Review vedeckej konferecie: Duševné vlastníctvo a jeho vplyv na ekonomiku štátu

Print Friendly

VEDECKÁ KONFERENCIA   V hoteli Radisson Blu Carlton  v Bratislave sa odohrala 12.9. 2019 vedecká konferencia za účasti expertov zo štátnej i privátnej sféry.

Účastníci tohto  vedeckého eventu  si  vypočuli príspevky a diskusiu o nových trendoch v oblasti duševného vlastníctva, a jeho vplyve na ekonomiku štátu.

TRENDY A MYŠLIENKY:

(1)    Inovácie sú hlavnou témou, na ktorú sa zameriava desaťročná stratégia pre rast „Európa 2020“, ktorú prijala Európska únia s cieľom vytvoriť konkurencieschopnejšie hospodárstvo s vyššou zamestnanosťou. Dosiahnutie tohto cieľa závisí od viacerých rozdielnych faktorov, ale účinný systém práv duševného vlastníctva je bezpochyby jedným z najdôležitejších vzhľadom na schopnosť duševného vlastníctva podnecovať tvorivosť a inovácie v celej ekonomike.“

(2)   „Odvetvia intenzívne využívajúce práva duševného vlastníctva vyplácajú výrazne vyššie mzdy ako iné odvetvia, pričom ich mzdy prevyšujú mzdy v ostatných odvetviach o 46 %. Tomu zodpovedá skutočnosť, že pridaná hodnota na zamestnanca je v odvetviach intenzívne využívajúcich práva duševného vlastníctva vyššia než kdekoľvek inde. Odvetvia intenzívne využívajúce práva duševného vlastníctva vytvárajú približne 28 % všetkých pracovných miest v EÚ a priamo zamestnávajú viac ako 60 miliónov Európanov.“

(3)  V rokoch 2013 až 2016 významne stúpol podiel obchodu s falšovaným a pirátskym tovarom na svetovom obchode. Jeho objem za rok 2016 sa odhaduje na 509 miliárd USD, čo predstavuje 3,3 % svetového obchodu. Navyše tento rast zaznamenaný počas pomerného spomalenia rastu celkového svetového obchodu. Zákonní výrobcovia takto vyrábajú menej a teda zamestnávajú aj menej zamestnancov, čím sa odhaduje, že v celej EÚ dochádza k priamej strate 468 000 pracovných miest v postihnutých odvetviach.“

Review: Finále Bratislavských módnych dní 2019

Print Friendly

FASHION  FLESH, Bratislava, september 2019    Veľkolepé finále bratislavských módnych dní sa uskutočnilo v Klariskách od 16.9.  do  19. 9. 2019.

Spomedzi piatich slovenských mladých umeleckých módnych návrhárok, ktoré v súčasnosti študujú odevný design a  módne  návrhárstvo  odborná porota vyselektovala  vo veľkolepom  finále  najlepšie modely šiat, a rozhodla sa  odovzdať dve druhé a jedno prvé miesto.

Víťazná  nová tvár  tejto  súťažnej  módnej  kolekcie  je  Jana Gavalcová.  Presadila sa   najmä  spojením témy života slovenskej postavy M. R. Štefánika a francúzskej návrhárky Coco Channel, ktorí sa teoreticky v rovnakom období mohli stretnúť v Paríži.

Filmová recenzia: Buď svetlo

Print Friendly

Titul: Budiž svetlo, 2019, Slovenko a Česká republika, 93´

Scenár a réžia: Marko Škop

Kamera: Ján Meliš

Účinkujú: Milan Ondrík, Zuzana Konečná, Ľubomír Paulovič, Aniko Vargová, a ďalší

ENTRE

Slovenský film režiséra Marka Škopa Nech je svetlo zožal úspech  keď ho  na  54. ročníku MFF  v Karlových Varoch uvideli v rámci hlavnej festivalovej súťaže. Milan Ondrík na festivale získal Cenu pre najlepšieho herca a film dostal aj Zvláštne uznanie Ekumenickej poroty. Teraz má ďalšiu šancu zabojovať o prestížnu cenu – sošku americkej Akadémie filmových umení a vied (AMPAS), známu ako Oscar.

Movie Review 

Film Budiž svetlo (2019)  je druhý hraný celovečerák predtým  značne  oceňovaného slovenského dokumentaristu Marko Škopa (napr. Osadné, Iné svety).

Po komornom  a minimalistickom  debute Eva Nová (2015) prichádza jeho druhý komorný titul Budiž svetlo (2019).  Tvorcovia sa usilovali zachytiť aktuálne pomery na slovenskej dedine, školskú šikanu v militantnom polovojenskom spolku, katolícke cirkevné spoločenstvo, i problematiku zarábania v cudzine.

V centre deja sa ocitá  klasická rodina slovenského  remeselníka, ktorý sa z pracovného turnusu vracia na vianočnú dovolenku.  Hlava rodiny  a otec  bol  už  päť rokov pracovne  v Nemecku, ale  chradne sexualita k žene, i  bežné  citové putá s manželkou i synmi, ktoré  sú už značne rozkolísané (stres, náročný životný štýl).

Otec  je  stále ešte hlava rodiny. On  sám  bojuje napokon i  proti tomu nasmerovaniu,  a má dilemu s vlastným svedomím (i keď  vlastné stop tejto činnosti je nepresvedčivé), ocitá sa v tristnej situácii (konflikty s otcom a zmierenie akosi nepôsobí reálne vôbec).

Jeho deti  sa ocitajú v dedinskej polomilitantnej skupine domobrany spojenej s klérom, kde je  mladý človek v  skupine nútený sa prizerať  skupinovému znásilneniu, a tiež  siláckym zážitkom šikany, ktorá už nie je na hraniciach iniciácie.

Kľúčovou dilemou  slovenskej snímky  je  či  zotrvať ako „voyer“  a byť nad vecou.  Alebo  sa  namočiť do problémov v obci, v škole,  s cirkvou i so susedmi?  Ale byť v súlade so svedomím vlastným i spoločenským, či vykonať zásadnú vec  pravdy …

Marko Škop  využil ambície spojiť intímnu  komornú a minimalistickú drámu o  rodine  zo  zápecníckeho zapadákova so spoločenským komentárom.   Avšak téma  nepôsobí realisticky, a  všetko  akoby   vyšumelo  na širokú panoramatickú optiku.  Publiku sa dostáva skôr  čítankové  rámcovanie témy  s otáznou morálkou.

Štýl rozprávania je moralizátorsky  s  presne zanieteným pátosom, a mnohokrát žiaľ  nedomyslene vágnymi detailami v príbehu. Najmä  povrchnosť a nepresvedčivosť vo vykresľovaní fungovania mládežníckeho extrémizmu.

Absentuje i obvyklá  hudobná zložka. Herecký casting  a výprava sú  minimalistické.  Mnohé  herecké akcie sú len  kolísavo vydarené.

Kameramanská práca  Jána Meliša  je  bez obvyklej techniky  jázd a plynulých pohybov, zväčša so snímaním akcie akosi z ramena.  Mnohé rekvizity  sú  banálne až archaické,  a vyložene  neštýlové. Reály  fary či domu sú  odpudivo  a nezámerne  nedôveryhodné, veď po piatich rokoch dochádzania  do  Nemecka  a svojpomocne rodinnej  mohla mať  rodinka možno aj  slušne reprezentatívnu vilu (veď stavebné a tesárske remeslo vedia).

Najboľavejší je nešťastný koncept, pretože takto nefunguje ani vidiecka cirkev ani vidiecky  „fašistický či branecký  extrémizmus“.  Žiaľ problém je aktuálny i v Bratislave, a ešte viac inde na Slovensku.

Škopov nový film  veľakrát  šuští papierom a  povrchnou ilustratívnosťou.  Namiesto sledovania konfliktu  Škop  napokon  riešenie konfliktu a témy necháva na publiku, a diváka týmto zrejme  obral ho nielen o katarziu príbehu, ale postavil dilemu  napospas  „individuálnej  dramatickej ľubovôle diváka“ (režisér  sa tým  zbavil i načrtnutej didaktickej role)  a okolností, čo je „čin anti-hrdinský“  aj  zvláštne masovo apelatívny.

Využitá či nevyužitá šanca Marko Škopa  (?): nuž nechajme to na publikum. I keď mnohým je po predošlom vcelku herecky zaujímavej  štúdii, a  po  slušne komunikatívnom  komornom filme Nina (2016), akosi krok vedľa, či úklon  nesprávnym smerom.

Filmový recenzia: Pomaľované vtáča

Print Friendly

Titul: Pomaľované vtáča:

Námet, scenár, réžia a producent: Václav Marhoul

Kamera: Vladimír Smutný

Filmová surovina: Kodak čierno-biely materiál

SYNOPSIS

Nabarvené ptáče je hluboko  dramatické story medzi hrôzou  a krutosťou  a láskou a nevinnosťou. Je to prvý a nejslávnejší román autora knih „Byl jsem pri tom“ a „Pinball“ – jednoho z nejvýznamnějších svetových prozaikov  minulého storočia  – Jerzyho Kosinského.

Movie Review

Václav Marhoul je skúseným režisérom a producentom, ktorému sa podarilo získať autorské práva na skvelú predlohu poľsko-amerického autora Jeryho  Kosinského, ktorý zobrazil  vlastné autentické vojnové zážitky židovskej siroty. Jeho otec prežil koncentračný tábor, ale sám ako člen  židovskej rodiny  to  tiež nemal jednoduché, a život k nemu nebol vôbec fér.

Prežívanie srastí a útrap absurdné kopenie  mindrákov  druhej svetovej vojny je odrazené  v  zámerne  naturalisticko-explicitnej  reflexii a na publikum pôsobí  veľmi autenticky.

Žiadna hollywoodska teória, žiadne dobro-zlé kontrasty, len špecificky vyskladané mozaikové obrazy  jeden depresívnejší než druhý (násile, vraždenie, sadizmus, či ďalšie negustiózne úchylky), bez hudby, s nápaditou kamerou  v trojhodinovom  –  artovo modernom – depresívnom – náznakovom  a  nedopovedanom  dramaturgickom kolose (bez vnútorných monológov), ktorý nenudí a riadne  emotívne  odpudzuje.

Český režisér a producent  Václav Marhoul  do  jedinečného a vysnívaného projektu  s artovým i provokatívnym  designom  – vtesnal všetok svoj um, a aj  profesijný kumšt.  Jednoducho český a slovenský  film roka či desaťročia. Odporúčame.

Filmová recenzia: Afrika na Pionieri

Print Friendly

Titul: Afrika na Pionieri, SR, 2019, 104´
Scenár a réžia: Marek Slobodník
Kamera: Martin Kochaník
Strih: Martin Kochaník
Účinkujú: Marek Duranský, Martin Kochaník, Milan Hurár, Ondrej Hurár, Marek Slobodník a ďalší
Distribúcia:  Magic Box Slovakia, v SR od 5. septembra 2019
Foto: Magic Box Slovakia

Film Review

Tvorcovia ktorí si zohnali na expedíciu financie cez internetový  crowed-funding  vytvorili typické expedičné kino plné zážitkov  a cestovateľskej exkluzivity.  I keď  cestománie je v súčastnosti až dosť  aj s produktmi Trabantov a Žiguli a to v rovnakom čase a navyše v kine i v českej televízii.

Marek Slobodník vytvoril  novú cestovateľskú expedičnú snímku,   ale aj kino  tvrdej africkej biedy a exoticky svojráznej prírody. I keď  sa  už  v kine plátna zdajú „pretrabantentené“  a  požadoval by sa  trochu iný koncept.

Patinu snímke okrem úchvatnej prírody  a opravárenského remesla pojazdnej  dielne  slovenských automechanikov dodávajú nechcené a tristné fakty a prekážky či peripetie  ako malária a sociálna bieda  v  afrických slumoch, či mentálne prízraky strnulosti  a  naduženej  byrokracie colných orgánov (dva dni čakania na vstup do Egypta), úradníci ktorí  čakajú na bakšiš.  Inokedy aj nutná ochrana miestnej polície pred  hroziacim ohrození cestnými pirátmi a banditami. Divák je uchvátený, šokovaný  i zaujatý  vždy obdobne  prezentovanou  témou  cestománie.

Dobrá hudba, vynikajúca kamera a nevšedné zážitky pre vhodne naladené publikum. Dokumentárny road-trip s umierneným voiceoverom, a s tradičnou dramaturgiou, vhodný pre fanúšikov motoriek  i široko-spektrálne publikum.

Filmová recenzia: Strážna záštita

Print Friendly
Titul: Strážna záštita

Event: Dni ukrajinského filmu v kine Mladosť

Titulky: slovenské

Krajina: Ukrajina, 2018, 100 min.
Žáner: historický film, dobrodružné mládežnícke sci-fi
Réžia: Yurii Kovalov
Scenár: Sashko Dermanskyi, Yaroslav Voitseshek, Yurii Kovalov
V hlavnej úlohe: Danyil Kamenskyi, Yeva Kosheva, Roman Lutskyi

Film Review

Ukrajinská produkcia a distribúcia je pre naše publikum pole neorané. Žiaľ artovosť  ako ukázali aj Dni ukrajinskéhoi filmu 2019  nedosahuje kvalitu štandardných kvalít v aktuálnych koprodukciách.

Jednotlivé otázky sú  zrejmé v otáznom narábaní s PP, prílišnou snahou o komický nadhľad – posúvajúce i vážne spoločenské problémy a témy spolu s psychologickými, komunikačnými či dramatickými artovkami do  nechcenej oblasti satirickej frašky.

Naopak väčščina  filmov má taktiež dobré remeslo i rozpočet, hudba je veľkolepá, kamera i strih sú zručné, a filmy nenudia, ale iná poetika a iný svet.

Dej  tejto historickej fantasy pre mládež   spočíva v zápletke  keď  sa  počas zatmenia Slnka obyčajný chlapec Viťko  dostane  do  krajiny cez akýsi stroj času  do  Kyjevskej Rusi uprostred rozhodujúcej vojnovej  bitky  medzi  „dobrom  a zlom“ –  čo sú udalosti spred cca  1 000 rokov nazad.

Desaťročnámu  Viťkovi sa dostáva do pozornosti magický kameň, ktorý prideľuje mohutnú silu, spolu s ním sú legendárni hrdinovia o ktorých čítal v knihách, a proti nim je čierna mágia a armáda vedená obrovským kamenným monštrom. Teraz len z odvahy chlapca záleží, či zvíťazí svetlo temnoty a či bude budúcnosť taká, ako ju poznáme.

Filmové dielo bolo zhotovené s  nadštandardným rozpočtom, ale vymyká sa modernému spôsobu rozprávania i modernému filmovému marketingu. Odsadenie hercov, réžia, kamera i herecké výkony sú na dobrej remeselnej úrovni, ale celkový dojem kazí najmä celkový humoristický podtón s komikou a odľahčenou režijnou či scenáristickou  rukou za každú cenu, čiže televízna a mládežnícka dramaturgia pre univerzálneho diváka.

 

Filmová recenzia: Florencino kníhkupectvo

Print Friendly

Titul:  Florencino kníhkupectvo (The Bookshop), Anglicko / Nemecko / Španielsko, 2017, 113 min.
Réžia:
 Isabel Coixet
Hrajú: Emily Mortimer, Bill Nighy, Hunter Tremayne, Patricia Clarkson

Synopsis

Anglicko 1959. Do malého ospalého mestečka východného Anglicka prichádza Florence Green, ktorá je aj napriek odporu kultivovanej, no bezohľadnej miestnej opozície, rozhodnutá otvoriť svoje kníhkupectvo.

Film Review

Katalánska režisérka Isabel Coixet  je scenáristka a režisérka  s obsažným profesijným televíznym i kinematografickým  archívom  i  pestrou  zbierkou festivalových cien.

Scenár autorskej snímky  Florencino kníhkupectvo (The Bookshop)  realizovala značne voľne podľa  beletristickej predlohy  s názvom  Penelope  (1978).

Dej sa odohráva  v oblasti prímorského mestečka Hardborough na konci šesťdesiatych rokov  minulého storočia v Anglii.  Autorka vykresľuje nevábny obraz  nezdravých pomerov na vidieku, plných rivality, úskokov, nenávisti. Jednoducho tu nie je priestor pre nezávislý rozlet  ani pre  vojnovú vdovu Florence Greenovú, aby tu otvorila kníhkupectvo, a osvietila miestne pomery, ba naopak  okolie sa jej pomstí za trúfalosť a celý čas  sa väčšina snaží  byť otvorene proti, a všetkými prostriedkami tieto tábory bojujú.

Hrdinka Florence  na vrchole svojho zápalu a energie  začne propagovať klasické diela súdobej prózy, akými sú napríklad Nabokovova „Lolita“ alebo „451 stupňov Fahrenheita“ Raya Bradburyho. Starnúcu  lokálnu  spoločenskú celebritu  Violet Gamartovú  pobúri  hrdinka  asi najviac,  a tá sa v parlamente vynasnaží  presadiť zákon ako šitý proti Florence.

Škoda, že autori filmu nezvolili protikladnejšie dejové akcie, či väčší psychologický ponor do postáv a konfliktu, pretože celková dramaturgia je mäkká, a rozprávanie  taktiež akosi nadmieru  pomalé a rozvláčne. Okrem  výraznej a sympatickej hlavnej hrdinky zasadenej do malebného vidieckeho prímorského  kraja sa prakticky niet na čo pozerať …

Záverečný konflikt i jeho výsledok je príliš logickým a  „vytušeným vyústením“  filmovej  story.  Napriek výhradám  prísnejšej optiky a  analýz typu projekt „premárnenej šance“ (niekde sa stala chyba)  ide o príjemnú európsku  koprodukčnú  historicko-kritickú snímku, ktorá neurazí.

Filmová recenzia: Beats

Print Friendly

Titul: Beats

Country: GB, 111´, 2019

Genre: historický film a a hudobná komédia z prostredia teen-age

Scenár a réžia: Brain Wels

Synopsis

Rok 1994, malomesto v strednom Škótsku. Najlepšie kamarátmi Johnny a Spanner spája pevné puto. Teraz sa však ocitajú na prahu dospelosti a ich životné cesty sa rozdelia: Johnny sa sťahuje za lepším životom do iného mesta a Spanner bude musieť čeliť neistej budúcnosti na vlastnú päsť. Ale nadchádzajúce leto bude iné ako pre nich, ako aj pre celú krajinu.

Film Review

Píše sa kalendárny letopočet  1994:  britskými ostrovmi sa šíria  freeparty scény a kontrakulturálne  prúdy  teenagerov.   Mladí muži a ženy vyrážajú na  nelegálne rave.  Vodca  bandy  mladých sociálnych  a  menej majetných rodín  šlohne  peniaze Spannerovu staršiemu bratovi a pod hmlistým vedením D-Mana, dídžeja z pirátske rozhlasovej stanice  sa  aktuálne snaží o  vstup  do sveta so špecifickými pravidlami i atmosférou, ktoré typické nielen anarchiou sexom a drogami, ale taktiež policajnými raziami a fyzickým  mlátením.

Britský filmový  režisér a autorský scenárista  Brain Welsh  rozpráva „univerzálne platný príbeh o dospievaní“, odohrávajúci  tak nedávno v Škótsku a na pozadí  elektronickej  hudby, ktorá je rovnako IN ako scéna, ktorá sa z nej zrodila. Je to  STORY  OF OUR TIMES o priateľstve, vzdore a neodolateľnej sile mladosti.

Škótska súčasná „nezávislacká“ vatianta na Easy Ridera (obdobne aj na Climax, Nachtmahr či Mektoub)  s dospievaním, dobou deväťdesiatich rokov, s undergroundovou atmoškou, sound systémami techno a house party. Herci v štýle výsledného  naturščikovania, kamera i strih,  tak aby nebola navyše, a sociálna realita – aby čo najviac šokovala publikum ktoré si snímku náhodne vybralo. Všetko v artovom black-and-white!!!

Produkčne vcelku dobý a príjemný nezávislý „biják“  za britské štátne peniaze s funkčnou systémovou podporou, dobrá správa i pre slovenského kinofila.

 

Filmová recenzia: Skutok sa stal

Print Friendly

Titul: Skutok sa stal

Scenár a réžia: Barbora Brezňáková

Synopsis

Slovenský dokumentárny film Skutok sa stal  podáva správu o stave našej krajiny cez životný príbeh a vzťah troch kamarátov – Oskara Fegyveresa, Róberta Remiáša a Petra Tótha.

Film Review

Barbora Brezňáková je začínajúca slovenská dokumentaristka a Skutok sa stal je zrejme jej  scénáristickým  i  režijným debutom.

Film sprostredkuje návrat do blízkej minulosti Slovenska cez konkrétny príklad najväčšej spoločenskej kauzy deväťdesiatych rokov v optike účastníkov dramatických udalostí. Originálny a vizuálne sugestívny pohľad mladej autorky na našu nedávnu históriu ale aj prítomnosť, sa chce stať naliehavým impulzom pre spoločenskú reflexiu.

Ambiciórnej autorke nemožno uprieť talent a odvahu ťať do živého, rovnako i diplomatickú umiernenosť.  I keď  ide o ťážké dáta a prípady, škoda, že zverili tento projekt autorke, ktorá  ešte  nevie a  mentálne zrejme ani vôbec nechce  robiť   skutočný „kreatívny dokument spoločenského typu“ (najmladší bývajú  nad  vecou zdielania), a  riešiť skutočné dilemy skorumpovaných inštitúcií,  rodikankárstvo na elitných miestach, či v štáte a či  v súdnictye či prokuratúre, a systémové zlyhania (o čom sa paradoxne zmieňujú aktéri snímky nie vo filme ale na TK pred novinármi).

Mladá debutantka neozrejmila nič nové a prekvapujúce, len ozvláštnila a „zrekapituovala celú kauzu“, či dodala jej i podobu osvetovo didaktickú, a to i pre školské účely. Snímka skôr prináša  výtvarne  a málo dynamicky zostrihané  dobre známe fakty. Obdobne vonkajškovo ako sme to videli aj u filmu Mečiar Terezy Nvotovej, ktorý tak isto priniesol len prehľad archívnych záberov RTVS a ďalších TV staníc, všetko s podporou slovenských i európskych inštitúcií.

Pridanou hodnotou mohlo byť výtvarná stránka projektu, avšak publikovať reálne nakrútené reportážne zábery ako archívny výstup s patinou 16 mm filmu či batacamového zašumelého  „záznamu“ je síce nóvum, ale ťažko (ne)inovatívne, a zrejme tiež profesionálne-etickým faux-pas  na publiku,  i keď tvorkyňa toto  naopak  subjektívne  zbožňuje (asi aj preto, že sama nie je kameramankou ani strihačkou).

Žiaľ chýbajú akékoľvek analýzy, faktografia a väzby motívov, chýba pohľad polície, súdov a vyšetrovateľov, a napokon aj  výraznejšie spoločenské obvinenie systému, kde síce všetko súvisí so všetkým, a ryba smrdí od hlavy, a proti chobotnici a jej nekonečných chápadlách   nemožno sa ani hnúť…

Paradoxne  sa  snímka nesnaží klásť konkrétne  otázky a  podávať vysvetlenia, stavať variácie a hypotézy.  Ťažko nájdeme v jej snímke  silnejšiu a zapamätateľnú scénu, a hudby takmer niet.  Orientácia v rozprávaní nie je dobrá. Niektorá postavy  človek len ťažko identifikuje a stráca sa ich význam i zmysel, a to napriek tomu že autorka v nik ukryla práve svoje tajomstvo, možno pre pokračovanie príbehu.

Žiaľ na príkladný  verejnoprávny film so spoločenskou kritikou a pálčivým apelom, ktorý pripravovali dlhé štyri roky – je toho v snímke žalostne málo.  Nie je  to  verejnoprávna publicistika, skôr výtvarne-reportážny experiment, a to neobvyklý.

Obdobne sklamaný môže byť klasický i  klubový divák. Vďaka masívnej reklame a mediálnej podpore však o diváka kvôli téme núdzu mať nebude.

Filmová recenzia: Vtedy v Hollywoode

Print Friendly

Titul: Vtedy v Hollywoode (Once Upon a Time… in Hollywood), USA, 2019, 162´
Scenár a réžia: Quentin Tarantino
Kamera: Robert Richardson
Strih: Fred Raskin
Kostýmy: Arianne Phillips
Hrajú: Leonardo DiCaprio, Brad Pitt, Margot Robbie, Margaret Qualley, Al Pacino, Kurt Russell, Tim Roth, Michael Madsen, Damian Lewis, Timothy Olyphant, Emile Hirsch, Damon Herriman, Dakota Fanning, Lena Dunham, Lorenza Izzo, Clifton Collins Jr., Rafal Zawierucha, Bruce Dern, Luke Perry, Austin Butler, James Marsden, Rafał Zawierucha, Zoë Bell, Nicholas Hammond, Keith Jefferson, Damon Herriman a ďalší
Distribúcia: Itafilm, v SR od 15. augusta 2019
Foto: Itafilm

Film Review

[Text obsahuje dejové spoilery]   Quentin Tarantino je známou celebritou, kultuvým autorom, a osobnosťou  nezávislého amerického filmu s takmer tuctom realizovaných filmov ako režisér, herec, scenárista, a najnovšie i na producentskom poste.

Motívom prečo  Tarantino  nakrútil  Vtedy v Hoolywoode  je uctiť si nostalgickú  zlatú  éru Hollywoodu o  spaghetti westernoch a reklamách na cigarety.  Tá je síce dávno   preč, ale z  tejto  sa režisér   sám kedysi  tvorca filmársky  učil.

Tarantino sa   ďalej  vymedzil aj  k hrdinom „hippie detí lásky“.  Do tretice  tvorca  slobodne experimentoval  i po producentskej stránke  s náročnými exteriérami,  kostýmami  i  rekvizitami, či špecifickým výtvarnom. Tarantino  tu  pritom mal  k dispozícii  hereckú výbavu  bez kompromisov  z  realizačne a osobnostne  asi najlepšieho  „hereckého materiálu“,  pretože on sám tu bol producentom snímky.

Filmové artové dielo  je  tematicky aj  o sile priateľstva a  bežnej nutnosti  postupného  a  trpezlivého   budovania  umeleckej  či pracovnej  šance  na mediálne „prerazanie“ v Hollywoode.

Snímka je zasadená do Hollywoodu a skutočnej historickej  udalosti roku 1969,  keď Charles Manson a jeho banda zavraždila  ženu  Romana Polanského Sharon Tate  vo vysokom štádiu tehotenstva.  Ústrednými postavami sú  Rick Dalton (Leonardo DiCaprio)  a  kaskadér Cliff Booth (Brad Pitt), ktorí dostali nadštandardný priestor na hereckú exhibíciu, čo žiaľ má miestami za následok rozvláčny či retardovaný dej, i možno  až  prehnanú dĺžku filmu (162´). Zámerovo  hlavnú tému vraždy režiséra  snímka neponíma verne či realisticky, ale len ako marketingovú či umeleckú vábničku, ale navyše  aj mnohé cameo role a epizódne postavy, ktoré majú reálny predobraz – sú vyjadrené maximálne svojvoľne.

I keď film nepatrí k Tarantinovym najlepším opusom, to najlepšie na snímke je precízna štýlovosť v každom filmovom detaile, DiCapriovské a  Pittove  dokonalé herecké bravúry, padnúci soundtrack snímky, či  realisticky pôsobivá  kamera Roberta Richardsona,  utvárajúca  znamenitú  atmosféru  akéhosi „hustého šoubiznisu“.

Geniálne herectvo, pekné a chytľavé obrázky, i menšie potoky krvi tak ako je v popkultúre  Tarantina  obyčajom, avšak hlavný i vedľajšie príbehy akosi v neurčitosti, a najmä pre  ideovú či životnú  potechu samotného slávneho režiséra.

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV