé jej okolie, musí vysporiadať s tým, že naraz všetko, čo fungovalo na báze elektrickej energie, prestalo fungovať.

MOVIE  REVIEW

Tento film  je presne príkladom  ako  lokálna televízna téma  s dobre obsadzovanými hercami,  s  jednoduchým  apelom na  váženie si svojských kultúrnych výdobytkov môže pri precení síl aj nevyjsť.   Všetky  pozitívne mediálne ambície  však   môže znehodnotiť zásadnejšia požiadavka filmu  zabávať taktiež celú rodinu, a to silovo absurdným, a málo kontextovým humorom, čo vychádza na černo-úsmevnú  prázdnotu, namiesto úprimnej smiešnosti akcií.

Navyše pri  malých prostriedkoch a  štandardných  národnostných ambíciách.  Nuž   môže  skončiť  aj  na samom začiatku  a  vo vzduchoprázdne.

Žánrové určenie snímky  ako „komediálny triler“  rozhodne  klame telom, a je to tak aj  zdá sa, že  zlým scenárom,  kde skutočná komika situácií tlačí  obzvlášť  na pílu a  vonkajšok situácií.

Príbeh je síce značne  mysteriálny,  ale  bez prirodzenosti, logiky a  napokon aj životnejších  emócií.    Nepomôže ani prítomnosť   „protagonickej  marketingovej  všehochuti  mladých i starých„, a ani  dôraz na japonský  sedliacky rozum, či  akoby mimochodom  srandičky z  japonskej  veľkomestskej  nóblesy.

Najmarkantnejšou umeleckou,  či akousi pridanou hodnotou  tohto kvázi postapokaliptického varovného projektu  v televízáckom garde  je  vcelku  „hviezdne  obsadenie“  v  Japonsku  populárnymi hviezdami.  Ústredné herecké kvarteto  akejsi rodinky na ceste za deduškom/rybárom, sa objavuje   v mnohých japonských komediálnych  snímkach už veľmi dlhú dobu.

Interpretačné  výkony  týchto  síce charizmatických  hereckých hviezd  sú  si  podobné ako vajce vajcu: podobné  afekty, cholerické výbuchy, či  rodikárske  gagy  a  široké  grimasyy

Žiaľ tu ich  vcelku štandardné herecké  majstrovstvo  nestačí na  fádny a dosť neurčito vymedzený  scenár,  s  nepravdepodobným a súčasne aj  nelogickým  dejom.

Medzinárodné publikum sleduje ako sa chytajú a zabíjajú japonské prasatá, ako psia svorka napadne rodinku,  či absurdnú úlohu  ako  prebrodiť  za dažďa  divokú rieku na plti so štyrmi bicyklami, a zásobou údených prasiat.

Vo finále sa smejeme nad starobylým  parným rušňom  so  sadzami. Ido o situáciu,  ktorú pri prechode tunelom vykoná nedomyslená  okolnosť, že cestujúci nezatiahli včas okenné otvory, a zrazu sú všetci čierni ako kominári.

Japonský projekt  je  formou  nedomyslená  kvázi komédia, ktorá nemá ani to zásadné:  jasný autorský zámer.  Je tu  pramálo aj toho prisľúbeného  komického materiálu.

Myslíme si,  že zaradeniu filmu do  „reprezentačnej prehliadky japonského filmu“   bol  hrubý  dramaturgický  i marketingový  omyl,  pretože japonská kinematografia  má iné, artovejšie,  a  skutočne  vyzrelé  projekty.

Hodnotenie: 45 %

Februárová prehliadka japonskej kultúry v bratislavskom kine Lumiére, 2019 

Filmová recenzia: McQueen

Print Friendly

Titul: McQueen

Genre: oslavný dokumentárny film o módnej legende

Scenár a réžia: Ian Bonhôte, Peter Ettedgui
Hudba: Michael Nyman
Osobnosti a charaktery v dokumentárnom filme: Bernard Arnault, Joseph Bennett, Detmar Blow
Krajina: Veľká Británia, 2018, 111´

NOTICKA

Príbeh Alexandra McQueena je moderný, no  tento projekt je aj  trochu gotická rozprávka o obyčajnom chlapcovi z robotníckeho východného Londýna, ktorý i keď bol spútaný  vlastnými  démonmi, sa stal globálnou hviezdou módneho návrhárstva.

Keď je skvelý námet, máte silný príbeh i obrázky, ktorými ho podporiť, potom je podľa môjho názoru dokument lepšie ako hraný film, napísal  jeho režisér  a  tvorca  pre britský Guardian Bonhôte.

cZ: „Moje přehlídky jsou o sexu, drogách a rock’n’rollu. Chci dělat rozruch a působit husí kůži. Chci infarkty, chci záchranky.

[Motto McQueena]

MOVIE REVIEW

Režisérske duo Ian Bonhôte a Peter Ettedgui je autorskou dvojicou,  ktorá  spoloprodukovala  úspešný dokumentárny film  Listen to Me Marlon o Marlon Brandovi.

Autori   filmového projektu   sa  zaujímavo  dramaturgicky  vyskladali  na  dokumentaristický materiál,  pre  vytvorenie  komplexnosti  i napätia, aby tak trochu pripodobnili i svojim autorským prístupom v dokumentárnom oslavnom filme  ducha geniálneho autora módneho štýlu, autora  Alexandra  McQueena.

Motívy jeho života sa preto rozpletajú prostredníctvom šiestich kapitol, ktoré kopírujú jeho najznámejšie prehliadky.

Titul  McQueen sleduje veľmi špecifický život  jedného z najvýznamnejších nových módnych návrhárov,  módneho umelca,  a dnes už  aj  legendy.  Bol osobnosťou, ktorá  v 27 rokoch stála na čele brandu Givenchy, aby  čoskoro na to  debutoval  pod vlastným módnym lebelom Mc Queen.

Snímke sa darí  zachytiť  protikladného  ducha tvorcu, a taktiež spôsob jeho tvorby, samotnej atmosféry  prehliadok. Publiku je určený  kontroverzný  životopis  génia,  s problematickým domácim násilím, sexuálnym zneužívaním vo vlastnej rodine,  zlým a problémovým vzťahom k jeho okoliu,  problému  s  drogami,  i  kráse jeho  originálnych modelov, ktoré šokovali verejnosť a nadchli zástupy celebrít od Lady Gaga po Sarah Jessicu Parker.

Dokument súčasne nahliada do  intímnej a osobnej zóny autora, ktorý nepochybne bol i  vizionárom  s  géniálnym  talentom i režisérom prehliadok.

Napokon  i tak po krátkom žití  podľahol nánosom konfliktného detstva,  drogovým excesom, depresii  i  následkom svojského stresového pracovného štýlu  vo fashion biznise.  Všetkých doslova šokovala jeho sebevražda, v plnom rozlete jeho kreativity.

Škoda, že autori nenašli k téme komplexnejší kľúč, ale i táto snímka je plná excelentne profesijne zhotoveného  materiálu  dokumentárneho filmu. Najmä záver s titulkami je  nepochybne  i  výtvarne špičkový. I keď  materiálu je dosť  a laikovi by sa žiadala možno hlbšia úvaha, či  (do)vysvetlenie niektorých  veľmi  zaujímavých  odborných  tém. Mimoriadna vďaka za skvelú hudobnú dramaturgiu, mäkké svelené efekty, a neučesanú archívnu zmesku zo života autora.

HODNOTENIE: 70 %

Česká premiéra: 6. 9. 2018 (Aerofilms)

 

Filmová recenzia: Favoritka / The Favourite

Print Friendly

Titul: Favoritka / The Favourite 

Genre: absurdná  historická tragikomediálna  fraška

Krajiny: Veľká Británia,  USA, Írsko, 2018, 118´
Réžia: Yorgos Lanthimos
Scenár: Deborah Davisová, Tony McNamara
Účinkujú: Olivia Colmanová, Rachel Weiszová, Emma Stonová, Nicholas Hoult, Joe Alwyn, Mark Gatiss

SYNOPSIS 

Na britských ostrovoch  vládne  kráľovná Anna (Olivia Colman), posledná z rodu Stuartovcov   s   bolestivou dnou, a nie je príliš vzdelaná,  čím sa vystavuje  ako  obeť manipuláciám.  Životnou  oporou  kráľovnej  je lady Sarah (Rachel Weisz), ktorá  za neistú kráľovnú prakticky  vykonáva i  štátnu moc.  Podcenila len svoju sesternicu Abigail (Emma Stone), ktorá na dvor prišla prosiť o prácu slúžky.

MOVIE  REVIEW

Rachel Weiszová, Olivia Colmanová a Emma Stoneová  sú  hrdinkami príbehu  v kostýmovej historickej  dráme, ktorá súťaží  v desiatich oscarových kategóriách, v projekte  výraznej  gréckej  režisérskej osobnosti  so záľubou vo veľmi  bizarných  a  satirických výpovediach, ktoré karikujú mocenské mechanizmy, ľudskú  manipuláciu, i bežné rolové,  životné, genderové,  či generačné  stereotypy.

Yorgos Lathimos  nakrútil  čosi  svojské.   Bežný  divák nikdy nevie,  čo je tu vážne, a  čo  treba chápať  ako  ostrú kariku.

Scenár  a režijné stvárnenie  snímky pôsobia  ironicky, inokedy absurdne, surovo, zvrátene kompilujúco,  halucinačne,  násilne,  či  nechutne otvorene až vulgárne.  Produkčný  apel  logicky  výrazne tlačí  na úsmevnosť témy,  čo však v publiku dostatočne nezarezonuje.

Množstvo  filmových  scén  pôsobí  až  parodicky, čo možno povedať aj o  autorskom štýle či poetike, ktorá sa snaží byť nad vecou a zabávať.  Tento  všeobecne všeobjímajúci  koncepčný  profil však neprijme každý divák, či už  ide o životného  nekomplikovaného  naivku,  zarytého  skeptika, či poučeného  experta.  Nuž musíte pristúpiť  na zvolenú  svojráznu  autorskú hru  a prevrátené  štylistické významy, a to je veľakrát problém.

Kameramanské  nekorektné  obrazové deformácie sa prezentujú nezriedka  aj s problematickou technickou kvalitou obrazu  (mnohočetné rybie oko veľakrát  s panorámou)  a  vyvolávajú  až  dojem pofidérnosti.  Na  opačnej strane  je  dramaturgický pretlak   s   nekorektnosťou  každej  jednotlivej situácie, ktorý  má protiváhu  v  absurdnom  vygradovaní  konfliktu napríklad  aj ako  vzbura proti  aktuálne dominujúcemu hollywoodskemu feminizmu.

Lathimosove mužské charaktery  sú  efébní chcípáci a nadržaní  retarďáci. Jeho   ženské postavy  sú  zvrátené beštie, avšak o triedu výkonnejšie. Tu  síce  dejové  posuny  plynú v suverénnom slede,  ale  dramaturgické schválnosti udierajú do zraku   ako  skrytá silná parodická  absurdnosť  postáv vrátane  genderovej kritičnosti.   Silne  rezonujú  opakované  hudobne-parodické  javy, napríklad  ako  kombinácia J.S. Bacha s  kakofonickým minimalizmom toho istého tónu, pre sláčikové a ďalšie orchestrálne nástroje.

Pozorné publikum  zaujmú  kostýmovo inotajové  nuansy:  kostýmy z čierobielej  džinoviny  s  absurdnými  ornamentami  u  väčšiny postáv.  Do pozornosti publika  sa hlásia  aj niektoré  choreografické  schválnosti  v podobe  akejsi  naivisticky-idiotickej  kariky   napríklad  pri  tanci  šľachticov  na počesť  kráľovnej.   Spomenuté  kreatívne  špecifiká   majú potenciál   veľmi  značne  dolaďovať  celkový  dojem  z  filmu,  veľakrát  i  z pozície inteligentnejšieho diváka.

Favoritka  je  v  globálnom zovšeobecnení  doteraz najkonvenčnějšou snímkou  pôvodom gréckeho režiséra  Jorgosa Lathimosa.  Jeho najnovšie filmové dielo  má  nepochybne  výrazne  provokatívne  výpovedné   prvky, pod ktorým je však  klasický  konzervatívny  naratívny  oblúk.

Sympatická  je  karikatúrna  dichotómia na všetky oblasti.  Muži sú  variantom  efébnych  chcípákov a nadržaných idiotov  a ženy zas manipulatívne zvrátené beštie, avšak o triedu výkonnejšie  v mocenských šachovniciach.

Vďaka za hereckú bravúru:  zábavné  gestá  Emmy Stone versus  strnulá face  Rachel Weisz   keď   dominuje  ústredné  herecké   trio  ako  jednoznačne najsilnejšie  tmeliaci  moment  filmu.

Svojbytne  určené kapitoly  sú  ozvlášnené  neskutočne  drzými výsterelkami. Žiaľ  či  našťastie  aj   bez  akéhokoľvek pátosu  vo  finálnej  katarznej  pointe.  Prelínačky so sedemnástimi králikmi  ako  symbolika  aristokratickej impotencie.

I  keď  paradoxne  túto  vcelku vágnu  hlavičku na klinci  naratívneho prúdenia  by  asi  nepredpokladal  žiaden laický dramaturg.

Evaulácia – film critic – G GROBER: 60 %

Svetová premiéra 30. augusta 2018 na MFF BENÁTKY

Filmová recenzia: Roma / Roma

Print Friendly

Originálny názov: Roma
Scenár, réžia, kamera a produkcia: Alfonso Cuarón
Hrajú: Yalitza Aparicio, Marina de Tavira, Diego Cortina Autrey, Carlos Peralta, Marco Graf, Daniela Demesa, Nancy García García
Žáner: artová sociálna historická dráma (čiernobiely formát, Dolby 7.1)

Krajina pôvodu: Mexiko,135 minút
Premiéra v ČR: 14. december 2018

NOTICKA     Zatiaľ najosobnejší projekt oscarového režiséra a scenáristu Alfonsa Cuaróna (Gravitácia, Potomkovia ľudí, Mexická jazda). Snámka Roma sleduje dievčinu Cleo (Yalitza Aparicio), ktorá pracuje v domácnosti stredostavovskej rodiny v štvrti Roma v Mexico City. Ako v prepracovanom listovej kabelke ženám, ktoré ho vychovali, spomína Cuarón na vlastné detstvo a vytvára živý a precítený portrét domácich konfliktov a spoločenské hierarchie v politickom chaose 70. rokov. (Netflix)

MOVIE   REVIEW

Alfonso Cuarón  je výnimočnou osobnosťou mexického filmu, pretože jemu a  niektorým   ďalším mexickým režisérom,  sa podarilo presadiť  identicky v Hollywoode, a  aktuálne  aj   v sieti svetových festivalov.

K  Alfonsovi Cuarónovi  môžme smelo  priradiť  taktiež  iné  mená  z  jeho potenčne  zaujímavej  hispánskej   generácie  ako  Alejandro González Iñárritu, Guillermo del Toro, Emmanuel Lubezki.

Roma je snímka pre Cuaróna veľmi intímna, autobiografická i osobná, pretože popisuje atmosféru nihilizmu a absurditu jeho detských liet.  Už samotný štýl filmu je odvážnym počinom: dlhé čiernobiele zábery reflektujúce biedu nižších i stredných spoločenských vrstiev, neumelo nekašírovanú mentálnu a duchovnú  mizériu,  ako zrkadlo  Mexika sedemdesiatych rokov minulého storočia.

Hlavnou postavou snímky je pracovitá slúžka  Cleo  stvárnená neherečkou  Yalitza Aparicio, ktorá  upratuje domácnosť.  Na dvadsaťročnej nezrelej vidieckej dievčine  stojí výchova  štyroch  deti manželského páru, ktorá je tesne pred partnerskou krízou.

Zanedlho si hlava rodiny nájde  iný milostný objekt, a  hlavná protagonistka filmu  po krátkom milostnom splynutí s nevhodným a nezrelým partnerom, si  praje svoje „čakajúce potomstvo“ potratiť. Dôvod je typický a prostý:  pretože  jej  rodina nemá  v  Mexico City  žiadnu perspektívu.

Mexický film Roma  je nadmieru dlhý  (135´)  –  no až   detailistky  tematicky prepracovaným dramatickým  dielom, ktoré je silné a funguje i ako mozaiková skladačka.

Cuaronov  značne  výnimočný  projekt  je  taktiež  aj sofistikovaným, minimalistickým,  a  dejovo  stoicky  chudobným artefaktom,  s depresívne  dusnou  a  popritom  súčasne až  naturalistickou atmosférou  nevábnej  situácie.

Príbeh  dedinskej   slúžky  je  snímaný verne pravdivo.  Zaujímavý je  aj rekonštruovaný   kolorit  v  jednej  z najchudobnejších štvrtí hlavného mesta sedemdesiatych rokov  – v Mexico City, ktoré je teraz tretím najľudnatejším miestom sveta.  Prirodzene  by sme nemali prezradiť  finálne veľmi „srdcervúce momenty príbehu“  týkajúce sa  konfliktu nelásky, vraždenia názorových odporcov,  či absurdne negatívnej skúsenosti  s príchodom nového potomstva na svet.

Roma  je osobitne výnimočný  a  nadmieru  zrelý film pre trpezlivých a veľmi otrlých filmových fanúšikov kinematografie vo festivalových okruhoch.   Tešte sa  na  vynikajúcu atmosféru prostredia, bravúrne prirodzene stvárnenú  výpravu a scénické zložky.

Pozorný divák si určite všimne  aj doslova „nakašírovanú  zvukovú stopu Dolby 7.1  i keď  len s ruchmi a bez hudby.  Poklonu  zaslúži   prirodzene  a  citivo  vygradovaná  ústredná rola  mexickej  slúžky,  stvárnená  talentovanou  neherečkou  debutujúcou v  mexickej  kinematografii.

Okrem značne prehnanej dĺžky a zahltení   v  inšpiratívnom   super  neorealistickom   realizme   sedemdesiatych rokov,  tento  najnovší  Cuaronov  projekt  nemá  v umeleckých  ani  v  remeselných  zložkách  produkcie  výraznejšiu  chybu.

Drobnou „chybičkou krásy“  však   môžu byť  niektoré  neisté  kameramanské kompozície (dvorný kameraman autora dostal voľno), či skutočnosť, že film nestojí  ako obvykle  na silných  castingovaných  typoch, či  emočne  výrazných hereckých výkonoch, ale na skôr  na  introvertnej   tvorivej  odvahe hovoriť tristnú pravdu.

Roma ako  osobitý projekt  platformy  Netflix  navyše  zrejme zožne aj  niekoľko oskarových ocenení, na ktoré  je  tento najnovší   film  Cuaróna  nominovaný.

Hodnotenie – film critic –  G. Gröber: 70 % 

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV