Filmová recenzia: AVA: Bez súcitu, USA, 98´

Print Friendly

Titul: Ava: Bez súcitu

Krajina, rok, minutáž:  USA, 2020, 98 min
Žáner:  Akčný film / Thriller / Rodinná psycho-dráma
Režia: Tate Taylor
Účinkujú: Jessica Chastain, Colin Farrell, John Malkovich, Geena Davis, Common, Jess Weixler, Joan Chen, Diana Silvers, Ioan Gruffudd, Matt Lindquist, a další.

SYNOPSIS

AVA: Without compassion, in short, there is a compelling film spectacle that is solidly entertaining for an hour and a half, but it simply lacks something that would (if possible positively) set it apart from a crowd of similarly conceived genre pieces. With its complete conclusion, the film clearly begs for a sequel. At the moment, I don’t really care if there is one, but I don’t really believe it anyway …

MOVIE  REVIEW

AVA: bez súcitu   je  novým  akčne ladeným  thrillerom, kde  v  centre diania stojí drsná, špičkovo vycvičená  špiónka  z  neľútostného  killerského komanda (v štýle bondoviek, ale aj  v porovnaní s  Atomic Blonde či Anna).

Nová snímka  Tate Taylora  (Farba citov, Dievča vo vlaku, Mama)  nie je  typickým kultovým  bue chips  tohto žánru, ale nie je  ani nudnou a smiešnou nezvládnutou žánrovkou.  AVA  ako dobrodružný film  neuprednostňuje automobilové pretekanie, ale skôr vyvražďovaciu techniku a ústrednú ženskú killerku,  a  na ktorej charizmu  je orientovaný  žensky i mužsky  zameraný  dobrodružný fanúšik, ktorý by s ňou mohol  súcitiť,  a  tak trošku jej  aj fandiť, už len zo súhry nešťastných okolností života.

V akčných žánroch sa  úspech odvíja od vynikajúceho castingu, dobrého hereckého vedenia a prepracovaných  akčných  scén,  a  tu  s  kvalitnou dynamikou  napínavých  i tak trochu tajomných akčných  konfrontácií  v druhej časti deja, a najmä pred vrcholiacim finále dobrodružného príbehu.

Pozornosť publika je uprená  na  skvelú  titulnú hrdinku  príbehu. Žena  akoby zo života  s  nadmieru charizmatickou  Jessica Chastain, ktorá  malá zrelý psychologicky prepracovaný arzenál hereckého jednania. Dobre zvláda aj  svoju  komplikovanú  rolu bývalej alkoholičky, narkomanky  a konfliktnej asociálky, vytesnenej  z bežných  „životných schém“ prijatím  obvykle  navonok lukratívneho  miesta v štátom riadenom útvare  s prísne utajeným režimom (štát v štáte ako firma vo firme). Ale napokon i tu je znova až  príliš iná  a rizikovo nevypočítateľná,  než vyžaduje bežná norma neštandardnej vyvražďovacej  profesie čističky.

Jesiica  Chastain  tu pôsobí  navonok  ako sexuálna mašina, ale v príbehu je najmä  obeťou konfliktov rodinnej drámy, do ktorej sa film v druhej časti preklenuje,  a  bravúrne zvláda nielen pästné súboje, ale aj psychológiu  svojej  schizofrenickej  role,  i v mnohých  športových  kontaktoch bojových umení, za pomoci ktorých  efektne a veľmi akčne  likviduje nepriateľských agresorov, ktorí usilujú o jej holý život, a jej ide paradoxne o  sebazáchovu  a  prosté  prežitie.

Navyše bude  potrebné  vycúvanie z navyknutého stereotypu profesie, ktorú vykonáva.  Vymazanie vlastnej stopy a únik z nástrah prenasledovateľov z  teamu  aktuálnych systémových chlebodarcov  a biznisu s nájomnými vraždami,  ale to všetko  je vždy riziko.  Ale treba to aspoň skúsiť, keď život  a sebazáchova  o  to  doslova škemrá.

Pochvalu za režijný rukopis  i  herecké výkony výkon zaslúžia  aj  ďalší interpreti  ako  John Malkovich ako Avín mentor, či  intrigánsky Farrell s plnofúzom, či  postava  s  Geenou  Davis, ktorá  interpretuje  jej zbabelú,  ale úprimnú závislú matku, ktorá  bola  na  počiatku všetkých osudových výziev a zničeného rodinného  systému rutinných vzťahov.

Filmová recenzia: Havel, CZ, 105´

Print Friendly

Titul: Havel, Česko, 2020, 105´
Réžia: Slávek Horák
Scenár: Slávek Horák, Rudolf Suchánek
Kamera: Jan Šťastný
Hudba: Petr Malásek
Strih: Vladimír Barák
Zvuk: Viktor Prášil, Pavel Rejholec
Scénografia: Vladimír Hruška
Masky: Adriana Bartošová, René Stejskal
Kostýmy: Natálie Steklová
Producent: Slávek Horák
Hrajú: Viktor Dvořák, Aňa Geislerová, Martin Hofmann, Stanislav Majer, Barbora Seidlová, Jiří Bartoška, Adrian Jastraban, Pavel Reh, Ján Bavala, Michal Isteník
Distribúcia:  Bontonfilm SK v SR od 30. júla 2020
Foto: Bontonfilm SK

Synopsis

Set between 1968 and 1989, Havel captures the long journey and transformation of the protagonist, from the frivolous and successful playwright of the 1960s, through the human rights activist of the 1970s, to the leader of the Velvet Revolution and a global icon. But history is only in the foreground, the film Havel offers above all a big, exciting and little-known story, of which there are not many in the world. A statement was made, which is on the verge of historical correctness and artistic experimentation on the bank account of public audiovisual projects and state funds.

Movie Review

Bez ohľadu, aký  máte názor  na udalosti  roku 1989  ide  o  divácky príjemný film so známymi a dobre obsadenými  hercami a konzistentným  režijným výkonom  mladých českých scenáristov a režisérov Ruda Suchánka a Slávka Horáka.  Snímka je žánrovo a uchopením  svojsky vymedzenej  témy veľmi neštandardná  a  zobrazuje  historickú, spoločenskú, disentnú  i občiansku ikonu Havla  ako   najmä voľnosnubnú  a „voľnomyšlienkarsku  bytosť  so žľazami„.

Ale  obdobne to platí aj  vo vzťahu s jeho  až   matersky tolerantnou  ženou  Oľgou v celoživotnom  partnerskom  zväzku.  Postavy Václav Havel  Oľga  Havelová  tu nie  sú  len  ako hýbatelia dejín, dramatici, esejisti a literáti,  a skutočne  najvýraznejší  životný  intelektuálny  pár  modernej českej histórie, ale  skôr  ako  dvojica  postavy hľadajúce a taktiež  koketérne, a  vo vzájomnej symbióze  tak trochu eudaimonicky donchuanské.  Obaja  mali aj milencov a tolerovali úlety toho druhého.

Životopisné filmy nabádajú k didaktike i rutine, menej už k umeleckej licencii voľných výkladov, ktorá je žiaľ aj limitom obsahu snímky, ktorá vyobrazuje  dianie v rokoch 1968-1989 bez Havlovho prezidentovania a celosvetovej spätnej väzbe.

Vo výpovedi  tejto biografie  ktorá sa neodvažuje vstúpiť pod povrch  akejsi  nenáročnej  spoločenskej dojmológie, a  bez  vysvetľovania geopolitického  kontextu nájdeme mnoho úsmevne prekvapujúceho.  K poctivému  a  prepracovanému  portrétnemu historickému životopisnému filmu   má  táto snímka ako žáner veľmi ďaleko.

V deji  i  v  spôsobe   rozprávania  sú často voľné skoky v časovej logike, čo najmä zahraničnému publiku sťažuje bazálnu orientáciu v deji.  Lepším  povahovým (ne)prekreslením sčasti trpia všetky hlavné, a najmä vedľajšie postavy.   Počítajte i  s dosť častým rozporom v roliach  postáv versus   ich  skutočný život,  a  celkovo  i   s minimom  skutočných znalostí  o fungovaní  reálneho  disentu hnutia Charty 77.

Vo filme  je HAVEL  potlačený  ako občiansky, i  ako intelektuálny  konateľ.  Scenár  pointuje  kontroverznú  súkromná morálku,  keď manželský pár nemal žiadne deti, bola tolerovaná nevera, ale aj  zlomy agresívnych vyšetrovateľov takzvanej podvratnej činnosti, alebo prípadne  aj  dohody s vyšetrovateľmi.

Naopak  azda  jedinou skutočnou  dejinne  „paraziticky  nemravnou historickou postavou“  je konkurenčná slovenská ikona a hrdinská  reformná komunistická  modla 1968 – Alexander Dubček. Tento  odišiel   počas normalizácie do ústrania, a  z vlastnej vôle  sa žiadnym spôsobom nezapojil  do odboja voči totalite. Dubček  bol  v  roku 1989  logicky už úplne mimo  geopolitiku. Paradoxne  Alexander  Dubček  skončil  po nevysvetlenej nešťastnej automobilovej havárii na diaľnici do Prahy.

Nový  životopis Havla  nie je ani film  opierajúci sa o  analýzu či vykreslenie významného spoločensko-historického kontextu. Taktiež nejde  o  podstatný  umelecký počin (havlovstvo ako antihavel a nehavel) a nezistíme  čo a prečo napriek  obojstranným  neverám  pre seba Vašek  s  Oľgou  znamenali.

Napriek   rozkolísanému konceptu  sa  podaril  jeho českým realizátorom  vcelku  príjemný divácky film s patinou doby 1968/89, so  skvelou hereckou typológiou, vedením a výkonmi  titulného Viktora Dvořáka, a tradične empatickou Annou Geislerovou (možno v životne najvýraznejšej roli), Martin Hofmann  ako Landovský, či Jiřího Bartošku  v  úlohe „nemenovaného“ filozofa Jana Patočku.

Tvorcovia komentujú svojsky dobu, publikom je zapojené. Ale záver bez strhujúcej pointy výpovede, len kamarátsky letmý dotyk a precitnutie v realite (post-socialistického) dneška.

Scenáristické  metafory  sú veľakrát  konštruované  naivisticky ťažkopádne: ako príchod na undegroundový koncert v kvádru, kravate a bielej košeli, prázdne papieriky na podpis, šplhanie po rebríkoch, zakopávanie  o prah dverí, schovávačky v kuftre auta,  repliky typu subjekt vchádza do objektu.  Ale aj  vcelku veľká  zbytočnosť učiť sa na oklamanie strážcov poriadku  a  naučiť  sa  text podvratnej  Charty 77 naspamäť  po potešení sa s  milenkou  s fotografickou pamäťou: veď  už  vtedy existoval nielen fax, ale aj telefónne spojenie.

Dvořákov hrdina  „katarzuje“  na balkóne nakladateľstva Melantrich  na Václavskom námestí: nezdá sa, žeby sa sa prerodil  sám z  dramatika na politika, ale akoby ho tam skôr okolnosti, podmienky a osudové zhody  samé  vonkajškovo  usmernili. Nová česká snímka Havel  nemala strhnúť  publikum, a napokon ani nestrhne.

Avšak  poctiví českí filmári  s  takmer debutantským  zápalom pre vec   skôr pobavia  a  potešia skvelou hereckou typológiou, zvládnutou kamerou  i hudobno-scénickým prekreslením  značne  akčne vyskladaného deja, s výrazným audiovizuálnym nadštandardom aktuálnej českej kinematografie, pri ktorom sa nenudíte.

Nový český  Havel  má  napriek mnohým nedorobkom  a faktickým  nezrovnalostiam  predsa len  skutočnú  dramatickú  atmosféru a veľmi slušnú remeselnú stránku rozprávania, čo o slovenských historických filmoch z poslednej doby nemožno tvrdiť takmer vôbec.

Recenzia: Meky, ČR/SR, 80´

Print Friendly

Titul: Meky, ČR/SR,  2020, 80´
Scenár: Jan Vedral, Šimon Šafránek
Réžia: Šimon Šafránek
Kamera: Martin Žiaran
Strih: Šimon Hájek
Produkcia:  Kateřina Černá, ČT, RTVS, Negativ a ďalší
Účinkujú:  Meky Žbirka a ďalší
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 16. júla 2020
Foto: Magic Box Slovakia

SYNOPSIS

It was one of the biggest shocks of our popular music at the time, after fourteen continuous victories of Karel Gott in the Golden Nightingale poll, the most prestigious music award in Czechoslovakia was blown away by a shy spectacled outsider, singer Miro Žbirka from Bratislava. The year was 1982, Mecca experienced its own Beatlemania, he wrote hits that still live. He was already in a few pains outside the spotlights, and he had a long way to go to record in the famous Abbey Road studios.

Movie  Review

Šimon Šafránek je hudobným publicistom, tvorcom videoklipov i tvorcom filmov s hudobnou tématikou, pričom získal už i prestížneho Českého leva v roku 2018. V jeho novom filme uvidíme slovenskú legendu populárnej hudby Mira Žbirku.

Žiaľ celovečerná  televízna  archívna snímka  Šimona Šafránka je skôr  rozpomínaním  význačnej  speváckej a hudobnej  legendy  a štylizovanou reportážnou kolážou. Naviac takto vymedzený prístup jasne  ignoruje   akýsi ťah na nové skutočnosti, či  prekvapujúco aj akýkoľvek  kritický pohľad na  socialistickú  dobu  a skutočne tristné tvorivé podmienky pod ideologickým pláštikom. Necháva síce  priestor na vlastnú neproblematickú a nekonfrontačnú štylizáciu zobrazovaných osobností, žiaľ s fokusom nie na ich  osobnostnú podstatu, ale len špekulatívne  na ich  „vonkajškovú  živú auru“.

Paradoxne najmä z kreatívnych  a  koncepčných  príčin  nejde  o  žiadny skutočný  profesionálny  filmový  dokument  s novými faktami a autentickosťou témy, ale len televíznu  oslavnosť ako akúsi  kolážovú skladačku z TV-archívov, bez  pridanej  vlastnej invencie. Kamera, zvuk, i strihové  prvky  nie sú vôbec korektné (neostrosti v každom zábere a neprijateľná zašumelosť  archívneho záznamu). I  tak nejasný a nedynamický  záver  je vyložene subštandardný prvok.

Pod pláštikom slobodného vyjadrenia vznikla subjektívne projektovaná  kolekcia  autorových  náznakov, dvojzmyslov, či veľmi povrchných súdov, ktorá má predovšetkým  autorsky utvárať nálady a zabávať, ale výsledok je veľmi úsmevný.

Ani  spevák  Jano Lehotský, ani  dlhodobá  manažérka a manželka Katkaŕína Černá (súčasne je aj producentkou filmu) nedostanú akýsi  slušný názorový  priestor.  Divák  si ani nevšimne ich pozície, keď to nevie predom.

Eminencia  Peter Horák nadhadzuje, textár Boris Filan dokresľuje, a  manažér  Laco Lučenič konfrontuje: všetci z nich svojských náznakoch a v špecificky enigmatických atmosférach. Formálne spôsoby výpovede  pôsobia veľmi oklieštene, chaoticky a veľakrát až na hrane amaterizmu, či  profesijnej korektnosti: zámerne roztrasené fotky namiesto zrozumiteľne prezentovaných snímok, či zvukovo, ostrosťou i farebnosťou technicky nekorektné zábery z nesprávne skladovaných matríc Betacamu a tie tvoria až  90 %  televízneho  archívneho časozberu, a mnoho ďalšieho.

Najkritickejším mankom je takmer  nulový prínos pôvodne získaných faktov. Akoby k tomu čo bolo a teraz je – nebolo treba nič ani  komentovať či vecne vysvetľovať. Snímka sa snaží  o  posolstvo tvorcov výlučne v subjektivizovanom prvoplánovom  duchu akejsi všeobecnej oslavnosti  odkazu ich dobovo podmienenej hudby.  Ale  súčasne aj  s prítomnosťou  zle skladovaného  televízneho  archívu  (ten tvorí 70 % televízneho času),  ktorý je paradoxne aj výpovedným jadrom bez náznaku vysvetlenia (žiadny titulok či komentár).

Veľa otázok, žiadne hľadanie vysvetlenia, nulový záver informačného charakteru.  Spevákova kapela sa rozpadla asi kvôli hádke o peniaze s producentom Laco Lučeničom (dôležitý aktér v skupinách Prúdy, Fermáta, Modus), ktorého neocenili, ale nič viac. Slovenská  hudobná scéna bola  oproti Čechám  skutočne  riadne podvyživená, avšak prečo?

Vraj  Praha mala 40 lepších hudobníkov ako bol on sám, tvrdí vo filme  Miro Žbirka.  O osobnom či rodinnom živote a názoroch  speváka  na život taktiež  nemáme žiadne  komentáre, a ani snahu o zachytenie živote pri čine tak ako je v kinematografii úplne prirodzené.

Miro Žbirka sa  zrejme vôbec nepresadil v zahraničí (jeho matka sa narodila v Londýne), azda kvôli póze skromnej slušnosti, ale i tomu, že konkurencia bola silná, a show business  skutočne vyžaduje silných producentov  –  čo kvôli životnej láske k manažérke, fakticky náš spevák tak trochu podcenil.

Významná a pre slovenský showbiznis  dôležitá  spevácka diva Marika Gombitová  je síce v jednej pesničke,  ale  neprehovorí  (ani reálne, a ani z archívu), čo je taktiež veľmi zvláštne.

Takže  na jednej strane  je zrejmá  útočná snaha o more oslavných emócií.  Súčasne veľká troška faktov so skoro žiadnymi novými objavnými argumentami, a bez osobitejšieho štýlu výpovede (oslavnosť, ilustratívnosť, doslovnosť, zakryté a neobjasnené konflikty, živelná chaotickosť, parketa civilizmu), ktorá skôr mlčí, obchádza, a niekedy aj  kamufluje.

Veď celá kariéra Mira  Žbirku stojí  podľa faktov z filmu  na zisku jedného jediného Zlatého slávika a symbolickej možnosti nahrávania v londýnskom štúdiu globálneho i keď skutočne trhového mena.  Ako vraví spevák: – keby som bol Čech, tak si tak nezaspievam. Prečo asi: domýšľajte si – ale vy sami, v duchu kréda televíznej snímky.

Škoda len  nevýraznej výpovede a určite nevyužitej šance, ktorú si silná osobnosť a prirodzený hudobný  talent  Mira Žbirku oprávnene zaslúži(li). NUŽ  MOŽNO NABUDÚCE !

Evaluácia G GROBER: 40 % – 50 % 

Recenzia: 3Bobule, ČR, 101´

Print Friendly

Titul: 3Bobule, Česko, 2020
Dĺžka: 101 minút
Réžia: Martin Kopp
Scenás: Matěj Podzimek, Tomáš Vávra
Kamera: Jan Filip
Hudba: Jan P. Muchow
Zvuk: Jiří Klenka, Robert Dufek
Scénografia: Milan Býček
Masky: Veronika Riehs
Kostýmy: Paulína Bočková
Producent: Tomáš Vican
Hrajú: Tereza Ramba, Kryštof Hádek, Lukáš Langmajer, Miroslav Táborský, Braňo Deák, Lumíra Přichystalová, Radim Novák, Marian Roden, Michal Isteník, Šimon Klacl, Anna Krejčířová, Prokop Zach, Karel Roden, Tomáš Měcháček, Roman Luknár, Petr Štěpán, Martin Hofmann, Jakub Uličník, Bob Klacl, Václav Postránecký
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 25. júna 2020

SYNOPSIS

After many harvests … Honza (Kryštof Hádek) and Klára (Tereza Ramba) became the parents of the twins and the owners of the winery. However, everyday worries have alienated them and they currently live separately. This is the story of the renaissance of their love in the beautiful landscape of South Moravia. For Klára and Honza, the decisive time of the wine year is coming – the vintage. Under dramatic circumstances, Honza meets his friend Jirka (Lukáš Langmajer) after years. He enthusiastically rushes to visit Moravia to help with the harvest, which of course he does not understand at all. At the same time, they hide from Honza that he has kidnapped his adolescent son, Kubu, who is traveling with them, and he also runs away from the debts that he managed to hack during the time they had not seen each other. Honza and Klára have problems over their heads. In addition to marriage, he solves how to help a failing winery and prevent theft in vineyards. In addition, Klára struggles with the plots of a Humpl employee and the prejudices of those around her who do not believe that as a woman she can make quality wine and exceed her father’s shadow,

MOVIE REVIEW

Dospievajúci  Honza a Klára  vo vinohradníckej  dedine  z prvého a druhého dielu vychovávajú dvojčatá  a zažívajú  neľahký vidiecky  život na Morave  so susedskou rivalitou, ale i zrodu novej generácie vinárov, ktorá čerpá z bohatých remeselných tradícií i sentiment po minulosti.

Vinohradnícky pár  Honza  s Klárou  čakajú tretie dieťa, i keď  ich manželstvo im zovšednelo a zdá sa  že  žijú oddelene. Objaví sa kamarát Jirka a všetko sa začne komplikovať,  keď  protiprávne  ako prekvapenie  unesie  svojho  syna Jakuba na Moravu. Všetci  sa  snažia nejako zvládnuť vinobranie a zachrániť rodinný podnik, i  keď časť  priateľov a známych má vyložene nekalé úmysly.

Honza  znova  komunikuje  s  manželkou, tá zase túžia po zachovaní otcovho odkazu a rešpektu medzi vinármi a Jirka rieši nezhody s rodinou a financie. Policajti i samotní podnikatelia  riešia krádeže hrozna z viníc, ale aj súboj sokov v láske.

Titulnú pozornosť  zaberá  herečka Tereza Ramba – tak ako aj  v predchádzajúcich dieloch. Príjemná hudba a kamerové pábenie.  Naopak pracovné a etnické zvyklosti pôsobia skôr vláčnou atraktívnosťou,  než obdivnou charizmou.

Honza s Klárou sa ocitli pred narodením tretieho potomka v tiesni. Napokon  mladá dvojica zisťuje,  že síce si nejako sme prestali rozumieť, avšak  láska je ako to staré auto, trvá to, ale vždy znovu zase naskočí. Film je vážny, zábavný i  poučný – avšak aj  v  nezvykle  rozvláčnom, a niekedy až v  melancholicky flegmatickom tempe  (oproti  existujúcim  a štylisticky svižne pôsobiacim dielom  Bobulí  č. 1  a  2).

Recenzia: Raoul Taburin, FRA, 90´

Print Friendly

Titul: Raoul Taburin
Country: Francúzsko, 2018, 90´
Réžia: Pierre Godeau
Predloha: Jean-Jacques Sempé (kniha)
Scenár: Guillaume Laurant
Kamera: Claire Mathon
Hudba: Javier Navarrete
Strih: Hervé de Luze
Scénografia: Yan Arlaud
Hrajú: Benoît Poelvoorde, Suzanne Clément, Edouard Baer, Grégory Gadebois, Ilona Bachelier, Vincent Desagnat, Marilou Aussilloux
Distribúcia: ASFK, v SR: 2. júla 2020
Foto: ASFK

.

SYNOPSIS 
Taburin has spent his entire life in a small village and is a renowned bicycle repairman. It sounds absurd but someone doesn’t know and will never ride a bike, although on the outside it looks exactly the opposite. A man who could ruin his reputation had just moved into the village. How to get out of it? Of course, using very absurd and bizarre solutions. We don’t have to be racers to be able to accept the sad-ridiculous phobia of a boy who let down the expectations of the community, women, father and everyone in life, and learned to live with it.
.
FILM REVIEW
Úsmevný oddychový film, ale kriticky čo je  smiešneho, vtipného a príťažlivého  na tom, že opravár bicyklov sa nedokáže posadiť  na sedačku,  udržať rovnováhu, a nespadnúť?  Neriešte a oddychujte, a vypínajte, pokiaľ sa dá: horúce leto, a (môžete)  rozprávkový žáner.
.

Raoul Taburin  je milá komédia o  vymyslenej fóbii  zručného  opravára  bicyklov podľa knihy slávneho karikaturistu Jeana-Jacquesa Sempého. Hrdina  Raoul Taburin (Benoît Poelvoorde)  nevie  jazdiť na bicykli, napriek tomu, že sa živí  opravovaním bicyklov, a stráži si toto tajomstvo.  Avšak do dedinky Venterol v časti Drôme sa zrovna prisťahoval parížsky fotograf Figougne, ktorý by mohol jeho povesť zničiť.  Ako z toho von? Samozrejme pomocou veľmi absurdných náznakov sa  musí nájsť  vcelku jednoduché, ale ťažko  bizarné  riešenie  v  smutno-smiešnom príbehu psychiky.  Fóbia o chlapcovi, ktorý sklamal očakávania obce, žien, otca i všetkých v živote, a naučil sa s tým žiť.

Snímka má dobrých hercov, propaguje regionálny turizmus francúzskeho vidieka:  má hudbu, ktorá sedí a kreuje  úsmevnú náladu.  Scenár  paradoxne  minimalisticky prestrelil. Nezachráni  ho ani „naturel civilnej dikcie„. Konštrukcia  scenára  sa topí  v jedne veľkej vlastnej diere veľkého „výmyselníckeho nápadu“.  Hlavný takmer  bottle/movie  príbeh  si vystačí  bez rozohriatia ďalšieho deja, alebo skutočných živších  postáv. Papier ostal papierom, a zo scenára sa nestala  zábavná  komédia.  I  keď napokon neberme tvorcom  snahu o výnimočný a udržateľný esprit, čo dokáže len francúzska, indická, a kanadská kinematografia.

Pre realistov a zdravo mysliacich možno miestami  nekonečná  dejová  nuda so šťastným, ale len minimálne nečakaným zakončením. Film by mal  upozorniť diváka  ako sa preniesť cez svoje chyby, ako  sa  stať  najlepšou  verziou seba samého, a  ako sa nebrať vážne a užiť si život tak, ako je.

Recenzia: Bourák, ČR, 111´

Print Friendly

Titul: Bourák

Krajina: Česko, 2020, 111 min
Žáner:  bláznivá komédia
Režia: Ondřej Trojan
Hrajú: Ivan Trojan, Veronika Marková, Kristýna Boková, Jiří Macháček, Kateřina Winterová, Jiří Šimek, Petra Nesvačilová, Alena Pajtinková, Kryštof Hádek, Jaromír Dulava, a ďalší.

SYNOPSIS

The story takes place in Šlukdorf, an imaginary town in northern Bohemia, where after the revolution all factories were closed and replaced by non-stop casinos, casinos and hookers. Kamila, an eighteen-year-old who already has her life full of teeth in the city where he wanted a dog, also works in one of those non-stop machines with machines for the desperate. And she is even more annoyed by her own family. A surrendered mother and father who deals with car wrecks and calls himself BOURÁK. A shy teenager with a shattered pink Cadillac who goes rock and roll with a girl who looks like she is from an old American bra catalog. In addition, she is fired by her boss, a local-format gangster, whom she has obviously skipped. So Kamile realizes that she has to intervene and force her mom to finally step on Dad’s those pointed perks! Or everything will fly into the air. A comedy about all that can be caused by one summer storm, one city ordinance, a set of golf clubs, rock and roll and one very angry daughter! Maybe you laugh and if you have the stomach for it, maybe you dance.

FILM REVIEW

Peter Jarchovský patrí k zlatému českému  striebru scenáristiky a dramaturgie, nakoľko asi 30 rokov sám vedie katedru scenáristiky na FAMU, a jeho filmy získali  mnoho nominácií i cien na Zlatých levoch, a dva jeho scenáre skončili v užšej nominácii na Oscara.  Režisér  Ondřej Trojan je obdobne erbovou osobnosťou súčasného českého filmu, so siedmimi divácky dobre prijatými filmami.  Bourák je film, ktorý si urobili jeho tvorcovia scenárista  Peter Jarchovský  a režisér Ondřej Trojan  pre radosť. To že má 37 % na CSFD.cz je z tejto príčiny veľmi zvláštne. Dokazuje ako česká i slovenská  kritika film (od)ignorovala a odmietla. Nuž zaujímavý moment svedčiaci o rozporoch.

Dej  snímky  je zasadený do fiktívneho severočeského mesta Šlukdorf. Postavy  sú  v sociálnej i osobnej núdzi. Všetci  akoby  navonok nesympatické malomeštiacke paničky mafiánskych idolov, či  a závislácke persóny  rozličného druhu a triedy, ale bez perspektívy, a s falošným pozérstvom.

Bourák  je  žánrovým mixom, kde nájdeme čo-to  z  morbídnej  komédie, muzikálového retra, trileru, westernu, grotestky,  sociálneho filmu i  čierneho humoru gangsterky.  Bežný  divák potom nech nič žánrovo čisté  nečaká.  Napokon ako v každej postmoderne nesmie vadiť  ani značný stupeň  výslednej preštylizovanosti  a neukotvenia   plocho predvídateľnej  formy autorskej výpovede, ktorá nielen  zámerne  experimentálne nerešpektuje  žiaden  žáner, a ani výstavbu postáv.

Fabula tohto žánrového zlepenca  pripomína  aj  absurdnú osudovú  skladačku  s  klišé  neprimeraných vzťahovostí v akomsi reťazení  osobných  zacyklení.  Napríklad  ústredná postava  Bourák  (Ivan Trojan)  je bývalý  rocknrollový  tanečník, ktorý je dodnes posadnutý Elvisom, starými autami a retromódou.  Mafián  Bingo (Jiří Macháček)  svojrázne švihnutá postava, ktorá  ktorá  opovrhuje  manželkou, ale na úkor  svojho  stredoškolského idola  Bourákovej  ženy.

Bingova  manželka Jiřina (Petra Nesvačilová)  má svoj  psí  fetiš  Edýnka. Tento  musí zápoliť s robotickým vysavačom.  Ale  Kamila (Veronika Marková)  Bourákova dcéra  triafa do terča figuríny  s  absurdne  nalepeným portrétom  vyvoleného vodiča kamióna (Kryštof Hádek), na ktorého  možný návrat pevne verí. Ako naivná  dievčina si to rozdala  s kamionistom,  a hneď  čaká už aj  svojho svištíka.

Od frajerského Bouráka  čakáme nápravu, ale on to neurobí. K  svojej  žene sa vráti až  odkopnutý  od milenky, ktorá má už ďalšieho schopnejšieho. Bingo  prestáva byť psychicky stabilný v polovine deja  a v afekte zabije svoju ženu. Odvtedy koná akoby bol Margitin muž, načo sa napríklad vydá bývať k nej domov.

Napriek absencii akýchkoľvek kladných vlastností a schematicky náhodilému  vývinu postáv, či citových  charakterových  väzieb –  snímka Bourák  koncepčne  končí  ako  pomalé reflexy  vo  fraške:  šťastne a  zmierlivo.  Avšak  bez scenáristickej  remeselnej cti,  a pochopiteľne, aj  bez bazálneho režijného štandardu z kŕčovito poskladaných pubertálnych hlášok a gagov.

Ku kladom filmu spomeňme  napríklad  množstvo známych tvárí, z ktorých sa vyrysujú i  vcelku  solídne  herecké výkony  so  zaujímavou výtvarnou koncepciou ponášok na tvorbu D. Lyncha a Q. Tarantina. Pochváľme aj   kvalitný zvuk, i novú experimentálnu polohu jeho kľúčových tvorcov, ktorí snáď túžia nájsť východ z tradičnej českej „sebastrednej krásy“, ako možný dôvod zásadného tvorivého kroku vedľa a mimo: len tak pre radosť z bytia.

Bourák  napokon metaforicky  láme  čistotu a vsugeruje  zrkadlo  českej  i slovenskej  národnej kinematografickej  plytkosti  dnešných dní i doby ako takej.  Žánrový mix  funguje nepochybne  ako  pokus o  paródiu  pre vybranú divácku vrstvu s nesympaticky zle štylizovanými postavami a dramatickou linkou, ktorá nefunguje.  Niečo ako protest voči prehnane skazenému  národnému  vkusu publika, ktoré  ako patolízačskí štvornohí priatelia – uznáva(jú) len fyzické  pohladenie, priamy láskavý humor, a  finálnu (pseudo)realitu  akejsi OPTIMISTICKY A NEOPTIMÁLNE  pohľadnicovej  prítomnosti.

Bourák je do tretice  aj  sociálna analýza reálnej  doby a civilizácie, s dobrými hereckými výkonmi, hudbou a peknými kostýmami. Nuž a pri tomto extra  nenáležitom kontexte si film zaslúži poriadnejšie skóre.

Hodnotenie:  G. Gröber: 60 – 65 %

Filmová recenzia: Judy, GB, 2019, 118´

Print Friendly

Titul: Judy, Veľká Británia, 2019
Dĺžka: 118 minút
Réžia: Rupert Goold
Scenár: Tom Edge
Kamera: Olle Bratt Birkeland
Strih: Melanie Oliver
Hudba: Gabriel Yard
Hrajú: Renée Zellweger, Jessie Buckley, Finn Wittrock, Rufus Sewell, Michael Gambov, Richard Cordery, Royce Pierreson, Darci Shaw, Andy Nyman, Daniel Cerqueira, Bella Ramsey, Lewin Lloyd a ďalší
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra  v SR: 13. februára 2020
Foto: Magic Box Slovakia

Synopsis

Judy, director of Rupper Goold, however, focused on the last period of her life and the famous London tour, which was supposed to bring the talented but impossibly undisciplined singer to the top of the art again. It happened and brought Oscar to the lead actress Renée Zellweger.

Movie review 

Snímka Judy režiséra Rupperta Goolda  sa  koncentruje  na  posledné obdobie života relatívne slávnej a populárnej  speváčky  a jej  londýnske kabaretné turné.  Oscarový  vrchol  spracovania  filmu  priniesol   vavríny   aj   hlavnej hereckej predstaviteľke.  Renée Zellweger ako Judy  Garland  dala  svojej titulnej roli   životné maximum, a neváhala sa pritom  hereckou  maskou dokonca fyzicky zohaviť.

Judy Garland  bola ako postava  fenomenálnou  speváčkou a úspešnou herečkou.  Od detstva  sa  stala  favoritkou  populárnou v Amerike, a charizma, osobnosť  a  jej  talent si podmanili  milióny divákov na celom svete.  Život  umelkyne  na to reagoval  akcentovaním osamelosti, a žiaľ aj závislosťou  na  liekoch a alkohole.

V zime roku 1968 prichádza  Judy do Londýna a čaká ju  vďačné a náročné publikum  s  vypredanými  koncertmi. Finančne sa dostáva  do krízy  a  jej manžel   ju  opúšťa spolu s deťmi.  Naopak  jej  sny o romantickej láske sa zhmotňujú, keď stretáva Mickeyho Deans.

Pod maskou  mediálneho fenoménu  star   sa skrýva krehká žena. Vo veku 40 rokov  je zhodou okolností   vyčerpanosť,   a je tu  aj  návrat  spomienok  na stratené detstvo, i nerealizovaná túžba  byť doma so svojimi deťmi.

Pre skúseného a racionálneho diváka  dej  začína byť  v druhej polovici   rozprávania  trochu fádny alebo predvídateľný.  Snímka je svojskou  interpretáciou životného finále rozporuplnej   Judy Garland pomocou prostého hereckého i speváckeho prežívania.

Filmový scenár  nepodáva prehľad o množstve  skutočných  životných  škandálov.  Nehovorí príliš  o  problémoch  s  exmanželmi.  Kľúčovú  tragiku umelkyne  rámcuje  prehra v súdnom procese, keď prichádza fyzicky a psychicky o vlastné deti,  a  sama  dožíva ovplyvňovaná neurózami, konzumáciou drog,  i  alkoholu.

Gooldov  film stojí na silnom  minimalizovanom  emotívnom  príbehu  zo  „zlatej  éry Hollywoodu“ a na  dychberúcom  hereckom  výkone Renée Zellweger, ktorá si  vydrela  Oscara.  Príbeh   Judy   je  príkladom,  že aj  hviezdne  talentované   osobnosti  sú  všední ľudia, so svojmu  citlivými problémami, a ich výnimočný talent dokáže byť ohnivkom ich vlastného  životného  prekliatia.

Evaulácia: 60 – 70 %

Filmová recenzia: V sieti, ČR, 100´

Print Friendly

Titul:  V sieti, ČR, 2020, 100´
Scenár a réžia: Vít Klusák, Barbora Chalupová
Kamera: Adam Kruliš
Strih: Vít Klusák
Hudba: Jonatán Pastirčák
Hrajú: Tereza Těžká, Anežka Pithartová, Sabina Dlouhá, Karolína Zachová, Vít Klusák, Barbora Chalupová, Barbora Potužníková, Jan Vlček 
Distribúcia: v SR od  5. marca 2020

.
SYNOPSIS

The chilling spectacle that everybody should see at least once, especially children and their parents, has clearly shown the importance of documentary filmmaking. And it will be interesting to see what happens next. With nonfiction film. With Internet security. With the predators Klusak declared open war on.

Movie  Review

Tri  herečky, 3 izby, 10 dní a 2  458 potenciálnych sexuálnych predátorov. Dokumentarista Vít Klusák  s režisérkou Barborou Chalupovou  ukázali množstvo detí  prichádzajúce  s predátormi  do kontaktu s úchylnými dospelými,  a ako  detské obete vyzerajú v praxi.  V zásade priamočiary „sociálny   experiment“ spočíva  v  ateliérových   realisticky  pôsobiacich detských izbičkách  s  tromi dospelými  štúdiovými  figurantkami (herečkami/naturšičkami) vo veku 16 – 22 rokov, ktoré dokážu presvedčivo pôsobiť mladistvým dojmom, a boli ochotné po dlhšiu dobu čeliť  prípadným útokom na webe čiže v  nenasvietených  kulisách  štúdiových detských izbičkách a macíkmi, srdiečkami a podobne.

Producenti  vytvorili  internetové profily maloletých dievčat na sociálnych sieťach a diskusných fórach  s tisíckami  užívateľov (10 dní).  Základom experimentu bola reportáž  zostrihaná  do  mozaiky, ktorá sa snaží ukázať, ako vyzerajú predátori, ktorí majú  vo filme dodatočne rozostrené tváre  a  oči. Ale ústa aj hlasy  týchto mužov   sú  trochu skomolené  zachované v pôvodnej podobe.  Výsledok   je zámerne surový.  Avšak i tak  mnoho ženských  diváčiek  vôbec nechce a netúži  túto realitu ani sprostredkovane zažiť, čo je škoda.

Finálny tvar má pekné výtvarno, čiže  ateliéry a rekvizity, a je založený skôr na experimente, sociálnej kampani a osvetovej diskusie na školách, či inde. Podľa distribučného zámeru.  Nejde o  sociálny  ani autentický  dokument v pravom slova zmysle. Na druhej strane  je obsahom  koncentrovanou   prehliadkou morálneho dna, a  vypočítavo manipulačného jednania  proti nezletilým.

Otázny je aj samotný  obsah, keď je  medzi  internetovými sexuálnymi predátormi je asi len 3-5 percent pedofilov. Všetci ostatní sú laickí chytráci,  ktorý lovia  mladistvých ako štvavú zver.  Niet tu však žien ktoré lovia zajačikov, či  mladé teenky (zneužitie rovnakého rodu), ani jeden účastník nie je zo zahraničia.

Neexistuje žiadny väčší či odbornejší  psychologický ponor, priestor je  strihnutý len na web. Komentár k téme nemá  psychológ,  a tvorcovia nedali šancu ani reálnym  sociálnym pracovníkom, ktorí by sa téme venovali, ale krátko iba právnik. Čísla a obrazy šokujú a sú silné.

Tempo filmu je ku konci retardačné  a téma krotne.  Zhrňujúc   je   pointa  vo finále  akoby zastrihnutá, i keď  dokument má  znepokojivú  a frustrujúcu  celospoločenskú intenciu. Poďakujme za presvedčivé herecké výkony, a skvelú réžiu experimentu, a celkovo  je  tento počin tvorcov  podareným a potrebným mediálnym  dielom, prvým svojho druhu.

Evaulácia: 60 % – 70 %

Filmová recenzia: Biely, biely deň (Hvitur, hvitur dagur), Island, Dánsko, Švédsko, 2019, 109´

Print Friendly

Titul: Biely, biely deň, Hvitur, hvitur dagur, Island, Dánsko, Švédsko, 2019, 109´
Scenár a réžia: Hlynur Pálmason
Kamera: Maria von Hausswolff
Strih: Julius Krebs Damsbo
Hudba: Edmund Finnis
Hrajú: Ingvar Eggert Sigurðsson, Ída Mekkín Hlynsdóttir, Hilmir Snær Guðnason, Sara Dögg Ásgeirsdóttir, Björn Ingi Hilmarsson, Elma Stefanía Ágústsdóttir, Haraldur Ari Stefánsson, Laufey Elíasdóttir, Sigurður Sigurjónssoní
Distribúcia: ASFK  v SR  od 27. februára 2020   Foto: ASFK

SYNOPSIS 

Ingimundur is an elderly man and a former cop living a happy life in some remote Icelandic town. However, after the death of his wife, he begins to suffer from depression and the situation is not improved by accidentally revealed information that his wife lived a double life and kept something from Ingimundur.

Film Review

Biely, biely deň  je druhou  hranou snímkou Islanďana  Hlynura Pálmasona, ktorý už pre tým  zaujal  filmom  Zimní bratia (2017). Bola to snímka  o ľuďoch  na  šikmej ploche a pálením  alkoholu z ukradnutých chemikálí.  Jeho nový  titul  Biely, biely deň  sa  odohráva na  akejsi  islandskej samote a súčasne vykresľuje atmosféru  pochmúrne nostalgického i drsného  severského vidieka.

Na MFF  v Cannes  (2019)   bola táto snímka  ocenená zvláštnym diplomom  poroty za herecký  výkon v hlavnej úlohe (Ingvar Sigurðsson)  a  nomináciami  na European Film Award v rovnakej kategórii.

Hlavnou  témou autorského filmu  Hlynur Pálmasona   je kritika nie príliš šťastného manželstva. Netradičný začiatok  je príznačný  pomalým, statickým  a experimentálne pochopeným úvodom. Netypicky provokuje aj  klasického, i festivalového diváka.

Téma staroby  a vyrovnania  sa so smrťou blízkej osoby.  Starnúci  policajt po manželkinej tragickej autonehode stavia  dom  s nadmieru veľkými oknami. Má na stráženie vnučku. Avšak  pri preberania drobných  pozostalostí po žene mu niečo prestane sedieť z manželského života  tak,  ako ho doposiaľ vnímal.

I keď ide o artovú festivalovú snímku, formálne  je  dej i charakterná kresba hrdinov dosť retardovaná  stereotypmi,  či polopatistickým  a skratkovitým  rozprávaním  v komótnom  tempe. Navyše s minimálnou výpravou. Následne  až  asi po uplynutí prvej poloviny projektu  sa  nachádza  aj  akási   skutočná   expozícia  hlavnej témy.

Prestárnutý  Igimundur  začína riešiť   dodatočný problém novo zistenej  možnej nevery manželky hrdinu, ktorá v úvode  filmu   z nezistených príčin havarovala.  Preživší manžel  je povolaním  policajt a hlavou  v  patriarchálnej spoločenskej bunke.  Poeticky  naturálne  prezentovaná téma  graduje až do vyhroteného  zakončenia  a  tvorí mozaikový príbeh.

Islandčania  sú  známi  smutnými filmami  o čudných  periférnych typoch,  či prestarnutých hrdinoch ktorí  sú satirou  na realitu  s prímesou  zacyklenej  bezvýchodiskovosti.  Táto podstata autorského prínosu  nie je prirodzeným  spomienkovým optimizmom, a ani nie je  prevratne   originálnym  formálnym  dielom.   Ide  najmä  o  experiment,  ktorý síce zaujal na správnom mieste,   avšak  dnes   pôsobí   aj   stereotypným  klišé.  Príliš introvertná snímka  sa zamerala na  pátranie  na vlastnú päsť  a dusenie sa vo vlastnej šťave cenzurovanej  drámy.  Herecky zaujme  výborným výkonom i typológiou  islandský veterán Ingvar Sigurðsson  v hlavnej roli  starca  s trpkým a paradoxným  žitím.

V Pálmasonovej snímke nejde o  vonkajškovo  dramatické   mystérium,  ale o  projekt civilných záberov  s čiernym humorom, satirou na seba samého.   Režijný a scenáristický  zámer  je však plný   aj  experimentálneho minimalizmu, a neučesaných nápadov, ktoré sú  proti bežnej komunikatívnej dynamike a modernej skratke. Prirodzene nie v tom prípade, keď platí: potrápiš sa domýšľaním  všetkého čo je treba a sám chceš.

Obsah  i téma  o krutosti staroby  a mužského sveta   je  určený  kvôli  nadmernej retardácii  a  nutnosti  trpne  analyzovať autorské náznaky. Nie je to asi nič   pre  široké publikum, ale skôr  pre  poučenejšiu  kritiku,  či  snímka  pre  odborné  diskusie  pedagógov umeleckých škôl.

Filmová recenzia: 2017 (USA, 2019, 119´)

Print Friendly

Titul:  1917, USA, Veľká Británia, 2019
Dĺžka: 119 minút
Réžia: Sam Mendes
Scenár: Sam Mendes, Krysty Wilson-Cairns
Kamera: Roger Deakins
Strih: Lee Smith
Hudba: Thomas Newman
Hrajú: Dean-Charles Chapman, Georgee MacKay, Daniel Mays, Colin Firth, Pip Carter, Andy Apollo, Andrew Scott, Benedict Cumberbatch, John Hollingworth, Richaard Madden, Jamie Parker, Taddeo Kufus, Paul Tinto, Josef Davies, Gabriel Akuwudike, Spike Leighton a ďalší
Distribúcia: Forum Film
Premiéra v SR: 13. februára 2020
Foto: Forum Film

SYNOPSIS

1917 begins to unfold as a story of two men, soldiers who are entrusted with an extremely difficult task. This is to try to stop the military action to be carried out on the basis of misconceptions, but in fact it is doomed to failure. Together, they set out on a journey across the enemy’s War of Resistance to rescue the brother of one of them … along with thousands of other soldiers. The phones between the trenches do not work and the fate of all of them lies solely in the hands of this couple.

MOVIE REVIEW

1917 je film o dvoch mužoch s hodnosťami desiatnika (George MacKay, Dean-Charles Chapman), ktorí sú ako britskí vojaci pred mimoriadne náročnými výzvami. Dvojica  má vojenský rozkaz  doručiť   správu  o  dôvernej informácii v kontexte  pasce pre  1 600  vojakov,  určite odsúdených na neúspech.  Historické jednozáberové „road movie“  je svojím tvarom  a  štruktúrou  podobné  akejsi  minimalistickej  počítačovej hre s hrdinami, ktorí  majú za cieľ zachrániť rodnú vlasť,  a prípadný  osud ich samých  a  veľkej časti  armády, čo   je  v práve  v  ich rukách ako nedobrovoľne vytipovaných  protagonisov.

Pôvodný projekt Sama Mendesa podľa rodinného námetu má predvolenú  „jednozáberovú  kontinuálnu formu“  len zdanlivo.  Vytvorila sa  tým  vcelku  ideálna dynamická, priestorová a časová jednotková ilúzia pre publikum, s cieľom maximalizovať angažovanosť pozornosti a prežívania.

Scenár  je  priamy a príbehová  dramatická  línia priamočiara. I  keď  so zaujímavou steadycamovou jazdou  –  plná vojnovej patiny  od kostýmových a rekvizitárskych  detailov až po majstrovsky zaranžované  „masové vojnové scény“  v zákopoch, moment zostrelenie nemeckého lietadla, či  scéna s nočným požiarom v rozpadnutej dedine.

Pred vyvrcholením deja  je  najpôsobivejšou akciou  náhodné stretnutie  s  dojčiacou francúzskou matkou v pivnici počas požiaru francúzskeho vojnového prostredia  a následne slalom  pri páde  do divokej  vody, ktorá  hrdinu paradoxne dovedie  sama za veliteľom divízie.  Snímka je  zakončená  finálnym  šprintom  v  zákopoch a psychologicky silnou komunikáciou  s  citlivo spracovaným  hudobným podmazom  Thomasa Newmana.

K  hereckej a scenáristickej  priamočiarosti  rozprávania  vedie  absencia hereckých hviezd. Veľkí herci majú len epizodický priestor  pre  Benedict Cumberbatcha, Marka Stronga alebo Andrewa Scotta, ale  bez možnosti  prehrávať  a  zatieňovať kolektívne dielo. Publikum  má skutočne dobré  šance a predpoklady k emotívnym zážitkom pre celú rodinu.

Dejovo, producentsky a taktiež  kameramansky sa jedná o veľkolepý a medzinárodne zrozumiteľný  koncept tvorený  sumou čiastkových ale vyvážených  prvkov.  Snímka je  s excelentnou  a  jedinečne kreovanou  atmosférou historickej doby, navyše  s  dejovo a výpravne podnetnou  architektúrou, ktorá bola nominovaná na 10 Oscasov, a ale  aj  veľmi  výrazným  množstvom  ďalších štatutárnych ocenení v renomovanom festivalovom svete. Odporúčame ako komunikatívnu artovku so zaujímavo interpretáciou histórie 1. svetovej vojny.

Evaluácia – G. Gröber: 90 %

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV