Recenzia: OUT

Print Friendly

Titul:  Out, Slovensko, Maďarsko, Česko, 2017, 88 min.
Réžia: György Kristóf
Scenár: György Kristóf, Eszter Horváth, Gábor Papp
Kamera: Gergely Pohárnok
Strih: Adam Brothánek
Hrajú: Sándor Terhes, Éva Bandor, Judit Bárdos, Ieva Norvele Kristóf, Guna Zarina, Viktor Nemets, Ieva Aleksandrova-Neklone a ďalší
Distribúcia: ASFK – Projekt 100 od 7. septembra 2017
Foto: ASFK

NOTICKA:  Film je odyseou päťdesiatročného Ágostona, hlavy rodiny, ktorý sa vydáva na cestu po Východnej Európe s nádejou získať prácu a splniť si svoj sen o chytení veľkej ryby. Pred filmom Out sa premieta krátka animovaná snímka Žltá.

Review:

Out  je festivalový, artový a  taktiež  študenstský   hraný   film slovenského režiséra, bývalého študenta réžie (nedokončil štúdium na Famu  Prahe, pretože uprednostnil výrobu filmu pre MFF v Cannes) a  pracovníka v audiovizuálnej reklame,  žijúceho  taktiež  v Lotyšsku  (partnerka).

Žánrový zlepenec akéhosi pomaly sa rozvíjajúceho roadmovie plného sociálnych tém o obyčajnom globálnom človeku a jeho zdanlivých nekonečných možnostiach, a absurdné pábenie plné úprimných mladíckych pocitov tvorcu a následne aj reflexie žitia jeho známych. Paradoxne minimalizmus, symbolizmus, nostalgické tóny bytostného osamotenia, márnej snahy o komunikáciu a porozumenie  a priamočiarosť. Namiesto slovenčiny maďarčina, čeština, a rozprávanie sa po rusky.

Prepustený zvárač  stvárnený  maďarským  hercom  Sándorom Terhesom, ktorý účinkoval už aj  v Priklerovom filmu Ďakujem, dobre alebo  Bielom bohovi  Kornéla Mundruczóa,  je  v tejto snímke   postavou sociálnej drámy s veľmi absurdným konotátom severskej road movie.  V centre rozprávania je jednoznačne postava medzinárodného vydedenca a globalistického lúzera, ktorých je dnešný aktuálny svet vrátane Slovenska a krajín V4 preplnený.

Film s rozostrenou dramaturgiou, no-budgetovou výpravou i hereckým obsadením  – má dobrú kameru  s  vynikajúco nasnímanými  celkami mora a lodí, i keď v princípe kameramanským kúzlením  príliš nehýri a vystačí si so zmäkčeným svetením, ponurou tonálnosťu, ostrou kresbou mnohých symbolov veľmi individuálneho sveta jeho scenáristov a režiséra.

Tvorcovi  György Kristófovi  možno poďakovať za dobrú reprezentáciu slovenského festivalového filmu a úspešný filmový debut na MFF v Cannes, ale samotný príbeh je veľmi nedivácky, a pre poučenú časť publika je značne nestráviteľný, o čom svedčí i jeho neslávne evaluácia časopisom  Hollywood reporter (preklad; parafrázovane) : “ prázdny a nemožný euro-artfilm, plný nezmyselných bizardností.“  Naopak na Slovensku si audiovizuálny počin kritika skôr cení, veď ide o študentský celovečerný debut, a nesmierny úspech festivalovej diplomacie, pretože ide o druhú najlepšiu sekciu v Cannes, kde ešte Slovenský tvorca v minulosti  nikdy nebol pripustený.

Hodnotenie: 50 % 

 

Recenzia: Klient

Print Friendly

Titul:  Klient (Forushande/Le Client/The Salesman), Irán, Francúzsko, 2016
Dĺžka: 124 minút.
Scenár a réžia: Asghar Farhadi
Kamera: Hossein Jafarian
Strih: Hayedeh Safiyari
Hudba: Sattar Oraki
Hrajú: Taraneh Alidoosti, Shahab Hosseini, Babak Karimi, Mina Sadati, Farid Sajjadi Hosseini, Mojtaba Pirzadeh, Maral Bani Adam, Ehteram Boroumand, Sahra Asadollahe, Emad Emami, Shirin Aghakashi, Mehdi Koushki, Sam Valipour, Alireza Rofougaran a ďalší
Distribúcia: ASFK Premiérav SR: 14. septembra 2017  Foto:

NOTICKA:  Klient je príbeh či faktografická a pocitová anamnéza vzťahu mladého hereckého manželského páru Emada a Rana, ktorí taktiež  účinkujú v inscenácii hry Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho.  Ich dom sa symbolicky rúca bez vysvetlenia obdobným nevysvetliteľným spôsobom ako náhodný klient v zvláštnom byte slúžiacom na prenájom, s tajomstvom po predošlom nájomnom vzťahu.   Film získal Oscara za najlepší zahraničný film.

Review:

Pozorný a rozhladený divák  si  u  iránskych festivalových filmov určite všíma aktuálny artový trend a obľubu príbehov  o každodennom   násilí, ktoré vstupuje do  života bežného civilizovaného človeka.  Z  posledných festivalových  tém  naprieč  svetom sa dotýkajú spomenutého rozhrania napríklad snímky napríklad  Neznámé dievča  bratov Dardennovcov, či Skúška dospelosti  Christiana Mungiu.   Taktiež  Farhadiho Klient je založený na analýze násilného vniknutia do partnerských a rodinných zón civilizovaného sveta.

Iránska  tradičná spoločnosť, tajomné ženské svety  a  ťažké  zmierovanie sa  s násilným sexuálnym aktom.   Príčiny, motívy, symbolika, architektúra charakterov a aj  typológia hercov,   i  celkový kultúrny kontext je však v tomto diele  značným rébusom  a rozprávanie sa sčasti podobá na  detektívne odhaľovanie pravdy;  sledujeme   skúmanie viny a morálnych následkov priestupku, ktoré   sú však dosť  iluzórnymi prvkami štruktúry diela.  V závere  sofistikovaného deja dosť  paradoxne  i  ambivalentne  poňaté:   a  v praxi nedosiahnuteľné  méty.

Vygradované  scény záveru filmu však nepochybne zanechávajú  zámerne nejednoznačný pocit ako „klimax v byte plnom trhlín a  steny  odsúdené z akejsi neznámej príčiny na stavebnú  demolíciu (symbolika utopistického prúdenia).

Viacdomá žánrovosť  tejto iránskej  festivalovej snímky  zahŕňa  akčný začiatok evakuácie obyvateľov v miernom thrillerovom štýle, a paralelne i naračné schémy a vzorce  festivalovej „detektívky“  …  s manželom ako postava  amatérskeho detektíva  pátrajúceho  po násilníkovi (ide o  odhalenie i potrestanie vinníka znásilnenia), i rodinno-spoločenská drámu, ktorá celku filmu prirodzene dominuje.

Poučené publikum vo filme vidí snímku tvorcu, ktorý s analýzami tradičnej konfliktnej iránskej spoločnosti už v minulosti a vtedy mnohokrát  zažiaril  s oveľa väčším jasom.

Film Klient  talentovaného iránca  Asghar Farhadi  je  s obdobným štýlom ale  len  s malým posunom, kde ide  o  totožnú tému, hercov i ich vedenie. Tvorcovia   reflektujú  aktuálnu realitu a medzinárodne zrozumiteľné vzťahové disonancie, ale v porovnaní s predošlou tvorbou pôsobí viac ako pandant témy, než ako prínosné či pútavé ozvláštnenia autorského pohľadu.

Evaluácia:  60 %

Recenzia: Personal Shopper

Print Friendly

Titul:   Personal Shopper, Francúzsko, Nemecko, Česká republika, 2016, 105 minút
Scenár a réžia: Olivier Assayas
Kamera: Yorick Le Saux
Strih: Marion Monnier
Hrajú: Kristen Stewart, Lars Eidinger, Sigrid Bouaziz, Anders Danielsen Lie, Ty Olwin, Hammou Graia, Nora von Waldstätten, Benjamin Biolay, Audrey Bonnet, Pascal Rambert, Aurélia Petit, Monika Baštová, Jakub Střítežský, Nataša Novotná a ďalší
Distribúcia: ASFK, premiéra v SR: 20. júla 2017

NOTICKA CINEMAX:   Mladá Američanka Maureen sa živí v Paríži ako osobná nákupkyňa oblečenia pre obletovanú mediálnu celebritu. Svoj voľný čas trávi v zvláštnom opustenom dome, kam sa nasťahovala po smrti jej brata. Je presvedčená, že s ním vie nadviazať kontakt.

Personal Shopper  francúzskeho scenáristu a festivalového režiséra  Oliviera Assayasa  je žánrovým hybridom, ktorý mieša  filmové pradivo, kombinujúc psychologický  triler, horor a kriminálno-osobnú drámu hlavnej postavy.

Práve  vďaka  hybridizácii film  pôsobí skôr ako  „otázny pastiš a artový rébusový experiment„, ktorý žiaľ  svoju  nesúrodými  motívmi  „duchársku a mimorealitnú tému“, ktorú si vybral – nezvládol.

Osobne ponímané hororové momenty a výskum  zjavovania duchov v strašidelnom dome  sú spolu  protichodné   looku moderného veľkomesta, alebo dlho a fetišisticky snímaným skúšaniam odevov uletenou protagonistkou – z ktorej je cítiť viac bezpohlavný transgender,  než  akýsi žánrový  či  mysteriózny sklon ku skutočným  mimozemšťanom a bytostnej  paranormalite.

Túto realitu  (ne)nenahradí  ani exkluzívny vnor do intímnych sfér protagonistky, a už  vôbec nie  veľmi nedomyslené  záverečné party filmu s nelogickou vraždou  zamestnávateľa   –    s  neobjasneným východiskom scenára.

Film   ukazuje  len prvky  akejsi  hry   značne povrchnej hĺbky,  a  žiaľ  smelý projekt  ostal  len v rovine  artového pokusu  o  film,  ale rozvinutie vlastnej témy i príbehu   je  v  hmle náznakov  a tušení  (dosť akademických a značne naivný);  bez akejkoľvek  podstatnej  pointy,  gradácie a nálady pre publikum.

Ani introvertná postava Kristin Stewart  nemá čo by hrala, i keď „body“ má ako zrelá lolitka, nič viac.

Filmový modernizmus a mladosť  ako klišé  a „krok zaujímavého tvorcu a nekonvenčného francúzskeho režiséra:  …  v tomto opuse  značne  vedľa chceného zámeru“   (zreteľne bučanie poučeného publika na MFF v Cannes).

Recenzia: Oklamaný

Print Friendly

Titul:  Oklamamý (The Beguiled), USA, 2017, 93 min. 
Réžia: Sofia Copplola
Scenár: Albert Maltz, Irene Kamp, Sofia Coppola
Kamera: Philippe Le Sourd
Strih: Sarah Flack
Hudba: Laura Karpman, Phoenix.
Hrajú: Colin Farrell, Nicole Kidman, Kirsten Dunst, Elle Fanning, Oona Laurence, Angourie Rice, Addison Riecke, Emma Howard, Wayne Pére, Matt Story, Joel Albin, Eric Ian a ďalší
Distribúcia: CinemArt

NOTICKA   CZ      Dusno až k zalknutí. Tak lze nejlépe charakterizovat atmosféru v izolované dívčí internátní škole, kde se znenadání objeví muž. Jediný široko daleko. Za zdmi izolované dívčí školy zuří americká občanská válka, ale její studentky a učitelky probíhající konflikt neberou na vědomí. Dokud nezaklepe na jejich dveře. Těžce zraněného nepřátelského důstojníka Johna McBurneyho (Colin Farrell) se ujmou v aktu křesťanského milosrdenství, aby ho, hned jak se trochu postaví na nohy, vydaly „svým“ vojákům jako válečného zajatce. Jenže John si postupně omotá kolem prstu nejen mladičké studentky v čele s krásnou Alicií (Elle Fanning), ale i jejich staropanenskou učitelku Edwinu (Kirsten Dunst) a především ředitelku školy (Nicole Kidman). Ve všech se díky němu probouzejí emoce, které ještě nebo už dlouho nezažily. O to jsou ničivější a nebezpečnější, protože John si neuvědomuje, že se ocitl uprostřed bitvy, která je strašlivější než všechny boje probíhající války.(CinemArt)

Review

Starostlivo zrealizovaná  komorná dráma talentovanej  americkej režisérky Sofie Coppoly  je  filmom, ktorý získal  ocenenie za najlepšiu réžiu v Cannes 2016.   Oklamaný  je excelentnou artovou snímkou,  veď  hovoríme  o projekte mimoriadnej a nadštandardnej kinematografickej kvality.

Obsah, téma, charaktery, i príbeh s fabulou  sú  dobre vykreslené, minimalisticky  poitované, i synergicky previazané;  ba tu  tvoria i náležitý rozprávačský oblúk. Náväznosti  s dostatočne logickým, a zároveň prekvapujúco tragickým  pointovaním.

Sofii  Copolovej sa  podaril  presah i memento: dráma jedného muža a 7 žien s tichými konfliktnými „mínami„, ktoré nevyšumia ale explodujú.  Z režijnej stránky   ide o  majstrovskú  psychologickú  štúdiu s dobrým a reprezentačným obsadením a starostlivou réžiou, v ktorej  vyniknú  mnohé herecké tváre;  napríklad  Colin Farrell, Nicole Kidman, Kirsten Dunst a  Elle Fanning.

Precízna kamera vytvára  pre publikum  dojem prirodzeného svietenia,  a to  s minimalistickou  zvukovou  dramaturgiou  dotvára  skutočne mimoriadny a emóciami silný zážitok.

Odporúčané pre všetky cieľové skupiny artového publika.

Recenzia: Zabijaci z malomesta

Print Friendly

Titul: Zabijaci z malomesta (Draberne fra Nibe/Small Town Killers), Dánsko,  2017, 90 min. 
Scenár a réžia: Ole Bornedal.
Kamera: Dan Laustsen, Linda Wassberg
Strih: My Thordal.
Hudba: Joachim Holbek
Hrajú: Nicolas Bro, Ulrich Thomsen, Mia Lyhne, Lene Maria Christensen, Marcin Dorocinski, Gwen Taylor, Soren Malling, Birthe Neumann, Ole Thestrup, Elsebeth Steentoft, Joel Spira, Jens Andersen a ďalší
Distribúcia: Film Europe v SR od 29. júna 2017
Foto: Film Europe

NOTICKA:  Ib a Edward, dvaja podnikatelia z malého dánskeho mesta, sú unavení z dlhoročného manželstva a snívajú o tom, ako si užiť svoje peniaze zarobené za svoj doterajší život na čierno. Po potýčke s vlastnými manželkami sa opijú a cez internet nájdu nájomného vraha z Ruska, aby im „vyriešil problém“. No čoskoro zistia, ako veľmi podcenili svoje manželky, čo naštartuje absurdný sled udalostí a ukáže sa, že sami dvaja sa ocitli na prvých priečkach v poradovníku, koho vlastne treba zabiť…

Review

Mŕtvoly sa množia, a ľudia sa sušia, a zúfajú si: … už nevedia ani vlastne prečo. Tak už to v malomeste a  v severských  osídlach  otázneho malomestského  či  buranského  typu  býva.

Filmový projekt  scenáristu a režiséra  Ole Bornedala  sa snaží skĺbiť mediálnu tematickú absurditu s humorom z malomestských reálií. V zobrazovanej realite  čas akože zaspal:  navyše nikomu nefunguje partnerstvo –  s  nulovými hodnotami  pre rodinu, sex, morálku,  zmysel žitia, spravodlivosť  či bazálnu ľudskú česť a naplnenie.

Z  rodinných vzťahov vyprchalo takmer všetko,  i rodina, i partnerstvo i sex, čo sa dá vyriešiť nájmom dvoch krutých zabijákov zo zahraničia (Rus a Britka).

V  absurdnej komédii  Zabijáci  z malomesta  je  veľa absurdných faktov, kde hlavnou línou je situácia dvoch  sympatických  a  „zazobaných vidieckych fuškárov„,  ktorí majú všetko a nič:  oni i manželky za kariérnym zenitom, nefunkčné libido, a celková  sexuálna prázdnota.

Akási vedľajšia línia príbehu rozkrýva   paralelne postoje  homosexuálneho učiteľa tanca salsy, ktorý vyučuje  toto  pohybové  umenie  v kostole. Do vlastných osídiel  záujmu a  lásky zlanári  uletený  učiteľ tanca  aj retartovaného zakoktaného nešťastníka, ktorý bol  predtým všetkými považovaný  za  osamelú  osobu a  nešťastný sociálny prípad.

Nezmyselné –  miesto „absurdného“  …  a suchopádne – miesto „vtipného“. Tieto fakty nenadchnú každého diváka.

Severský   film má  však  nad očakávanie  taktiež  prekvapujúce peripetie i drive, a aj akúsi ponášku na glokálnu  globálnosť  Hollywoodu.  Nevadí, že občas zápolí  publikum s miestami viaznucim tempom, a aj s predvídateľnou povinne šťastnou pointou.

Pomocou filmového sarkazmu si tvorcovia tejto snímky  uťahujú z naratívneho i životného umenia, z nadnárodných národných  klišé, z  kritiky, a napokon neodmysliteľne i sami zo seba či zo  svojho publika. Podporené skvelou typológiou hercov  a režijným umením dramatickej skratky.

Cieľové publikum: odporúčaná oddychovka pre tvrdšie povahy a priateľov severského kina 

Evaluácia: 50  – 55 %

Recenzia: Strnadovci

Print Friendly

Titul: Strnadovci (Strnadovi), ČR, 2017, 102 min. 
Scenár a réžia: Helena Třeštíková
Kamera: David Cysař, Vlastimil Hamerník
Strih: Jakub Hejna
Zvuk: Richard Müller
Účinkujú: Ivana, Václav, Jan, Martin, Tereza, Tomáš, Václav ml. Strnadovci a ďalší
Distribúcia: ASFK, v SR od 15. júna 2017
Foto: ASFK

PR NOTICKA   Bezprostrednosť, priamosť a sugestívnosť, s akou česká dokumentaristka Helena Třeštíková zobrazuje surovú realitu, môže byť krehkejším náturám nepríjemná. Odkrývanie, odhaľovanie najintímnejšieho súkromia, pragmatická ženská zaťatosť a večne uslzení chlapi, ktorí nezvládajú vlastné životy, rozhodne nespĺňajú väčšinovú predstavu o filmovej zábave.  Napokon – o zábavu nejde. Cieľom časozberného dokumentu Strnadovci  je skôr navodiť pocit intímnej spriaznenosti a priviesť diváka k základným otázkam o jeho vlastnom živote, vrcholoch, pádoch, hodnotách, zdrojoch šťastia i pocitoch beznádeje. Prosto, o zmysle toho všetkého.

KOMENTÁR /DR. FILM:   Strnadovi nejsou přelomový dokument, ale netrpí patosem, obsahují překvapivě mnoho vtipných momentů a mají tendenci k postupnému „zrání“.  Po projekci následovala diskuze s Helenou a na její otázku, zda někdo  „věří na 35 let společného soužití“ se po krátkém zaváhaní v plném sále několik rukou zvedlo …

Review

Ďalší podarený opus našej dlhoročnej zberateteľky  časozberných frekvencií, ktorý pristupuje k dokumentarizmu zo sociologického či etnografického pozorovacieho aspektu  mieri do klubových kín a na festivaly.

S hlavnou   dvojicou  manželmi Strnadovcami  počína film v roku 1980 – pod orlojom sobášnej siene na Malostranskom námestí v Prahe – a trvá do súčasných chvíľ.

Manželstvo študentov architektúry prichádza šťastnými i menej šťastnými peripetiami, od svojpomocných  prestávb skromného socialistického bytíku, až po vybudovanie viacgeneračnej rodinnej vily a rekonštrukciu podnikateľských priestorov do obrovitánskeho  rodinného obchodu.   Protagonisti sedemčlennej rodiny sa musia vysporiadať  s hypotékou a s náročným bojom o súkromie a vlastné osobné šťastie, keďže partnerka workoholika  a matka šiestich detí vykazuje čoraz značnejšie psychickú a psychiatrickú nerovnováhu. Pridávajú sa problémy s deťmi i tradične otázne národná mentalita, na ktorej následky musia trpieť.

Režijný koncept  je založený na nekomentovanej sonde, a trpnom pozorovaní osudov bežnej rodiny, ktorá stavia z ničoho a od piky, veď  každý z dvojice je vyštudovaný architekt.  Dalo by sa povedať, že najlepším scenáristom je sám život.

Z pochopiteľných dôvodov rešpektu k vlastnému  súkromia  zrejme hlbšie pod kožu protagonistom nešlo ísť, takže v mnohých momentov film pripomína skôr bakalársky televízny príbeh a odľahčenú úsmevnú dramaturgiu pre prime time publikum.   Z obdobných časových príčin je i obrovský výtvarný skok s dobového 16 mm čiernobieleho materiálu za socíku na dnešné farebné digitálne postprodukčné spracovanie.

Odporúčané  dokumentaristické kino klubového diváka na pomedzí TV žánrov pre priaznivcov histórie a najmä pre segmet publika milovníkov retrosnímok

Evaluácia: 55 – 60 %

KOMENTÁR    Z  PUBLIKA:   Zůstala jsem jak přikovaná…film byl velmi silný. Obdivuji oba manžele, že šli s kůží na trh, protože tak citlivá témata jaká sdělovali národu jim nikdo závidět nemůže. Ve filmu jsem poznala trochu rodiče, trochu své známé a trochu i svůj život. to jsem nevěřila, že existuje.

Recenzia: „Heydrich: Muž so železným srdcom (HHhH)“

Print Friendly

Heydrich: Muž so železných srdcom (HHhH), Francúzsko, Belgicko, Veľká Británia, USA
Dĺžka: 119 minút.
Réžia: Cédric Jimenez
Scenár: Audrey Diwan, David Farr, Cédric Jimenez
Kamera: Laurent Tangy
Strih: Chris Dickens
Hudba: Guillaume Roussel
Hrajú: Rosamund Pike, Stephen Graham, Mia Wasikowska, Jack O’Connell, Jack Reynor, Jason Clarke, Noah Jupe, Enzo Cilenti, Thomas M. Wright, Geoff Bell, Oscar Kennedy, Céline Sallette, Adam Nagaitis, Volker Bruch, Gilles Lellouche, Barry Atsma, Jim Sturgeon, Tibor Miloš Kriško a ďalší
Distribúcia: Bontonfilm od 15. júna 2017
Foto: Bontonfilm

PR NOTICKA  Výpravný historický film o atentáte na Reinharda Heydricha rozpráva o tom, čo predchádzalo operácii Anthropoid a ako sa zrodilo Hitlerovo monštrum menom Heydrich. Film vznikol na základe oceňovanej knihy „HHhH“ francúzskeho spisovateľa Laurenta Bineta.

Recenzia

Artový náhľad do rodinnej sféry  a  fanatického  kariérizmu  „pražského kata“ Reinharda Heydricha (herecky  zručný Jason Clarke), ktorý sa z podporovateľa českého proletariátu zmenil na „rasového vyhladzovača neárijcov“  a ďalších nečistých  či  ideologicky  menejcenných „podľudí„. Vravelo sa,  že Himmlerov mozog sa volá Heydrich.

Širšia historická analýza doby vykresľuje osobité charakteristiky kľúčových postáv s náznakom psychologického ponoru v širokom vymedzení od verného zobrazenia, cez náhodilosť …  ale bez tendencie ku karikatúre,  a  tiež  bez tvrdej tézovitosti.

Reflexia   dejín  „veľkej Európy“  počas 2. svetovej vojny a zhubná nacistické ideológia, ktorá sa snaží o holokaust (konečné riešenie židovskej otázky) … udalosti pod plášťom falošnej vojnovej propagandy a účelových klamstiev, a varovaním pred kolaboráciou s nepriateľom.

Na druhej strane  operácia  Antrophoid spolu s  vlasteneckou  a občianskou  autenticitou  odborárskych záškodníkov  Kubiša a Mašína.

Z umeleckej stránky pochváľme odosobnene a zručne vyrozprávaný dej pomocou dobrej hereckej typológie a ako celok s náležitými hereckými výkonmi. Nerušivou  silou  pôsobia výtvarné zložky i umne selektovaná hudobná dramaturgia. Vynikajúca kamera s rozličnými výtvarnými štýlmi a prirodzeným svetlom.

Hlavne český a slovenský divák si musí zvyknúť  na výmysel a silu scenáristickej  fikcie, a taktiež  na špecificky  kolážovú formu narácie.  Je to najmä vyložene autorský  pohľad  Cédrica Jimeneza  na  brutalitu nacizmu,  ale  aj príbeh so zámernými  faktickými nepresnosťami voči  známym historickým reáliám, i s mnohými autorskými príbehovými „ozdobami a presahmi“,  bez vernosti historickej realite.

Napríklad tvorcovia výrazne „pozabudli“ na historikmi dôverne  preukázané milostné aféry Heydricha  ako šéfa  hitlerovskej  tajnej služby  Gestapa s ľahkými ženami tesne pred  protektorovým skonom (naopak  scenár  kreslí farizejstvo s výchovou vlastných potomkov na smrteľnej posteli).   Jiminezov Heydrich  sám  hollywoodsky efektne zavraždí Gabčíka  – až napokon na smrteľnej posteli  podľahne  zraneniam spôsobeným atentátom.  Pričom  je doložené, že  v skutočnosti  protektor zomrel  na oveľa  prozaickejšie:  a to len na  bežné zlyhanie srdca následkom šoku z atentátu.

Evaluácia: 55 -65 %

KOMENTÁRE: Film bez réžie. Bez názoru, nálady či pocitu. Akoby ste nechali čisto technického kameramana sfilmovať scenár. Prvá, možno zámerne studená a odmeraná polovina zobrazujúca Heydricha, je aspoň zaujímavá – real life vrahovia podobného kalibru budú vždy dokumentaristicky vďačnou témou. Druhá polovica ale nemá ani postavy. Má iba nejaké beztvaré figúrky, ktorých pohyb sleduje s rovnakým odstupom ako Heydricha – pričom majú byť naopak kontrastom k jeho chladnému démonizmu. Finále obdobne nemastné neslané, bez štipky napätia.  www  Presne toto americký divák potrebuje. Trochu násilia, trochu sexu, dobrú hudbu, známe herecké tváre a príbehovú nitku, najlepšie z vojny a z krajiny, o ktorej nemajú šajn, že vôbec existovala. To celé pekne zaobalené v pozlátku akčnej, vojnovej drámy. Fury pri tomto vyznieva ako skvost!!

Recenzia: Šialene šťastná

Print Friendly

Titul: Šialene šťastná – La pazza gioia, Taliansko, Francúzsko, 2016
Dĺžka: 113´
Réžia: Paolo Virzi
Scenár: Paolo Virzi, Francesca Archibugi
Kamera: Vladan Radovic
Strih: Cecilia Zanuso
Hudba: Carlo Virzi
Účinkujú : Valeria Bruni Tedeschi, Micaela Ramazzotti, Valentina Carnelutti, Sergio Albelli, Tommaso Ragno, Luisanna Messeri, Francesco Lagi, Giada Parlanti, Paolo Vivaldi, Alice Terranova, Chiara Arrighi, Fabrizio Brandi, Maria Grazia Bon a ďalší
Distribúcia v SR ASFK  od 1. júna 2017 – foto: ASFK

Review

Talianska komédia  ŠIALENE ŠŤASTNÁ  je filmom  o tom ako  život  je nie vždy fér a aj o tom, že  medzi normálnym slobodným žitím a postavením klienta psychickej liečebne je tenká čiara.  Z iného uhla  je tu pekne zobrazená téma rodiny, medziľudských vzťahov, tolerancia, empatia a túžba byť sám sebou –  i keď to dosť bolí.

Beatrice  (Micaela Ramazzotti)  je  excentrická „barónová prášilová“  s noblesou,   zvláštnymi  spôsobmi i  konexiami. Deva, ktorá fabuluje.  I keď jej všetko takmer  prejde, napokon dopláca na vlastné výmysly, či skutočné  tvrdé lži.

Obeťou jej „bombového záujmu o parťáka pre excentrické úlety“  je  dieťa veľkomestskej ulice a nočných klubov – depresívna  anorektička  Donatella (Valeria Bruni Tedeschi)  – postava  protikladne kontrastná – i keď podobná – „nová dievka“ v ústave pre choromyseľných.

Talianske filmové story  opisuje  vznik a priebeh  tohto  rodiaceho sa krehkého puta medzi  od piky  vyložene kamarátkami na rovnakej vlne a s rovnakými problémami vo vzťahu  a láskach k  mužom.

Vzťah  Beatrice a Donatelly  je  síce bláznivý, ale bez lesbickej konotácie.   Končí uspokojivo  a dokonca  aj  s mravoučnou a citovou pointou, ktorá v dramatickom finále je veľmi ľudským  a prekvapujúcim  záverom v znamení   zmierlivého, ale trpného vykúpenia.  Jedna z nich  urobí  všetko za pár chvíľ pre zmysel ľudského žitia –  síce krátke ale veľmi vrúcneho empatického stretnutia so synčekom, ktorý je zverený do adoptívnej náhradnej  opatery.

Režisér Paolo Virzi, ktorý  je i  spolutvorcom scenára  podmanil všetko štýlu talianskej  bláznivej  road movie s výraznými tragickými a dramatickými prvkami (téma i príbeh  poukazuje na problém  a následky nešťastných lások). Darí sa  hyperbolizovať   ženský svet žitia v bludných „chimérach minorelity„.

Aj akousi  mnohopočetnou  pointou  tohto  projektu  je memento o tom, ako sa chybné  méty  v skutočných vybájených ženských svetoch   ľahko zvrhnú   na bremeno  a  aj  patologickú záťaž.

Obe hrdinky  sa svojich bláznivých a nepodložených mét  odmietajú  z pohodlnosti  a z existenčného stereotypu vzdať: Beatrice  miluje bezcitného a vypočítavého pasáka a dílera  a Donatella má dieťa s ženatým idolom,  ktorý už  má vlastnú  zabehanú  rodinu a nechce sa o ňu s nikým deliť; ľavoboček ho  vôbec nezaujíma, a ani sa na svojho malého  synčeka  nechcel pozrieť.

Avšak tieto  snivé  „ilúzie“   by možno poodhalili desnú prázdnotu sveta bez autentických hodnôt.   Obidvom hrdinkám sa ideály o zmysle žitia akosi zadrhli:  protagonické  „chimérne snenie  a život podľa neho“  na prekvapivo nedôstojnú a potupnú existenciu v realite psychických liečební  (… a následných zúfalých úletov, či občas i  notorických útekov  z vlastnej  biednej reality).  S citom to zreteľne naznačuje aj  režisér i tvorca príbehu Paolo Virzi.

Sympatická talianska tragikomédia v rozpočte talianskej verejnoprávnej RAI má hustý a rozkošatený dej, v ktorom mnohé akcie nedopovedané, preskočené, či redundantné.   Náležitá  dynamika  si i  tak podmaňuje publikum nadčasovou témou –  i hĺbkou pohľadu na mnohé paradoxy.

Svižne režírovaný film   zaujme   aj  nadštandardným produkčným dizajnom s veterným prímorským talianskym koloritom,  v ktorom sa to len iskrí „čechovovskými paradoxami“.

MEMENTO     Komédia Šialene šťastná  je aj intímnym ale typicky výstižným  reflexívnym humorom  najmä nad existenčnými  a mnohokrát aj nad  infantilnými konceptmi hlavných hrdiniek (idol vplyvného charizmatického  ženáča  ako zabezpečeného pána dokonalého, avšak na druhej strane mince len epizódne povyrazenie: bolo dobre ale zabudneme, a nič viac …  následky týchto papierových  dilem sú jedným  z veľkých univerzálnejších  problémov ženského sveta ako celku).

LAICKÝ  KOMENTÁR  Film je príbehom dvoch žien, ktoré trpia psychickými chorobami a majú nariadenú ústavnú liečbu. Obidve ženy však majú niečo nedokončené, niečo, čo ich ťaží, vo svete tých „normálnych“ ľudí (povedzme, že funkčných bláznov).  Obidve ženy mali úplne iný príbeh a nakoniec aj diagnózu a napriek tomu a možno práve vďaka tomu, boli skvelou dvojicou, ktorá si nakoniec môže dať veľa podpory a lásky. Čo musím vyzdvihnúť a človek sa s tým vo filmoch nestretáva často, nebola tu tematizovaná krutosť psychiatrického personálu, ale naopak, ľudia, ktorí sa starali o psychicky chorých pacientov, preukazovali veľkú dávku podpory, empatie a nehy.

OCENENIA   Valeria Bruni Tedeschi dostala  po zásluhe za zaujímavé stvárnenie role Donatelly  na European Film Awards 2016 Cenu za najlepšiu herečku.

Recenzia: Úplní cudzinci

Print Friendly

Titul: Úplní cudzinci – Perfetti sconosciuti – Perfect Strangers Krajina, rok: Taliansko,  2016
Dĺžka: 96 minút
Réžia: Paolo Genovese
Scenár: Filippo Bologna, Paolo Costella, Paolo Genovese, Paola Mammini, Rolando Ravello
Kamera: Fabrizio Lucci
Strih: Consuelo Catucci
Hudba: Maurizio Filardo
Hrajú: Giuseppe Battiston, Anna Foglietta, Marco Giallini, Edoardo Leo, Valerio Mastandrea, Alba Rohrwacher , Kasia Smutniak, Benedetta Porcaroli, Elisabetta De Palo, Tommaso Tatafiore, Noemi Pagotto a ďalší
Distribúcia: Film Europe, v SR: 27. apríla 2017
Foto: Film Europe

PR  NOTICKA – CZ   Skupina priateľov sa zišla na večeru. Poznajú sa roky : „a také další setkání by se neslo v duchu lehkého škorpení a nostalgických vzpomínek na to, co bylo… kdyby se nezrodil zdánlivě nevinný nápad: dát mobilní telefony na stůl a sdílet každou SMS i každý příchozí hovor. Kolik toho o sobě nesmíme vědět, abychom mohli zůstat přáteli, milenci, manželi, rodiči…? Během jediného večera se ukáže, že až příliš mnoho. I ti, které známe, mohou totiž být naprostými cizinci.“  (Film Europe)    Poznajú sa už roky a aj toto stretnutie by sa nieslo v duchu ľahkého podpichovania a nostalgických spomienok na to, čo bolo, keby… keby sa nezrodil zdanlivo nevinný nápad: dať mobilné telefóny na stôl a zdieľať každú SMS aj každý prichádzajúci hovor. Koľko toho o sebe nesmieme vedieť, aby sme mohli zostať priateľmi, milencami, manželmi, rodičmi…?  V priebehu jedného večera sa ukáže, že až príliš mnoho. Aj tí, ktorých poznáme, môžu byť totiž úplní cudzinci.

REVIEW

Fraška je  žáner vychýlený  k ľahším žánrovým postupom bez konfliktov. Motívy a postavy zabsurdňujú dej. Taliansky film  Úplní cudzinci  by mal byť najmä  oddychovou komédiou, a taktiež  komediálnou drámou.   Nuž a vzhľadom na svoje skutočne prekvapujúce dramatické zakončenie –  aj akousi dramatickou fraškou.

Režisér Paolo Genovese  je doposiaľ známy ako tvorca reklám, seriálov a televíznych filmov.  Najnovšie  nakrútil produkčne nenáročnú komédiu z komorného prostredia.

Jeho posledné filmové  dielo  je  celé  zasadené  do interiérového reálu ktoré repezentuje   strednú   spoločenskú  vrstvu.   Dej tohto sympaticky komorného dielka s  povahovou analýzou skupinky priateľov  sa drží úsmevnej analýzy akýchsi  dlhoročných  životných známych a rodinných kamarátov v svižnom dejovom rytme, a divák sa nenudí.

Pre  vážnejšie  zamyslenie  nad  vzťahmi medzi hrdinami  je  však  takto pochopený dejový náčrt  naplnený až  neuveriteľným vrstvením  nečakaného i vytušeného:  smola,  faloš a  paradoxy  akoby celkom nestačili  a napokon  vo svojom finále dospieva k zbytočne dvojitej koncovke,  kde tragické memento utína zmierlivá  úsmevnosť  scenára.

Napokon  publikum vníma najmä komediálne-fraškovitú  kresba pováh a súčasne aj  autorský zámer  v ďalších rovinách  analyzovať najmä  paradoxné špecifiká charakterov  a konfliktov  v dlhoročných stereotypoch.

Ťažko uveriť,  že niekoľko hodín náhodnej analýzy internetových odkazov môže obrátiť vnímanie  a  celoživotný obraz o každom z nich bez výnimky: z rodinného typu homosexuál  (…)   Či  z   dobre  situovanej a peknej psychoanalytičky  sa  tu  vyvinie citová  ignorantka, ktorá nechápe ani manžela, a ani  svoju vlastnú už dozrievajúcu  dcéru – dokonca i  pred jej prvým pokusom o sexuálne zblíženie (značne  za vlasy pritiahnuté tvrdenie).

Skutočnému vyššiemu dramatickému rozmeru projektu však bráni  najmä príliš jednoduchý  bazálny  nápad  ktorému nesvedčí ani  značná žánrová rozkolísanosť (od tragédie až po úsmevne absurdnú frašku – napr. náhodná temná okolnosť  zatmenia Mesiaca  nevyšla vôbec, vyzlečené nohavičky ako fetiš sú viac čudné ako absurdné, atď …). Hodil by taktiež produkčný dizajn v lepšom ako „veľkogarzónkovom  reáli“  ako miesta ktoré doslova dusí vnímanie  publika  s  esenciou  teatrálne-televízneho  prostredia.

Situáciu  značne problémovej  dramaturgie filmu  celkom podarene zachraňujú  dobre vedení herci  v kombinácii  s  populistickým žargónom deja.  

Odporúčame ako  relaxačnú   zábavu pre milovníkov talianskeho koloritu.

LAICKÝ KOMENTÁR:  Výborná konverzačka, postavená na jednoduchom, ale originálnom nápade, gradovaná zopár prekvapivými zvratmi. Pravda, Woody či Polanski by jej navyše dodali jedinečnú autorskú poetiku, ale nezaobídeme sa bez nej? Úspech konvenčnej formy sa cení o to viac, keď za ním stojí „iba“ trefné herecké obsadenie, svižný spád a úderné sociálne momenty. Telefonát od 17-ročnej dcéry emocionálnym, ľudským vrcholom filmu.

OCENENIA:   Najlepší scenár pre medzinárodný hraný film, festival Tribeca 2016 Najlepší film, najlepší scenár, David di Donatello Awards

Recenzia: Belgica

Print Friendly

Titul: Belgica

Krajina: Belgicko, 2015, 127 min.

Réžia: Felix van Groeningen
Scenár: Arne Sierens, Felix van Groeningen
Kamera: Ruben Impens
Strih: Nico Leunen
Hudba: Soulwax
Producent: Dirk Impens
Zvuk: Jan Deca
Hrajú: Stef Aerts, Tom Vermier, Dominique Van Malder, Charlotte Vandermeersch, Jean-Michel Balthazar, Sam Louwyck
premiéra: v ČR 7. července 2016 (Artcam) – SK: máj 2017

Noticka – CZ: Sex, lži a rock’n’roll. A drogy a alkohol. Tak by mohla znít klíčová slova či rovnou motto nového filmu belgického režiséra Felixe Van Groeningena Belgica. Snímek, který letos na Sundance získal cenu za režii v sekci světových hraných filmů, je sondou do osobitého prostředí hudebního klubu Belgica (inspirovaného skutečným podnikem v Gentu) a jeho pulzujícího života nezřízených bohémských večírků.  Van Groeningenovo jméno se ujímá před čtyřmi lety v souvislosti s jeho melodramatickým snímkem Přerušený kruh (The Broken Circle Breakdown, 2012) o osudové lásce, jíž život klade těžké překážky, který se dostal do nejužšího výběru titulů nominovaných na zahraničního Oscara. Avšak tam, kde bluegrassovou hudbou prodchnutý Přerušený kruh zaváněl sladkobolným kýčem, Belgica naopak strhuje nespoutanou až surovou živelností.

Review

Belgický filmový a divadelný režisér  Felix van Groeningen (1977, Gent, Belgicko)  absolvoval štúdium  vizuálneho umenia na Kráľovskej  akadémii múzických umení (KASK) v Gente. Kinematografickú kariéru  započal s filmom Psanci osudu (De helaasheid der dingen, 2009) – projektom,   ktorý na MFF v Istanbule získal hlavnú cenu.

Jeho vynikajúca snímka Prerušený osud – o podivínovi uprostred zvierat  –  s výraznými  hereckými výkonmi  bola nominovaná na Oskara.  Podobne úspešným a súčasne diváckym dielom je jeho film Belgica,  ktoré odmenili cenou za najlepší film na prestížnom festivale v Sundance, 2016.

Groeningova  najnovšia filmová dráma Belgica  je v prvom rade  esteticky vycibrenou story  v prirodzenom paradokumentárnom duchu.

Téma filmu  sa koncentruje na  súrodeneckú  komunikáciu  kontrastných pováh  v bratskom  súžití  a  v nefunkčnej rodine. Dielo je založené na interpretácii emočne podkutých okolností  v prostredí sexu, drog a tvrdej hudby  – v reáliách bohémskeho hudobného klubu.

Na  filme  Felix van Groeningena  je značne  zaujímavá  hĺbková invencia celého filmu: dielo fascinujúce po výtvarnej aj dramatickej stránke originálna výpoveď s prirodzenou kamerou, minimalistickým strihom, i  s emočne zaujímavou hudobnou dramaturgiou, na ktorú invenčne naväzuje skvelé režijné a herecké vedenie kreatívne zohratého štábu.

Odporúčame divákom filmov v žánri arthouse bez výhrad.  Vhodné dielo pre nielen milovníkov  tvrdej hudby a bohémskeho žitia naprieč kontinentom.

Evaluácia: 95 %

LAICKÝ KOMENTÁR CZ:  Velice slušný drama, kterýmu škodí jenom přemrštěná stopáž. Zajímavě vystavěný na tom, jak dva nezkušení bráchové otevřou bar (klub, diskotéku), a přitom nemají moc tušení, co s tím. No ono se jim začne dařit a hlavně jim to začne přerůstat přes hlavu, především pak staršímu z nich. No a tady jsem si vzpomněl na text ze skladby od D. Kollera: „…i když už nejde zrychlovat, bereš ten nejrychlejší vlak, co v zakázaným pásmu lítá…“. 

(…)   CENA  2016 – Felix Van Groeningen – Cena za nejlepšiu réžiu svetového hraného filmu (…) NOMINÁCIA 2016 – Felix Van Groeningen – Veľká cena poroty za najlepší svetový hraný film

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV