Filmová recenzia: Všetci to vedia/Todos lo saben

Print Friendly

Synopsis:  V malom španielskom vidieckom mestečku je svadba, z ktorej unesú neplnoletú dcéru a únoscovia žiadajú vysoké výkupné pod hrozbou likvidácie unesenej obete.

Movie review 

Iránsky režisér Asghar Farhadi je autorským tvorcom  oscarových filmov Klient a Rozchod Nadera a Simin, ktorý v poslednej dobe vytvára svoje diela  v európskych koprodukciách a produkciách  s Talianskom, či Francúzskom.  Film Všetci to vedia   je jeho  najnovšie oceneným dielom    Zlatou palmou za réžiu na MFF v Cannes. Projekt  bol realizovaný  v  španielčine,  a  s  prispením  najkreatívnejších  a  najväčšmi  obsadzovaných  hercov  súčasnosti.

Asghar Farhadi  nielen  režíruje, ale aj sám píše svoje scenáre, ktorá však majú rozdielny čiže viac  diváckejší  štýl, než   predovšetkým  tvrdé artové drámy orientované na festivalové publikum,  s ktorými sa uviedol v predošlej dobe.  Scenáristická zápletka  jeho najnovšej snímky  dáva  autenticky  plne vyniknúť  vynikajúcemu umeniu obsadených postáv  hercov a herečiek  v hlavných úlohách.

Dej filmu je posadený  v žánri psychologickej drámy s detektívnou zápletkou, a projekt  rešpektuje všetky  zvolené  žánrové pravidlá.

Laura (Penélope Cruz)  je  ako bývalá osudová žena,  ktorá v minulosti musela voliť medzi dvoma protikladnými životnými  príbehmi. Aktuálne  priletí so svojím synom a dospievajúci dcérou z Argentíny na  tradičnú rodinnú svadbu, kde sa  s veľkým životným odstupom konfrontuje  so svojou minulosťou:  exmilencom  Pacom  (Javier Bardem), zatiaľ čo manžel (Ricardo Darin)  trčí  doma  v Argentíne. Počas svadby  mizne Laurina dcéra a únoscovia pýtajú značne vysoké výkupné, a po telefonickom  hovore prilieta  z Argentíny aj jej polovička,  o ktorom sa hneď rozšíri, že je alkoholický lúzer, a podnikateľská troska.

Paco  postupne zistí ako to v skutočnosti je  s mnohými  vecami  jeho  pohnutej minulosti,  a  navyše sa   ako majiteľ rozľahlých viníc  rozhodne  bez kontaktu s políciou, paradoxne a k prekvapeniu celej dediny,  splniť požiadavky únoscov.  Nové  odhalenia a konfrontácie, všetko  v stále zahustenejšej  atmosfére silných emócií.

Snímka s prvkami dramaturgie telenovely,  ale i s ostrou karikatúrou vidieckeho zápecníctva  je však predovšetkým silnou rodinnou drámou s exelentne prerozprávaným dejom, s výborne zvládnutou réžiou  hlavnej hereckej dvojice  Bardem a Penélope Cruz.

Film  si  diváka si získa  vynikajúco zvládnutým  herectvom a scenár udrží  publikum v napätí až do konca. Postava Laury ktorú stvárnila Penélope Cruz  je podľa jej  vlastných  vyjadrení doposiaľ najkomplexnejšou rolou, na ktorej kedy pracovala.

Hodnotenie a recenzia Gabriel Gröber: 85 % 

 

Filmová recenzia: Lada svetom – na Žiguli cez Himaláje

Print Friendly

Titul:  Lada svetom – Na Žiguli cez Himaláje

Genre: celovečerný cestovateľský dokument

Scenár: Barbara Sliepková

Krajina: Slovensko, 2019, 75´
Kamera a réžia:
 Michal Fulier

Synopsis: Lada svetom je  cestovateľská expedícia o  dvoch  autách  Žiguli cez Rusko, Himaláje, Indiu, Pakistan, Barmu, Thajsko, až do Laosu a  adios.

Movie  Review 

Junior, Fabo, Bobor, Bajo, Šašlik a Fuli  sú mladí sympatickí  Slováci, ktorí sa vydali na 18 000 km dlhú  expedíciu cez  Himaláje  až  do  Laosu. Obdobne ako vo filme Trabantom až na koniec sveta  (2014)  sa mladý kolektív nadšencov vydá  na  zážitkovú road movie, aby  vyskúšali svoje schopnosti, pripravenosť, odvahu a šťastie, a potvrdili že aj staré  technicky zastaralé  autá  môžu ešte slúžiť  v extrémnych cestovateľských podmienkach a pri poznávaní sveta.

Zápletka  filmu  a koncept diela  pristupuje k téme v  ľahkom  žánri. Divák  má príležitosť k sledovaniu mnohokrát satirických či vtipných scénok, v ktorých  posádky áut  bojujú s ruskými policajtami,  vymieňajú si poznatky s talianskym motorkárom, či  spĺňajú tvrdé limity  čínskej  byrokracie. V indickej monzúnovej  krajine  ich prekvapia záplavy  a množstvo vody,  i  životu  nebezpečné  strmé a úzke serpentíny  s  hlbokými útesmi, na ktorých sú  pri dažďoch   aktuálne  zosuvy pôdy,  a  cestovanie  je aj  otázkou prežitia, čiže dielom osudu a šťasteny.

K superlatívnym stránkam projektu patrí prekrásny  odraz  atmosféry expedície  a  aj  filmový look autorskej snímky,  s technicky mimoriadne kvalitným obrazovým vizuálom  materiálu, zhotoveným na kamere Canon C 100 Mark II.  Dobrá je taktiež  technická kvalita zvuku až na zrozumiteľnosť komunikácie vysielačkou.

Projektovému výsledku   dominuje  skutočne excelentný kameramanský výkon  i  prekrásna  grafika, či  postprodukčné  práce v strižni  s gradáciou, či  superlatívne  obrazové korekcie.

Dominatná nálada  cestovateľského road movie  má  zámerne  vyložene humornú atmosféru.  Škoda  však  trochu nedomyslených  racionálnych  zložiek  rozprávania, pretože  celý projekt  sa  už  menej  koncentruje  na samotnú orientáciu publika v projekte.  Žiaľ je  pomenej  vysvetľujúcich  či doplňujúcich  titulkov. Komentár je menej obsažný a len naznačuje veci.  Absentujú  paralely  a  odbočky smerom k mentalite krajiny či miest, ktorými sa prechádza, alebo o zmysle a cieli expedície.

Žánrovej road-movie  by  osožilo viac  podrobnejších dát,  ale aj osobnejší, či dramatickejší spôsob rozprávania. Ku  koncu  narácie filmovej snímky  vcelku  akčne  vygradovaný  cestovateľský projekt  nebadane  stráca  svoje ťažné  body, a chýba napokon  i dôležité  či žiaduce pompéznejšie zakončenie  cestománie  s  18 000 km na cestách. Atmosféra rozprávania a autentičnosť posádky  spolu s  exotičnosťou  prechádzaných  krajín  má všetky predpoklady zabrať  aj na  domáce  slovenské  publikum.

Film Lada svetom – Na Žiguli cez Himaláje  si už našiel svoje publikum aj v knižnej podobe,  i  tak zrejme  posúva  realizované  kritériá  cestovateľských  expedičných mét  o ďalší level, spolu s titulom publikovaného cestopisu s rovnakým názvom.

Splnená  cestovateľská výzva   sa dočkala  zaujímavého  slovenského filmu s art-house lookom, ktorý mal svetovú premiéru na MFFK Febiofest 2019 v Bratislave, a bude odvysielaný aj v RTVS.

Filmová recenzia: Stratený domov, SK

Print Friendly

Titul: Stratený domov/Lost Home, Slovensko, 2019, 70 min.
Réžia
: Juraj Mravec ml.

Žáner: Dlhometrážny, cestovateľský, vojnový a reportážny dokument v spolupráci s RTVS
Účinkujú  ako samotní  nehereckí protagonisti: Oliver Valentovič, Matej Karlák, Mária Karláková, Klára Bujnová, Iljas Hadži Murat

Synopsis: Bika o Mosul, slovenskí záchranári,  obyvateľstvo postihnuté následkami vojny, a vypoveď mladého slovenského filmára

FILM  REVIEW

Témou  dokumentárneho filmu  sú okolnosti  vojnového  konfliktu v súvislosti s bitkou o Mosul.  Do oblasti cestujú na misiu dvaja mladí slovenskí medici, ktorý majú na Slovensku funkčné rodiny a deti.  Lekári pracujú v limitovaných  poľných podmienkach a po práci sa snažia zabudnúť na psychicky náročnú aktuálnu realitu vojnovej misie.

Zápletka na preskáčku sleduje niekoľko línií, ktoré nechcene zapadajú do akejsi nepredpokladanej  intuitívne zvolenej  mozaiky, ktorej síce chýba  konzistentný koncept, ale  miestami je obraz  silne  naturalisticky imaginatívny,  čo môže i nemusí pôsobiť na publikum ozvláštňujúco, i keď obrazutvornosť   vojnového materiálu z prvej línie  je až iritujúco zaujímavá.

Vo vedľajšom tematickom  pláne  snímky vidieť miestneho automechanika, ktorý práve odchádza do Nemecka  a má problémy s vyplatením výkupného za rodinných príslušníkov, ktorých mu zajali nepriatelia.   Lekári  Oliver a Matej  dobrovoľne žijú  osamotene a vzdialení  od svojich rodín  a riskujú  existenciu vlastného života  v oblasti Mosulu  pri výkone pracovných povinností  svojej humanitárnej misie. Ich hrdinstvo  či výnimočnosť  tak trochu skresľujú zábery ich alkoholového konzumu, rodinný plač a hádky, chlapská infantilnosť,  banálne ocenenia výhrou  nepotrebného kuchynského  robota  v  tombole.  Dobré i zlé popri dobrej vôli  otvoriť sa  verejnému mediálnemu projektu.

Filmový  dokument  sa  špecificky  opiera  o  takzvaný  aktuálny reportážny  zber  (veľakrát šokujúca krutosť,  márny boj  umierajúcich  pacientov v poľnej nemocnici), a zámerne nevyužíva  klasické  či  štandardné  publicistické  či  dokumentárne  komentáre, a nepracuje ani s hudbou a titulkami.  Zdá sa  že mladý autor filmu  vykonal  odvážny počin. Podarilo sa mu zachytiť reflexívne a autenticky všetko to, čo išlo  počas jeho  reportážnej  vojenskej  cesty zachytiť.  Nakrútené zábery  pôsobia  ako zámer  značne fragmentárne, veľakrát zbytočne naturalisticky.  Veď ako inak,  keď tu nejde o scenár,  o premyslenú dramaturgiu, a napokon celkom zámerne je film  bez jasnej hlavnej myšlienky, či bez akejkoľvek dodatočnej racionalizácie všetkých ťažkých momentov  na záberoch filmového diela.

Publikum bude pre sledovaní  akcií  i značne zmetené, pretože  autor podáva holé fakty bez pridaného kontextu, paralel, vysvetlení a podobne. Naopak tvrdo vyžaduje aby  na hlavu i srdce divákov  pôsobili surové emócie.  Táto značne riskantná tvorivá téza  samozrejme  bráni aj univerzálnejšiemu komunikačnému či umeleckému účinku.

Projekt, na ktorom participovala aj verejnoprávna RTVS  dominantne vyznieva   ako  formou  nie  dotiahnutá  nízkorozpočtová  cestovateľská reportáž o vojnovom konflikte a vojnou spustošenej oblasti,  na spôsob študentských experimentov.

Tvorca sa nepochybne veľmi snažil, ale vo finále vidno produkt ešte  značne  neskúseného  autora, ktorému  značne prerástla téma cez jeho schopnosti.

Projektu  by  svedčala  predovšetkým tvrdšia dramaturgická oponentúra, čím by čiastočne zanikol aj moment  silného  podfinancovania projektu, a nutnosť pracovať  núdzovo  „systémom na kolene“  a  „one-man-show“  čo znamená  bez asistentov,  bez  štandardnej  profesijnej kamerovej techniky,  bez štábu, bez  obvyklých profesijných zvyklostí podľa produkčných zložiek.  Takže filmový produkt presne naopak.

Filmová recenzia: Oni a Silvio

Print Friendly

Titul: Oni a Silvio, Taliansko, 2018, 138´

Scenár a réžia: Paolo Sorrentino

Synopsis

Oscarový režisér Paolo Sorrentino na pozadí  obrazu  orgií  a prázdnotou okázalosti a honosnosti  vykresluje satirický portrét talianskeho reklamného mága  a  kontroverzného  premiéra  Silvia Berlusconiho, a politikov jemu podobných.

Movie Review

Najúspešnejší taliansky režisér súčasnosti a jeden z najvýraznejších svetových tvorcov Paolo Sorrentino (Tu to musí byť, Mladosť, Božský)  je angažovaným umelcom, ktorému nerobí  vo svojich dielach problém  skúmania manipulácie, moci,  podsvetia  a  korupcie.

Vo filme sledujeme najdlhšie vládnuceho  talianskeho premiéra  Berlusconiho medzi rokmi 2006 a 2009, ako tento excentrický miliardár manipuluje s mocou ľudu  i so  svojimi blízkymi.

Snímka v prvej časti zobrazuje mentalitu ľudí, ktorí sa neúspešne snažia dostať k nemu čo najbližšie, a v druhej časti  projektu odráža  portfólio ľudí v jeho najbližšej blízkosti  dostupnými k pikantným kompromisom  v snahe udržať sa pri moci a vplyve,  užiť si  popritom apetítu mladých dievčat  s plážovými bakchanáliami, a súčasne sa vyhnúť škandálom a hrozbe väzenia. Samotný premiér  a kontroverzný  „predseda“ stál  mnoho krát  pred súdom za uplácanie, dane, mafiu, falošné svedectvo, podplácanie svedkov, sex s neplnoletým dievčaťom a  podobne.  Avšak  Sergio  do väzenia nikdy nenastúpil.

V titulnej roli  snímky  tróni  Toni Servillo,  karikujúci  reálneho Berlusconiho  formou  dokonale nalíčenej tváre s prifarbeným strihom vlasov, opáleným telom,  vybielenými zubami, nastrelenými vlasami  a grotesknými grimasami, spojenými s nadmiernou   výrečnosťou.  Vedenie role, prežívanie i psychofyziológia  stvárnenia  hlavnej role, ktoré  fungujú skvele  i  s  patričnou mierou.

V  hereckom výbere a vedení charakterov skvelý  taliansky režisér  Paollo Sorrentino nezaváha ani trochu.  Náležite je  herecky a typologicky stvárnený  špekulatívny  obchodník  Sergio Morro (Riccardo Scamarcio), alebo  manželka Silvia Veronica Lario,  či pokus o získanie novej  sympatickej  obdivovateľky  Stelly, ktorý však vyšumí do stratena, a má veľmi trpký efekt:  ako  všetko božské, krásne… ale ako v živote, trvá  len pár  krátkych  okúzľujúcich momentov.

Scenár  tejto  vcelku artovej  snímky s perfektnou  pompézne výpravnou scénou, premysleným kamerovými kompozíciami  a dynamickým strihom, umne  výstižnou hudobnou dramaturgiou,  a skvele prezentovanými komparznými scénami   i úmerným naratívnym tempom reflektuje  najmä  mentalitu  všeobecnej  „konzumentskej plytkosti  večierkov“ s názvom bunga-bunga.

Boli to akcie  s platenými spoločníčkami a zvrhlou dekadenciou od výmyslu sveta.  Tieto a ďalšie eventy  sa stali kľúčovou formou zápisu k spoločenskej a mocenskej smotánke, z ktorých sa  väčšina členov  neskôr mohla  neskôr  obávať nielen svojej  hriešnej minulosti, ale i plánovanej budúcnosti s rodinou, a súkromným biznisom.

Film  Oni a Silvio režiséra Paola Sorrentina   je predovšetkým  majstrovkou vtipnou a satirickou štúdiou.  Ide o dielo s úchvatným vizuálnym štýlom, a  o paradoxoch  globálneho sveta, plného chvíľkového  opojenia  sexom, mocou, vplyvom pre  vybraných.

Avšak nič netrvá večne a každý problém, vec či životná etapa  má  nielen  svetlo, ale aj  nepríjemné  a paradoxné tiene realizácie, v čom spočíva i jasné posolstvo  tejto veľmi výnimočnej  snímky.

Hodnotenie – Gabriel Gröber: 90 %

MFF Febiofest Bratislava, 2019 

 

Filmová recenzia: Punk je hneď, 2019, SK

Print Friendly

Titul: Punk je hneď!  Krajina: Slovensko, Česko, 2019, 70´
Pedagogické vedenie: Marek Leščák 
Dramaturgia: Ivo Trajkov 
Scenár a réžia: Juraj Šlauka
Kamera: Ivo Miko
Strih: Michal Reich, Matej Beneš
Hudba: David Kollar
Zvuk: Michal Džadoň 
Účinkujú: Pavol Kovačovský, Juraj Gerža, Mário Fríbert, František Škorpík, Patrícia Schürrerová, Ľudmila Marošová, Marián Rác
Distribúcia: ASFK od  21. marca 2019

Synopsis

Story  drogovo závislého tridsiatnika  Kvička  v rozpadajúcom sa podnájme so svojou družkou a jeho skoro  dvojročným synom. Jeho slniečková idylka  naráža  na životné stereotypy,  a  krutú osudovosť,  pričom  privátna  existencia sa mení  na voľný pád.

Movie  Review

Hlavný hrdina i jeho príbeh je výsledkom štúdia doktoranda VŠMU  Juraja Šlauka s kameramanom  Ivom Mikom, dramaturgom  Ivo Trajkovom, hudobným skladateľom Davidom Kollarom, a pedagogickým vedúcim projektu  Marekom Leščákom.

Vznik filmu menšou čiastkou podporili český i slovenský  audiovizuálny  fond,  takže mohol vzniknúť nízkorozpočtovaný no-budget  film o skupine známych, a pre známych.  Režisér to vraj robil nie pre seba, ale pre oných známych ľudí zo svojho okolia, ktorých pozná už 8 rokov, a hlavného hrdinu a jeho okolie  dokonca od základnej školy.

Ústrednou témou rozprávania  má byť   postava Kvičku – drogovo závislého  podnájomníka  s punkovým ohozom a mentalitou (Pavol Kovačovský),  ktorý žije  kdesi v záhoráckom zapadákove.  Hrdina  má  družku Paťu  a len  niekoľkomesačného  syna Samka, ktorý je svedkom  mnohých  scénok s neplatením za podnájom v  rozpadlej chajde.

Hrdinský  punkerský tridsiatnik  živorí  v  permanentnej  pohodárskej  idylke závislého narkomana, v ktorej  sa  povrchne  alternatívne nažívanie  nikdy nedospelých  individualít  stretáva  s bežnými životnými  starosťami, dokonca s výzvami  zodpovednosti za rodinu i život.

Na  to však Kvička reaguje po svojom:  infaltilne sa  baví, kradne, droguje, a zas to isté, a neváha ani s použitím revolveru, ktorý vlastní. Vidíme ako sa jeho labilná partnerka chce obesiť,  neskôr podrezať žiletkou.  Keď  ju  jej partnerský  druh  okradne, tak mu  odpúšťa, potom sa všetko vracia ku starému a tak ďalej, a popri vzťahu s krčmárkou.

Okrem  skupinovej  tolerancii  ku permanentnému pocitu takzvaného rauša,  a kriminálnym deliktom, nevidno pri narácii  snímky  žiadnu vzťahovosť, väzby, pocity a city, či nebodaj partnerskú chémiu.

Pri  finálnom  pokuse o lúpežné prepadnutie  punkera  so strelnou zbraňou sa všetko zvrtne.  Odvtedy  sa  začínajú o  svojbytného nepodareného hrdinu  zaujímať  aj  silové zložky štátu: mestská a štátne polícia,  ktorým sa na konci snaží zúfalo utiecť.

Dejom filmu sú príbehy a akcie okolo mladého  hédonistického konzumenta drog. Jeho  konzumnou métou je  okrem  zberu  ukradnutého železa a drahých kovov  pre zberné suroviny  aj  všetko od alkoholu, fajčenia, heroínu i kokaínu,  i keď vo veľmi nedôveryhodnej kombinácii, podľa skutočne závislých osôb.

Dialogickým  výrazovým materiálom  sú nespisovné slová, dokonca takmer stále v nesprávnej skloňovanej,  či pádovej  forme slovenského jazyka.

Označenie a charakteristiku filmu najlepšie vystihuje  tradičný  slovenský developerský termín nízkorozpočtového študentského no-budgetu a obsahovo  s dobrodružstvom a beznádejou životnej trosky

Kameraman  Ivo  Miko pracoval len s fotoaparátom, bez kamery, svetiel a asistentov, a navyše dosť záberov je voľky-nevoľky aj slepých či neostrých. O kamerovom štábe, hercoch, platenom komparze, svetlách,  rekvizitách, kostýmoch a tak ďalej radšej nehovorme.  Hudba je však dobrá, drsná: zapadá a hodí sa.

Okrem titulnej postavy sú všetko  neherci a  známe osoby zo skutočného životného  okolia  režiséra,  ktorí zrejme za smiešny honorár interpretujú len sami seba, či špecifický obraz o svojom okolí, podľa režisérskych dikcií a potreby autentickej výpovede.  Výsledkom je  odraz akejsi špecifickej autorskej slobody mladého slovenského režiséra  a jeho aktuálne  predvedenie  čo najvernejšieho a najmaximálnejšieho  obrazu  spodiny, hnusu, rebélie, anarchie a  lúzerstva.

Odraz spodiny  by však  nemusel byť až tak  umelecky zlý, keby  to bolo celé trochu inak, či skutočne  zásadne inak.   Nuž a aktuálne  je  nový debutantský počin  Juraja Šlauka  veľmi otáznym príspevkom  s anarchistickým pozlátkom:  vyholená hlava s čírom, tetovania, fet, krádeže, non-stop periféria zúfalého prežívania za každú cenu, ale bez otázok ambícií, morálky a prirodzenej ľudskej všímavosti k okoliu, i  bez modelovej  úcty  mladých hrdinov  samotných   k  sebe samému.

Punkový  debut nakrútený punkou  metódou  by mohol  slovenské publikum poriadne a nepredstierane  naštvať: vulgárny, špinavý  a rozpadnutý svet bez úcty k druhým  i  k  sebe samému, realizovaný  spôsobom na hrane všetkých mantinelov…

Recenzia: Gabriel Gröber

MFF Febiofest Bratislava, 2019

Filmová recenzia: Leto

Print Friendly

Titul filmu: Leto, Rusko, 2018, 126´; ČB a kolorované 
Réžia: Kirill Serebrennikov
Genre: hudobný životopis 

Scenár: Kirill Serebrennikov, Lili Idova, Michail Idov
Kamera: Vladislav Opeljanc
Strih: Jurij Karich
Hudba: Roman Bilyk
Hrajú: YooTae, Irina Starsenbaum, Roman Bilyk, Filipp Avdejev, Alexandr Gorčilin, Nikita Jefremov, Julija Aug, Jelena Koreneva, Lija Achedžakova, Anton Adasanskij, ďalší
Distribúcia: ASFK od  14. marca 2019

SYNOPSIS 

Leningrad  v období osemdesiatich  rokov minulého storočia, keď mládež počúva  Lou Reeda, Iggyho Popa, Bowieho alebo Talking Heads. Patrí k nim aj mladý Viktor a jeho kapela a známi.

Movie Review 

Leningrad tvorí kulisu artového  historického filmu, ktorý okrem hudby navodzuje špecifickú retro-atmosféru začiatku rockovej a beatovej éry v Rusku, ktoré tvoria plagiátori a pokračovatelia  skupín ako Lou Reed, Iggy Pop, David Bowie, či  Talking Heads.

Mladý Viktor spolu s  Mikem a Natašou, ktorá porodí a vychováva svoje bábätko, relaxujú počas leta na pláži a organizujú hudobné koncerty, ale aj  ďalšiu zábavu v komunistickom Rusku osemdesiatich rokov.  Snímka bola realizovaná  podľa pamäte na  rockerov  Machaila Naumenka a Viktora Cojeho.

Filmový kritik je na veľkých rozpakoch, keď má hodnotiť vcelku svetovo uvedený  filmový produkt, ktorý  je skôr televíznym videoklipovým experimentom, kríženým s oslavným retro-filmom, a popritom  voľne inšpirovaný skutočnými reáliami tvrdého režimizmu, čiže reálne značne krutej  historickej  doby  bez ekonomickej, duchovnej  i osobnej slobody, pričom o tomto sa v projekte taktne mlčí.

Ale  napriek všetkému jeho tvorcovia popisujú  rodiaci  sa  základ ruskej beatovej scény, ktorá má často naivistické aranžmá. Atmosféra  akcií  pripomína  bytové či výchovné koncerty pre školskú mládež,  a  hudobný rockový štýl, ktorý  je bez rozpakov  v plienkach,  nemá ďaleko k ruskému popu či  ruskému folku.

V záberoch i celkovo deji  snímky  niet  napriek náznakom skutočnej rebélie a  konfliktov,  kamerové  zábery  sú skôr paródiou a satirou, či pokusom o frašku, či  snahou o  oslavný muzikál s  lookom dokumentárneho filmu.

Scenár  autora  a režiséra  Kirilla Serebrennikova  má nulový dej a nulové charaktery postáv, a navyše sa  nedrží ani žánrových zvyklostí.  Zápletka  trojice hlavných postáv  je nekonečnýým  vnorm do tvorivého procesu  svojich  až príkladne  netypických  hrdinov, ktorí  nie sú ani dobrí, ani zlí, ani vážni ani smiešni, a napokon v ničom ani hrdinskí, až na to že neustále pózujú  pred  Pillard Bolex H-16 kamerou  (ktorá kedysi v onej dobe  stála ako tri  nové luxusné  automobily), a fajčia  bez prestania čosi medzi baleným tabakom, a jointami   z  trávovej zmesi, čiže povestnú mariánku.

Miestami sa do deja vkráda i otvorená nuda, pretože jeho stopáž  je značne nadužená, už i z toho dôvodu, že okrem zrodu dieťatka film je bez deja.  Udalosti sú zobrazované  podľa voľne interpretovaných  archívnych  zápiskov o skutočných ruských kapelách  Kino a Zoopark.

Filmové dielo  scenáristu a režiséra  Kirilla Serebrennikova  (momentálne je  tento canneský tvorca  v ruskom väzení za údajnú spreneveru)  malo slávnostnú svetovú  premiéru v hlavnej súťaži MFF v Cannes, 2018,  a snímka  bola nominovaná na Zlatú palmu, ale odišla  bez ocenenia.

Hudobník Boris Grebenshchikov, ktorý je  jednou  z najvýznamnejších postáv ruského rocku, označil film za „lož od začiatku do konca“ s tým, že skutoční ruskí „undergroundový umelci“ žili iným spôsobom.

Recenzia: Gabriel Gröber 

 

Filmová recenzia: Sklenená izba

Print Friendly

Titul: Sklenená izba/The Glass Room, ČR, SR, 2019, 104´
Réžia: Július Ševčík
Scenár: Andrew Shaw
Genre:  artová historická dráma podľa bestselleru  

Adaptácia: podľa románu Simona Mawera
Kamera: Martin Štrba
Strih: Jaroslaw Kaminski
Hudba: Antoni Komasa-Łazarkiewicz, Rupert Volkmann
Účinkujú: Carice van Houten, Hanna Alström, Karel Roden, Roland Møller, Claes Bang, Alexandra Borbély, Karel Dobrý, Vladimír Polívka, Zuzana Fialová, Brian Caspe, Petra Bučková, Martin Hoffmann, Olga Plojhar Bursíková, Vladimír Javorský, David Šír, Marián Mitaš, Igor Rattaj, Cyril Dobrý, Anna Jeníková, Markéta Krejčová
Distribúcia: Garfield film od 14. marca 2019

Synopsis 

Skúsený  mladý  český  režisér  Július Ševčík  (Restart, Normal,  Masaryk) realizuje  adaptáciu  románu britského spisovateľa  Simona Mawera  s  atraktívnym  európskym kastingom,   a  podmanivou  architektúrou  modernistickej vily Tugendhat.  Hlavná hrdinka  Češka Liesel ako manželka  bohatého židovského podnikateľa si dáva realizovať  u známeho  architekta  vilu, avšak  jej  lesbická  aférka  s Hanou, a taktiež mimomanželský vzťah  otca rodiny  s  utečenkyňou,  i  celkovo  „chorá prerodová  doba  nástupu fašizmu„, následne  nutný pobyt v exile,  i ďalšia nepriaznivá  historická situácia komunistického diktátu, sú dostatočne trýznivým bremenom, ktoré  nepochybne dôkladne  preverujú  charakter  každej  zo zúčastnených postáv.

MOVIE  REVIEW 

Najväčším lapsusom snímky  popri  skutočne  výberovom  kástingu, režijne veľmi zručne vedených hercoch, či zaujímavej hudbe a strihu, akoby z artového medzičasia je bazálna zápletka a románový príbeh.  Problémom  je  aj literárna predloha, prílišne dizajnový  a  len  povahovo náznakový  scenár  a  anti-príbehová dramaturgia  filmu, v ktorej sa pozabudlo na vzťahy a psychológiou postáv, i vymedzenie naratívnych priorít  historickej snímky.  Komunikačné veci  ako sa zdá,  poriadne zadrhávajú  aj  zlyhávajú.

Príbeh  sa snaží byť predovšetkým  snímkou o vzťahoch, ale výsledok je  limitovaný a rozpačitý.  Neprehľadnosť rozprávania  pôsobí  na bežného diváka  stroho akademicky, a bez možnosti prečítania  chémie emócií.

Napríklad  len málo sa dozvedáme  o  vzájomných putách, minulosti  a perspektívnych snahách postáv, či  dôvod ich  prehnanej intimity   v  prezentovanej  nadštandarde  uvoľnenej  morálke, ktorá automaticky nevyplynie len z absurdnosti histórie  nepochybne  totalitných režimov.

V dialógoch len s námahou cítiť  esenciu postáv.  Symbolika rozžiarenej  onyxovej  steny  je len estétskym pozlátkom, či patinou príbehu, kde všetci navzájom laškujú a sú nadmieru akční, až  ich vlastné  vzájomné avantúry  napokon i  kruto zničia.

História je najmä  extrémne strohá až  krutá: napríklad  jeden z  manželov  odcudzený a  utrápený v nenaplnenosti  tragicky hynie, alebo za otáznych okolností  splodené  dieťa  v predajnom vzťahu s nežiaducim násilným jedincom, ktorému taktiež  pošli všetky vzťahy a jeho bývalá žena skončila tragicky…

O duchu adaptovaného  románového bestsellera  a  duchu histórie viac vypovedá preestetizované  výtvartno, rozličné kostýmové štylizácie a rekvizity,  kamerou spomaľované  frekvencie  pohybu osôb, detí, či javov počasia a dennej či ročnej doby.  Dôraz  tvorcov filmu je na  neopakovateľnosti  vypätých idylických  splynutí   či  na  mikromomentoch  autentickej vášne v snímke, čo napokon vyúsťuje do akéhosi  šľahačkového pózerstva,  napriek vcelku poctivému zámeru tvorcov.

Režisér   Júliu Ševčík  nesklamal  v skutočne dobrej výtvarnej a hereckej  práci s niektorými  osobnosťami európskeho formátu,  napríklad  výkon  Carice van Houten  je skutočne famózny.   Úchvatná je výprava, kostýmy  či  excelentný vizuál  slovenského kameramana Martina Štrbu  má poctivú snahu o zrelú  formu. Tejto  snahe  neodpovedá len  príliš  ilustratívna selektívna  dejovosť  filmového diela,  akoby v estetickom  mikrokozme.

Dramatické zložky  a najmä vzťahy a motivácie  sú  na dramatický projekt povrchné,  niekedy značne  neprehľadné.  Mnohokrát  ide len o dej  v tézovitých  – i keď osobitne autentických  skratkách.  Napríklad  krotko vykreslené príchody  totality  fašizmu i komunizmu, alebo  úsmevné  poetické  náznakové klišé výsluchu tajnej polície … uletené  a nedôveryhodne  pôsobiace  milovanie  počas noci anexie  vojskami spriatelených armád v noci na 21. 8. 1968,  a ďalšie momenty  sú  určite až  príliš svojvoľnými interpretáciami faktov. S  typickým,  ale žiaľ  pre publikum  „percepčne“  len  pomýleným autorským chcením. Ambicióznemu projektu  tu i  tam  chýba  najmä  dôležité prirodzené pnutie a vášeň  aj  medzi  ústrednými  skutočne osudovými  ženskými  postavami.

Napríklad typizácia výpovede  s  tvrdým chlapským ignorantstvom  pri vášni,  či  popis  osobných zón  pri prejavoch erotiky, a  obdobnou lacnou lapkou  si  to  autori  nevyžehlia.  Komunikácia  s divákom však  nepostráda ani autorskú mantru obesie  s  ľúbivo modernou  autoerotikou,  či  osobitú  fóbiu sexu s rovnakým pohlavím, ale všetko len v špekulatívnych  a decentne neostrých náznakoch.

Napriek   záverečnému  verejnému i  platonickému  prísľubu hrdiniek, ktoré tušia, že  po absurdnej historickej skúsenosti  je  na skutočnú osudovú  „výhybkovú  chémiu“   neskoro.   Rodinné  trápenia  z  vyšších kruhov i osobná škandalóznosť ich počinov  vyznieva   zbytočne  tuctovo, i a výsledok  končí  ako  neúspešný  pokus o štýlový  hollywoodsky  look  na úrovni doby.

Tradične osvedčený produkčne-autorský  tandem  Rudolf  Biermann/Július  Ševčík  uspel len  s rezervami,  keď  Sklená izba je formálne extrémne  slušnou snímkou, ale príbehovo  len banálne  priemerným filmom, i to  značne na efekt   s estétsky artovou, či nezávislou  cieľovkou.

K vynikajúcemu filmovému príbehu  pre medzinárodného diváka nestačí len láska k pekným  obrázkom  a  poetické  zaujatie krásou.  Žiaľ táto schematická  póza  je  dnes mnohokrát  akýmsi spoločným kardinálnym mankom i ďalších projektov mladej  domácej  kinematografie, ktorých režiséri podceňujú či ignorujú  pevné  scenáristické a dramaturgické  mantinely rozprávania.

Kritické hodnotenie:  Gabriel Gröber:  60 – 65 %

TRAILER:  https://www.youtube.com/watch?v=g9jfP1x4Lp0

Filmová recenzia: JAO

Print Friendly

Titul: Yao Francúzsko/Senegal,2018,104´
Réžia: Philippe Godeau
Hrajú: Omar Sy, Gwendolyn Gourvenec, Lionel Louis Basse, Fatoumata Diawara

Synopsis

Seydou Tall je pozvaný do Dakaru, aby tam predstavil svoju novú knihu, a po prvý raz  sa  vrátil  z odstupu  času do miest, z ktorých pochádza.

MOVIE  REVIEW

13-ročný africký školák  Yao  je ešte nezbedný mladík,  ktorý  zrejme pod vplyvom čítania vedecko-fantastických verneoviek  ale  bez vedomia rodičov a aj  bez financií utečie  z domu,  precestuje  vlakom  387 kilometrov, ktoré ho delia od hlavného mesta, a stretne sa  s hercom Seydou Tallom, aby ho požiadal o autogram do kozou obžratej učebnice.

Na  francúzsku  celebritu  so Senegalskými koreňmi  urobí  svojhlavý  čin dieťaťa  dojem, a  rozhodne sa zmeniť dohodnutý program, odložiť svoj naplánovaný let, a vydať sa na zvláštne road movie s taxikárom, a neskôr aj  v  polorozpadlej  kraksni,   ktorú  z nutnosti náhodne kúpil  aby neskúseného zanieteného  chlapca  odviezol  domov naspäť do rodnej dediny.

Cestovateľský film je zámienkou aby sa  publikum  formou akéhosi  poetického až  mystického dobrodružstva  oboznámilo s rozdielmi medzi francúzskou a senegalskou mentalitou, a ponúklo záujemcom akýsi  kultúrny product placement o zaujímavej krajine  i   miestopis  o  zvykoch  obyvateľov, jazdu načierno preplneným senegalským vlakom,  stretnutie s africkou cestovateľkou  a free-lancerkou  v nočnom podniku, i  kontakt  s rodinou  miestneho šamanského kúzelníka, ktorý sa  skrýva v jednom sídle  pri rieke  ako majiteľ autoservisu, ale aj výlet na africkú pláž a kúpanie sa na nej.

Typický frankofónny  film je nakrútený v úsmevnom duchu a dobrom profesijnom štandarde, i keď téma i dejové zložky sú  tak trošku  riedkym odvarom zo sladkých byliniek.

Kritické hodnotenie: Gabriel Gröber:  55 % 

Festival Créme de la créme v Bratislave, 2019 

Filmová recenzia: Bojovníčky slnka/Les filles du soleil

Print Friendly

Titul: Bojovníčky slnka, Francúzsko, Belgicko, Gruzínsko, Švajčiarsko, 2018, 115´
Scenár a réžia: Eva Husson
Kamera: Mattias Troelstrup
Strih: Emilie Orsini
Hudba: Morgan Kibby
Hrajú: Golshifteh Farahani, Emmanuelle Bercot, Zübeyde Bulut
Distribúcia: Film Europe od  7. marca 2019

Synopsis

Mladá právnička Bahar navštevuje svoju rodinu v Kurdistane keď pri  útoku extrémistov je popravený pred jej vlastnými očami  jej manžel. Ona sama sa spoločne so synom stáva aj s ďalšími ženami a deťmi rukojemníkom  bojovníkov za islamský štát, je svedkom toho ako po znásilnení jej  sestra spácha sebevraždu,  ale jej  sa  podarí utiecť, v túžbe po pomste.

MOVIE  REVIEW

Hrdinská bojovníčka s tragickou motiváciou  Bahar  (Goldshifteh  Farahani)  sa nachádza  s odstupom  niekoľkých  mesiacov po úspešnom úteku z islamského pekla znásilňovania a otrockého zneužívania  v pozícii  veliteľky ženskej militantnej roty  s názvom Bojovníčky  slnka.  Strategickým cieľom vojenskej operácie  je dobyť mesto, kde hrdinka  stratila  všetko  dôležité  a  nájsť  syna.  Počas  trojdňového  obliehania nepriateľa  jej pomáha  jednooká  reportérka  Mathilde,  ktorej reportážnou témou vojnovej korešpondentky, ktorá tiež o čosi prišla, sú  statočné kurdské  bojovníčky.

Filmová vojnová snímka   Bojovníčky slnka  je výpravným krížovým ilustrovaným rozprávaním  zápletky dvoch statočných bojovníčok: advokátky a reportérky.   Po filmárskej stránke neurobili filmoví tvorcovia žiadnu bazálnu  chybu. Nechýba ani vojnový ženský tanec, alebo nečakaný a nežiaduci pôrod jednej z bojovníčok, ktorý zručne glorifikuje finálnu pointu výpovede.

Skutočná realita  skrýva menší logický úvahový lapsus, a aj otázku  ako a kto tak príkladne „vycvičil“ oné armádne  hrdinky, keď  dokonca  dokážu  v bojovej akcii  svojim príkladom zatieniť skúsených mužských bojovníkov, s oveľa sofistikovanými  možnosťami.  Napokon  v druhej polovine bojovej snímky  vníma divák  len  pátos, pátos, a nič len pátos.  Nadnesenie   aj   ako záverečná pointa,  zameraná na  tú správnu cieľovú skupinu publika.  Nič  proti hrdinsky príkladnému  výkonu a emóciám  bojovníčky  Bahar  s  jej neuveriteľne osudovým krvavým príbehom, ale  školené veliteľské schopnosti  s  akademickou mentalitou  elitnej  advokátky: to tu  príliš neladí…

K  výsledkom  odvedenej práce, i  kreatívnej  energie vynaloženej  na  vynikajúcu typológiu, vynikajúce herectvo a veľmi dobrú kameru a réžiu by mala byť čiastková diskusia.  Veď  chýba tak trošku objektívnejší a premyslenejší dramaturgický koncept  než  ako  oslavne pompézny  ženský hrdinský model, i keď vychádzajúci  z reálnych prameňov a udalostí.

Najmä pre  poučenú časť publika   ide v tejto téme a žánri  o  vojnový agitačný  film  o ženách v prvej línii.  Zámienka na  oslavu  „živočíšneho  herojstva“  s  motivujúcou  pomstou za smrť, nespravodlivosť  a  s túžbou  odčiniť  príkoria, násilia  i  teror náboženskej dogmatiky.  Škoda len tak trochu pomýleného obráteného šovinizmu.

Gratulujeme tvorcom tohto  korektne  pietného  vojnového príbehu, ktorým sa podarilo zaujať hlavnú porotu  a nominovali ju na (nepremenený)  titul Zlatá  palma, MFF  v Cannes, 2018.

Kritické hodnotenie – Gabriel Gröber:  55 %  

Ocenenie: Nominácia: Zlatá palma: Eva Husson  na  MFF v Cannes, 1918

Festival  Crème de la Crème, 2019 

Filmová recenzia: Je mi fajn, s.r.o./ I Feel Good, 2018

Print Friendly

Titul: Je mi fajn, s.r.o. , I Feel Good, Francúzsko, 2018, 103´
Réžia
: Benoît Delépine, Gustave Kervern
Účinkujú: Jean Dujardin, Yolande Moreau, Jo Dahan,Jean-Benoit Ugeux,Jana Bittnerová

Synopsis 

Stárnuca ale sympatická  Monique vedie spoločenstvo Emauzy blízko mestečka Pau, kde zamestnáva ľudí, ktorí sa dostali na dno a dostávajú novú šancu. Po  diaľnici globalizácie kráča v protismere brat Jacques,  ktorý  živí  akúsi rýchlo kvasenú  potrebu nabalenia sa: a to  čo najskôr  a  bez ohľadu na čokoľvek.

MOVIE  REVIEW 

Monique,  jej brat  Jackques,  vracajúci sa  s chorobnou  mentalitou drobného zlodejíčka  a  projekt  skutočného  zmenenia samého seba z väzeňského prostredia výkonu trestu, a využitie  láskavého spoločenského apelu k zmene svojej horšej mentality.  Taktiež teória  pre  využitie „ponúkanej druhej  životnej šance“   na  vlastnú nápravu.
.
Filmová snímka autorov scenára a režiséri  Benoît Delépine a   Gustave Kervern   je  vo Francúzsku vnímaná   ako  aktuálna vážna  a  ostrá politická satira. Jednoducho téma je aktuálna, parodické skeče zaberajú, motivácie netreba a hlavný cieľ rozprávania nemá protiargumenty, inak ak si náš  sa dobre zabávame.
.
Projekt nemá ďaleko  k  angažovanému podobenstvu  o  nežiaducej  spoločenskej  situácii.  Pôjde  o  satirickú konfrontáciu na pomedzí kritiky  reality, nadsádzky a  karikatúry  trvalej  nezmieriteľnosti  k  nekorektnej pravičiarskej  chamtivosti  a  nenásytnosti.  Máme tu  stret dvoch odlišných  a nezmieriteľných  konceptov.
.
Jacques  ako  svojský  reprezentant   S.R.O.  a   ústredný´ hrdina príbehu, ktorého cieľom je psychologicky   manažovať  dôverčivých záujemcov o kozmetické operácie v lacnej cudzine v  post-socialistickom  Rumunsku a Bulharsku. Tieto  sú nepostrádateľné  pre  akýsi  zásadný prerod  každého človeka na konkurenčnom  trhu, kde aktuálne víťazí  zaručená mladosť a krása, čiže veľakrát aj plastická chirurgia.
.
Dej  filmu  mapuje  najmä   bizarné  plnenie značne absurdného zámeru.  Máme tu vtipné aj trápne  avšak  vcelku zaberajúce humorné skeče  na pomedzí  žánru stund-up show  a  s mnohými trápnymi,  paradoxnými momentmi  v živote obyčajných ľudí, ktoré sa nachádzajú  v tábore  životných  trosiek, rôznych  vyšumených energií.
.
Viacerí  HRDINOVIA  sú  živou karikatúrou vyložených lúzerov, ktorí sú ako vykorisťovaná trieda  predmetom i cieľom  ostrej autorskej   a  ľavičiarsko orientovanej  satiry.
.
Zmysel  scénok i príbehu  je celkovo  zacielený  predovšetkým  na  reflektovanie  zaslepenosti  bežného človeka v absurdnom hone za zbytočnosťami  a  esteticko-hédonistickým  pozlátkam.
.
Žiaľ všade  sú  postrehy  ktoré sa ako tvrdenia stupňujú    do akejsi absurdnej explózie  až  násilníckej  satiry.  Cítiť  výdatnú pachuť    korenistého čierneho humoru, i keď mnohým  situáciám by sa  citlivé a vnímavé  publikum vôbec nemalo smiať, ba z trucu naopak.  Publikum vníma   neskrývané   ľavičiarstvo spolku EMAUZY  v  tvrdom programovom  anti-globalistickom  individualizme.  Veľmi špecifický svet  a idey,  ktoré sú  vo Francúzsku momentálne top:  žlté vesty, protesty a dlhotrvajúca spoločenská diskusia, do ktorej aktívne vstupujú i autori tejto novej francúzskej   snímky, ktorá je kontroverzná, odvážna, i keď našej mentalite možno nie tak veľmi naklonená.
.
Vyznenie  angažovaného spoločenského filmu   je  politicky  názorovo zafarbené. Akoby tvorcovia kričali: preč s frustrujúcou poslušnosťou „oviec“  v spoločnosti a v komunitách, a  publiku odkazovali  k príjmu akejsi  „vlastnej  priemernosti“, na ktorej nie je nič zlé. Avšak toto všetko je boľavo realistické, spoločensko Emauzy nie je výmysel, i keď hraná satira onou je.
.
Kritické hodnotenie:  Gabriel Gröber:  60 %
Festival  Crème de la Crème, 2019
Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV