Filmová recenzia: Teroristka

Print Friendly

Titul: Teroristka,  rok: 2019, krajina: Česko – Slovensko

Réžia: Radek Bajgar

Žáner: koediálna dráma v satirickom tóne

Scenár: Radek Bajgar

Kamera: Lukáš Hyksa

Hrajú: Iva Janžurová, Martin Hofmann, Tatiana Vilhelmová, Pavel Liška, Eva Holubová, Jana Plodková, Kristína Svarinská, Sára Affašová, Eva Leinweberová, Anita Krausová

Synopsis

Skorumpované pomery na českej dedine, kde sa žije pod tlakom chytrákov a šťastlivcov,  treba  eliminovať  formou  likvidácie  problému so zbraňou.

Movie  Review

Snímka je druhým hraným filmom dokumentárneho režiséra Radeka Bajgara (FAMU), ktorý pôsobil ako šéfredaktor Reflexu, producent zábavných seriálov pre TV NOVA,  a  debutant  vcelku korektnou  realistickou  snímkou Teória tigra.  Teroristka je  najmä  komédia s nápadmi a otáznymi riešeniami   praktických problémov nášho aktuálneho globálneho, ale aj domáceho žitia, pričom film  uteká k nadsádzke, a súčasne k silovému riešeniu,  a  dokonca k stratégii krutej pomsty zobrazenej   vo všetkej nahej totalite ideí.

Ťahúňom tejto súčasnej  pekelne čiernej  komediálnej drámy  sú  skúsené herecké osobnosti  a ich na efekt napísané  postavy  s príznačnými rolami obetí šikany a súčasne vzdoru voči nej: napríklad  tradične dobrá  zatrpknutá tragédka  a srdnatá rola učiteľky na dôchodku  stvárnená Ivou Janžurovou. Ďalej  rozsýčkaná  a uboleno  „ubližovaná“  Eva Holubová, dementný retard  a večný nezrelý infantil  ako  poučujúci  mentor  z  kriminálu  stvárnený  sympaticky ľudským  Pavlom Liškom, slovenská zmanipulovaná radodajka s nezaopatrenou dcérkou  Kristína Svarinská,  alebo  rola  úplne skorumpovanej  starostky obecného zastupiteľstva  stvárnená Tatianou Vilhelmovou  a  hlavné  „mentálne čuně“ a záporný  intrikánsky podnikateľ  Martin Hofmann.

Dejovo slabšia snímka, avšak každej postave  sa občas podarí vtip, a čo je  zarážajúce aj publikum  sa skutočne smeje.  Frustrovaný človek a  „obyčajní slušní ľudia“  aj v dôchodkovom veku v zúfalstve znásilňujú právny štát i seba, o čom nás denne presvedčujú aj médiá. Tu sa bývalá pani učiteľka naučí zachádzať zo zbraňou,  paradoxne  formou školenia  sympatického kriminálnika, ktorý bol kedysi jej žiakom.   Následne aktívne  realizuje krutú  a nemilosrdnú  pomstu.  Strieľa a vraždí svojich odporcov a nepriateľov, a to nielen za seba, ale najmä za spoločenský kolektív.

Štýl  rozprávania  brzdí disproporcia medzi  počiatočným  konfliktom snímky,  typickým pre sociálnu drámu, a postavami rozvíjajúcimi sa  na báze čierneho humoru.  Koniec  filmového diela  má  v záverečnej značne prekvapujúcej scéne  aj   horkú pachuť tých, ktorí sa ocitli v neriešiteľných dilemách reality.

Krehká seniorka sa spontánne pustila do nepremyslenej pomsty, avšak  v realite by na obdobné „chute“  kruto doplatila, a určite  nevyviazla s čistým štítom a  katarznou  gloriolou, ako v tomto na masy  divákov zacielenom  filme.

Nuž  že by  sme  u Radeka Bajgara  tak trochu  cítili  ambície  „rodiaceho sa“  významnejšieho budúceho Šulíka, Hřebejka,  či  Svěráka  s frustráciou a temným hnevom na SYSTÉM ???

Filmová recenzia: Pochoduj alebo zomri

Print Friendly

Titul: Pochoduj alebo zomri, Česko-Slovensko, 52 min. Réžia: Michael Kaboš, Scenár: Michael Kaboš, Ladislav Kudrna, Luděk Navara, Kamera:Michael Kaboš, Aleš Němec, Účinkujú: Pavel Knihař, Josef Mašín, Manuel van Eyeck, Jaromír Horniak, Karel Mynář

Synopsis

Dokument na neotrelú tému slovenakých a českých legionárov vo Vietname.

Movie Review

Bojovali  ako cudzinci a žoldnieri  v  službách iných štátov. Slovenskí a českí preživší  z  francúzskej cudzineckej  légie,  i  z  americkej armády  spomínajú na okolnosti bojových akcií, a svoj dobrodružný život, v ktorom zabili množstvo nepriateľských vojakov.

Dokumentárna televízna snímka  rozpráva  autorským,  ale korektným a objektívnym  spôsobom  o osudoch Čechov a Slovákov vo vietnamskej vojne,  a to  prostredníctvom unikátnych,  a  v  princípe  prvý krát  zverejnených  dokumentárnych  záberov  z vietnamskej vojny.

Absolvent  štúdií na VŠMU a  FAMU  Michael Kaboš  predstavuje svoj  distribučný režisérsky debut, ktorý ponúka vcelku  dobré a objektívne remeslo. Máme tu  orientáciou na široké publikum, a bez zbytočných osobnejších pohľadov na militarizmus, alebo so sklonom k  hlbšej interpretácii týchto zaujímavých vojnových veteránov.

Debutujúci  kameraman a režisér Michael Kaboš vyvinul nadštandardné úsilie, ale do psychológie vojnového veterána sa i tak nepúšťa, keď osobný i rodinný život troch či štyroch  protagonistov vidíme len z náznaku. Avšak  použité  realizované  archívy sú prínosné, ale patina reálneho dnešné žitia, či spoločenský, medzinárodný  a  historický kontext je len naznačený.

Vo filme sú zakomponované spomienky neznámych  žoldnierov  aj unikátne archívne zábery priamo z bojiska, či  archívy  z výcvikových táborov.  S prekvapením zistíme, že  aj  Slovensko malo svojich Rambov.  Realizáciu filmu podporili všetky dôležité grantové inštancie.

Rok výroby: 2018  Dátum lokálnej premiéry: 28. november 2018

Film bol uvedený  v rámci bilančnej prehliadky slovenského filmu v kine Lumiére.

Filmová recenzia: Cirkus Rwanda

Print Friendly

Titul: Cirkus Rwanda, Česko, Slovensko, 2018, 75´
Réžia:
 Michal Varga Kamera: Jakub Jelen

Synopsis

Zaujímavá autorská a reportážna  multikultúrna reflexia globalizmu v Afrike a v Čechách.

Movie Review

Najprv sa bál ísť. Že s ním spadne lietadlo, umrie na maláriu alebo ho zastrelí. Principál pražskej skupiny Cirk La Putyka Rosťa Novák sa ale nakoniec vydal do Rwandy nadviazať spoluprácu s tamojšími akrobatmi.  Týchto vedie Eliseo, ktorý ako dieťa prežil rwandskú genocídu a teraz trénuje skupinu zloženú z osirelých detí. Paralelne  v Rwande aj v Prahe skúšajú dve formácie, aby vytvorili skutočný cirkus pre 21. storočie, ktorý prepojí  civilizačne  odlišné prostredia.

Reportážna euro-africká artová snímka rozpráva story stretu  Rosťu Nováka  a Eliseého Niyonsenga z rwandského akrobatického súboru Future Vison Acrobats, ktorý  má ideu akrobaciou prispieť  sirotám v Afrike prostredníctvom spoločného cirkusového performance.

Rosťov a Eliseého prístup sú protikladné ako voda a oheň.  Český hrdina je racionálnym kapitánom priemyslu,  ale bojí sa, že  s  ním spadne lietadlo, alebo  umrie na maláriu, alebo ho zastrelia.

Rwandský hrdina naopak prežil  ganocídu vlastného obyvateľstva, a vždy to bude  africký klaun  Eliseé Niyonsenga, ktorý pomáha  umením rozbiť predsudky a vytvoriť zážitok hodný 21. storočia.

Dobrá civilizačná a reflektívna  téma je tu  podporená kameramanskou bezprostrednosťou i znalosťou  artového  dramaturgického  kumštu. Z iného pohľadu ide o  reportáž o neskutočne vražednej nenávisti, mentálnej i hmotnej chudobe, a popri tom o neblahých vplyvoch  globalizácie, keď africkej krčme i pražskej tržnici kraľuje koloniálny a multikorporátny holandský Heineken.

Bude mať  Novákova drezúra svoj zmysel aj pred náročnými českými divákmi?

Nuž prezraďme, že  to všetko  je  možno jeden z poctivých a pritom  divácky vďačných dokumentárnych filmov, top z minulej sezóny, a navyše jeden z mála projektov v oblasti dokumentárnej tvorby, v ktorom ide do poslednej chvíle aj o akési napätie, gradáciu a záverečnú katarziu publika.

Recenzia: Gabriel Gröber   

Evaluácia: 70 %

Prehliadka Slnko v sieti v kine Lumiére 

Filmová recenzia: Smutné jazyky

Print Friendly

Titul: Smutné jazyky, Slovensko, 2018, 60 min.
Réžia
: Anna Grusková

Synopsis:

Laický a nekorektný popis   kultúry  obyvateľstva  hovoriaceho  niektorými „vymierajúcimi  jazykmi“  na území Slovenska.

Movie Review

Jidiš, rómština, maďarčina, nemčina, čeština, ukrajinčina, rusínčina,  a slovenčina  patrili odjakživa  na naše územie,  ktoré bolo obdobne kozmopolitné  ako dnes. Ale  osud tomu chcel,  že nie všetko sa zachová, a život je neustála zmena.

Aké jazyky ste v živote stretli a kam vo svojom tele by ste ich umiestnili? Germanista Jozef Tancer  nám ukáže  svety  zamlčiavaných dramatických osudov a  vymierajúcich nárečí karpatských Nemcov na Slovensku.

Režisérka  Anna Grusková  (FF UK Praha, 1962)  nevyštudovala dokumentárny film ani televíznu  réžiu, a ani žiadny filmový odbor, ale popri  svojej práci recenzentky, literátky (rozprávkové cestopisy, pornografia,  eposy), spisovateľky a divadelníčky  sa jej vďaka dobrým vzťahom s RTVS a Av-fondom  darí  realizovať  samostatné a nezávislé projekty s štátnou podporou.

V svojich dielach s nadšením  „rozkrýva“ prevážne typicky  televíznou štylistikou budované  rôzne okrajové a veľmi ťažké témy –  ako históriu Slovenského národného povstania, feminizmus, židovskú otázku, odboj  a  druhú svetovú vojnu,  alebo  zľahka  analyzuje  kultúru minoritných obyvateľov.

Netypická 60 minútová televízna metráž  jej  najnovšieho  filmu Smutné jazyky  by mala byť najmä reflexiou nemeckej menšiny, ale nie je ňou, nakoľko aj autorka má k tomuto prostrediu veľmi ďaleko.  Jej  autorské dielo nie je ani citovo,  či  odborne dostatočne angažované, a myslíme si,  že ako  žena nechce a súčasne ani  nevie  byť  skutočne  vážna  a kritická  k spoločenskej  realite, tobôž keď treba priblížiť marginalizované minority obyvateľov, ktoré nič nezmôžu s malou podporou a nezáujmom, o čosi viac ako zle pochopený folklór pri vianočnom večierku.

Film a téma projektu  mohla   byť   pravdivou  obžalobou krutého  fašistického či komunistického  režimu, ktorý sa k  žiadnym  menšinám – nikdy nechoval v rukavičkách. Téma tiež  mohla byť  kritickým vnorom do odsúvanej a okrajovej problematiky.  Nie ako tu  akýmsi popisom so smutným a prázdnym vyšumením.

Organizované a štátnou mašinériou protiprávne schvaľované  vysídľovanie, pogromy, konfiškácie majetku, a  organizované rabovačky skutočne poznačili osudy tisícov či stotisícov rodín.  Žiaľ  nielen  na Slovensku, ale prakticky i v celej Európe.

To, čo vidíme na plátne  je  však zámerne  veľmi  krotké a nie príliš zasvätené  a neodborné  leporelo, ktoré obsahuje množstvo nepresností,  a ani trochu nevystihuje skutočného ducha i príčiny zániku nemeckej menšiny, či jej jazykovej kultúry.  Vidno tu ochotnícke hrajkanie sa s  krojmi v štátom dotovaných spolkoch, ktoré upadajú  tak, ako vymiera  a stárne minorita.  Sú tu  bezmocní a takmer nevládni  starčekovia a starenky na pokraji senility, a bez skutočnej historickej pamäte.

SAV má pritom dostatok výskumných kapacít  aj faktografického materiálu, ktorý však nie je v zámere autorky.  Jedinú pochvalnú zmienku si zaslúži  len  spomienka na  přerovský exces, ktorý bol najväčším zmapovaným  brutálnym  počinom „krutej režimistickej doby“ v histórii Čechov a Slovákov (a  odsúdený páchateľ  najhromadnejšieho masakru vyviazol  príznačne prakticky bez ujmy).

Dnes je bežné že orálna história a pamäťové inštitúcie, múzeá, či  historické a etnografické ústavy  nastavujú  „krutú pravdu o  nás i našej minulosti“, ale  tento postoj v tomto diele chýba úplne, čo je nepremenený vklad inak zaujímavej témy, ktorej chýba najmä odvaha a kompetencia k hlbšej reflexii.

Prehliadka Slnko v sieti v kine Lumiére

Projektová recenzia koncertu: Dežo Ursiny 70

Print Friendly

Titul:  Dežo Ursiny 70, Slovensko, 2018, 62 min.
Réžia
: Matej Beneš a Maroš Šlapeta

Kameramani: Ján Meliš a 5 ďalších kameramanov

Genre: strih  záznamu koncertu v klube Majestic

Synopsis: toto nie je dokumentárny film ale záznam koncertu s jazz-rockovou hudbou Deža Ursiniho

Project Review

Tvorba Deža Ursinyho je zaujímavý slovenský fenomén  v žánri jazz-rocku, art-rocku a rocku.  Väčšina textov  vzišla  zo spolupráce  s básnikom Ivanom Štrpkom.

4. októbra 2017 sa uskutočnil koncert k 70. nedožitým narodeninám Deža Ursinyho, ktorý zorganizoval jeho syn Jakub Ursiny. Dramaturgia koncertu  predviedla  prierez tvorbou tohto známeho hudobníka.

V prvom bloku zazneli skladby v úpravách pre sláčikové kvarteto v podaní renomovaného telesa na poli vážnej hudby: Moyzesovho kvarteta. V druhom bloku sa predstavil veľmi silný pesničkový materiál z muzikálu Peter a Lucia na libreto Alty Vášovej, s textami Jána Štrassera. V treťom bloku  uviedli  tvorbu  Deža Ursinyho od najstarších piesní až po tie z posledného obdobia.

Samotný obraz a zvuk je v normatívnom štandarde, ktorý limitovala najmä akustická atmosféra  menšieho bratislavského  klubu Majestic, ktorý vznikol v bývalom kine, a v ničom nie je ideálny.

Zvukovo najlepšie zneje klavír a klávesy, avšak bicie, spev,  saxafón, či skutočné výšky skôr zaniknú ako okúzlia.

Menší rozpočet sa podpísal  tak isto na skromne minimalistickú javiskovú výpravu bez obvyklých svetelných show rockových hviezd, či dnes už akéhokoľvek známejšieho hudobného telesa.  O technickej  kvalite spracovania  hudobného mixu  radšej pomlčme,  i keď  „klasické stereo“ v kategórii hudobný prepis záznamu koncertu  je  dnes tak trochu málo na superlatívny záznam, či Atomos v  bratislavských  Bory Mall.

Obdobne atmosféra v snímanom publiku je korektne slušácka, miesto aby  spoluvytvárala  reakcie  či  reflexiu  na  špecifické  hudobné  nálady.

Kameramanská a strihová práca je však tak trochu amatérska, pretože nejeden záber je bez kompozície, dokonca je  niečo  aj  viac krát  vyložene neostré, a len s obrysovým využitím priestoru  protizábermi, a bez  zadnej projekcie (režisérom a dramaturgom programu bol absolvent strihovej skladby).

Koncert  nemá  ani prirodzenú  zvláštnu gradáciu  ani excelentných interprétov, väčšina pesničiek paradadoxne hovorí ťažké agitačné texty proti vraždeniu vo vojnách a texty  o  falošnom hrdinstve.

Snímka ako záznam  nenudí  len  vďaka tomu, že  klubový  prenos upravený   pre artové prezretie  má len niečo viac než  60 minút.  V závere záznamu  dokonca istý čas klavírista hraje a fajčí pri piane súčasne, čo by sa v profesionálnom ringu vôbec nemalo diať.

Nuž  onen produkt  sa neporovnáva  s  reprezentatívnymi  prenosov z džezákov  z portfólia RTVS, ani s koncertmi  z Wembley, čo určite vzbudzuje i  rozpaky medzi fanúšikmi jazz-rocku, či hudobných filmov.

Prehliadka Slnko v sieti v kine Lumiére

Filmová recenzia: Sloboda, Freedom

Print Friendly

Titul: Sloboda (Freedom) Slovensko / Nemecko, 2017, 103´
Réžia: Jan Speckenbach
Hrajú: Johanna Wokalek, Hans-Jochen Wagner, Inga Birenfeld, Andrea Sabová, Ondrej Kovaľ, Rubína Labusch, Georg Arms

Synopsis:

Mladá  atraktívna  Nora  opustí manžela nemeckého advokáta, ale aj svoje dve deti.  Bez vysvetlenia odchádza cez  Viedeň na Slovensko, kde sa nepriznáva k svojej identite, a hovorí  zámerne  po anglicky a po nemecky, a navyše Slovensko  je pre ňu krajina na umretie, pretože je znechutená prítomnosťou.

Movie  Review

Slovensko-nemecký koprodukčný titul Sloboda  režiséra Jana Speckenbacha, ktorého predchádzajúci celovečerný film Nezvestní bol uvedený v rámci Berlinale  (2012)  a bol nominovaný na Európsky objav roka (v rámci European Film Award 2012)  je, ako sa zdá  aj  jedným z najšpecifickejších  tvorcov  s  veľmi originálnou   reflexiou  globálneho sveta  v našom súčasnom  európskom  filme.

Hlavná  hrdinka  filmu  Sloboda  je  Nora,  štíhla svojhlavá štyridsiatnička, ktorá  opustí  zdanlivo funkčnú a zabezpečenú rodinu v Berlíne,   keď si náhle uvedomí  bezobsažnú a neemociálnu  prázdnotu svojich  aktuálnych  vzťahov, v prostredí do ktorého nezapadá.

S manželom sa   obaja  príležitostne podvádzajú  a sú si  mentálne  celkovo cudzí.  Ich  citové  puto  postráda  emočnú rezonanciu zamilovanosti a pôvodnej  lásky. Ich  spolužitie  sa stalo len banálnym  divadielkom,  v ktorom  obaja  životní súputníci  klamú a okrádajú  všetkých. Najmä  však  seba samého.

Nastane deň keď   Nora  bez rozlúčky  impulzívne  odchádza od svojho muža a dvoch detí. Modernistický a neadekvátny  čin  vykoná  bez jediného slova, ale  s vierou  nutnosti  nachádzať  možnosti  osobnej  slobody v neistom svete.

Citlivá  a  žensky  vnímavá  Nora sa snaží uchytiť  najprv vo Viedni,  kde  náhodne  flirtuje  s  od nej mladším  sexuálnym gigolom, ten jej však po sexe vybieli peňaženku.  Sklamaná sa autostopom  dostáva  až  do  Bratislavy, kde pracuje ako  chyžná v globálnej hotelovej sieti.  Tu  náhodne  stretne  striptérku Etelu s jej  manželom Tamásom, ktorí  má mafiánske kontakty  vhodné  v snahe nanovo  sa  zakoreniť  na Slovensku.

Základný problém dnes častého globálneho odcudzenia  medzi ľuďmi  je  dramaticky  realizovaný ako  zásadnejšia  existenciálna  a generačná  téma mladého režiséra, čo je  v autorskej  snímke jasne čitateľným odkazom.

Štýl filmu  navyše  ladí  a  komunikuje s dobrou dramaturgiou. S excelentnou  prirodzenosťou je vedená  kamera  i svietenie.  Invenčne, i keď intuitívne a  premyslene  sú zvolené  editorské spoje naratívnych línií.  Väčšinový divák sa v náznakoch a významoch na niektorých dejových miestach  aj  ľahko stráca. Avšak   celkovo má výpoveď jasný rukopis a zrejmé  je taktiež  aktuálne  zovšeobecnené posolstvo.

Nezrelá  medzinárodná  manželská  dvojka v strednom veku  zápasí  nielen s predsudkami,  ale  taktiež  s vlastnou   nezrelosťou v osobnom vývine.  Muž i žena  si vybrali  nesprávnu osudovú cestu, chovajú sa impulzívne a rizikovo.

Chvíľkové okúzlenie  pri zbližovaní, eufória.  Ale  žiaden z dvojice nevlastní  ochotu ku kompromisom, či  vzťah  ku zodpovednej  komunikácii.  Navyše  pri  životných stereotypoch  obaja odmietajú dospieť,  pretože  sú povahovo  i duchovne značne narušení. Tieto fakty dobre chápu aj ich deti pri  razantnejších výchovných lekciách, pri konzumácii ľahkej drogy, a podobne.

Snímka, ktorá smeruje k obrazu podobenstva  sa  v  myšlienkových paralelách  snaží divákovi  bez komentára reflektovať  egoistické  konanie  v dnešných   vzťahoch, ktoré  má ďaleko o šťastného konzistentného vzťahového, či už  rodinného optima.

Vynikajúca téma, trochu „nezrozumiteľne traktovaný scenár“, dobré titulné role s prirodzeným herctvom  – ale záver i komplikovaný počin hrdinky je až predimenzovane enigmatický, čo je najväčším lapsusom inak sympaticky mladícky odbojného projektu, ktorý mohol byť skutočným prísľubom pre slovenskú kinematografiu (i keď si ho nikdo z oficiálnych recenzentov v analýzach Slnka v sieti ani poriadne nevšimol).

Zvolená téma i jej nadmieru  invenčné  spracovanie sú svedectvom úspešného audiovizuálneho počinu, i keď scenár mohol byť  viac prepracovaným dielom.  Trochu je škoda,  že  projekt  zápolí  s príliš malou publicitou  alebo  so slabšou  distribučnou  oporou  napríklad pre sieť európskej  artovej kinematografie.

Recenzia – Gabriel Gröber;  hodnotenie: 60 %

Koprodukčný film  je súčasťou  prehliadky slovenského filmu, ktoré predstavuje  súťažné  projekty  Slnko v sieti 2019.

Filmová recenzia: Trabantem tam a zase zpátky, CZ, 2019

Print Friendly

Titul: Trabantem tam a zase zpátky, CZ, 2019, 114´

Scenár a réžia: Dan Přibáň

Kamera: Zdeněk Krátký

Genre: cestopisný film o dobrodružnej ceste okolo sveta ako oslava cestovateľského elánu

SYNOPSIS

Dobrodružný cestopis o ceste okolo sveta s Trabantom končí svojim posledným dielom.

FILM REVIEW

Road movie pre multiplexovú distribúciu, v ktorom  pri 17 537  km za 5 mesiacov  neriešite  ani to  kde ste a čo robíte, ani  vo výsledku  osekané a skratkovité  záberové  pointy,  keď  publikum uchvacujú  účinky  prírodných   scenérií  expedície s krajinným a mentálnym svojrázom domorodého obyvateľstva.

Veľká cesta okolo sveta žltými Trabantami  naprieč kontinentmi vo veľkom štýle končí. Cestovateľ Daň Přibáň a jeho skupina nadšencov preukazuje tak ako v minulosti  veľké zaujatie cestovaním.

Žltý cirkus s automobilmi, ktoré majú zastaralý motor a karosériu z plastu, má namierené z Indie domov, pričom musí pokoriť Himaláje i diktatúry. Posádka Trabantov  láme výškové rekordy nad 5 000 metrov nad morom bez použitia kyslíka, ale cestovatelia musia vyriešiť aj byrokratické praktiky bezpečnostných  zložiek polície, vojakov či colnej správy.

Medzinárodná  česko-slovensko-poľská posádka bojuje so všetkými nástrahami s čiernym humorom, satirou, sebairóniou i  trucovne, a občas na hrane spoločenskej korektnosti (detaily chorého zadku šéfa expedície). Táto zanietená cestovateľská  snímka  vychádza z tézy, že  nie je  nutné  luxusných SUV,  aby človek prešiel  planétu, a zažil jeden z  verejne  očakávaných návratov expedície s glóriou.

Tvorcom filmu sa podarilo vytvoriť  celkom výpravný cestovateľský film, v ktorom nechýba popis expedície, humorná nadsádzka,  a vcelku veľmi veselý tón komunikácie s exkluzívnymi  zábermi z  výšky, výstižná patina miest, ktorým prechádzali, so  zrejme technicky najprecíznejšou kameramanskou  stránkou  z celej série s niekoľkými  kamerami od produkčnej  Cannon 100,  cez akčné GoPro Hero,  až k  dronom.

Na druhej strane príliš humoristické oko a tak trochu monotónna atmosféra s nepriamym konfliktom medzi Danom, Vojtom  a nekomunikácia s poľským členom výpravy.

Prekvapujúco profesijná je hudobná dramaturgia, i technická kvalita väčšiny záberov. Čo zamrzí  je len obsahovo a  podrobnosťami    priemerný komentár, v ktorom má navrch humorná stránka všetkých okolností výpravy.

Za chybu možno pokladať nie veľmi premyslenú gradáciu filmu, ktorý nemá  presne definovaný záver, a spolieha vyložene na emocionálnosť  nakrúteného zberu a nadšenie publika pre cestovanie  i motorizmus. Rozporuplné je aj hodnotenie fanúšikmi na CSFD.cz  85 %, ale renomovaná  kritička Mirka  Spáčilová v MF DNES: 55 %.

Predpremiérové uvedenie filmu v kine Lumiére

Filmová recenzia: CzechMate – Hľadanie Jiřího Menzla (2018)

Print Friendly

Titul: CzechMate – Hľadanie Jiřího Menzla, 2018, 420´, India

Žáner: kreatívny dokumentárny film s extrémnou dĺžkou

Scenár a réžia: Shivendra S. Dungarpur

Kamera: David Čálek

Účinkujú: osobnosti československej novej vlny a  hostia

SYNOPSIS

Indický režisér Shivendra  Dunganpur vykonal sedem rokov trvajúci zber materiálu o československej novej vlne, reflektoval  inštitúciu FAMU v Prahe, a  kreoval úchvatný a jedinečný portrét režiséra  Jiřího Menzla, ktorý je po zásluhe výnimočnou osobnosťou.  

MOVIE REVIEW

420 minútový  oslavný ale aj analytický a zážitkový  dokument o československej novej vlne nakrútil indický režisér Shivendra Dunganpur, ktorý na ňom pracoval  neuveriteľných sedem rokov, a ako z materiálu vyplýva, ide o poctivú reflexiu celej modernej histórie slovenského a českého filmu, urobenú  s nesmiernym zaujatím. 

Samotná kvalita snímky je prekvapujúco nadštandardná, a jeho tvorcovia skutočne pochopili podstatu filmového umenia, jeho stredoeurópske špecifiká, mentalitu slovenského i českého národa – i to, čo sa môže skrývať za komplikovaným procesom zrodu  kreatívnych audiovizuálnych diel, ktorému veľakrát bránia všemožné bariéry, spoločenské tlaky, či rivalita v profesijnom prostredí.  Divák sa taktiež značne podrobne  dozvedá  o chode i špecifikách  špecifickej inštitúcie FAMU, o vynikajúcich podmienkach pre formovaní rozhľadených osobností náročne vyberaných a formovaných študentov, ktorí sú schopní sa následne  slobodne vyjadrovať filmovým umením.

Veľmi osobito je zvládnutá hlavná téma skutočne obsiahleho portrétu  Jiřího Menzla.  Tento režisér, herec a scenárista sa javí  asi skutočne najvýraznejšou režisérskou  osobnosťou československej novej vlny.  Populárna a všeobecne známa  hlavná postava snímky  je kľúčovou osobnosťou, ktorá v bilancii  priznáva nielen zákulisie a vlastné prehmaty či šikovnosť  formovania svojho talentu, ale i svoje skutočne kreatívne postoje vo vzťahoch k ženám, k rodine, k mladej generácii, i k svojej vášni zbierania kníh.

Film  indického tvorcu  rozkrýva  autentickou „dokumentaristickou metódou“ najmä  všeobecné a dobové špecifiká a nuansy  dramaturgie novej vlny, ktorá sa bazálne  inšpirovala talianskym neorealizmom  a  francúzskou novou vlnou.

Tvorcovia  projektu  podrobnejšie približujú  prácu viacerých  medzinárodných tvorcov novej vlny  so scenárom, i prácu s hercami  počas viac ako štyroch desaťročí od znárodnenia českého filmového priemyslu v roku 1948, cez vznik československej novej vlny v 60. rokoch minulého storočia,  až po nežnú revolúciu v roku 1989.   

Vo filme  o novej vlne  vystupuje 85 osobností svetovej kinematografie, a dielo má skutočne mimoriadnu poznávaciu hodnotu pre reflexiu takto široko vymedzenej témy, doplnenú o reprezentačnú selekciu skutočne  originálnych archívnych záberov, ktoré sa týkajú nielen filmového umenia,  ale aj  postoja k spoločenskému kontextu rokov 1968 a 1989.

Škoda len, že tvorcovia  nereflektujú  aj komplikovaný filmový a spoločenský dnešok, ktorý je zrejme paradoxne v kontraste, čo  sa týka v kreatívnych  ambíciách, spoločenskej slobode sa vyjadrovať,  a  paradoxne  veľmi význačným úspechom slovenskej  kinematografie  v dávnej minulosti,  napriek okolnostiam cenzúry, trezorových filmov,  alebo  režimistickej  mizérie  v  dejinnej  histórii slovenského a českého umeleckého sveta.      

Evaluácia – Gabriel Gröber: 85 % 

 

Filmová recenzia: PÁD AMERICKÉHO IMPÉRIA/Fall of American Empire

Print Friendly
Titul: Pád amerického impéria
Noticka: Kanada | 2018 | komédia | 129´

Réžia: Denys Arcand
Hrajú: Maxim Roy, Vincent Leclerc, Rémy Girard, Claude Legault, Alexandre Landry, Yan England, Pierre Curzi, Paul Doucet

SYNOPSIS

Vyštudovaný doktor filozofie v kuriérnych službách sa pripletie do bankovej lúpeže mafiánskych peňazí, so snahou vymaniť sa z finančnej mizérie.

Movie review

Mladý inteligentný doktor filozofie sa  pripletie do mafiánskej lúpeže  a streľby, v ktorej zomrie  jeden z páchateľov  a druhému sa podarí uniknúť.  Na mieste činu ostali  dve tašky plné peňazí, ktoré ukoristí náš doručovateľ, ktorý vyhľadá postupne  rôznych  daňových a investičných poradcov, rozíde sa dievčaťom, nájde si najluxusnejšiu mladú prostitútku v meste s ktorou rozvíja intímny partnerský  vzťah a svoju akciu s lupom, napriek tomu, že im je v pätách polícia i mafia.

Mrazivá komédia, inšpirovaná streľbou v Montreale v roku 2010, voľne nadväzuje na Arcandov (Doba temna, Stardom, Ježiš z Monteralu) predchádzajúci film Invázia barbarov z roku 2003.

Vydarená  autorská  satira  špecifického ale renomovaného kanadského tvorcu, ktorý začínal ako dokumentarista. Komediálna ale najmä dramatická snímka  o  vzbure proti globalizácii, ale aj voči  lokálnym manipulačným a byrokratickým  štruktúram, polícii,  rozdelenej  spoločnosti, čiže proti celému systému falošných hodnôt.

Publikum ocení aj  vynikajúcu kameru,  chytľavú typológiu postáv v policajnom zbore,  skutoční bezdomovci v charite, typy  z  mafiánskych gangov.  Autor produkuje  prirodzené  a  kosenzuálne herecké vedenie, a zaujme aj  hudobná dramaturgia i prevzatá hudba minimalistických autorov, i klasického symfonika Haydna.

V tomto  filmovom diele nie sú dlhé skeptické dialógy, ale absurdita, sarkazmus, pádne argumenty, naivná  láska aj  prirodzená vášeň, a jasné atraktívne a chytľavé posolstvo o druhej  či prvej veľkej  životnej šanci.

Projekciu v kine Lumiére  organizuje Kanadské veľvyslanectvo na Slovensku, a snímka je súčasťou českého Febiofestu.

Evaluácia – Gabriel Gröber: 80 % 

 

Filmová recenzia: Central Bus Station, CZ, 2018

Print Friendly

Titul: Central Bus Station, Česko, 2018, 75´
Réžia: 
Tomáš Elšík

Žáner: reportážny celovečerný dokumentárny film

SYNOPSIS

Globalizačný monolit  architektúry  nachádzajúci sa uprostred hlavného mesta štátu Izrael a jeho každodenný kolorit.

Movie Review

Film je marketingovou metaforou, a pokusom o český exkluzívny monumentálny dokument  v aktuálnom anti-globalizačnom duchu.

Žiaľ vďaka nedostatku finančnej podpory, neskúsenosti autora, a zrejme aj  slabo preukázanému kreatívnemu zámeru,  publikum  vidí  len  akési torzo pôvodných snáh a zámerov režiséra,  ktoré má veľakrát opakujúci hlavný motív,  a takmer  žiadne osvetľovacie a technické kameramanské zložky (na hrane noriem technickej kvality).

Z dramaturgického pohľadu je žiaľ snímka  bez hlbšej autenticity a najmä  autori  rozprávajú  a reflektujú  len  chaoticky roztrúsenú tému voľne skúmajúcich javov, ktoré nejdú pod povrch či do hĺbky, a iba špekulatívne demonštrujú všeobecne známy trend. Občas vidno zaujímavé momenty ako políciu so samopalmi, či fakt máme istý exotický pocit, či značnú absurditu, inokedy sme svedkami banálneho výkladu amatérskeho turistického sprievodcu.

Dokumentárna snímka si žiaľ vystačí aj  bez hodnotiaceho komentára, či výpovede skutočných zainteresovaných protagonistov.  Film veľakrát stratí tempo i prirodzenú logiku výpovede v snahe o komplexnosť, ale bez skutočnej reprezentatívnosti v protagonistoch.

Zrejmá je len kľúčová idea  reflexie betónovej stavby, ktoré je nefunkčným a veľakrát  nekoncepčným  labyrintom, ktorý navštevujú nielen pasažieri autobusov,  ale aj miestna zberba a skrachovanci, či nelegálni prisťahovalci z Ázie, využívaní ako lacná pracovná sila. Nevidno bližšie ich život, rodiny, kontext a ani ich mentalitu, čo je veľká škoda. Artový zámer  a ambície  tak ustrnuli v cudzokrajnej reportáži o ekologickom a urbanistickom  probléme vzdialenej krajiny.

Film Central Bus Station, ktorý bol ocenený zvláštnou cenou poroty na MFF v  Jihlave (2018)  uviedli v jeho slovenskej premiére  v rámci MFF FEBIOFEST  BRATISLAVA, 2019, v kine SFU LUMIERE.

 

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV