Filmová recenzia: Posledná aristokratka

Print Friendly

Originálny názov: Posledná aristokratka

Žáner: komédia

Krajina: Česká republika/ SLOVENSKÁ REPUBLIKA

Réžia: Jiří Vejdělek

Scenár: Jiří Vejdělek, Tereza Dusová

Hudba: Michal Novinski

Hrajú: Hynek Čermák, Tatiana Vilhelmová, Yvona Stolařová, Eliška Balzerová, Martin Pechlát, Vojtěch Kotek, Pavel Liška, Zdeněk Piškula, Táňa Pauhofová, Zdenka Procházková, Petr Nárožný, Dana Syslová

DISTRIBUČNÁ  NOTICKA  Film sa odohráva v jeseni v roku 1996-1997, kedy je Františkovi Kostkovi, vďaka svojim šľachtickým predkom, navrátený zámok Kostka, ktorý bol v reštitúcii. Rodený Newyorčan Frank s dcérou Máriou a temperamentnou ale srdečnou ženou Vivien podniknú na tento novonadobudnutý zámok Kostka výlet. Ich predstavy o zámku a Čechách, kde nikdy neboli, sú tak idealizované a romantické, že už samotný stret s českou realitou prinesie veľa zábavných situácií.

DISTRIBUTION  NOTICAL   The film takes place in the autumn of 1996-1997, when František Kostek, thanks to his noble ancestors, is returned to Kostka Castle, which was in restitution. Native  New Yorker Frank with daughter Mary and vivacious but cordial wife Vivien take a trip to this newly acquired castle Kostka.  Their ideas of the chateau and Bohemia, where they have never been, are so idealized and romantic that even the encounter with Czech reality will bring many entertaining situations.

Movie Review

Jiří Vejdělek je považovaný za jedného z najúspešnejších českých scenáristov, režisérov i producentov, ktorý realizoval desiatky filmových televíznych i filmových diel. Má povesť tvorcu, ktorý dokáže umne skĺbiť kvalitu umeleckých zložiek a divácku atraktívnosť.

Komédia Posledná aristokratka je typická  česká  žánrová komédia, ktorá vznikla na základe knižne veľmi úspešnej predlohy, ktorá síce doslova srší humornými situáciami, ale dejom  a zápletkou je takmer minimalistickým polotovarom (skečový poviedkový patvar), z ktorého bolo síce veľmi ťažké stvoriť klasický príbeh, ale vďaka talentovanému štábu tvorcov a dlhoročnému úsiliu sa to snáď podarilo (patálie so získaním autorských práv).

Napriek tomu že ambíciou tvorcov bolo stvoriť kasový trhák pre relaxáciu publika a niektorá zložky výroby  ako trochu lacnejšie pôsobiace práce  kostymerov, architekta, rekvizitárov, či príliš všedná filmová hudba či podmaz pod scény.

Náročnejšieho  diváka možno v pocitoch odradí len veľmi jednoduchá zápletka, ktorá je v prípade úspechu nastavená tak, aby bolo  bezproblémové  pokračovať  v deji filmu (druhý diel  komédie, ktorý začne svadbou mladej dvojice zamilovaných, avšak za podmienky že projekt nebude divácky stratený).

Malé chybičky krásy však neuberú na humornosti a zábave  scénok (bez fekálneho humoru), pôvodnom obsadení rolí skutočne aktuálnymi celebritami.  Komediálna snímka  nenudí, i keď ani neprekvapuje detailami a prepracovanosťou.

Diváci  sa môžu tešiť na  skvelé  a  prirodzené  herecké  výkony, a určite aj  príjemne  úsmevnú  atmosféru, ktorú nevymedzený  a  väčšinový divák  môže dobre prijať,  v rámci  všetkého,  čo tvorí  pojem  žánrovej komédie pre masové publikum.

 

Filmová recenzia: Słodki koniec dnia, 2019

Print Friendly

Słodki koniec dnia, 2019, 92´

Film notary: The story of an intellectual in a life crisis takes place in Tuscany. Maria Linde – Polish poet, Nobel Prize laureate, celebrates her 65th birthday with her family and friends. Her stable family life flows in the calm rhythm of the Italian province until her relationship with the immigrant – 30 years younger Arab Nazeer – is revealed …   The film „Sweet End of the Day“ is the second feature film of an ambitious fifty-year-old TV and film director.  The screenplay offers a psychological study of Mártia Linde, who has a young Italian lover, but also a functional family along with loving children and husbands of the same age.

Titul: Słodki koniec dnia, 2019, 92´
Country: koprodukcia  Poľsko a Taliansko
Réžia: Jacek Boreuch
Scenár:  Jacek Borcuch a  Szczepan Twardoch
Kamera: Michal Dymek
Komponovaná hudba: Daniel Bloom
Distribúcia: Film Europe
Hrajú:  Antonio Catania, Krystyna Janda, Robin Rennuci, Vincent Riotta, Kasia Smutniak, Dominik Wojcik

Movie Review

Film Sladký koniec dňa je druhým celovečerným filmom päťdesiatročného ambiciózneho televízneho a filmového režiséra.

Scenár ponúka psychologickú štúdiu známej a dobrej  poľskej spisovateľky s Nobelovou cenou, Mártia Linde,  ktorá má mladého talianskeho milenca, ale aj funkčnú rodinu popri tom, a milujúcimi deťmi a manželom v rovnakom veku.

Dej ukazuje divákovi všedný život rodiny a komfortné názory hrdinky, ktorá je až nadmieru emancipovaná. Táto osobná extravagancia  neladí  u hlavnej hrdinky s jej nonkomfortnými názormi, čo sa  taktiež  bije sa s jej minulým zodpovedným životom i so zodpovednosťou, ktorú vyžaduje od milenca, i od spoločnosti a intelektuálov.

Rodina Lindy  žijúca v Taliansku  i okolie s hrôzou zisťuje, čo sa deje v hlave a srdci, ale ani ona sama si nie je ničím úplne istá, i keď sa začne búriť voči tomu, ako veci nefungujú.  Avšak k vytriezveniu a racionálnej realite  sa odhodlá možno až príliš neskoro, keď stratí podporu svojho okolia, pretože je úplne mimo realitu.  Alebo predsa, či všetko je úplne inak?

Koprodukčná snímka je tematickou zmesou intelektuálneho žartovania, neúplne vysvetlených vzťahov, osobnej komédie a dramatického (ale nie melodramatického) napätia.

Príbeh intelektuálky v  životnej kríze  sa odohráva v Toskánsku. Maria Linde – poľská poetka, laureátka Nobelovej ceny za literatúru, oslavuje spolu so svojou rodinou a priateľmi 65. narodeniny. Jej  stabilný rodinný život plynie v pokojnom rytme talianskej provincie, až kým sa neodhalí jej vzťah s imigrantom – o 30 rokov mladším Arabom Nazeerom…

Poľská koprodukčná snímka  ponúka kvalitné tematické i herecké spracovanie, v ktorom je množstvo voľne nadhodených motívov, komplikované životné hľadanie i zvláštne názory na spoločnosť, ale i dosť prekvapujúca záverečná pointa.

Evaluácia: G GROBER: 70 %

Filmová recenzia: Vitaj umelá inteligencia, Hi, Ai, 2019, USA

Print Friendly

Titul: Hi, Ai, USA, 2019

Program One World Film Festival, Bratislava, 2019

Réžia / director | Isa Willinger
Krajina / country | Nemecko / Germany
Jazyk / language | angličtina, japončina, nemčina, taliančina/ English, Japanese, German, Italian
Titulky / subtitles | slovenčina / Slovak
Dĺžka filmu / length | 90′
Vhodné od / rating | 12+

English Paragraphs   Humanoid robots are like new creatures on our planet. They work at reception desks, in shopping malls or as chefs. And they are coming into our private lives  „With an A.I., you have to keep your sentences short and to the point.“ While Harmony and Chuck are searching for love, and Pepper and Grandma are killing time, pressing questions arise: How will robots and artificial intelligence change our lives? What will we win, what will we lose? And, who will be the main protagonists of the future world? The documentary shows us tomorrow’s world today.

Film Review

Jedna z mála  polohraných  dokumentárnych  snímok s témou komerčnej humanoidnej robotiky na zákazku,  a modelový prieskum za účasti konzumentov a ich tvorcov či programátorov.

V Japonsku i v USA sa začínajú presadzovať v úradoch i v domácnostiach roboty. Tieto pracujú na recepciách, v nákupných centrách, v priemysle reštaurácií, a podobne.

Prestárnurý  ale sympatický  Chuck, ktorý je osamotený,  a v detstve ho zneužívali, práve  získal  robotickú  partnerku Harmony.  Spoločne idú na výlet po Kalifornii, a jeho pohybujúca sa a experimentálne naprogramovaná „robotická bábika“ mu nahrádza živého tvora, alebo sa o to obaja vo zvláštnom  a postupne sa rodiacom  „spolužití“  snažia …

Obe strany jednej vzťahovej mince:  človek a robotický kybernetický  organizmus, sa aspoň usilujú, i keď o zbližovaní tu  vôbec nie je reč, len náznaky.

V ďalšom paralelnom rozprávaní ide o  príbeh medzi človekom a strojom, kde  je hrdinkou tokijská babička, ktorá má tak trochu problémy s demenciou.  Táto paralelná postava  je rovnako  osamotená, i keď v svojej rodine je na okrúhle výročie darujú robotický stroj  Pepper.

Celovečerný dokument  mladých nemeckých  tvorcov  sa snaží svojskou edukatívnou poetikou  i príbehmi  so skutočnými produktmi  šíriť povedomie o praktických stránkach  umelej inteligencie.  Tvorcovia sa o to usilujú polemicky etickou formou. Naznačujú  dnešnú, a v niektorých krajinách vyspelú  úroveň robotiky.

Tvorcovia však skúmajú  ale aj  bežné  problémy i kontext vzťahu užívateľa a robotického stroja. Umeleckým spôsobom a prirodzene sa tu zrkadlia aj ideové výhonky zajtrajších  možných  dilem  s umelou inteligenciou, a neurčitého vzťahu k  naprogramovaným a  neživým bytostiam, ktoré nemajú vedomie.

Evaluácia: G  GROBER: 60 %

Filmový recenzia: SWATTED, Swat za dverami, 2018

Print Friendly

Titul: Swatted/ Swat za dverami

Filmový festival Jeden svet, Bratislava, 2019

réžia / director | Ismaël Joffroy Chandoutis
krajina / country | Francúzsko / France
jazyk / language | angličtina / English
titulky / subtitles | slovenčina / Slovak
dĺžka filmu / length | 21′
vhodné od / rating | 16+

English  Paragraphs   Online players describe their struggles with “swatting”, a life-threatening cyber-harassment phenomenon that looms over them whenever they play. The events take shape through youtube videos and wireframe images from a video game. [Program of One World Bratislava Film Festival, 2019

Movie Review

Nenápadný ale užitočný krátky animovaný dokument upozorňujúci na osobitý druh kyberšikany a kybermobingu, ktorý sa aktuálne rozšíril najmä v severnej Amerike a v USA.

Najmä adolescentní hráči počítačových hier terorizujú ostatných online hráčov, keď na nich bezdôvodne  neočakávaní druhí  užívatelia siete  volajú zásahové policajné komando, ako na teroristov a pritom samozrejme nemajú niť s kriminalitou, na ktorej potieranie sú vycvičení títo elitní hráči.

Policajná rutina zasahuje do bežného života  obyčajných ľudí, ktorí nečakajú profesionálnu brutalitu v ich domácnostiach a súkromí.

Animátor filmu reflektuje  priebeh hry, ktorá sa streamuje naživo cez internet, kde  si vytipujú jedného z hráčov a pod falošnou zámienkou ho oznámia na polícii. Potom už len čakaj  a v priebehu pár desiatok minút do domu nič netušiacej obete – väčšinou vpadne špeciálna zásahová  ozbrojená jednotka SWAT (takzvaní americkí kukláči).

To všetko sledujeme zväčša formou animácie ako počítačovú hru  v priamom prenose. Podobných prípadov pribúda a úrady v USA  sú bezmocné.

Sugestívna krátkometrážna snímka umne kombinuje reálne zábery zo streamovacích hier, pri ktorých došlo k zásahu polície, telefonáty na linke 911 a výpovede obetí tejto novodobej zábavy. Tým všetkým sa prelínajú fascinujúce animácie hernej „krajiny“.

Žiaľ vynikajúca téma je len animátorským ročníkovým cvičením, a nemá hlbší  tvar mementa, kritiky, príbehu ani zovšebecňujúci komentár, i keď technicky je dielo veľmi vyspelé, a téma filmu je aktuálna naprieč globálnym svetom.

Evaluácia – G GROBER: 60 %

Filmová recenzia: Búrlivé výšiny, Wuthering Heights, 2011

Print Friendly

Titul: Búrlivé výšiny (Wuthering Heights), Veľká Británia, 2011, 128 min.
Réžia: 
Andrea Arnold
Hrajú: Kaya Scodelario, Oliver Milburn, James Howson, Nichola Burley, Amy Wren

Scenár: Andrea Arnold, Olivia Hetreed  podľa prelohy Emily Brontë
Kamera: Robbie Ryan

Strih: Nicolas Chaudeurge
Scénografia: Helen Scott
Masky: Emma Scott
Kostýmy: Steven Noble
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR. 19. septembra 2019
Foto: Film Europe

Ocenenia: Nominácia na Zlatého leva, Berlinale 2011

Notary: The latest adaptation of Emily Bronte’s famous Stormy Heights was shot by progressive filmmaker Andrea Arnold – one of Britain’s most prominent film directors.

MOVIE REVIEW   

Najnovšia adaptácia slávneho románu Emily Bronteovej Búrlivé výšiny nakrútila progresívna filmárka Andrea Arnold – jedna z najvýraznejších britských filmových  režisérok.

Anglická filmová artovka v štýle  severské nezávislého hnutia Dogma. Snímka   mala premiéru v súťaži na festivale v Benátkach a Robbie Ryan, kameraman filmu si z Benátok odniesol cenu Osella za najlepšiu kameru.

Režisérka Andrea Arnold (Fish Tank, Red Woad, Wasp) do novej adaptácie slávneho románu obsadila talentovaných mladých hercov – Cathy Earnshawovú stvárňuje Kaye Scodelario a konfliktného Heathcliffa James Howson.

Snímka je z veľkej časti nakrúcaná minimalisticky, spontánne, rýchlo a bez príkras  z pleca. Výtvarné riešenia exteriérových aj interiérových  scén, ktoré  sú  s minimom svietenia a experimentujúcou subjektívnou kamerou, pričom jeho tvorcovia  sa zamerali tak trochu i na naturalistické stvárnenie drsného anglického vidieka so sychravým počasím, mrznutím,  a tvrdými vzťahmi medzi chudobou navzájom, i vo vzťahu k vyššej vrstve, kde panujú predsudky, šikana, rivalita a nepochopenie.

Romantický  príbeh o nenaplnenej láske  Búrlivé  výšiny  – sa vyznačuje  aj  vďaka anglickej režisérke veľmi svojským narábaním s predlohou, kde je množstvo podstatného vynechaného.

Forma zrkadlí istú skratkovitosť, a viacvrstvový  minimalizmus,  ktorý  by si snáď zaslúžil lepší a zmysluplnejší výtvarný či výpravný koncept (bez rozkolísanej  či tmavej  kamery ad hoc).

Herecké výkony  v hlavných roliach, i  ich režijné vedenie  všetkých hercov sú  excelentné.

HODNOTENIE: G GROBER: 70 %

Filmová recenzia: Ukradnutý štát / Stolen State, 2019

Print Friendly

Originálny názov / Originaly Title: Ukradnutý štát / Stolen State

Žáner / genre: dokument nezávislej filmárky

Krajina: Slovensko, Česká republika, 2019,

Scenár a réžia: Zuzana Piussi

Kamera: Miro Remo

Svetová premiéra na MFF One World, Bratislava, 2019

NOTICKA  Kauza Gorila predstavovala prelom v moderných dejinách Slovenska. Diera do steny konšpiračného bytu znamenala zároveň dieru do fasády demokratického štátu a vládnutia. Viedla nakoniec k pádu slovenskej vlády, ale vyniesla k vláde späť Roberta Fica, hoci bol tiež významným aktérom týchto aktivít. Túto periódu reflektoval film Zuzany Piussi Od Fica do Fica. Ukradnutý štát začal vznikať ako ohliadnutie za aktérmi práve tohto filmu. Krátko po začiatku nakrúcania došlo k zavraždeniu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a natáčanie nabralo iný smer.

Introductory Note: The Gorilla case represented a breakthrough in modern history of Slovakia. A hole in the wall of the conspiratorial flat also meant a hole on the facade of a democratic state and government. In the end, this led to the fall of the Slovak government, but brought Robert Fico back to the government, although he was also a major player in these activities. This period was reflected in Zuzana Piussi’s film From Fico to Fico. The stolen state began to appear as a look back at the actors in this film. Shortly after the start of the shooting Jan Kuciak and Martina Kušnírová were assassinated and the shooting went in a different direction.

MOVIE   REVIEW

Škoda, že zrod filmu odpočiatku  nepodporil ani AV-fond, ani RTVS, a projekt musel vzniknúť až paradoxne  vďaka úspešnej crowd-funding internetovej zbierke, čo je pre slovenské prostredie značne  neštandardné. Napokon prišlo aspoň na podporu distribúcie filmu, vďaka i tak.  Ťažko povedať či by vznikol iný film, avšak čo chceme od kritickej a  artovej reflexie.  Ak témy s týmto konsenzom nenájdu oficiálnu podporu  –  ani pre relatívne osvedčenú provokatívnu autorku.

Film má napokon zaručenú distribúciu v multiplexoch, čo je určite cenný nadplán.   Ukradnutý štát, 2019,  je teda novým titulom dnes už  značne výrazného filmárskeho zjavu  divadelníčky,  ochotníckej herečky (STOKA) a dokumentaristky Zuzany Piussi, ktorá sa vo svojej  pôvodnej a nezávislej tvorbe zameriava na dôležité spoločenské témy (Nemoc tretej moci, Od Fica do Fica, Krehká Identita, Ťažká voľba).

Podľa Zuzany Piussi  jej nové dielo má byť o spoločenských kauzách a systéme vzťahov,  ktoré sú za tým, navonok tvrdiac že  spoločnosť, mocenské a ďalšie systémy nefungujú.  Jej  dokument  je určite  viac autorskou interpretáciou, ktorá má dobrú aktuálnu  tému, keď  sama  autorka  je zainteresovaná  a  investigatívne zručná,  a (ne)milosrdne prináša  svojsky vysporiadané obrazy s antiproblémovou  analýzou reality.

I keď je slovenská realita  je  po vražde novinára  skutočne tristná, a vyplavujú sa  stále hlbšie a rovnako tristné fakty. Napríklad prepojenie obvinených so súdnou a politickou mocou, či pripravované vraždy ďalších nepohodlných a neposlušných…

Dramatické rozprávanie nového dokumentárneho filmu, ktorý je typicky veľmi subjektívnym a značne absurdným  autorským leporelom, kde takmer nie sú analytické pasáže, ale  nešetrí sa  emotívnymi obrazmi, s iritujúcimi vzťahmi a so silnou reflexiou, v ktorom obraz  tradičných  štátnych  štruktúr nahrádza sprostredkované zisťovanie  vecí  o mafii s oligarchiou.

Vo filme vystupujú najmä  dotknutí advokáti, blogeri (paradoxne skôr reprezentanti línie  pochybných  konšpirátorov [uznávajúcich Sorosovo spiknutie]).

Nechýbajú ani  kľúčoví novinári (Aktuality, Denník N, SME, Centrum nezávislej žurnalistiky, Plus 7 dní a ďalší),  a bývalí agenti spravodajských služieb. Vidno i pár  osnovateľov  občianskej vzbury, ktorí sú teraz už politicky aktívni.  Nuž  všehochuť a autorskú intuíciu, na druhej strane i slobodný rozlet.

Z  obsahu  filmu  však  nevidno  rozumné a nové argumenty,  necítiť ťah po komplexnejšej a konzistentnejšej analýze  situácie. Autorka  skôr  načrtáva či rozkrýva tajomno a obchod  s ľudskou špinou  a  fakt, že  tu ide o  „smradľavé záležitosti“ …  i keď tu niet ani skutočných mafiánov, a napokon tu nie je ani žiaden oligarcha, reprezentant vládnucej či opozičnej politickej strany, či viac reprezentantov silových  zložiek.

Vyšetrovanie je síce dôvernou vecou, ale čo-to by určite osvetlili či naznačili bývalí vyšetrovatelia.  Dnes je napríklad literárna reflexia mafiánskych štruktúr v bulvárnom i publicistickom duchu bohate prítomná, taktiež analýza prešľapov z Mečiarovho obdobia, analýzy spisu Gorila, i fakt, že skupina Antonia Vadalu bola právoplatne odsúdená na viac než 200 rokov len za drogovú kriminalitu. Žiaľ konzistentnú faktografiu a spoločenskú diskusiu či kritiku vo filme nenájdeme.

Okrem rozkolísanej a príliš asociatívne  realizovanej  dramaturgie diela (ktoré by si určite žiadalo starostlivého externého dramaturga)  sa žiaľ kriticky  treba zmieniť  najmä  o  slabšej výtvarnej  línii  animovaných fotografií a kresieb (animácia pôsobí laicky, i keď rámcuje dej).  Tempo je rozvláčne a plné odbočiek a chaosu.

Kamerová    zložka je  azda až  na samej hrane korektnej  farebnosti. Tvorcovia  volia  zbytočne širokoúhly uhol snímania (a zbytočne tmaví protagonisti so skomoleným zvukom, ktorý ruší a irituje):  zvláštne interiéry i exteriéry, a svojou podstatou retardujú vnímanie postáv, spôsob komunikácie, i dej filmu.

Naopak kraľujú  typy mnohých bizarných postáv ex-siskárov a ľudí so zámerne skrytou identitou –  s ktorými v mnohých pasážach  pekne oblečená autorka filmu otvorene  popíja opojný mok, a snaží sa ich takticky či predstieranou neškodnou naivitou „prechytračiť“ .

Žiaľ vybrala  si  najmä  nie príliš prínosných hráčov, ale  len  dosť bizarne pôsobiace figúrky.  Týmto  dáva relatívne jednoduché a neškodné, veľakrát i  bulvárne až  vyložene  provokatívne otázky.

Výsledný tvar reflektuje mechanizmy ovplyvňovania štátu aj verejnej mienky prostredníctvom kompromitujúcich materiálov či utajovania. Naopak  inak  žiada  poskytovanie určitých informácií v určitý čas tak, aby sa ustálil „naratív“, ktorý väčšina ľudí akceptuje ako skutočnosť.

Polemika, transformácia, kult obchodu s informáciami,  bulvárna investigatíva, zlyhania výkonnej moci a politiky …  Toto všetko je výsledná bizarná  a bulvárne pôsobiaca  mozaika.   Táto  však neprekvapí a nešokuje žiadnym novým pravdivými zisteniami,  ani žiadnou špecifickejšou pointou na úrovni skutočnej „verejnoprávnej investigatívy“.

Ako špecifická  netypická  autorka  Zuzana Piussi  nie je podvratná, neklame, vytrvalo a zanietene skúma a zisťuje.    Aj   keď na druhej strane je otázne –  či neskočila na lep zloduchom, ktorých mala za cieľ reflektovať  a sama nerozvíja isté spravodajské hry, veď niekedy to vyzerá akoby obhajovala „stratégie konšpirátorov“.   Piussi   točí tak, aby im sa toto tiež  zapáčilo, nuž asi nič proti autorskému populizmu, a honbe za  divákom.

Môžete s ňou nesúhlasiť, je až príliš eticky a politicky korektná.  Avšak ten uhol pohľadu je zámerne spoločensky „nezraňujúci celok  s cynickou technológiou moci“.

Tuto  v Ukradnutom štáte  je  –   v rozpore s  ideou zámeru  akejsi „spoločenskej revízie domáceho sveta“ …  minimum spoločenskej analýzy v postavách a  komentári,  ale aj  tolerovanie  mýtov z úst pochybných  národovedeckých  a populistických blogerov.  Nájdem aj  dôraz na nezodpovedný a provokačný prístup ex-siskárov,  či  dnes politicky  otáznych a značne kariéristických  aktivistov. Je tu  čosi aj z  vlastnej a  možno takticky sugestívnej vilnosti  našej  autorky – napríklad v neskrývanej póze či skutočnej  túžbe vidieť „pornografiu nachytaných obetných baránkov“ … čo však ešte neznamená že je vyhovujúci pre  kritický,  a  aktuálne  verejnoprávny postoj a požiadavku právneho štátu.

I keď v novej snímke  ju vidno aj  na hrane akejsi vystrašenej provokačnej divy, ktorá dynamicky otvára viac než by sama priniesla k všeobecnému uspokojeniu publika či občiansky uvedomelých  donorov, ktorý usporiadali zbierku na film.  Z profesijného hľadiska môže byť  snímka viac bizarná ako kontinuálna, s nevyužitým potenciálom témy (veď sa vyšetruje a píše už viac než rok a pol, a aspoň tu možno vysloviť akú takú spokojnosť).

Napokon  Zuzana Piussi  je veľmi vlažná k metódam skutočného „kritického dokumentarizmu“, pretože okrem  zámernej  „pikantérie bizarnosti vzťahov“  (takmer všetko  všetko smrdí  a zaváňa)  […]   sa divák nedozvedel takmer nič zásadnejšieho, čo by nebolo o téme či  stave  spoločnosti  zrejmé bez zhliadnutia  nového  autorkinho diela.

Ponúkané  dáta  sú  tristným dobovým resentimentom,  ale nie sú kriticky diskurzívne, ani prediktívne, ani  reprezentatívnejšie vyvážené –  pre  širšie vymedzeného diváka (s morálnym smerovaním).

Napokon sme asi nečakli, že film nedokáže byť  sni usmernením  pre mladého diváka,  s potrebou  mať okolo seba reflexiu – o  klasickom  právnom  štáte, podľa  potrieb a štandardov  krajín s vyspelejšou demokraciou v EÚ.

Hodnotenie – G  GROBER:  55 %

Filmová recenzia: Joker, 2019

Print Friendly

Titul: Joker, USA, 2019
Dĺžka: 122 minút
Réžia: Todd Phillips
Scenár: Todd Phillips, Scott Silver
Kamera: Lawrence Sher
Strih: Jeff Groth
Hudba: Hildur Guðnadóttir
Hrajú: Joaquin Phoenix, Zazie Beetz, Robert De Niro, Marc Maron, Brett Cullen, Frances Conroy, Shea Whigham, Glenn Fleshler, Bill Camp, Douglas Hodge, Dante Pereira-Olson… 
Premiéra v SR 3. októbra – Continental film

NOTICKA  Skrachovaný komediant Arthur Fleck (Joaquin Phoenix) sa dlho pohybuje na tenkej hranici medzi realitou a šialenstvom. V jeden deň sa potuluje vo svojom obleku klauna po uliciach Gotham City a dostáva sa do konfliktu s brutálnymi zlodejmi. Pomaly sa roztáča špirála udalostí, ktorá vyústi do hrozivých rozmerov. Opustený Fleck začne čoraz viac prepadať do hlbín šialenstva a postupne sa mení v ikonického zločinca, ktorého už čoskoro bude svet poznať pod menom Joker.

Introductory Note: Bankrupt comedian Arthur Fleck (Joaquin Phoenix) has long been on the thin line between reality and madness. One day he wanders in his clown suit on the streets of Gotham City and gets into conflict with brutal thieves. Slowly the spiral of events spins, resulting in menacing proportions. Abandoned Fleck begins to sink more and more into the depths of madness and gradually turns into an iconic criminal who the world will soon be known as the Joker.

Movie Review

Newyorčan Todd Philipos patrí k známym americkým režisérom a producentom, ktorí sa sústreďujú  jednak na akčné komédie a drámy, ale realizujú aj dokumentárnu tvorbu (Pařba vo Vegas,  Pařba v Bankogu, Vo štvorici po opici, The Hangover).

Hlavným hrdinom  novej snímky Joker   je  postava  štyridsiatnika Arthur Fleckka v stvárnení  Joaquina Phoenixa, ktorý žije  v subštandardnom  byte  s prestárlou a chorľavou matkou, o ktorej sa napokon dozvedá že v rozpore s jej sladkými rečami  ho ako neželané dieťa (ktoré bude vyrastať bez otca, i keď jeho skutočný otec vraj je známa a bohatá celebrita). Jeho matka ho vraj  nikdy nechcela, a aj on sám márne túži  aspoň  troche uznania. Najlepšie však i  po kariére  divadelného či televízneho zabávača,  alebo  stand-up komika.

Neľahký život  zabávača  a klauna je  psychicky a duchovne  náročným povolaním (blízke osobné vyhorenie).  Avšak  práca  plná stresu  i nevôľa publika  mu spôsobujú  silné  depresie, ktoré súvisia taktiež s jeho  dávnejším  úrazom hlavy, po ktorom  chytá dramatické  záchvaty smiechu.

Neblahá zhoda okolností  spôsobí vyhrotenie tragického rámca  príbehu,  až  takpovediac  ľudský pohár ochoty a spolupráce  napokon  nadobro pretečie.

Akcent  tejto majstrovskej drámy  stojí  najmä  na hereckom výkone  kľúčového hráča  Joaquina Phoenixa ako funkčne plastickej archetypálnej postavy zosobňujúce globálne zlo –  od svojho nezámerného zrodu, cez rodinnú a spoločenskú eskaláciu –  až k svojim protispoločenským prejavom.

Americkej snímke  sa  za pomoci skvelého scenára, ambiciózneho režijného vedenia,  a remeselne  korektnej produkcie  hollywoodskeho i nezávislého štandardu, darí  umelecky vykresľovať najmä  proces  štúdia  okolností  tragického  zlomu  psychiky labilného a ťažko skúšaného človeka, ktorého myšlienky neustále balansujú na hrane absurdity, krutej reálnosti sveta, a vývinu osobného šialenstva.

Tragiku kľúčového hráča  posilňuje aj filmové hudba, ktorú skomponovala Hildur Guðnadóttir, obdobne   taktiež  prirodzene pôsobiaca kamera  Lawrence Shera, ktorá zobrazuje New York ako moderné mesto čudákov, násilných  exotov, nástrah a pascí (dejovo zasadené do nedávnej minulosti 80-rokov).

Film Joker je teda nielen akčná dráma a  psychologickú sonda do duše monštrózneho šialenca, ale odkazuje  aj problematike  komiksového antihrdinstva. Poučený divák určite nájde motivické paralely na americkú komiksovú  ságu o Batmanovi  a kultové  artové  snímky Taxikár (1976), Serpico (1973), či Kráľ komédie (1982).

Zvláštnym spôsobom sa stavia príbeh  aj k publiku, pretože počiatočné sympatie nahradí postupne  vcelku  „idealistické rozkrytie tragiky“ psychickej korózie v rámcom rizikového sociálneho systému nielen v USA, ale i v aktuálnom globalizačnom svete so stále väčším rozdielom medzi úrovňou života bežného človeka a svetom vládnucich tried.

Evaluácia – G GROBER: 90 %

Filmová recenzia: Daždivý deň v New Yorku, 2019, 92´,A Rainy Day in a New York

Print Friendly

Titul: Daždivý deň v New Yorku, A Rainy Day in a New York,USA, 2019, 92´
Scenár a réžia: Woody Allen
Kamera: Vittorio Storaro
Strih: Alisa Lepselter
Hudba: Arne Schumann, Josef Bach
Hrajú: Timothée Chalamet, Elle Fanning, Jude Law, Selena Gomez, Diego Luna, Liev Schreiber, Kelly Rohrbach, Rebecca Hall, Cherry Jones, Will Rogers, Suki Waterhouse, Griffin Newman, Annaleigh Ashford, Chris Banks 
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 26. septembra 2019
Foto: Magic Box Slovakia

NOTICKA   Dvaja mladí ľudia prichádzajú do New Yourku na víkend. Nečakajú však, že zlé počasie sa im postará o sériu prekvapivých dobrodružstiev. Nová romantická komédia v réžií filmového mága Woodyho Allena. V hlavných rolách sa predstavia Timothée Chalamet, Elle Fanning, Jude Law, Selena Gomez, Diego Luna a Liev Schreiber.

Introductory Note: Two young people come to New York for the weekend. But they don’t expect bad weather to take care of a series of surprising adventures. A new romantic comedy directed by film magician Woody Allen. Starring Timothée Chalamet, Elle Fanning, Jude Law, Selena Gomez, Diego Luna and Liev Schreiber.

Film Review

Woody Allen je fenomenálny herec, režisér a ikona  s desiatkami  filmov, a je zrejmé že napriek nevôle verejnosti a škandálom,  a napriek pokročilému  veku –  stále realizuje zmysluplné diela, ktoré pútajú divákov, a zabávajú publikum na celom svete, čo vôbec nie je málo.

Jeho nová premiéra jednoducho taktiež  nesklame, i keď všetky postavy akoby hrali unisono podľa dikcie starého neistého  a  neurotického „veľkého chlapca“  z  Brooklynu a Manhattanu.  Obdobne vzťahové záležitosti  a milostná chémia  v jeho snímke  sú ako obvykle  zacyklené prelietavosťou a voľnoslubnosťou, pričom toto platí nielen pre  mužské postavy  –  ale férovo padni komu padni.

Allenovo milované, idealizované, pohľadnicové veľkomesto,  i  úprimne jedinečne fascinujúci  fenomén pre  publikum.   New  York  je tu však len svetom   amerických horných desaťtisíc.  Ich reprezentanti sú  dvojica mladých ľudí   Gatshby a Ashleigh, ktorí  spolu študujú na univerzite v Yardley, a   práve  vyrážajú  do  New Yorku, aby tu strávili  víkend.

Gatsby  (Timothée Chalamet)  je talentovaný  zaujímavý a charizmatický študentský génius  z dobrej rodiny, ktorý navyše  ovláda pokerovú hru, takže je nezávislý na rodičoch,  a má tak slušný príjem i ako študent.

Jeho  nová  a veľakrát neistá a neskúsená  priateľka teenagerka  Ashleigh  (Elle Fanning)   je z ešte  lepšie situovanejšej  rodiny,  ktorej rodičia vlastnia  banky,  ale ona samotná  je len pred svojim rozkvetom: … a nateraz možno  len  budúca verejnoprávna či  skutočná  novinárka, ktorá pracuje na článkoch  z prostredia show-businessu.

Priateľka  je  prirodzene sexi či skôr  pôvabná, no nie vyzývavá, nie hlúpa, i keď nie tak rozhľadená ako jej súčasný priateľ, ktorý je navyše aj veľkým znalcom a milovníkom „hnilého jablka“.  O vzťahoch a svete celebrít toho príliš nevie, i keď by ho rada spoznala.

Woody Allen tu predkladá tak trochu „naškrobený príbeh“ ako keby sa to udialo Budhovi než vystúpil z hradieb rodiny a karmy, v ktorej nesmel spoznať biedu sveta, starobu a utrpenie …. a tak je aj  táto Woodyho snímka bez satirickej kritiky či  reálnejšej reflexie problémového sveta.

Technicky by bolo i dosť výhrad ku kvalite obrazu, keď je pod filmom podpísaný  legendárny estét  Vittorio Storaro. Na hrane gýčového sošného svietenia, s tak trochu  nezámerne nefunkčnej  a  čudne širokouhlej  optike kamery, s posunutými farbami do žltého či červeného nádychu, najmä v tmavých nočných scénach.

Možno sa dá odpustiť  aj  značne stereotypná  hlasová a mimická  dikcia takmer  všetkých postáv. Naopak pastvou pre zrak publika je výber  všemožných pekne zariadených interiérov a reálov, či pekne nasnímané dažďové scény.

Dve hlavné postavy Timothée Chalamet a Elle Fanning sú vynikajúco stvárnení, a vedľajšie postavičky  naopak  roztomilo  rázovité. Do filmu to padne.  Woody napísal aj  trefné  aj odľahčujúce dialógy: ako inteligentý koktail starého dobrého „vyhláškovaním“, aj keď kamera Vittoria Storara pôsobí na viacerých miestach  nemoderne  a nekinematograficky (a nie je ani zo staraj ani z novej školy).

Moderná doba a retroineriéry spolu s honosne priestrannými hotelovými, umeleckými, či parkovými „reálmi  priestorov“ jedinečného New Yorku.

Allenom  tlmočený  pôvodný,  zaujímavý a korektne prerozprávaný príbeh, ktorý dodržuje hollywoodsku teóriu, nenudí, má logickú i prekvapujúcu pointu na záver príbehu.

Jednoducho je to stále značne dobrý režisér, a nadštandardne ikonický umelec svetového mena: Woody Allen.

POZNÁMKY [zdroj: CSFd] : Režisér filmu Woody Allen zažaloval spoločnosť Amazon Studios a požadoval odškodné vo výške 68 miliónov amerických dolárov za to, že spoločnosť film odmietala uviesť, čím vraj porušila zmluvu.  Film bol hotový už v roku 2018, ale vzhľadom k sexuálnemu škandálu režiséra filmu Woodyho Allena v distribúcii nebol. Rok 2018 teda od roku 1982 bol prvým rokom, kedy nebola uvedená premiéra Allenova filmu.

Evaluácia – G GROBER: 65 %

Filmová recenzia: Humorista, 2019

Print Friendly

Titul: Humorista (Yumorist / The Humorist

Krajina: Rusko, Lotyšsko, Česko, 2019
Dĺžka:100 minút
Réžia: Michail Idov
Scenár: Michail Idov
Kamera: Alexander Šurkala
Strih: Michal Lánsky
Hrajú: Alexej Agranovič, Jurik Kolokolnikov, Polina Aug, Alisa Chazanova, Olga Dibceva, Anatolij Koteňov, Alexander Šurkala, Pavel Iljin, Arťjom Grigorijev, Semion Štejnberg, Vilma Kutavičjute, Artem Volobujev, Julija Aug a ďalší
Distribúcia: Film Europe, v SR od 5. septembra 2019
Foto: Film Europe

Introductory Note: The third feature screenplay and at the same time the film debut of Latvian director Mikhail Ida is not disappointing at all. On the contrary, the film critically reflects specifically the „non-pink reality“ in the north-east of Europe, with a satirical-critical and psychological approach to the main character, as well as a storyline with a lot of accurately drawn supporting characters.
.

Movie Review

Tretí celovečerný scenár a súčasne  filmový debut lotyšského režiséra Michaila Idova vôbec nie je sklamaním. Ba naopak  filmová  snímka  kriticky reflektuje špecificky  „neružovú realitu“ na severe-východe Európy, so satiricko-kritickým i psychologickým prístupom k hlavnej postave, i predstavie  deja  s množstvom dobovo presne kreslených vedľajších postáv.
.
Debutantská   snímka,  z ktorej  túto zložku takmer vôbec necítiť  – má  myslím  čo povedať i našim tvorcom, spoločnosti, i publiku.
.
Výrazná hlavná postava – Boris Arkadij je humoristom z povolania a celebrita. Vypracoval sa  z  pôvodne  typického  židovského intelektuála, literáta  a  spisovateľa s jedným úspešným románom.
.
Dnes  je Boris  hlava trojčlennej rodiny, ktorého doménou sú estrády a vtipy o politikoch a spoločnosti.  Pravidelne ho navštevujú zástupcovia tajnej služby, a jeho prirodzená ale výnimočná  charizma si vie nakloniť i srdce 22 ročnej dievčiny, či pozoruhodne  po ňom  túžia  aj kozmonauti vo vesmíre.
.
Dej  filmu  rámcuje história  80. rokov minulého storočia v Rusku, keď zomrel Brežnev aj  Andropov, ale  písala sa prelomová doba rodiacej sa  perestrojky.
.
Boris  sa živý  neškodnými skečmi  v estrádnych vystúpeniach  o opičke a žije život prominentného komika  chráneného režimom.  Vrie  to však v jeho duši a srdci, v jeho rodine, ale taktiež  stres  v jeho osobnej  sexuálnej impotencii, i v  nátlakovom lieku pohltenia tvrdým alkoholom.  Typický konflikt  človeka medzi priepasťou  pretvárky a vlastným uspokojením. Rozpor  medzi životnou konformnosťou  a  naopak  vzburou sa však môže natoľko vyhrotiť, že  že  napokon  môže aj  zabíjať, a nikto nikdy nebude mať víťazstvo len sám pre seba.
.
Technicky a organizačne je projekt so vcelku slušnou výpravou. Dobrý scenár a skvele napísaná  hlavná postava  s vyváženým  hereckým  obsadením  robí túto artovú historickú koprodukčnú snímku vhodným príspevkom do slovenskej  klubovej distribúcie.
.
Evaluácia – G GROBER: 65 %
.
Premiérové uvedenie: Film Europe, 2019

Filmová recenzia: Vegas, 2009

Print Friendly

Titul: Nórsko, 2009, 110 min

Réžia: Gunnar Viken
Scenár: Torun Lian, Gunnar Viken
Kamera: Marek Septimus Wieser
Hudba: Ginga ANVIK
Hrajú: Anders Baasmo Christiansen, Kyrre Haugen Sydness, Karoline Stemre, Ellen Birgitte Winther, Helge Jordal, Eindride Eidsvold, Ragnhild Gudbrandsen, Stig Ryste Amdam, Ane Skumsvoll, Vera Roštín Wexelsen, Jørgen Hausberg Nilsen, Oyvind Svanes Lunde

NOTICKA   Svoju rodinu si nevyberáte. Vyberáte si svojich priateľov. Vegas je príbehom Thomasa, Marianne a Terje – troch mladých ľudí, ktorí nemajú kam ísť. Po tom, čo je Thomas svedkom zmlátenie svojej matky, je poslaný do domova. Nevie, kde je jeho brat, a tak si sľúbi, že ho nájde. V domove stretáva Marianne, ktorá ide z maléru do maléru, a Terje, ktorý je ako z úplne inej planéty. Títo traja zisťujú, že zdieľajú spoločný sen, a spoločne sa vydávajú na cestu lásky, nenávisti a dôvery. Ani jeden z nich neskončí tam, kde mali v pláne, ale všetci nájdu svoj domov. (Zlín Film Festival)

Introductory Note: You do not choose your family. You choose your friends. Vegas is the story of Thomas, Marianne and Terja – three young people who have nowhere to go. After Thomas witnesses his mother beat up, he is sent home. He doesn’t know where his brother is, so he promises to find him. In the home she meets Marianne, who goes from trouble to trouble, and Terje, who is like a completely different planet. These three discover that they share a common dream, and together they embark on a journey of love, hate and trust. Neither of them will end up where they planned, but everyone will find their home.

Movie Review

[recenzia: Gabriel Gröber]  Sociálne príbehy dospievajúcich Nórov, ktorí žijú v Dánsku, a nemajú tie danosti, talent a šťastie – aby mali pozitívne a konštruktívne detstvo, a dospievanie v normálnych rodinách, a nie byť potomkami drogových díleriek z parku, byť fyzicky zohavení, či byť zapletení do neriešiteľných rodinných problémov.

Takže  dejovo a tematicky  sú  na rade  sociálni kurátori, zlí a pochybní kamaráti, ohrozenie smrťou. Nie sú zriedkavé ani  bitky a suchoty každého druhu: ako kolo, kolo zacyklené, vrátane hľadania „karmy“ a životnej lásky…

Scenár je rozpitvávajúcou  a značne  kritickou sondou, ktorá nie je formánym placebom, a zatína patrične do hĺbky osudov, bez príkras,  a okrasných polopatizmov.

Minimalistická kamera severskej  dogmy a vynikajúci kásting, herectvo i režijné vedenie,  v súlade s potrebami postáv a príbehu, s ktorým má bežné publikum i odborníci problémy (nielen v Dánsku)  sa prosto stotožniť.

Odporúčame pre celú rodinu i kinofilov.

Špecifický program Kina Film Europe

Evaluácia – G GROBER: 95 %

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV