Filmová recenzia: Príliš osobná známosť

Print Friendly

Titul: Príliš osobná známosť

Koprodukcia, dominujúci žáner, minutáž : Srbsko, Slovensko, Česko,

romantická komédia, 107´

Kamera: Mário Ondriš

Réžia:  Marta Ferencová

.

Synopsis

The film presents stories of three women who know each other or get to know each other. They are connected by a friendship, a man and a small, five-year-old girl. Simona (Tatiana Dyková) is rebuilding her life after she divorces and her son decides to live with her father. Natalie (Petra Hřebíčková) finds love in the form of a widower with a small daughter and a devoted grandma. And Eva (Eliška Balzerová) also finds out in her retirement age that her life still includes partner love, not just that of her granddaughter.

Movie review 

Príbehy troch silných osamelých  žien a troch komplikovaných  mužov v úzadí, ktorí sa  poznajú a vzájomne ničia životy, nuž lebo sa spoznajú. Spája ich priateľstvo, muži a malé, otravné, a detsky anektívne dievčatko.  Simona si hľadá lepšiu budúcnosť  po rozvode.  Dominantnú Natáliu, ktorá rada navštevuje koncerty  klasickej hudby si nahovorí vdovec. A Eva aj v dôchodkovom veku zisťuje, že do jej života stále patrí láska partnerská.  Nahovorí si ju milovník klasickej hudby, hráč v jazzovej kapele, vdovec a džentlmen so všetkým všade. Muži podnikajú, sú  okrem fešného  zjavu i  vcelku nevýrazní, ale  názorovo komfortní  s bežnými životnými slabôstkami. Ale zdá sa,  že je čo vyberať.   

Režisérka  Marta  Ferencová, ktorá vytvorila  už štyri televízne série pre komerčné televízie (Ordinácia v ružovej záhrade, Profesionáli) alebo  i  nedávno  vcelku priaznivo prijatý slovenský kinohit  Všetko alebo nič (2017),  či  nedlho pred tým značne experimentálnu,  avšak  vcelku chladne prijatú  rozprávku Řachanda (2016).  Svoju najnovší kinodistribučný príspevok  uvádza opäť  spolu  so spisovateľkou a scenárisistkou s vlastným nakladateľstvom Evitou Twardzik Urbaníkovou.

Nový projekt Maty Ferencovej  je vďaka medzinárodnej  filmovej  koprodukcii  troch  vzdialených krajín: Slovensko, Čechy a  Srbsko. Zámer  producenta  urobiť pôvodne koprodukciu s Rumunskom nevyšiel.

Z   často obsadzovaných  hercov tu nájdeme  najmä české tváre  ako Petru Hřebíčkovú v hlavnej úlohe s  Tatianou Dykovú  (predtým Vilhelmovú), a  Eliškou Balzerovú.  Hlavné mužské role stvárňujú  Srbi  Branislav Trifunović  a  Predrag Manojlović,  či chorvátsky herec  Janko Popović Volarić.  Z  Slovákov  sú  tu  Ľuboš Kostelný a Marián Mitaš.

Hrdinky   sú   postavami  sebestačnými  až na tie  splynutia. Hľadajú však ale i obdiv, povahový a záujmový súlad, či výraznejšiu  vlastnú sebarealizáciu, pravda  okrem rodinných povinností.  Nuž možno to zmeniť  ak  by  ich noví  muži  boli dostatočne    zabezpečené a ambiciózne existencie, s pekne zariadenými domácnostiam, lukratívnymi džobmi, a nadštandardnými príjmami.

Keďže žijeme v modernej a najmä rýchlej dobe všetci vedia čo je dobré splynutie a párový výkon. Napokon neskromne  ženy práve po tom tvrdo idú, a v snímke jedna z nich nevie „vygoogliť liek na bolestivo vydratú vagínu“, ako zaznie vo filmovom dialógu.  Problém žitia je  byť  voči  partnerkám  pozorný a neskĺznuť do extrému tyranie, šikany, partnerských bitiek, domáceho násilia,   a alkoholizmu. Ale dôjde i k tomu. Ale napokon je všetko zas ok. Ako keby  ktosi šibol čarovným prútikom, nuž  finančné suchoty tiež sa  pominú i keď  spoločníka firmy  okradli o všetok kapitál a firma ide do konkurzu, čo je nutné kompenzovať odreagovaním sa alkoholicky a hrubosťami.  Nuž  veľakrát aj  nepedagogickým pôsobením na vlastnú dcérku.

Škoda, že dialógy  sú zväčša  bez profesijného fortieľu. Rozhovory postáv sú  len  akosi technicky nadabované (aby slabiky sedeli do rytmu otvárania úst), čo drží odstup z línie prežívania postáv publikom.

Kamera  je  až nadmieru  farebne sýta a výprava sa pýši vcelku draho luxusnými štýlovými interiérmi s plechovkami značiek z Lídla.  Obdobne  je pestrá hudba tvoriaci podmaz pod kľúčové scény.  Zvuk je  obvykle taktiež  nadužený  emóciami na správne podfarbenie v správnych zlomových momentoch.  Do očí  udrie  aj  dej s divnou mužsko-ženskou vymenenou motiváciou v obrárenom garde  a zvláštne neprirodzenými neženskými a maskulínymi  črtami, čo nevyznieva ani humorne a satiricky, ani dramaticky nosne.

Akoby ženské postavy neboli a  ani  nechceli byť  romantické zvodkyne plné hriešnych snov, pretože dnes sa presadia  len  tvrďasky, navyše  geniálne emancipované a pragmatické.  Len  tak  im  nič neujde a nič nezmeškajú.  Navonok  sú  toto  krehké  žienky, ale pod povrchom skôr  svalnaté, šľachovité, zvráskavené,  s priveľa make-upom  a  skrátka ale určite  nepôsobia zvodne.

Prípadné občasné  milovanie  na plátne či obrazovke  je len zvonku a symbolické.  Z  šteklivej  nahoty zostávajú   len obrysy  náznakov  a symbolika  za sklom, ako  bolo  zlozvykom za socialistickej cenzúry.

Navyše všetok štýl  na hranici  kreativity  obvyklej  pre  televízne  seriály, s malým vnorom  k  akejsi  psychológii, s príliš logickou motiváciou  a  menšou potrebou kontinuity  jednania postáv.  Filmové postavy  sa v rozhovoroch chvália ako  mlátia mužov, a  títo  sú  zas na plátne  takí slabí, že sa  z opojenia  skutočnou  živou ženou  spravia ešte vo dverách.

Muži  nie sú žiadni introverti  ba naopak  sa na ich kostru lepia  len negatívne otázne vlastnosti  napriek  povinne  peknému výzoru a schopnostiam zarobiť si na seba a celú rodinu.   Dobrý pocit z bezchybného  príbehu?

Koprodukčné vklady a ich vizuálna realizácia  v najnovšej  Evitovke vzbudzujú výraznejšie  profesionálne ambície  napríklad  výberom  skvelých mien do ľahšieho žánru.   Chybou  zrejme je  len  podpriemerná  práca so  žánrovými prvkami vzťahovémo filmu. Žiadalo si to azda aj  generačný odstup a dobré porozumenie psychológii  silných životných zlomov už v scenári a réžii, či   v zastrešovaní  dramaturgie látky. I keď ide o dominantne ženského  diváka. U Marty Ferencovej  tieto prvky  úplne absentujú.

Naopak je tu dosť vulgárnosti a kontroverzie na veľa spôsobov, lebo väčšina žien takých akými ich zobrazujú autorky scenára  nie je.  Typy vykreslené scenárom nepôsobia ani dôveryhodne, možno len aby vzbudzovali aký-taký záujem, ale to len zvonka do finálneho zlepenca žánrových obrázkov s vtipnými hláškami. Napriek hereckej snahe celkovo nevýrazné pretlmočenie  knižky s mnohými nedostatkami v obraze i zvuku, a chyba je aj v tom,  že žiadny z osudov nejde do výraznejšej hĺbky.

Možno mať  výhrady najmä   k   povrchnej interpretácii  psychologických žánrových prvkov.  Avšak aj  s  neodôvodnene otáznou genderovou persuáziou,  či   zámerne  iritujúcimi, obludne predpojatými,  a  rodovo vymenenými   rolami.  Pripomeňme  taktiež  produkčne nadužený  multi-korporátny dizajn výroby, a tvar ktorý sa snaží byť komediálnou drámou, ale druhovo nestíha ani jeden zámer.

Nové dielo  Marty Ferancovej  pôsobí  pre  náročnejších  ako produkt  za pochodu  sa  učiacich  tvorcov, realizovaných  ako dozvuky  z  príležitostí  komerčnej televíznej sféry. Alebo  zásadnejšie  precenenie skutočnej  scenáristickej a režijnej kreatívnosti  a  nenaplnené  invenčné očakávania  v  kino-distribúcii?   Za tou  je dnešný  vcelku  náročnejší,  i keď  laický masový divák. Potom aj  fanúšikovia filmu, recenzenti  a stále ešte i  dôležitá vecná odozva. Ale  i jedinci  v  oblasti  nepredpojatej  kritiky.

Filmová recenzia: Verím, že viac svetla nebude treba

Print Friendly

Originálny titul : Věřím, že více světla potřeba nebude

Dokument ČR, 2020, (TV premiéra na ČT 2 – 14.1. 2020 o 20:55)  55´
Scenár a réžia: Oľga Sommerová
Kamera: Oľga Malířová – Špátová
Dramaturgia: Hana Štibalová
Vedúca tvorivej skupiny: Alena Mullerová
.
Synopsis:
.
Jan Palach dal svoju obetí na vedomie, že si svojho národa váži viac než svojho života. Dokumentárny film prináša nielen ďalšie a nový pohľad na neho, ale prináša aj novú výzvu dnešnej generácii …
.
Movie Review
.
Oľga Sommerová  je jednou z najvýraznejších českých dokumentaristiek, ktorá nielenže  viedla katedry dokumentárnej tvorby na troch filmárskych školách, ale nakrútila počas celoživotnej  púte zhruba stovku zaujímavých diel televízneho i filmového štýlu.
.
O čine Jana Palacha, ktorý je známy  medzinárodne  bolo realizovaných  mnoho  filmov.  Historik Petr Blažek, ktorý sa Jánom Palacha  zaoberá ako  kľúčovou témou  prináša inovovaný a aktuálny pohľad  na  Palachov osud.  Gesto Palacha ovplyvnilo  ľudí   a je stále dobré si tieto udalosti pripomínať, o čom svedčia aj  nové  pamätníky a pomenúvanie ulíc, námestí a  parkov.
.
Jan Palach vstúpil do  českých  a  slovenských dejín ako jeden zo symbolov odvekého zápasu medzi pravdou a mocou. Neuveriteľný plameň Jana Palacha bol  jasne oranžový a  naprosto bez dymu.  Svojim činom vyzval spoločnosť: všetci máme zodpovednosť za svet, v ktorom žime. Nádherná sloboda bola v roku 1968 a 1969   naraz preč.  Obrovská frustrácia z okupácie, neznášal krivdy, ani bratov a ich armáda. Živá pochodeň voči ľahostajnosti v januári  1989.
.
Film pripomína i ďalšie horiace pochodne, o ktorých sa nehovorilo.  Napríklad  Čech Jan Zajíc a benzínový čistič, ktorým sa polial (pochodeň č. 2).  Alebo  horiaci  Poliak Ryšard Ševiec tiež protestoval proti okupácii (pochodeň č. 3).  Alebo ešte dlho predtým  v roku  1963 vietnamskí budhisti vystúpili  proti potlačovaniu náboženských slobôd.  (…) 
.
Oľga Sommerová  kreslí  Jána Palacha ako veľkú postavu českých dejín, ktorá generáciu dodala silu a nádej, ktorá  vie  vzdorovať   proti akejkoľvek nespravodlivosti.  Dramaturgia televízneho programu  tak trochu  i z dôvodov pietneho smútku   núti tvorcov  k rešpektovaniu  formy  istej  historickej edukatívnosti,  s  prvkami dramatického mementa, a  z  úcty k výročiu pre širokospektrálne  publikum (TV formát).   Oľga Sommerová  sa  ako skúsený tvorca  obzerá do minulosti s využitím archívnych záberov, ale toto všetko reportážne premiestňuje cez výpovede rodinných či školáckych preživších.  Režisérka  zachádza  až do mysle globálnej doby  a českých  architektov, minciarov, sochárov a  onú symbolizujúci otvorenosti, abstrakcie a večné hodnoty. Dnes hovoria len pomníky času, režimu a utrpenia osobnosti Jána Palacha…    Jedna  z mála  tém pre verejnoprávny priestor,  ktorú je dôležité pripomínať,  a film   pritom   svojou výpoveďou  môže potešiť   každého diváka bez rozdielu, svojim vecným obsahom  i  nadčasovým  posolstvom. 

Filmová recenzia: Národní třída, Nationalstraße, 2019

Print Friendly

Titul, krajina, rok: „Národní třída“  Nationalstraße  (c) ČR/Nemecko, 2019, 91´

Réžia: Štěpán Altrichter
Scenár: Štěpán Altrichter, Jaroslav Rudiš
Kamera: Cristian Pirjol
Strih: Jan Daňhel
Hudba: Reentho Dirks, Clemens Christian Poetzsch, G. B. Pergolesi, Umakart
Účinkujú:  Hynek Čermák, Kateřina Janečková, Jan Cina, Václav Neužil, Jiří Langmajer, Jiří Šoch, Martin Sobotka, Andrej Polák, Ivana Jirešová, Lubor Šplíchal, Martin Siničák a ďalší
Distribútor v SR : ASFK  od 9. januára 2020
Foto: ASFK

Synopsis

Director Štěpán Altrichter comes with a film adaptation of Jaroslav Rudiš’s novel Narodni trida about a guy from a block of flats, which everyone calls Vandam, because, like a more familiar native from Belgium, he does two hundred clicks a day and does not go far to blow. In addition to peppery humor, a never-ending set of curses and occasionally entertaining buzz and rumors, the film also offers a well-thought-out and profound story about a man who has not had a simple life and tries to cope with his current situation the way he thinks it right . Should you be interested in the drama about Vandam from a block of flats?

MOVIE REVEW

Ústredný hrdina  snímky Vandam, ktorého hrá Hynek Čermák, bol podľa  scenára  agentom  polície pri protestoch v roku 1989 na Národnej triede. Nevedno či  je  Vandam ako  štamgast krčmy Severka  a taktiež  bývalý policajt alebo agent-provokatér (ŠtB). Hrdina  je  robotníkom  pre údržbu  panelákov, ktorého pravidelne vídať   s  jeho nerozlučným  súputníkom  Psychom (Jan Cina), ktorý sa s ním  kamaráti,  a  je  ním  ovládaný  či manipulovaný  silou  svojho  spoločenského  nadhľadu i sociálneho príkladu až provokačne „triezvej mysle“,  či  so  sídliskovým  idolom  krčmových  dospelákov  Luckou (Kateřina Janečková), ktorá je výčapníčkou v podniku na sídlisku.

Hrdina  Vandam  v krčme pri pive i mimo krčmy  rád  a energicky  trúsi svoje životné múdrosti.  Potichu sa dvorí  krčmárke  Lucke, za ktorej  body-guarda  a spasiteľa  sa sám  ustanovil. Najmä keď sa roznesie, že Lucka je v dlhoch a súčasne  existenciu  českej  hospody  na okraji pražského sídliska ohrozuje vyšší developerský záujem.

Vandam sa  v druhej  časti snímky rozhodne k  nezvratnej impulzívnej akcii.  Má plán  samozvane vykonať  spravodlivosť, ako inak tak ako v kovbojkách: ručne-stručne.

Svet a doba sú skazené  a my sami  spejeme k zániku, takže  na posledný boj  musíme byť  dobre pripravení, a Vandam si to vraj dobre premyslel, a má aj fyzičku, keďže pravidelne doma „kľukuje“ a má aj vzorovo čisto upratané.  Navonok  drsný bitkár  však  naopak  má  rád  prírodu, a je aj  amatérskym  špecialistom na vojenskú históriu  slávnych a  významných  bitiek, čo však je  taktiež  aj  istý blud, keďže nie je  odborný  historik, a ani vojak z povolania.  Ženy vie ohúriť aj  znalosťami astronómie, či mileneckou  romantikou chladných  hviezd.

Podľa jeho  vlastných  jasných  slov  platí že Čechy Čechom. Vandam  ale vraj už  nie je ani Nácek  či  predpojatý k menšinám.  Avšak vo všeobecnosti najmä  nenávidí vrchnosť, byrokratov a zbohatlíkov, vrátane rodiny  vlastného  brata.

Česko-nemecký koprodukčný film  je  akýmsi leporelom  drobných situácií a postrehov o priemernom svojráznom českom bitkárovi  a jeho životnom štýle krčmového typu, na vykreslení čoho je  postavený aj   pokus o vtipné situácie  či  krčmové hlášky  v mnohých variáciách,  týkajúcich sa  pohlavného ústrojenstva.  Prekvapujúce je,  že  náš hrdina  má úplne šťastného, i keď zrejme od podlahy skorumpovaného brata s životom v luxuse.

Vandam  je  prezývka  človeka,  ktorý má vyjadrovať  modernú verziu negatívnych  životných  typov. Môže byť  i polemikou  o  ľuďoch,  ktorí sa  vidia  vždy v strede diania.

Škoda, že  film má len  jednoduchú a bez výnimky  priamočiaru fabulu.  Napokon i osud Vandama  je  paradoxne neukončený. Všetka kreatívna energia zámerne kamsi vyšumí, čo je nepochopiteľné.  I  keď koniec  tvrďáka  a  oplzláka  Vandama môže byť rovnako zbytočný ako nevyhnutný. V neurčitom závere snímky ho paradoxne vôbec nevidieť, ani  jeho budúcnosť. Zrejme to všetko  ako dosť nepochopené abstraktné  posolstvo či  materiál pre priaznivcov tém konšpiračných webov.

Film pôsobí  paradoxne voči  chcenému kritickému zámeru  a  otvorenej kariky doby  akosi  narýchlo  ušitý, so silnou a neukáznenou  debutantskou  všehochuťou.  Žiaľ  aj  bez viditeľného  a  originálnejšieho zámeru, keďže je všade len heroj-neheroj  Vandam, rozdávajúci a prijímajúci rany.

Absurdne vyznieva  i nekonečné  neštýlové vozenie sa starým  a zle  nalakovaným  cca  30-ročným  červeným autom Škoda typ 120. Nuž určite  toto nie  je ani trochu komické či satirické, čo asi bola pravá príčina zaradenia  tejto situácie.

Taktiež je otázne  exkluzívne  bitkárstvo hrdinu, keď napríklad  Vandama  školácky vykopne profesijná ochranka na  Národní třídě.  Hlavný hrdina  sa následne  kotúľa po chodníku ako rekvizita a nie dobrý bitkár, nuž  prečo?

Kamera Cristiana Prirjolajeho  je na veľkom plátne  paradoxne a prekvapujúco  neistá.  Navyše  mnohé scény sú  z neznámych dôvodov  technicky preexponované, čo je hrubý prešľap. Výtvarná stránka  či výprava filmu  sú  bez nadštandardných nápadov.  Heslo a nápis  „Vandam“ na zadnej časti bundy je sčasti fádne  a sčasti chcenou krdrlinkou  egostrednosti.  I keď  snímka beží  vo veľmi polemickom duchu a s  mnohokrát trefným či pikantným vtipom, ktorého jadrom sú nadávky  i  humor tretej cenovej kategórie.

Publikum nepoteší ani  značne nevyvážený hudobný podmaz, a výber z pasáží od klasiky cez džez, až tvrdému rocku, ale taktiež akoby bez významnejšieho súladu či vkusu.

Postrehy  o časoch  predĺženej  blbej nálady  v Čechách  a šomrania  proti zbohatlíkom…  Nuž sú to stále vďačné masové témy,  ktoré  nie je sú  v Čechách i na Slovensku  samé o sebe  už  teraz  žiadnym spôsobom iritujúce, či novo pôvodné, i keď i dnes spravodlivosť a súdnictvo je spolu s politikou  problém číslo jeden.

Režisér a scenáristi si  tu  vystačili  umne  i   nie veľmi premyslene bez vedľajších dejových línií. Týmto faktom  možno aj  podcenili diváka  či vlastné scenáristické  zámery  i  možnosti.

Vedľajší   hráči  majú  v deji  vonkajšie  klišé  zkrachovancov  alebo nesympaticky štylizovaných karikatúr. Oba prvky  sú  však vzdialené  dobovému  životu dnes a teraz.  Tvorcovia nepriamo navádzajú publikum  k  faktu,  že  Vandam  je  obeťou systému,  a súčasne, že tak mu treba. Nuž opäť  vcelku  fádne zjednodušovanie problematiky.

Altrichterova snímka  drží pokope  ako  bazálna zápletka  lásky ku krčmárke,  a  následne možno  prerastá  do  príbehu  o  vybavenie problémov i konfliktnosti   štýlom  intríg,  nakladačiek,  či zastrašovania formou  psychického i fyzického  teroru.   Metodika  s  opakovanými  riešeniami  voči  zbohatlíckym  manierom  druhých občanov metódou ručne-stručne.

Súvisiace motívy  majú  byť k smiechu i satiricky významné  čo v snímke  funguje len zriedka.  Vymedzená  téma nemá v závere deja  jasnejšie zhrnutie.  Žiadna  finálna  pointa  či  normálne zakončenie.  Len sled sprostých osobných  výpadov voči  policajtom a ich  detinské  vyprovokovanie  k finálnej bitke a masakru hlavného hrdinu, nuž Čechy Čechom a pekne po česky.

Tento trápny čin  nehrdinského Vandama nelogicky  a  nedôveryhodne  oslobodzuje  zo všetkých malérov,  i zachráni pred reálnou hrozbou kriminálu, čo  tvorcom neuverí už vôbec nik. Publikum  sa  veľakrát  bude  cítiť  nielen  naštvané,  i  ale z mnohých príčin  taktiež kruto podvedené.

Skutočne na zamyslenie je aj fakt,  prečo túto otáznu kvalitu neslano-nemastného  „experimentujúceho  projektu“  neodhalili producenti filmu či významné grantové komisie už v zárodku.  Veď najhoršou časťou je práve scenáristická  a dramaturgická príprava látky, a tá je  zrejmá  už  v  požadovaných  informáciách  zo žiadostí o granty.

Film „Národní třída, 2019“  evidujeme  ako druhý film  germanofilného režiséra  Štěpána  Altrichtera.  Táto snímka sa ako prezentujeme  z mnohých dôvodov  nevojde do žánrových, dejových  a tematických kritérií štandardnej kinematografie.  Napriek tomu  tento pôvodne zaujímavý projekt mohol byť dôležitým diskusným a spoločenským príspevkom. Snaha tu je,  avšak chýba prisľúbený vtip,  skutočný  humor, i  jasné videnie dobovej reality.  Nuž  ako šafránu  je tu  aj  poznania,  ale  minimum  v kombinácii  s presvedčivým kritickým a angažovaným pohľadom.

POZNÁMKA    Autor námetu a spoluautor scenára Jaroslav Rudiš  je všestranným textárom, literátom i vnútorne  germanofilom. Pôsobí ako redaktor a prispievateľ českého Rudého práva. Za poviedky, komiksy či novely  obdržal niekoľko významných cien a uznaní, a navyše  jeho tvorba je hojne prekladaná i do zahraničia. V audiovizuálnom priemysle  má zdá sa dosť veľkú smolu na filmové prepisy vlastných  literárnych námetov, ktoré sa zdajú pravým  spôsobom neuskutočniteľné v duchu  transportu ich myšlienok  a obraznosti  do reči filmu. Napríklad  v minulosti realizácia značne povrchne stvárnených   komiksov  Alois Nebel. Divadelná hra i  literárne dielo  s totožnou témou, ktoré vydal už pred niekoľkými rokmi, sú určite  umelecky  komplexnejšie.

Filmová recenzia: Amundsen, 2019, 125´

Print Friendly

Titul: Amundsen, Nórsko,  Švédsko,  Česko,  2019, 125´
Réžia: Espen Sandberg
Scenár: Ravn Lanesskog
Kamera: Pal Ulvik Rokseth
Zvuk: Espen Ronning
Scénografia: Karl Júlíusson
Masky: Hanna Holm
Kostýmy: Michaela Hořejší
Hrajú: Pal Sverre Hagen, Katherine Waterston, Mads Sjogard Pettersen, Ole Christoffer Ertvaag, Christian Rubeck, Trond Espen Seim, Vojtěch Kotek, Ida Ursin-Holm, Ruby Dagnall, Ted Otis, Eirik Evjen, Glenn André Kaada, Jonas Strand Gravli, Pavel Gajdoš, Torgny G. Aanderaa
Distribúcia: Bontonfilm
Premiéra v SR: 26. decembra 2019,  Bontonfilm

Synopsis

The epic film portrait of an adventurer who filled the gaps on the map conquered the South Pole and was the first to reach both sides of the globe with his expeditions. But what was Roald Amundsen really like? Amundsen features not only exploring unexplored ice deserts and oceans and polar airships, but also reveals the life and personality of the legendary discoverer, including a number of lesser known facts such as his relationship with his brother or love affairs.

Film Review

Režisér  Espen Sanberg  je renomovaným tvorcom  akčných snímok, a nakrútil  aj  zhruba  300 komerčných reklám.  Jeho dielom je vojnový epos z odboja  Max Manus  (2008)  či   dobrodružný film  Kon-Tiki (2012), ktorý bol nominovaný na Oscara,  alebo  Piráti  z Karibiku  s názvom Salazarova pomsta (2017), či TV seriálu Marco Polo.  Tvorca  podľa  jeho vlastných slov preštudoval najprv  asi 200 životopisov  o nórskom   bádateľovi, pred tým, než sa rozhodol k príprave scenára,  a  pristúpil k réžii svojho psychologickému  portrétu Amundsena v odvážne komótnom tempe i keď ho vykreslil miestami ako neurotického despotu.

Európska  koprodukcia Amundsen  nie je klasickým akčným dobrodružstvom zrkadliacim protirečenia v boji medzi človekom a prírodou, ale ide   skôr  až  o   introvertne  komorný  životopisný film  človeka  s nevalnou povesťou aj v domácom Nórsku.   Tu  ale  s  kreatívne  jasným   úsilím  zrozumiteľne  reflektovať  charakter  hviezdneho  nórskeho polárneho bádateľa a jeho dobu.

Navyše scenár  svojho polárneho  dobyvateľa   žiadnym spôsobom  nezvelebuje,  ba naopak ho kriticky  zrkadlí  s mnohými povahovými  stránkami,  ako  realistu,  a pritom  človeka s jasnou víziou,  so snahou o diplomaciu, ale nemožnosťou zavďačiť sa každému, keď nenašiel ani rodinné zázemie.

Tvorcovia  vysvetľujú aj jeho osudovú motiváciu, či  osobné  vzťahy k najdôležitejším postavám z jeho okolia a doby,  s  vnorom  aj  do  jednotlivých expedičných  výkonov.

Cestovateľ  a  polárny bádateľ  Roland Amundsen  si  ako  komplikovaný  hrdina  prešiel   epicky košatú  cestu  s  mnohými smelými predsavzatiami, z ktorých časť sa mu naplnila.  Až na  v jeho dobe  nešťastnú  a značne zbytočnú  osudovú smrť  sa mu dostalo okrem rivality i  spoločenského  pochopenia. Ale aj  priateľstva, sympatií  či rešpektu žien, a podpory  z ich strany pre  vlastné  poslanie a sny.

Scenár začína životopisný  príbeh  v osudovom momente  tesne pred smrťou Amundsena.  Dej  snímky  sa následne vráti do momentu, keď nečakane  prichádza  jeho brat  Leon   k  obydliu  jeho životnej  partnerky Bess, aby  spolu  analyzovali,  každý zo svojho pohľadu jednotlivé črty charakteru  Rolanda  v pozitívnych i negatívnych konotátoch, a následne vznikne i  antiprofil  jeho menej úspešného brata v tieni  jeho  hviezdneho protikladu, obdobne ako Amadeus M. Formana  porovnával  geniálneho Mózarta  a  plagiátorského  Salieriho.

Roland Amundsen  mal  zápal pre objavy, túžbu po vedeckom bádaní.  Vidno tu aj  ekonomický hazard s rodinným rozpočtom, istú rozšafnosť  bádateľa.  Aj retrospektíva  prezrádza  rivalitu  odlišných názorov  bratov  v rámci  rodinného spolužitia medzi súrodencami,  zápolenie  o prestíž, či odvracanie ekonomického úpadku,  či  dokonca  rodinnému bankrotu.

Roland nedokončil štúdium medicíny, pretože okolnosti ho prinútili pripravovať sa na  expedície  do Severného ľadového oceána, aby ako  prvý  absolvoval  severozápadnú cestu cez ľadové pole.   Pri expedícii  na severný pól  ho predbehol Američan Frederick Cook (podľa dnešných zistení  paradoxne Angličan  Cook podvádzal, a vraj  R. Amundsen  mohol byť  podľa dnešných kritérií  prvý i na severnom póle).  Avšak  Amundsenova  expedícia  kvôli diskrétnosti  s konšpiratívnym zámerom  nečakane  pokračovala  plavbou  na opačnú pologuľu a dobýjanie na južného pólu (1911) vlastnou pôvodnou trasou cez  arktické vrchy.  Konkurenční Briti    zastúpení   Scottovou   expedíciou,  ktorá sa  oneskorila  na južnom póle  len o 35 dní,  paradoxne  čiastočne poškodili  aj  Amundsenovo  vedecké a expedičné   renomé, čo najmä on sám aj veľmi ťažko niesol ako vnútorný paradox.

Cestovateľa  Ronalda  Amundsena  následne  neúmerne   veľa energie  stálo vedecké bádanie  v Severnom  ľadovom oceáne. Pretože  sa  musel zaviať  sponzorom   expedičných závodov pri dobytí pólov.

Zoznámil  sa  tu  opäť  bližšie so  životom a  mentalitou  domorodých  Eskymákov, pričom študoval   najmä  ich  schopnosť prežiť  v arktických podmienkach  vďaka využitiu  nielen ťažných psov,  ale aj  štýlu ich obliekania, ktorým sa poučil i pri vlastných expedíciách.

Dve  malé   deti  zo severných oblastí  dokonca  na niekoľko rokov  prijal  do nórskej školy v svojom rodisku, ale i tieto  neskôr odišli do Kanady.

Roland  Amundsen trpel   stále väčšou osamelosťou  a  dlhodobými  konfliktmi so svojím bratom kvôli financiám, či  nevraživosťou  niektorých britských inštitúcií. To všetko  kvôli  jeho  kedysi  nie vyberanému  a  vraj  málo gentlemanskému   správaniu  v Antarktíde.

Nórskemu  hrdinovi  sa  na konci žitia naskytla možnosť absolvovať  úspešnú  expedíciu  na talianskej vzducholodi  Norge (1926), čiastočne sponzorovanej  Mussoliniho fašistickou vládou čiernoodencov.  Nešťastnou katastrofou  sa však skončil  nepremyslený pokus  Amundsena  o  záchranu talianskej posádky vzducholode pri následnej expedícii, ktorá skončila katastrofou.  Telo  Rolanda  Amundsena  nebolo nikdy v týchto oblastiach nájdené.  Jeho  stála  životná  partnerka  osamela  a neskôr  sa  viackrát a neúspešne vydala, ale pokoj v duši už nenašla.

V projekte  pochváľme  hviezdne  stvárnenie titulnej role  talentovaným nórskym  hercom  Pål Sverre Hagenom  s medzinárodnými skúsenosťami. Niektoré emócie zvládol  vynikajúco čistou hrou,  výlučne vlastným pohľadom.  Emočne  zaujímavá je  rola  Bess,   ktorá bola pre Amundsena  ako inšpiračná  diva, ale aj  kamarátka  a  zázemie  Amundsena   a   vo filme  dobre stvárnená  talentovanou  anglickou herečkou Katarínou Waterstonovou.

Filmový životopis Amundsen  má  aj v ďalších  roliach vyrovnané  herecké obsadenie s dobrým vedením postáv, a tak škoda len dramatického minimalizmu pri dobyvateľstve bez okázalej pompéznosti, čo vadí aj značnej časti nórskej kritiky, rozdeľuje aj medzinárodnú kritiku.

Psychologická  životopisná   dráma  sa prezentuje   kvalitnou  a  citlivo komponovanou   filmovou   hudbou s dobrou výpravou a  korektnými VFX  a make-up zložkou.  V projekte  zaujme aj  štýlovo minimalistická  kamera  kreatívne umierneného  Påla Ulvik Roksetha  v redukovanej škále farieb.

Relatívne nie príliš  svižné  tempo  rozprávania  má dôraz  na  potrebu  zaujímavej  psychologickej analýzy konfliktov, ale následne  vytvára vcelku reprezentatívny  a  univerzálny  životopis, ktorý  určený širokospektrálnemu publiku  ale aj  umeleckej sfére divákov.

Filmová recenzia: Gabriel Gröber  Hodnotenie  periodika  .Slovak Film:  65 – 70 %   Rating na  IMDb: 6,3 

Filmová recenzia: Všetka moja láska, All My Loving

Print Friendly

Titul: Všetka moja láska, All My Loving, Nemecko, 2019, 118
Réžia: Edward Berger
Scenár: Edward Berger, Nele Mueller-Stöfen
Kamera: Jens Harant
Hrajú: Lars Eidinger, Godehard Giese, Valerie Koch, Manfred Zapatka, Nino Porzio, Christine Schorn, Nele Mueller-Stöfen, Hans Löw, Merle Wasmuth, Franziska Hartmann, Tinka Fürst, Valerie Pachner, Claudio Caiolo, Mathilde Berger
Produkcia: Film Europe
Premiéra v SR: 12. decembra 2019
Foto: Film Europe

Synopsis  Three siblings find themselves in a situation where they have to change something in order to set out for the second half of their life journey. In the midst of chaos, error and uncertainty, they try to find their own piece of happiness.

Movie  Review

Snímka režiséra Edwarda Gomeza  je  členená do štyroch poviedok,  v ktorých sa v bazálnej rovine  analyzujú  konkrétne postavy tak, že hrdinovia sú vystavení problémovej situácii, v ktorej  treba konať  v rozpore so  súčasnými stereotypmi  a zvyklosťami.  Inteligentný divák to môže prijať ako  akési skúšky osudu,  aby  postavy pochopili, čo je podstatné, a čo na svete druhoradé, a pritom nestratili sami seba.

Súrodenci Stefan (41), Julia (44) a Tobias (34)  patria do nemeckej strednej vrstvy  avšak  prichádza obdobie  krízy stredného veku,  ktorá je výzvou k zmene a hlbšiemu  prijatiu  seba, rodiny či ďalších vecí, na ktorých záleží.

Film  je podľa nás  určený najmä artovému divákovi,  a ten  si  na hrdinoch  určite  môže všimnúť   možnosti  ponúkanej  slobody, náhle objavený pocit zodpovednosti v prípade sociálnej dilemy či partnerského zlyhania, a  paradoxy  často komplikovaného smerovania  k pocitom vnútornej harmónie, pre ktorú treba niečo obetovať,  či naopak svoj osud vystaviť zvýšenému  riziku prehry.

Filmová snímka  určená téme všedného života, bez sociálnych výkyvov a  nemoralizuje.    Naopak  scenár  diela  sa  snaží  prirodzeným spôsobom divákovi predostrieť nejednoznačných a sympatických hrdinov v ich bežných starostiach týkajúcich sa rodiny.

Žiaľ  producentsky predstavená  poviedková forma nie úplne zapadá do nájdenia  prípadného  konsenzuálneho posolstva.  Navyše publikum určite bude mať  tak trochu  zmätok či  chaos i s orientáciu v jednotlivých posolstvách poviedok. Pravdepodobne i z tej príčiny, pretože scenár je vystavaný na základe emočných asociácií a kontrastov, a jednotlivé svety súrodencov sú príbehmi a postavami  značne odlišné, i keď si každá postava vyberá osud podľa vlastnej vôle či intuíciou.

Remeselná stránka réžie, herecké nasadenie i scenár  nemeckej snímky  je však v norme.  Herci neprehrávajú, prostredia sú atraktívne, kamera sníma dej bez rušivých prvkov, a  po distribučnej stránke  tento  projekt môže byť príjemných spestrením na slovenskom  artovom a festivalovom trhu.

Hodnotenie Gabriel Gröber  a recenzia .Slovak Film: 60 %

Filmová recenzia: Karel Vachek_Komunismus a síť aneb Konec zastupitelské demokracie

Print Friendly

Titul: Komunismus a síť aneb Konec zastupitelské demokracie

Scenár a réžia: Karel Vachek

Žáner:  festivalový a televízny dokumentárny film

Minutáž: 335´

Produkcia: Robert Kirchhoff (SR), a ďalší (ČR)

Synopsis: 

Karel Vachek is Czech  doc film  director,  that  will celebrate its 80th birthday next year, and its approach to the current piece looks accordingly. In it, he uses shots from his previous films, historical documentaries, newly filmed fragments of current events, his own interviews with personalities of very variable informative value and distinctly stylized fiction passages.

The starting point is, of course, the state of contemporary society, in which Vachka seems to be most burning by the crisis of representative democracy. Thus, the crisis in the Vachek concept – politicians, he said, lost credibility and natural authority, and so (deliberately overshot) the solution could allegedly be the self-control of people on the Internet, where they would vote through social networks everything needed. Of course, a typically provocative idea cannot succeed in closer examination, but Vachkovijde – as indeed always has it – to wake up from lethargy and stir up the discussion.

Movie Review 

Esejistický  päťapolhodinový autorský  dokument Karla Vachka ponúka koncept  rozčlenený do štyroch  osemdesiat minútových kapitol  s  témami  od reflexie  histórie i dneška, ale aj z oblasti  politiky, filozofiie, náboženstva, teológie, paranormálnych javov,  zo sveta filmu, a  o ďalších témach a motívoch.

Autorský a svojbytný  scenárista a režisér dokumentárnych filmov  v čase 50 rokov od  vypuknutia  Pražského jara a 30 rokov od udalostí  Nežnej revolúcie  nepriamo  bilancuje spoločenský vývoj.   Karel Vachek sa  tu najmä  snaží preukazovať  ako  zastupiteľská demokracia  nefunguje, i keď  sa témou projektu zdá všetko ostatné okem tohto cieľa.

Tak ako  za socializmu  bola  demokracia  len nálepkou  len  paškvilom, taktiež  aj dnes je v konci (???)  Publikum  by  malo  prejsť  na koncept priamej demokracie, za ktorou sú  protesty,  pochody a ďalšie aktivity občianskej spoločnosti.

Jednou z najdôležitejších  lokalít  rozprávania sú  seminárne a prednáškové učebne FAMU, z ktorých  režisér  a scenárista  virtuálne ovláda svoje myslenie,  tvorbu,  i dvadsaťročnú pedagogickú aktivitu.

Karel  Vachek  okrem význačných  osobností  vlastného vesmírneho a pojmového   univerza  ďalej  reflektuje svoju ženu a rodinu,  a parafrázuje aj  motívy a myšlienky  vlastného  filozofického spektra, či autorových  osobne obľúbených filmových tvorcov, politikov, či ďalšie  významné  osobnosti  z dejín najnovšej českej, či medzinárodnej histórie  ako  Josef Smrkovský, Andrej Babiš,  Donald Trump, Vladimír Putin,  Jan Palach, Alexander Dubček,  Václav Klaus, Vladimír Mečiar, Marcel Duchamp, Václav Havel, Milan Hauser, Ilona Švihlíková, Andrej Stankovič, Raymond Moody, Slavoj Žižek. Ilona Švihlíková, Jan Keller, a mnoho ďalších.

Hodnotíme  prítomnú  snahu  o polemiku, dialógy, podobenstvo, kroniku doby  a  predovšetkým  osobitý druh  filozofie   podľa otcov a velikánov filozofie (Platóna, Sokrata, a Descartesa):  veľmi zjednodužene  v laickej praxi pre každého smrteľníka  platí:  keďže myslím teda som, a taktiež viem že nič neviem… 

Už   staroveký filozof  Sokrates  bol proti aténskej demokracii, lebo mu neboli košér podvodníci a pretože bol tradicionalista. Je známe, že  Sokrates súčasne  brojil proti aténskym bohom mládež, za  čo sa stal aj nadčasovým martýrom. Paradoxne  i keď vôbec nikdy a zámerne nenapísal žiadnu knihu.  Svojich žiakov  len   učil  „sofistikovaným spôsobom“ čo je aj v  dnešnom pohľade  mechanizmom  manipulovania ideí a slov (dialektika), ale aj  schopnosti dívať sa na obraz sveta triezvo, nepredpojato, a byť kritickým z odstupu  času, i porovnávaním protikladov, alebo dôvodných motívov.

Navyše je pravda,  že  dejiny „ľudského veku“  stále zápasia  napríklad s dnešnou  nežiaducou  fluidnosťou  komunikácie  a mnohými  ďalšími globálnymi rizikami,   ktoré  ani   súčasné  filozofi  a  ani ďalšie  vedy o spoločnosti   doposiaľ  jednoznačne nerozriešili.

Osobnosť   Karla  Vachka  jasne trápi  neistota,  či  demokracia je ten  jediný,  či optimálne  správny systém.  Žiaľ  autorské  spracovanie je  abnormálne  košaté a autor nepristupuje k téme priamo.  I keď rozprávanie nenudí a je úsmevné, dĺžka je monštrózna, a záver prakticky nijaký, ak hodnotíme metrom dramaturgie dokumentarizmu.

Autor netlačí na pílu, je rafinovane košatý, epicky obšírny, a samozrejme hýri filozofujúcim intelektom  azda aj viac, než chodiaca encyklopédia, a tisíc najdôležitejších mentorov súčasne, so snahou aby mu neuniklo takmer nič.  Celok  filmovej eseje  je  obdobne provokatívne humorný, absurdný, paradoxný i  smiešny  súčasne.

Karel  Vachek  totiž neakceptuje vedu ale k cudzím  názorom pridáva či podtrháva  zámerne  značne  iritujúce konotáty,  a náznak zacyklenia (napr.  osobnej  výzvy ku konzumácii a kanibalizmu  voči  svojim nepriateľom),  a súčasne  pod barličkou filmu,  keď  práve  táto podstata  je vraj najlepším dôkazom, že  všetky  minulé i budúce  vojny sú nezmyselné.

Pojmy sú azda  len dojmy. Zbožňujeme  vraj fakty, ktoré sú  skutočne nepresné alebo  vždy zrelé na ohýbanie.  Alebo na  lámanie  a ozrejmovanie ich nepresnosti.  Z  čoho je radostná a nekonečná zábava, alebo panoptikum dezilúzie s tak trochou populizmom: dva v jednom.

Žiadne hranice nie sú pevné či definitívne  a sám autor je si určite vedomý nielen  zmätku a nesúrodosti  vlastnej argumentácie, a zámernej či dobre myslenej experimentálnej časovej redundancie v trvaní štyroch celovečerných filmov.

Okrem toho že tvorca provokuje zámernými typografickými chybami  v jeho materiáli  ako už veľakrát predtým  chýba  disciplinovanejší  prístup  k neexkluzívnemu  a  prípadne  aj  nevachkovskému publiku. Najmä ohľadom na  množstvo  mladých nepoučených divákov  by sa  napríklad  žiadalo  viac informačných titulkov,  či  aspoň  základná orientácia o tom, kto, kedy a v akom kontexte práve komunikuje.  Napríklad to je aj   zásadný problém umelecky jedinečnej reportáže  v závere filmu s interiérom  operačnej sály  a  záberom  na  popáleniny  robotníka  Josefa Hlavatého, inšpirovaného činom Jana Palacha,  avšak  publikum  si ľahko zamení príčinu s následkom, i keď  nás  emočne  mrazí, a v žilách sa zastavuje sa dych.

Dokument  Karla Vachka má byť a je  špekukulátívny, provokatívny i  monštruózny naraz.  Funguje presne tak ako i nefunguje.  Tak ako  historické vedy,  filozofia, teológia, kunsthistória, politológia, politika, občianska náuka, paranormálnre javy  a mimozemšťania, či akékoľvek myslenie,  čo  provokuje, a pritom  nezautvára  i uzatvára  sa  to všetko samé   do seba.

Či je toto všetko  špecificky  monštrózne   komunikačné  pábenie,  či inak  najmä „provokačné  zacyklovanie“  v  obraznosti dokumentárneho filmu  pre publikum  dosť alebo málo, si odpovie každý divák najlepšie sám za seba.

Režisér dokumentárneho filmu  Karel Vachek  je stále akceptovaný,  i keď nie väčšinou.  Realizovaná distribučná dĺžka  ide proti bežnej distribučnej praxi, čo je istým spôsobom v kontexte jeho predošlej tvorby aj  zvláštnym zámerom autora.

………………………………………..

POZNÁMKA  NA OKRAJ   Na premiérovom a prvom slovenskom uvedení filmu  v  Kine LUMIERE  bol prítomný Karel Vachek  i slovenský producent osobne, ale oni  sami  ani  väčšina divákov tých šesť hodín nevydržali, napriek výpomoci sponzorskou kávou (začiatok predstavenia 17.00 koniec o 23.00), Karel  Vachek vedel veľmi dobre o čom hovorí, i keď chyby v koncepte určite sú, a nejde či je nemožné  ich jednoducho analyzovať.  Nuž niekto to má producentsky ľahšie a divácky ťažšie. I keď by to možno malo byť obrátene.

Filmová recenzia: Môj príbeh

Print Friendly

Orig. názov: Můj příběh

Žáner: romantická dráma voľne podľa biografickej knižky

Krajina: Česká republika

Réžia: Libor Adam, Hana Hendrychová

Scenár: Pavla Krečmerová, Libor Adam

Hrajú: Vlastina Svátková, Vilma Cibulková, Saša Rašilov ml., Tereza Kostková, Pavel Kříž, Zuzana Norisová, Nela Boudová, Milan Kňažko, Míra Nosek, Alžbeta Stanková, Martin Stránský

Synopsis 

Young talented Elizabeth resigns from a successful ballet career because of fateful love. The man of her heart, however, has a double face, so Elizabeth loses everything she cares about in her life in an instant. However, what seemed to be the end could become a new beginning. Elizabeth is going to Moravia to try to fight with adversity and her own demons. With the help of Aunt Marie, who has been supporting her all her life, and four incredible girlfriends, she begins to look for a new life, but above all a belief in herself. From the harsh fall and awakening, the vision is born, and Elizabeth gets a second chance for true happiness as well as true and unconditional love.

Film  Review

Mladá talentovaná  Elizabeth (Vlastina Svátková)   bola  baletkou, o ktorú sa starala  starostlivo asertívna  teta, ktorá je majiteľkou  majiteľkou baletnej školy (Vilma Cibulková).  Avšak  najväčším ohrozením  našej Elizabeth   je  psychopatický, násilne manipulačný  a rázny  muž, ktorého nemusí  ani priateľ  jej tety, so stykmi a majetkom (Milan Kňažko).

Elizabeth   je  okolnosťami  prinútená  rezignovať   na úspešnú kariéru baletky kvôli osudovej láske a manželstvu.  Avšak  jej   psychicky narušený partner  ju  stále častejšie, a až  notoricky žiarlivo trestá.  Vlastný  manžel  jednoducho nenávidí jej kariéru, a  je proti každému z jej obdivovateľov v publiku.

Elizabeth však  v jedinom okamihu  schytá  nenávistnú  osudovú akciu priameho  ohrozenia,  následkom  ktorej sa krásna žena stáva kalikou  so zohavenou  tvárou i telom.  Akoby  hrdinka  stratila nevinne a neprávom  úplne všetko, na čom jej v živote záležalo, ale pritom nevidí skutočný rozmer problému.

Po náročnej prvej operácii  s pobytom  v nemocnici  Elizabeth  odchádza do Zlína, kde sa presťahuje aby vyšla zo zorného poľa problémového manžela. Elizabeth  podstupuje  sériu ťažkých kozmetických operácií na súkromnej kozmetickej klinike.

S pomocou tety Márie, ktorá jej bola celý život oporou, ale taktiež  štyroch  starostlivých a zaujímavých priateliek začína hľadať cestu k novému životu, ale predovšetkým  novú  vieru v seba samú. Elizabeth  bojuje a  dostáva druhú šancu na ozajstné šťastie.

Prichádza  nová  bezpodmienečná láska, ktorú stretne pri golfovom tréningu (Pavel Kříž), z čoho sa vyvíja konečne zrejme plnohodnotný  a perspektívny životný  vzťah. Žiaľ rola  i  zdedený  básnicky pancier  Pavla Kříža  je vnútorne zhodná s identickou  rolou v Kleinovej  básnickej sérii  (napr. Jak básnici přichází o iluze,  1982), čo u značnej časti publika vytvára nežiadanú väzbu, ktorá je silnejšia než autenticita role nového životného partnera.

Tyranský a negatívny  pôvodný  partner  sa  tak stal pre  nepredpojatého diváka  žiaľ  len nežiaducou karikatúrou s  gloriolou vyšinutého konania bez dôvodu a motivácie (nevieme či je psychopat  a v princípe  netušíme vôbec nič o tejto postave),  a  ona zobrazená len  vo  vyhecovaných rapidmontážach  nie je ani   plnokrvnou uveriteľnou postavou, čo by určite posunulo problematiku filmu bližšie k cieľovému publiku.

Navyše sa  v  príbehu  okrem nového opojného  a až neuveriteľne romantického „splynutia   s novou životnou šancou“  bližšie nepoukazuje na motiváciu jej nového partnera k zmene, len sa konštatuje, že je tak trochu ženatý, a neskôr že sa všetko k šťastnému koncu obráti.

V druhej časti  rozprávania  sa  dejové a povahové motívy uzatvárajú len vonkajším melodramatickým štýlom.  Paradoxne  bez využitia tém a prostriedkov psychologického žánru, čo  v  tejto  filmovej  a scenáristickom postoji  tvorcov vyložene  chýba.

Časť publika  má prirodzenú potrebu odhadovať väzby a motívy pod povrchom,  nielen  zvonka poukazovať na  psychopatickú a kriminálnu podstatu onoho nehumánneho činu, a následne sa k deju stavať  z  dnes už  trendového  feministického pohľadu.

Elizabeth si  napokon  taktiež  musí uvedomiť, že jej treba zbaviť sa závislosti na partnerovi.  Táto žena  prehodnocuje  priority  a  mala by aj zásadne zmení sama seba, i keď nevyužije pomoc psychológov či psychoanalýzy, čo  by bolo snáď logickejšie.   Avšak v scenári  dá  najmä  na  rady a dobrú vôľu  známych, na svoju rodinu, a najnovšie aj na  kamarátky, ktoré však prídu takmer odnikiaľ.

Čo sa týka formy  špecifického druhu  romantickej  filmovej  drámy, tak adresátom tejto snímky je širokospektrálne publikum (luxusné interiéry, golf, baletný svet), ale klubový divák s  publikum  náročného diváka  sa tým paradoxne dostáva na vedľajšiu koľaj, čo je cítiť na jednoduchosti a nekomplikovanosti  a častého opakovania obdobných využitých filmárskych prostriedkov. Autori pracujú  so  snahou o dojímavý hudobný podmaz, farebne nadštandardné a  úhľadné panorámy lesnej krajiny, či  vzorový  terén  golfového ihriska.  V snímke  vlastne chýba reflexia podstaty ich vzťahu a povahy jej „zlého mužského drsniaka„, ktoré ohavnosť je maximalizovaná len zvonka, a s minimom vysvetlenia.

Tento  problém  autorský, producentský a marketingový  by predpokladal hlbší, smutnejší či koncentrovanejší pohľad  na ich životnú históriu, či  zrejme taktiež  snahu o hlbšiu  analýzu fungovania ich vzťahu.  Zaujímavé by mohlo  byť  rozpitvanie   samotnej povahy postáv   zúčastnených strán, predovšetkým preto, že ide o skutočný príbeh.

Napríklad  s jasnejšou  motiváciou  a hľadaním príčin dramatického konania hlavných postáv.   V  „Mojom príbehu“  sa to  deje len obrysovo  a slovne,  avšak  až  následne  i  formou  prostriedkov  príznačného  televízneho štýlu. Ale práve  „babinec“ a časový odstup  tu  má byť  podľa autorov scenára špecifickým a všeobecne podporujúcim  druhom terapie.

Veľmi pozitívne možno hodnotiť šťastný výber protagonistov. Film má  skutočne vynikajúci  casting a skvelé režijné vedenie, s dobrými  hereckými výkonmi. Publikum určite zaregistruje  taktiež  remeselne zručné kamerové  riešenia.

Napokon sa žiada pripomenúť  tak trošku ľútosti voči  veľkej snahe o  príliš univerzálny   produkčný  koncept projektu.  I keď scenár mohol byť oveľa prepracovanejší,  záporný hrdina  dramatickejší,  a nový muž života  uveriteľnejší.  Je nám ľúto, že  Môjho príbeh mohol byť  najmä  scenáristicky a umelecky oveľa   hlbší, než  jeho aktuálna realizácia, pretože snímka dramaturgicky a scenáristicky nefunguje, je zahltená typickým balansom všehochuti, ale nie premysleným ťahom na hlavnú myšlienku nového začiatku, alebo  akéhosi  nového sebazrodenia prostredníctvom istého životného pochopenia,  alebo   zmeny  a realistického prijatia problémov sveta vo vyššej kvalite, v zrelom postoji,  či v novej  filozofii. Naopak osud a šťastena sú  hlavnej hrdinke  akosi  „romanticky prítulné“, čo ničí drámu i psychológiu postáv súčasne.

Našťastie  kreatívne klady  i kritické vymedzenia  však zväčša  neodťahujú pozornosť od napínavého  i  keď značne umele  vyznávajúceho deja, a vytvárajú štylisticky zrozumiteľný dramatický útvar s kontrastnými náladami v rozprávaní, ktoré  vzniklo  voľne podľa úspešnej literárnej predlohy.  Žiaľ aj s mnohými chorobami debutantskej neskúsenosti  a špecificky  polarizovaného  kreatívneho názoru na svet, v ktorom si na mužov asi  „treba dávať veľké bacha“ (proti čomu protestuje i poctivé a pritom tvrdé jadro  pravých  feministiek).

Filmová recenzia: Pražské orgie, ČR, 2019, 112´

Print Friendly

Titul: Pražské orgie, ČR, SR,  2019, 112´ Rate ČSFd: 45%

Vedúci dramaturg ČT a tvorivej skupiny: Alena Mullerová
Scenár a réžia: Irena Pavlásková  Predloha: Philip Roth
Kamera: Alexandar Šurkala
Strih: Pavel Hrdlička
Hudba: Jiří Chlumecký
Hrajú: Jonas Chernick, Ksenia Rappoport, Pavel Kříž, Klára Issová, Jiří Havelka, Jiří Havelka, Miroslav Táborský, Martin Stránský, Jan Hrušínský, Petr Vondráček, Jakub Wehrernberg, Evženie Pfeifferová a ďalší
Dostribúcia: Magic Box Slovaki  v SR: 17. októbra 2019
Foto: Magic Box Slovakia

Synopsis  The story of Prague Orgy takes us to the mid-1970s. The famous American writer Nathan Zuckerman comes to Prague to retrieve and carry the manuscript of one unreleased book. On her Prague mission she meets the peculiar and irrepressible writer Olga and breaks into the renowned parties where everyone seeks an escape to a brief sense of freedom in their own way. Gradually, against his will, he becomes not only a spectator, but also a participant in a decadent performance in which many play fake, and no one can be trusted. Zuckerman’s Prague visit, full of bizarre encounters with diverse people, becomes an adventurous and dangerous mission. In the end, Zuckerman is not sure who is a friend and who a denier. Who are these decadent orgy people in the house of the son of a famous painter? Who is a scared student who warns him that he must leave Czechoslovakia immediately? Who is his guide to normalization hell, a theatrical director thrown away, and now a handyman in the museum’s boiler room? And who is his Olga: a scandalist and a rebel or a double-player? Not only Zuckerman’s freedom but also his life are in danger …

Movie Review 

Irena Pavlásková je skúsenou českou režisérkou s desiatkou celovečerných titulov, dvomi TV seriálmi, i nespočetným množstvom dokumentárnych či televíznych projektov.

Jej nový film  mal byť  najmä  sofistikovaným  denníkom zvrátenej doby  a snímkou reflektujúcou  reportážny  a  deníkarsky  žáner  Philipha Rotha,  čo je v praxi  záznamom  o  nepodarenej  a veľmi  absurdnej dvojdňovej návšteve amerického a  židovského spisovateľa v totalitnej   a normalizačnej  Prahe, ktorá skončila  ako  vyhostenie  nebezpečného  „sionistického  agenta“ orgánmi Štb.

Problémom vraj bol  text akéhosi preživšieho z koncentračného tábora v Jidiš, a to bol  i dôvod jeho návštevy   Prahy  spolu s  pomocou zakázaným či neznámym českým  autorom. Boli  sedemdesiate roky  a svetoznámy  spisovateľ  si  veci uvedomoval  z odstupu, i keď  ide o dva kontrastné svety.

Postavy  režisérky Pavláskovej  na plátne  však  akoby nemali nič bežne ľudské a normálne.  Projektu navyše  chýba celková pointa i  vyvážená kresba charakterov od mínus k plus, či nedokonalosti zmiešané aj s čímsi ľudsky  zaujímavým a nečakaným.

Literárna  novela sa  priamo  úmerne  nerovná  ideám  či majstrovstvu  jej  filmovej  adaptácie:  film nie je literatúra, a sklony k ľahšej žánrovosti nekonvenujú ani k výslednej  reportážnosti, denníkovej úvahovosti či umeniu.

Film  skúsenej   Ireny Pavláskovej   sa  možno  až   príliš  vecne  drží  detailných  situácií, či slovných popisov  v  knižke. Avšak  bez  pretlmočenia ideí do obraznosti rozprávania. Pôvodná  novela  je  paradoxne  presne toho povestne  nesfilmovateľného typu,  a  so všetkými  ping-pongmi   v   dialógoch a patovou atmosférou.  S monológmi  a  bez  moderných  rozprávačských   elíps  obraznej  atmosféry.

Ako snímka  je  toto  zrejmá tvrdou až hyper-realistickou  historickou kresbou  so silnými a  maximalistickými dialógmi, a „jasnou kafkárnou“  u  karikatúrnosťou   parazitného a vždy nepríjemného   „nohsledovacieho režimu“.

Taktiež  tu máme  ľahšie  veci  na pokraji  žánru špionážneho románu,  kde agenti sú donášačmi, dvojitými donášačmi, či pešiakmi bezvýznamnosti ako napr. vtedajší undeground, ale nie ako  obraz celej československej spoločnosti.

Žiaľ  príbeh je  tu  slabý  až  úplne  prázdny.  Výnimkou môže byť  kopulovnia negatívneho sociálneho dusna a bezvýchodiskovosti.  Napriek polohám   vonkajšieho  vykalkulovaného  nereálneho  balastu  pikantosti  a panoptika sprofanovanosti  (v snímke  ako  typ  „bordelu“ pre lepších v historickom centre).

Táto samozvaná inštitúcia  so sídlom v podhradí na Malej strane vraj mala slúžiť i ako isté centrum moci a vplyvu  všeobecnej občianskej  predajnosti, či  zobrazovania  masového  ohovárania a bulváru, ktorý sa snaží ťažiť z absurdnej karikatúrnosti  predlohy.

Okrem divokého spádu  deja s jednou silnou postavou  spisovateľa stvárnenou  kanadským hercom  Jonasom  Chechnickom,  ktorý je ako sa zdá  nesprávnym a slabým,  vidno naopak  civilne  skvelého  Pavla  Kříža  ako  vydarenú  postavu. Naopak  ženské zrkadlo  v interpretácii  Ksenie Rappoportovej  je herecky až  príliš dobré.  Vytvára  ústredný  bláznivú chaotickú postavu  alkoholičky, neukojenej divy a bohémky, i donášačky režimu.

I keď mnohé ďalšie postavy sú  iba akési  formy dobového marazmu, tak  zo snímky sa potom črtá len   prehliadka  kulís, rekvizít, módy, zvrátených  socíkovských  noriem a dogiem,   napríklad  zvrátených pikantérií  od vekslovania  cez  súdružkovanie (oslovovanie nie pán ale súdruh),  pararelná komunikácia pokrytectva  keď sa iné hovorí, a iné myslí.  Navonok ústretovosť, ale vnútorne  všeobecná  dystopia.

Ďalej tu vidno neutíchajúce  Špicľovanie, predajnú lásku,  či skôr  povinné vytriasanie chtíča.   To  aj  u  formy  posmešného policajného násilného sexu, až po  excelentnú  prehliadku ťahov  akejsi českej Mata Hari. Ona  chce i nechce utiecť do cudziny, a popritom ešte stihne hrať rolu akejsi podľa jej slov  udavačky na dve strany.

Film  má  niekoľko  vcelku skvelých rolí  ale ostatné  sú problémové,  a ťažko aspoň pár z nich  dýcha  akýmsi normálnym žitím a ľudskosťou. Dianie  sa musí kresliť  s  perspektívou,  čiže  s prehrami aj výhrami.  Nuž ale tu akoby všetci boli  zacyklení  v bezvýchodiskovom marazme, čo by síce  bolo  posolstvom k skvelému obrazu, avšak tu  to  vôbec nefunguje, a to z mnohých príčin.  Publikum napokon vidí mnohé   scénky skôr ako  nepodarené  „skicovanie každodennosti“, ktoré  je obvykle  utopené v absurdite  celkového anti-režimizmizmu  tejto snímky.

Aj  keď akokoľvek dobre myslenom.  Ale vykonanom naivisticky  a  naviac k zblázneniu publika. Technické zložky  (okrem rekvizít  a výpravy, ktorá jediná uchváti)  taktiež  ako scenár, réžia a herectvo  boli utopené:  napríklad  v slabšom zvuku, v zvukovom mixe,  i  vo veľakrát zbytočne tmavých či presvietených  záberoch  nekorektnej  kamery.

Napokon  snímka   režisérky  Pavláskovej  nemá ani  jedinú orgiu, o ktorých filmový  titul  Pražské orgie  blafujúc  hlása a f alošne prisľubuje publiku.  Fanúšik  nech tu nič nečaká,  len občas pokožka s  necudne  obnaženou bradavkou.  Orgie  ako symbol cynizmu a doby?  Možno i tak.

Idea  o  nikdy sa nekončiacom  sa žúrovaní  s  prskavkou v pánskom konečníku.   Alebo  atmoška  v dome  u syna slávneho secesného maliara  Muchy, ktorý má adresu v blízkosti pražského hradu. Nuž toto všetko  čudne absurdné, umelé a značne vedľa  je skutočne ako inak najmä jasnou tvorivou prehrou  tohoročnej  produkcie a distribúcie  českej i slovenskej kinematografie.

Aktuálny rating:  45 % na CSFd.cz (???)

Filmová recenzia: Voda čo ťa drží nad vodou

Print Friendly

 

Krajina pôvodu: Česká republika, Slovensko
Rok výroby: 2019
Žáner: životopisný, dráma, hudobný
Dĺžka: 73 min.
Jazyková verzia: originálna verzia
Odporúčaná prístupnosť: tento film je nevhodný pre maloletých do 15 rokov
Formát: 2D
Réžia: Tomáš Magnusek
Scenár: Ondrej Kalamár, Tomáš Magnusek
Hudba: Lukáš Černý
Kamera: Pavel Mědílek
Hrajú: Roman Pomajbo, Robo Roth, Andrea Růžičková – Kerestešová, Martin Dejdar, Lukáš Latinák, Jan Kanyza, Svatopluk Skopal, Miroslav Mejzlík, Jiří Wohanka, Jaroslav Kepka, Alena Procházková, Tomáš Magnusek, Oľga Záblacká, Vašo Patejdl, Ondrej Kalamár

Synopsis      A film about the greatest legend of the (Czech) Slovak poetic scene – Jozef Urban. A smile – dramatic story of one of the greatest Slovak poets, a representative of the so – called lost generation. Author of the libretto to the musical King David and many well-known song lyrics such as Return a Little Love Among Us, (Money Factor), Just With It (Miro Žbirka), but mainly Water that keeps me above the water (Elán). A poet who was also human and who was also his own contradiction. Genius, who was simply unable to cope with the pitfalls of everyday life, was already a graduation question in his early thirties. A man as clear as a diamond, but sometimes as sharp as that.

Film Review

Do distribúcie prišla  životopisná  snímka  menej známeho  českého  režiséra  Tomáša Magnuseka  o slovenskom  významnom  a  tragicky uhynuvšom  básnikovi  Jozefovi Urbanovi.

Film   je  čiastočne prehrou a  prepadákom,  a čiastočne nezávislým nízkorozpočtovýym projektom,  s  úprimnosťou a nezištnosťou  prístupu i testom šikovnosti debutujúcich tvorcov.  Podľa hodnotenia na ČSFD  (44 %)   žiaľ   so skromným ohlasom  a málo povzbudivými kritikami.

Low-budget snímka  bola realizovaná  s  lacnou výpravou, scenár má dej s plochými  postavami, a príliš deklaratívnym  hlavným plánom, čiže  literárny  scenár   bez dramaturgie a s málo verziami v developmente. Projekt   bez  úprimnejšej  sebareflexie, či skutočných životných, alebo dokonca  tvorivých a  umeleckých skúseností.

Našťastie  už značne skúsený  herec  Roman  Pomajbo  v roli básnika prijal  tvorivú šancu   a ukázal, že má ambície a energiu  na celý projekt, čo však možno povedať  snáď len o ďalšej  našej  hereckej  jednotke  Robertovi Rothovi  v  úlohe Chárona či  tragikomického krčmára.  Nepochválime však  vcelku často obsadzovanú  Andrejku Kerestešovú,  ako  manželku básnika, ktorá nemá ani chémiu k titulnému predstaviteľovi, a ani situácie  či text,  v ktorých  možno naznačiť povahu kľúčového vzťahu.

Film má snáď životopisnú  tému  a dej  –  vo vzťahu  o  značne tragickom skone  významnej  legendy slovenskej básnickej tradície  Jozefovi Urbanovi.  Snímka by mohla byť  dramatickým a súčasne mediálnym príbehom  predstaviteľa takzvanej stratenej generácie, a to možno jej najvýraznejšieho predstaviteľa.  Avšak  vkus skutočného cinefila  alebo  publika  so  stredoškolskou maturitnou otázkou,  tu  bol  podľa nás  žiaľ  s veľkou rezervou  minutý.

Urban  sa  presadil v mladom veku ako literát.  Vo  svojej dobe bol  skutočným  básnikom, textárom, publicistom, a  novinárom  a tu pôsobil ako šéfredaktor časopisu Dotyky.  Urban  pôvodne vyštudoval ekonomiku zahraničného obchodu (VŠE v Bratislave), ale  svoj krátky život zasvetil literatúre, básňam  a  textom pesničiek.

Podľa  pamätníkov  bol   tento básnik nepochybne  talentovaným autorom s voľným veršom. Pamätajú si ho  ako živého  excentrika, ktorý miloval kritické diskusie.  Tu zväčša aj ostro hanil menej talentovaných kolegov, a ako mnoho ďalších predvádzali sa aj množstvom  zvládnutých pollitrov. Keďže za socíku bol alkohol i cigarety veľmi lacné.

Ako mladý  žovián  bol aj  rebelom  so snahou  si  užívať.  Tiež veľmi  rád  dobíjal ženské srdcia (o čom tu niet  v novej snímke  jasnej zmienky), a často jazdil na výlety  aj do pražských krčiem.    S postupom slávy  sa kopia  i básnikove  problémy s alkoholom a kamarátmi. Končí a uzatvára  chronológiou  posledných siedmych rokov jeho búrlivého života:  premena milovania sa s ženami, seba-koncept a pochybnosti o sebe,  tvorbu fenomenálnej skladby Voda čo ma drží nad vodou … o poézii, i o schopnosti odolávať závislosti na alkohole, čo bol  kardinálny  a napokon osudový  a  tragický problém básnika Jozefa Urbana.

Úspech  titulu  a textu  piesne „Voda čo ma drží na vodou“  nikdy  neboli  poznané  našim autorom. Všetko kvôli alkoholickému excesu za volantom. Básnik  tragicky zahynul  pri  autohavárii  po pitke so súputníkom s mnohými promile v krvi  a  následnoej akcii  za volantom a  v  čelnom stretnutí  s  kamiónom, ktorých  šoférov vraj  nadmieru nenávidel.

Žiaľ  český režisér  emóciami či náturou  nie veľmi „pričuchol“  slovenským spisovateľským problémom.  V jeho scenári  i režijnom zámere  je dosť vecí  svojrázne neskutočných, a  tie   v zásadnejšom životnom  rozpore so skutočným stavom vecí.

Tento problém  je natoľko vážny,  že zrejme došlo len k veľmi  nepresnému obrazu  bez skutočného reflektovania spisovateľského sveta, či  vystihnutia  akéhosi zrodu básnika za okolností socializmu.  Nová  snímka si vystačí  bez približovania sa skutočnej generačnej výpovedi,  kritického videnia manipulácií v spoločnosti,  či  záujmu o  špecifické  problémy slovenského veršotepectva. Snímka  sa  nevenuje ani tematickým prioritám v tvorbe tohto talentovaného básnika.

Historicky  ikonický  „Klub spisovateľov“  na Ventúrskej ulici, kde je dnes vraj „go-go tanec pre turistov so slečnami  o  tyči“ avšak  fakty  o  Dome spisovateľov úplne chýbajú.   Naviac  niektorí  živí historickí  aktéri  spomenutí v príbehu  (ako napríklad Ľubomír Feldek)  sú  scenárom i herecky úplne deformovaní, a  nielen od  vecí básnických,  ale  i  od reality.

Ústredná   postava Urban  vyznieva  len  minimálne  emancipovaný.  Pripomína  charakter   bezcenného  a  neistého závisláka, nesnažiaceho   sa hľadať životnú pravdu,  dokonca v snímke  vyznieva ako jedinec budujúci si  „ego“  vyložene kopuláciou  poldecákov v krčme, či vo vlakovom kupé.  Postavička  ochotná klesnúť  na výzvu okolia až  do nekontrolovanej  nemoty či bezvedomia.

Nuž  a takto  autorsky  prezentované  „postrehové   resumé“    je  značne  slabým  konceptom  či  svedectvom  o  elitnom slovenskom intelektuálovi  voči verejnosti, čitateľom, nepochybne minimálne ako  občanoch  s talentom a perspektívou, napriek životným neduhom.

Filmová recenzia: Šťastný Nový rok

Print Friendly

Titul: Šťastný nový rok, Slovensko, 2019, 92´
Réžia: Jakub Kroner
Scenár: Adriana Kronerová
Kamera: Mário Ondriš
Strih: Michal Kondrla
Zvuk: Lukáš Kasprzyk
Hudba Marián Čekovský
Architekt: Viera Dandová
Kostýmy: Sandra Žigová
Make up arts: Klára  Surdová
Hrajú: Táňa Pauhofová, Emília Vášáryová, Gabriela Marcinková, Antónia Lišková, Zuzana Norisová, Anna Kadeřávková, Karolína Tkáčová, Nina Petrikovičová, Jiří Bartoška, Ján Koleník, Tomáš Maštalír, Jakub Prachař, Marek Majeský, Petr Vaněk a ďalší

Distribúcia: Continental film v SR od  5.decembra 2019

Synopsis     Love has many forms and eventually finds everyone, says the winter romantic comedy Happy New Year, whose story begins just before Christmas and ends on New Year. The film takes place in the fabulously snowy High Tatras, where a group of friends, their loved ones and complete strangers meet in one place. Each one has its own story. Over the course of a few days of holiday, some of them will face traps, others will face life challenges or changes, others will face future love. But all of them await a lot of romantic and comical situations and one big surprise.

Movie Review

Úsmevný film plný starých dobrých tvárí. Niektoré situačné gagy vyšli a iné nie, zvyšok  ako obvykle tvoria  staré klišé a ohrané pokusy  o  zápletku bez  štandardného  scenára a premyslenejšej  réžie či vymedzeného zámeru.  Avšak  film  režiséra Krónera  tak akosi funguje samospádom,  svižne a zábavne:   lebo  srandičky a dobrá nálada  majú iný cieľ a iné prostriedky  než skutočné vážne a realistické  remeslo, či nebodaj umelecké méty.

Nuž sluší sa  z produkčnej stránky  pochváliť  skvelý vizuálny marketing v bilboardoch.   Film má nielen pekné lokality,  ale tiež kvalitne  implementovaný product placement na hotel, módu, pekné autá a lyžiarsku výbavu na svah, takže filmový rozpočet netrpel suchotami. Kamera i zvuk  vyzerajú na prvý dojem  v technickom nadštandarde a invenčnej norme súčasne.

Tandem  režisér  mladý  Jakub Króner  ako absolvent strednej animátorskej odbornej školy (a taktiež autor  troch  divácky priemerne  úspešných žánrových celovečerných opusov, a niektorých videoklipov či  zhruba tuctu  mini-sérií),  a scenáristka/producentka  Adriana Krónerová (dvorná producentka projektov svojho syna)  je  filmovou snímkou  počatou  z  markízackého  TV  seriálu  Milenky. Seriál  príliš nezahviezdil, ale našiel si diváka  a na  istý čas  nesklamal svoju cieľovú skupinu.

Štyri  herecké dámy  z tohto  sitcomu  sú  Táňa Pauhaufová, Soňa  Norisová,  Gabriela Marcinková, a  Anónia Lišková.  Tu  žijú  všetky v typicky  predvianočných   náladách i keď v problémoch, tak  napokon vždy v oslavnom duchu. Asi neboja ani  improvizácie  v  štýle  čo ťa nezabije, to ťa posilní  (na hranici  tvrdého  feminizmu a internacionálneho šovinizmu).

Ženy trápia úsmevné či svojrázne  charakterové problémy  s  mužmi. Napríklad  notorický  a neuveriteľne  zbrklý manžel a množstvo iných komických či trápnych postrehov.  Ďalšia  žena je  čerstvo rozvedená, pričom  si chlapov  nesie  radšej od tela. Jedna zo štvorky  rieši to,  keď  sa  s ďalšou z nich   rozišiel neverný  partner.  Ďalšia z nich  ako  stretnúť ďalší objav,  a  spoznať niekoho zaujímavého.  Posledná  z  babského  kvarteta  má náročnú, ale vďačnú rolu  priviesť na svet potomstvo,  pretože  je  už  v deviatom mesiaci tehotenstva.

Dejiskom  či scenériou príbehov  je  zasnežený lyžiarsky  areál na Štrbskom plese  a ikonický  Grand Hotel  v luxusnom hábite   v čase príchodu  nového roka, s výletmi na lyže a predvádzanie umenia lyžovania, alebo zaujímavá náhodná  a nečakaná  výmena majiteľa hotela, ktorý príde ako inak i so šoférom, a súčasný manažment si ich pomýli, a príde i  k pikantným sexuálnym omylom.

Scenár  ponúka príznačné   „škádlenie sa  čakajúcich“  pri  čakaní  na vleky,  gitarovú pesničku na zasneženej lúke,  či aktuálne zakomponovaný  sladký perník   s prímesou marihuany, alebo stretnutie s cvičeným medveďom Hugom, ktorý vraj jediný mal herecké maniere.

Zažiarili  tradične  obsadzovaní  a nadmieru  populárni herci  ako Jiří  Bartoška, Emília Vášáryová, či  Tomáš Maštalír, a popri  štvorici tridsiatničiek  sa objavili aj  Ján Koleník, Marek Majeský, Jakub Prachař a Petr Vaněk.

Slovenský film  má masívnu reklamu a všetku kreativitu v princípe stavil  na štýl  príjemnej  a dojímavej   žánrovej  oddychovky,  ktorá  pôsobí snahou  o trvalejší  komediálny nádych.

Proti srsti sa môžu zdať   len štipľavé fóry  z  nekvalitnej  čínskej produkcie,  opakované zosmiešňovanie  „vraj  sebastredných  Maďarov„,  alebo opakované  podliezanie sa českej komunite a zbohatlíkom.  Všetko završuje  pyrotechnikmi dobre  odpálený ohňostroj  čínskej produkcie, alebo   nadmieru dlhá  dronová pohľadnicová panoráma s famózne zasneženým Štrbským Plesom.   

Katarziu  zastupuje  slovensko-český  happy-end  Batoška a Vášaryová pre všetky generácie.   TV JOJ  má  napokon  na široké publikum orientovanú  pôvodnú  sviatočnú komédiu,  spojenú s  idylou  Vianoc a  príchodom  nového roka.  Avšak  skutočne náročnejší   filmový divák určite nemôže byť spokojný  s nízkou úrovňou komédie.

Filmová snímka   je vo výsledkoch  nižšie, než  úroveň štandardných  sitcomov komerčných televízií,  pretože i keď sympatickí herci nemajú čo hrať:  dialógom chýbajú situácie a tým zas príbeh či aj  motivácia postáv, čo nepoteší ani  širokospektrálne publikum.

Ani s úsmevmi sa však  nijak neroztrhalo vrece  lebo  v deji nie je žiadna atmosféra Vianoc  s  alchýmiou vianočnými darčekmi či vianočnými prekvapeniami a pohodou. Padanie hotelovej jedličky  ale inak    silvestrovské veselie chýba,  nič z  lúčenia sa  s predsavzatiami.

Mimochodom  komédia Šťastný Nový rok   i už podľa  svojho  všeobecne vymedzenému a pozdravnému  titulu  snímky  niečo medzi brakom a príjemnou oddychovkou.  Ale vždy  záleží na gustu a vzdelaní publika, a ich úprimnosti k remeslu,  i  náročnosti  ku  sebe samému.

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV