Recenzia: Vdovy

Print Friendly

Titul: Vdovy (Widows), USA, Veľká Británia, 2018, 129´
Réžia: Steve McQueen
Scenár: Gillian Flynn, Steve McQueen
Kamera: Sean Bobbitt
Strih: Joe Walker
Hudba: Hans Zimmer
Hrajú Viola Davis, Michelle Rodriguez, Elizabeth Debicki, Cynthia Erivo, Liam Neeson, Colin Farrell, Brian Tyree Henry, Daniel Kaluuya, Garret Dillahunt, Carrie Coon, Jacki Weaver, Jon Bernthal, Manuel Garcia-Rulfo, Robert Duvall a ďalší
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 29. novembra 2018,  CinemArt SK

PR – noticka

Dnešné Chicago, mesto špinavé brutálnymi zločinmi a prerastené korupciou. Štyri ozbrojení zločinci sú políciou nemilosrdne odpravení pri pokuse o lúpež veľa veľkého balíka peňazí. Skoro nič po nich nezostane, len ich vdovy, ktorým zanechajú hrozivé dlhy u veľa nepríjemných veriteľov. A práve tieto dlhy, zlosť a smútok náhle osamelé ženy spojí dohromady. Pochopí, že keď potiahnu za jeden povraz, dokážu všetko. Premení sa na veľmi schopnou údernú jednotku predmetoch rozhodnutia vziať svoje osudy do vlastných rúk. (CinemArt)

Recenzia

Inšpiračnou predlohou  jedného z najlepších celovečerných počinov známeho  Steve McQueena  v jeho novej snímke Vdovy je rovnomenná televízna miniséria z roku 1983, ku ktorej  v roku 1985  možno priradiť svojský druh  samostatného prequelu,  a následnev roku 2002 dokonca  seriálového  prequelu.

Režisér Steve McQueen (Hlad, Stud, 12 rokov otrokom), s ktorým sa  na scenári spolupodielala  spisovateľka Gillian Flynn, autorka knižných predlôh k snímkam Temné kúty a Zmiznutá. Výsledkom skutočne  plodnej spolupráce  na scenári  je typická dobre vystavaná hollywoodska story,  ktorej nechýbajú  iskrivé  dialógy a zvraty. Tempo lúpeže  je zámerne retardované,  pretože aj všetko dianie pred ňou je pozoruhodné, skvele vyrozprávané,  zručne  napísané, a bez chýb v kastingu, v režijnom vedení i hereckej práci na roliach.

Výhrady možno mať len k  niektorým vedľajším postavám a trochu zbrklo zakončeniu príbehu, ktorý by možno zaslúžil aj efektnejšiu pointu.

Publikum sa  vľak určite  môže tešiť na  veľmi  pozoruhodný a inteligentný akčný film s psychlológiou, ktorý na plátno prináša remeselne  invenčný scenár a  sviežo pôsobiace herectvo, zastúpené najmä  štvoricou osobitých a svojráznych  ženských  postáv z  prostredia amerického veľkomesta.

Evaluácia – Gabriel Gröber – 90 %

Recenzia: Tmavomodrá, takmer čierna (Všetky polohy lásky)

Print Friendly

Titul: Tmavomodrá, takmer čierna (Všetky polohy lásky), Krajina:  Španielsko, 2006, 105 min.
Réžia
: Daniel Sánchez Arévalo
Hrajú: Quim Gutiérrez, Marta Etura, Antonio de la Torre, Héctor Colomé, Raúl Arévalo, Eva Pallarés, Manuel Morón, Ana Wagener, Julián Villagrán, Roberto Enríquez, Marta Aledo, Carmen Arévalo

PR NOTICKA   Tmavo modrá, skoro čierna môže byť nálada, stav mysle. Je to farba duša, ktorá sa musí vyrovnať so svojou vlastnou identitou. Vytýčenie hranice medzi rodinnými povinnosťami a osobné slobodou je ťažké, zvlášť v dobe hľadania samého seba. Dvadsaťpäťročný Jorge sa snaží nájsť dôstojné zamestnanie, aj napriek tomu, že sa stará o svojho invalidného otca. Potom, čo sa jeho brat vracia z väzenia, jeho vyhliadky do budúcnosti sa opäť stávajú „tmavo modré, skoro čierne“. Tento svieži a zároveň veľmi autentický film začínajúceho režiséra odhaľuje a trefne pomenováva vnútorné rozpoloženie mladého človeka. Zaujme uhrančivá atmosféra snímky. (La Película)

 

RECENZIA

Španielsky režisér Arévalo opísal množstvo podôb  lásky  so všetkou uletenosťou  motívov a nepravdepodobnosti zobrazených situácií – ako skladačku osudov niekoľkých ľudí, ktorí hľadajú lásku, a sú pri tom vystavení neľahkým ranám osudu.

Hlavný hrdina hľadá nielen životnú partnerku, ale predovšetkým svoje miesto v živote. Vášnivý mladý Španiel z plebejských pomerov, ktorý sa musí obracať a nemá jasno v tom, odkiaľ a až pokiaľ v osobnej zóne, a ani nemá zadefinovanú genderovú identitu. Nie je to fraška, ale možno tragikomédia s dramatickým zakončením, ale aj snímka plná až absurdných protirečení života.

Čo sa týka žánrového tvaru – vidíme  konzistentnú  vzťahovú  drámu s južanskou emočnosťou a španielskou cinematickou tradíciou – čiastkovo podobné s štýlom  Pedra  Almodóvara,  Javiera Bardema, Alejandro González Iñárritu, až po Guillerma del Tora.

Negatívnym postrehom je prekomplikovanosť dejových línií a to, že nejde o nijak výnimočný režijný štýl, bez výraznejšieho posolstva, ale s údivom k  paradoxom a nevypočitateľnosti osudu.

Hodnotenie: 60 %

Prehliadka španielskeho filmu 2018 v kine Mladosť

Recenzia: Vycestovacia doložka pre Dubčeka

Print Friendly

Titul: Vycestovacia doložka pre Dubčeka, Slovensko, 2018 
Réžia: Juraj Lihosit 
Scenár: Juraj Lihosit 
Kamera:Ján Ďuriš, Peter Zubaľ 
Hudba: Marcel Palonder 
Strih: Alena Spustová 
Zvuk: Peter Németh 
Scénografia: Viera Dandová
Distribúcia: Trigon Production
Premiéra v SR: 6. decembra 2018
Foto: Trigon Produktion

REVIEW

Režisér Juraj Lihosit  mal zámer využiť jedinečný materiál z Talianska, ktorý mu bol diskrétne doručený  a tak vytvoril  strihový dokument s dramatizačnými vložkami  pre najširšiu verejnosť, ktorý by  podal svedectvo o dobe a človeku.

Vo filme dostala priestor  širšie Dubčekova  rodina, viacerí politológovia,  a historici, hodnotiaci vtedajšiu dobu a osobnosť hlavného hrdinu. Téma ponúkala priestor na osobnejší či autorskejší ponor  do sociálnych väzieb v tej doby ale i konfrontáciu doby so súčasnosťou, avšak filmové línie na tento účel  vo filme nájdeme len nezámerne.

Obdobne i keď sme sa mohli dozvedieť  o súkromí protagonistu,  či o geopolitických problémoch  samotnej komunistickej doby, Avšak  všetko to, čo  vnímame  pri tak silnej téme  je  značne málo.  I keď archívy skrývajú stále ďalšie  zaujímavé „detaily dobového života“, nič z toho nie je „prínosne nové“ ….  ako niečo v pridanej hodnote ako vec, ktorá tu  ešte nikdy pred tým nebola.

Hlavný konflikt je však postavený  práve na „dramatizačných vložkách“  v ktorých kástingoví  hrdinovia,  či  uhrančiví  komparzisti,  alebo epizódkari  znázorňujú  vcelku sizyfovskú a márnu snahu  vtedajších represívnych zložiek štátnej byrokracie  o  zachytenie  čo len nepatrnej  zmienky protištátnej činnosti sledovaného Alexandra Dubčeka.

Nuž  toto je v kocke  veľmi zjednodušený a prostý naratívny  koncept,  a tematické vymedzenie zápletky.  Snímka tak možno  dostáva aj  nádych  špionážneho thrilleru  klasického francúzskeho či amerického filmu.  Avšak tento dramatický prvok sa ukázal veľmi sporným riešením.  Takmer všetky hrané scény pôsobia producentsky lacne a dramaticky tézovito. O herectve, či scenáristike  radšej nehovoriť.  V rovine strihu taktiež prekáža  vrstvenie totožných a veľmi podobných  motívov  tých istých  veteránov  značky Škoda, Volga, Žiguli a Moskvič, ktoré sedia i na archívne zábery.

Nevieme či schválne  – alebo či z príčin nepozornosti, sú v  tomto  diele opakované zábery, ktoré  si publikum určite všimne  na viacerých miestach. Napríklad  dva či tri  krát  ten istý  zhodný  „dramatizačný  záber  tých istých áut vychádzajúcich z garáže“ a podobné „schválnosti,“ ktorých sa  niekedy dopúšťajú  kreatívci v spravodajstve.

Ale v publicistike, či  v dramatickej tvorbe takýto trend  akéhosi  „slučkového vložkárenia“  nemá  žiadny progresívny význam.   Žiaľ ani  hudobná dramaturgia v snímke  nepôsobí konzistentne a komplexne, je vcelku  málo suverénna až nevýrazná,  a málo invenčná.

Slovenská kinematografia tak má  i  po prezentácii nového  televízneho dokumentu  RTVS  a  režiséra Lihosita  o Alexandrovi Dubčekovi  z  televíznej produkcie Trigonu  veľký dlh.  Žiadalo by  sa konkrétne a oveľa  reprezentačnejšie  kritické  strihové dokumentárne dielo, ktoré by skutočne  podrobnejšie, vedecky, odborne a súčasne nepredpojato preskúmalo  túto  doposiaľ veľmi  kontroverznú osobnosť v politologicko-historickej rovine.

Ďalšou  rovnako zaujímavou  možnosťou by mohol byť  v  autorskej oblasti priechodný  longituninálny  kreatívny dokument na štýl, aký vedia stvárniť  napríklad české dokumentaristky  Helena Třeštíková,  či Oľga  Sommerová.

Osvetlenie  významu  Alexandra  Dubčeka  –  ako   odvážneho komunistického buriča so snahou o reformou,  čiže  aj  o  „demokraciu  s  ľudskou tvárou“ –  stále čaká ako veľká výzva – možno i pre novú generáciu nepredpojatých filmárov na Slovensku, a možno i v zahraničí.

Lihositovým zámerom bolo vytvoriť televízny glorifikačný dokument klasického typu, kde časť publika tlieska v duchu STANDING OVATION a druhá si uvedomuje skôr to, aké to všetko malo byť iné.  Či je to veľa a či málo pre dnešnú globalizačnú dobu, ako vidíme turbulentnú a plnú veľkých problémov a veľkých otázok – nech posúdi televízny divák a verejnosť.

Hodnotenie:  žiadna evaluácia

 

20. ročník MFF Bratislava pozná víťazov

Print Friendly

Ocenenia 20. ročníka MFF Bratislava 2018

SÚŤAŽ HRANÝCH FILMOV

POROTA SÚŤAŽE HRANÝCH FILMOV
Marián Mitaš, Slovensko
Markéta Pášmová, Česká republika
Gena Teodosievska, Macedónsko

Cena za najlepší hraný film

Slepá škvrna / Blindesone / Blind Spot
(r. Tuva Novotny, Nórsko, 2018)
Za výnimočný, no zároveň aj znepokojujúci príbeh, ktorý je po hereckej stránke úplne presný. Začína naivne, je natočený na jeden záber a divák so zatajeným dychom čaká, čo sa stane ďalej.  Končí sa znepokojujúcou atmosférou a neistotou. Pre nedostatok emócii tu nie je priestor, avšak
tvorcovia filmu nám odopierajú právo na vysvetlenie. Tínedžeri a ich tajný život, ktorý je neskutočne vzdialený do toho nášho, naozaj si máme všimnúť iba to? Toto súčasné vyjadrenie filmovej estetiky vzbudzuje v divákoch základné pocity, pri čom kamera a protagonista sú akoby jedno a tento pocit pretrváva.

Cena pre najlepšieho režiséra

Meryem Benm´Barek za film Sofia
(Francúzsko, Katar, 2018)

Režisérka vytvára jasne definované postavy, ktoré zažívajú situácie, podobné gréckej tragédii. Prostredníctvom nich vykresľuje celkové spoločenské a politické spoločenské dianie. Všetci sú spokojní, okrem toho, ktorý sa zaoberá spravodlivosťou, tým pádom je von z hry. Takýto je aj
príbeh marockého filmu, kde každý kalkuje s vlastnou vierou aj s vierou iných, v mene väčšieho dobra, v mene toho, aby získali lepší prehľad o tom, čo sa deje. Sophia je zdanlivo stratená a osamelá. Presne si vyráta, čo má robiť, aby získala dôveru tých, na ktorých sa spolieha. Občas je film vtipný, inokedy smutný. Táto dráma o človeku, kde význam ženského a mužského princípu  otvára viaceré témy, ale tiež uzatvára isté dilemy.

Cena za najlepší ženský herecký výkon

Christine Sønderris vo filme
Frézovacia hlava / Cutterhead
(r. Rasmus Kloster Bro, Dánsko, 2017)
Život v Dánsku plynie s neuveriteľnou ľahkosťou. Ak nastane problém, vyrieši sa.  V tomto duchu je vytvorená hlavná postava vo filme Cutterhead.
Nebojácne sa vydáva do dánskeho podzemia, kde je svedkom razenia nového tunela.  Požiar v tuneli ku nej privádza dvoch imigrantov z Chorvátska a Eritrei, ktorí celkom otrasú jej svetom, doslovne aj symboliky.
Pokiaľ ide o herecký výkon, môžeme hovoriť o skvele vystavanej postave,
ktorá aj v tých najťažších chvíľach ukazuje svoju dôstojnosť a trpezlivosť a nepochybuje o tom, že zvíťazí. Výborná postava a dokonalá herečka, o ktorej ešte budeme počuť

Cena za najlepší mužský herecký výkon

Aset Imangaliev vo filme Šlamúnova hora / Suleiman gora / Suleiman Mountain (r. Elizaveta Stishova, Rusko, Kirgizsko, 2017)

Za postavu, ktorá na začiatku filmu nie je hlavou postavou, ale skôr negatívnou, sa postupne stáva protagonistom s nenápadným dôvtipom. S neuveriteľnou ľahkosťou mení svoje správanie voči dvom partnerom, synovi a vlastne aj ostatným. Je klamár a zlodej, prešibaný dobrodruh, zvyknutý dosiahnuť svoje pomocou vlastných trikov, čo sa však zmení v záverečnej scéne. Postava, ktorú by si každý skvelý herec rád zahral.

Cena poroty FIPRESCI
Krištáľová labuť / Khrustal / Crystal Swan
(r. Darya Zhuk, Bielorusko, Nemecko, USA, Rusko, 2018)

Vďaka živej kinematografii a energetickým rytmom hudby 90.rokov, ktoré sú v kontraste s pochmúrnym prostredím temnej postkomunistickej éry, porota vybrala bieloruský film Krištáľová labuť. V tomto celovečernom debutovom filme mladej režisérky Darye Zhukovej, sa odráža talent
a sľubné profesionálne schopnosti. Krištáľová labuť je fascinujúcou štúdiou postkomunistickej mladosti.

Recenzia: Je mi jedno že sa do dejín zapíšeme ako barbari

Print Friendly

Titul: Je mi jedno že sa do dejín zapíšeme ako barbari

Krajina: Rumunsko, Česko, Francúzsko, Bulharsko, Nemecko

Scenár a réžia: Radu Jude

Kamera: Marius Panduru

Strih: Cătălin Cristuțiu

Hrajú: Ioana Iacob, Alexandru Dabija, Alex Bogdan, Ilinca Manolache, Șerban Pavlu

 

NOTICKA

Radu Jude opäť otvára nepríjemné otázky dejín, na ktoré radšej zabúdame. Tentokrát sa zameral na podiel Rumunska na holokauste a na vojnové zločiny počas druhej svetovej vojny. Príbeh sleduje mladú aktivistku a umelkyňu Marianu a jej snahu vytvoriť veľkú inscenáciu zabudnutého masakru, ktorého sa dopustila rumunská armáda v roku 1941. Stretáva sa pritom s neochotou hercov i úradov, ktorí z rôznych dôvodov jej snahu podkopávajú. Jude využíva nekompromisnú formu rozprávania a dlhé dialógy, vďaka ktorým sa jeho film stáva pojednaním o arendtovskej banalite zla – jednak v našom konaní, jednak v našom vzťahovaní sa k minulosti a tendencii nezaťažovať naše svedomie.

Výroba: Hi Film Productions, endorfilm, Les films d’ici, KLAS FILM, Komplizen Film, ZDF/ARTE, TVR Predaj:  Beta Cinema / endorfilm / Asociácia slovenských filmových klubov  Festivaly:  Karlove Vary 2018 (Veľká cena Krištáľový glóbus za najlepší hraný film, Label Europa Cinemas), Toronto 2018, CPH PIX 2018, Pusan 2018, Londýn 2018, Cottbus 2018, Turín 2018

Oficiálnej svetovej premiéry na   IFF  Karlove Vary  zo zúčastnil aj sám režisér Radu Jude, ktorý divákom pred projekciou oznámil, že tento film venuje Tomio Okamura, čo vám o kreatívnom zámere režiséra všeličo napovie.

Recenzia

Kontroverzný projekt ktorý je súčasne 100% humánnou víziou  Radu Judeho. Jeho uhrančivá  akcentačnosť  spolu s brutálnou stopážou  a reflexia  skutočne  mimoriadne  pútavým charakterom  hlavnej hrdinky.

Odkaz z Rumunska do strednej Európy o tom, že by sme mali  viac času venovať  historickej sebareflexii  než historickým báchorkám  a nevytesňovať  určité paradoxy davového násilia, ktoré nám taktiež hrozia, pretože naša Európa taká už jednoducho je.

Po filmovej stránke ide o jedinečný štýl dlhých filmových scén v vedľajšími a bočnými plánmi, a v závere rozprávania aj vo skvele vymyslenom a režírovanom aktivistickom happeningu.

Snímka je sexi, vtipná, sarkastická i tragická, a pritom famózne jednoduchá.

Evaluácia:  G GROBER – 90 %

Oficiálny program na MFF Bratislava 

 

 

Recenzia: Čertovské pero

Print Friendly

Titul: Čertovské pero (Čertí brko), Česká republika, Slovenská republika, 2018
Krajina: Česká republika, Slovenská republika, 2018
Réžia: Marek Najbrt
Scenár: Robert Geisler, Tomáš Hodan
Kamera: Martin Žiaran
Strih: Pavel Hrdlička
Výtvarník: Robert Smolík
Architekt: Henrich Boráros
Kostýmy: Andrea Králová
Masky: Zdeněk Klikar
Hudba: Marek Doubrava, Viktor Ekrt
Hrajú : Jan Cina, Judit Bárdos, Ondřej Vetchý, Marián Geišberg, Jan Budař, Tomáš Jeřábek, Narek Daniel, Jana Plodková, Václav Kopta, Jakub Žáček, Michal Dalecký, Lukáš Latinák a ďalší
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 29. novembra 2018
Foto: Continental film

PR NOTICKA  

Príbeh nás zavedie do mestečka vrecový na úpätí kopca Pytlov. Miestni, ktorí tu žijú bežným životom remeselníkov alebo sedliakov možno ani netušia, že všetky ich priestupky a neprávosti sú starostlivo monitorované miestnej pekelnú pobočkou. Hriechy zapisuje spravodlivo a neomylne kúzelné Čertia brko. Jedného dňa však prestane fungovať. Lucifer sa rozhodne poveriť doručením nového čertieho pera  na pobočku Pytlov  trochu zmäteného čerta Bonifáca. Je to ten najlepší úlohu, aby sa mladý čert otrkal vo svete. Bonifác sa vydáva do Pytlova  a hneď jeho prvá skúseností je, že mu tunajšie podvodník kúzelné brko ukradne. Tým sa spustí reťaz udalostí, kedy vrecové ovládnu miestnej vychytralci, lenivci a podvodníci, ktorým sa nakoniec podarí uväzniť aj samotného vládcu pekiel. Je na Bonifácovi, aby v sebe našiel tie najlepšie vlastnosti a oslobodil Pytlov, Lucifera aj získal srdce krásnej Markétky. (Falcon)

RECENZIA

Režisér Marek Najbrt je známym a skúseným českým režisérom hraného filmu, a možno mu i zablahoželať k jeho prvej rozprávke, ktorá mu vyšla jednoducho skvele, čo poteší deti ale aj  nás dospelákov.

Ústredná  dvojica z rozprávky  je  dcéra miestneho krčmára (Judit Bardos)  a  syn Lucifera (Jan Cina)  s ľudskými vlastnosťami. Pri  ich prvom stretnutí mu ona hneď padne do oka, i keď  ho vidí omylom  ako zlodeja a poleje ho vodou. Čert  má povahu  ktorý možno považovať za akýsi variant všeobecnej mužskej retardácie, ale je sympaticky objavný inovátor  ako skutočný IT-man (tzv. ajťák). Naopak  mladá žienka je nielen prirodzene rozumná a  pôvabná, ale aj praktická a pragmatická, a vybavená do sveta všetkou ženskou uhrančivosťou, aby sa nestratila.

Koncept pekla i koncept nášho prirodzeného svetla sú  inovatívne i aktualizačne   vymeslené  do kompaktného a konzistentného naratívu.  Najbrt  odvážne  zvolil  filmovú naratívnu aktualizovanú  modernitu, aká tu  v slovenskej rozprávke ešte nebola.

Klasický strach pred čertom, ale i  rozprávková komika veľakrát chýba, ale pozitívny dojem  zanechávajú  výpravné sekvencie  s dobrými rekvizitami a make-upom, peknými pesničkami  a  vyšla aj  ich príjemná interpretácia v štýle rozprávkového muzikálu.

Jasný satiricko-politický koncept – namiesto  obvyklého  klasického strašenia  čertami  a peklom,  čo poteší nielen dospelákov,  však  nebude ani  menším deťom proti srsti.

Hodnotenie:  65 – 70 % 

Recenzia: Ukradnutý Caravaggio

Print Friendly

Titul: Ukradnutý Caravaggio, Una storia senza nome (2018)

Krajina: Taliansko, Francúzsko, 2018 

Réžia: Roberto Andò

Scenár: Roberto Andò, Angelo Pasquini, Giacomo Bendotti  •

Kamera:Maurizio Calvesi  •

Hudba: Marco Betta

Strih: Esmeralda Calabria

Hrajú: Micaela Ramazzotti, Renato Carpentieri, Laura Morante, Alessandro Gassmann, Jerzy Skolimowski, Gaetano Bruno, Antonio Catania

OFFICIAL STORYLINE  Valeria is a ghostwriter for a screenwriter lacking inspiration. When she gets a plot of a new film by a mysterious character, an exciting intrigue starts.

ProducentiBiBi Film Agat Films & Cie Rai Cinema (in collaboration with)  Ministero dei Beni e delle Attività Culturali e del Turismo (MiBACT) (support) European Union (support) Regione Lazio (support)

Recenzia

Filmový režisér  Roberto Andò je  palermským rodákom, pochádzajúcim zo Sicílie. Na IMDb má uvedených niekoľko titulov na poste  scenáristu a režiséra, ako napríklad  Viva la libertà (2013), Le confessioni (2016) a  Il manoscritto del principe (2000).

Hlavnou hrdinkou nášho príbehu  je  Valeria (Micaela Ramazzotti), mladá sekretárka filmového producenta, ktorá žije v dobrom vzťahu  matky-dcéry, sexuálne emancipovanej bytosti  i v roli  študentky/mentorky  so svojou  trošku svojráznou  matkou (Laura Morante).  Valeria  tajne  píše pre úspešného scenáristu Alessandra (Alessandro Gassmann), ktorý akoby stratil spisovateľské črevo aj inšpiráciu.

Valéria  prevezme tajomný predmet  od  neznámeho (Renato Carpentieri): námet na film.  Tento event  je však súčasne  nebezpečnou  zápletkou, pretože rodiaci sa  „príbeh bez mena“  hovorí o tajomnej krádeži – skutočnej udalosti, ktorá sa odohrala v roku 1969 v Palerme – kedy bol ukradnutý známy Caravaggiov obraz Narodenia.

Roberto Andò tu skĺbil divácku pútavosť a intelektuálnu náročnosť do jedinečnej zmesky zábavného stoicizmu či komediálnej hravosti na vážnu sicílsku tému o kmotroch a ich prisluhovačoch.  Pútavý štýl  s vysokými výtvarnými kvalitami a premyslenou hudobnou dramaturgiou je trochu inšpirovaný súčasným španielskym filmom, a  v dobrom zmysle mierne taktiež hollywoodskymi klišé, ale keď prijmeme nadsádzku a parodičnosť sebaštylizácie, ešte viac to umocní kvalitu filmového zážitku. I keď sa to vôbec nezdá ako dôležitý film.

Ceny a festivaly: Chicago International Film Festival 2018: Masters, La Biennale di Venezia 2018: Fuori Concorso

Hodnotenie G GROBER: 65 % 

Trajler http://www.kino-lumiere.sk/klient-863/kino-241/stranka-8409/film-279978

Recenzia: Naliehavé zjavenie

Print Friendly

Titul: Naliehavé zjavenie, 2018, Taliansko, Španielsko, Grécko

Réžia: Gianni Zanasi

Scenár: Gianni Zanasi, Giacomo Ciarrapico, Michele Pellegrini, Federica Pontremoli

Kamera: Vladan Radovic

Hudba: Niccolò Contessa

Strih: Rita Rognoni, Gianni Zanasi

Hrajú: Alba Rohrwacher, Elio Germano, Giuseppe Battiston, Hadas Yaron, Carlotta Natoli, Thomas Trabacchi, Rosa Vannucci, Daniele De Angelis, Teco Celio, Elisa Di Eusanio, Davide Strava

Recenzia

Hlavnou protagonistkou  tejto vcelku ľahkej žánrovej komédie  je geodetka  Lucia, ktorá je single  s dotrastajúcou  dcérou a frajerom, ktorého sa práve túži zbaviť.  V projekte, na  ktorý  si  ju  objednali kmotrovské štruktúry a developéri  sú  nepresnosti i bludy, ona vzdoruje, avšak len  do istého času.

Počas práce v teréne sa nečakane stretne s cudzinkou, ktorá sa nevysnetliteľne  zjaví a zmizne, a má neprirodzenú a nadpozemskú moc.  Táto   žena sa  objavuje  čoraz častejšie.  Dáva rozkazy a ťahá za vlasy hlavnú protagonistku, a aj ju bije: „Choď k ľuďom a povedz im, aby postavili chrám na mieste, kde som sa ti zjavila…“

Talianska snímka je  zaujímavým mementom,  reflektujúcim aktuálne Taliansko s vynikajúcou hlavnou hrdinkou a lapidárnymi či  humornými  postrehmi z aktuálnej globalizácie sveta.

Hodnotenie: 60 %

Ceny a festivaly: Annecy Cinema Italien 2018: Prima; Athens International Film Festival 2018: Festival Darlings; Cinéalma – L’âme de la méditerranée 2018; Cinemed – Festival Cinema Mediterranéen Montpellier 2018: Soirée de clôture; Festival de Cannes 2018: Quinzaine des Réalisateurs – Film de clôture – Label Europa Cinemas; Filmfest München 2018: Spotlight; Haifa International Film Festival 2018: Gala; Karlovy Vary International Film Festival 2018: Horizons; Lavazza Italian Film Festival 2018: Comedy, Italian Style

Recenzia: Navždy mladí a krásni

Print Friendly

Titul:  Navždy mladí a krásni, Taliansko, 2018

Réžia: Letizia Lamartire

Scenár: Marco Borromei, Letizia Lamartire, Anna Zagaglia Kamera: Giuseppe Chessa  Matteo Buzzanca

Strih: Fabrizio Franzini

Hrajú:Barbora Bobulova, Alessandro Piavani, Massimiliano Gallo, Federica Sabatini, Elisabetta De Vito, Ciro Scalera, Paola Calliari, Victoria Silvestro, Gianvincenzo Pugliese, Tiziana Viano, Matteo Buzzanca, Gianluca Pantosti

Recenzia

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa osemnásťročná Isabella (Barbora Bobulová)  stáva popovou hviezdou, avšak dnes už nezarobí svojou hudbou ani na slanú vodu.

O dve desiatky rokov  vidno ako ustrnula v akomsi bare s  prestarnutým barmanom, ktorý jej síce fandí, ale z obchodných dôvodov by ho priviedla na mizinu.

Na gitare sprevádza Isabellu  jej dospelý syn Bruno (Alessandro Piavani), s ktorým je  možno previazaná až anektívne  chorobným putom. Sami proti svetu.

Veci skomplikuje  talentovaná rocková speváčka Arianna, ktorá nemôže mladíka sprvoti ani vystáť, ale napokon  Brunovi navrhne, aby sa pripojil k jej kapele. Hudobný talent  a vzťahy v kapele i vzťah medzi matkou a synom  prechádza dramatickou krízou.

Tento psychologický film s vyhraneným herectvom a typológiou  sa zaujíma vzťahovými kolíziami, vášňou, láskou a aktuálnym žitím, v ktorom ide o prežitie nielen materiálne ale i duševné. Starý koncept strieda neústupčivo mladá energia.

Prísľubné a plne profesijné spracovanie žánru vzťahovej  romance s príznačným talianskym detailizmom a empatickou analýzou prostredia.

Ceny a festivaly: Busan International Film Festival 2018: Flash Forward Competition; Cape Town International Film Market & Festival 2018: Feature Films; La Biennale di Venezia 2018: Settimana della Critica; Lavazza Italian Film Festival 2018: Lights, Drama, Actio

Evaluácia: 60 %

Recenzia: Hosť

Print Friendly

Titul: Hosť

Krajina: Francúzko, Taliansko, Švajčiarsko

Scenár a réžia: Duccio Chiarini

Scenár: Duccio Chiarini, Roan Johnson, Davide Lantieri, Marco Pettenello

Kamera: Baris Ozbicer

Hudba: Brunori Sas

Strih: Roberto Di Tanna

Review

Guido je sympatický štyridsiatnik zo strednej nemajetnej vrstvy, ktorý pozná  príťažlivú  družku Chiaru  v jeho rokoch.  Nehoda pri ľúbostnom splynutí jedného dňa je spúšťačom bližšie ne definovaného  partnerského odporu, ktorý ako sa zdá – už nejde stiahnuť, ani utlmiť.

Snímka si všíma  povahovú drobnokresbu oboch z dvojice, nestranní žiadnej strane.  Problém mať  či nemať dieťa,  problém preferencií a životných návykov,  typický mamičkin maznáčik.   Scenár  celku vtipne reflektuje bežný život talianskej vzdelanej vrstvy, ktorá žije v nedostatočnom zabezpečení, a  veľakrát vo značne naivistickom  psychologickom štýle,  keď  každý sa môže vyspať s každým, a nik nevie, kde končí normalita, a začína  partnersky  neakceptovateľný  počin.

Talianske partnerské džudo  má príjemnú a autentickú atmosféru s presvedčivých herectvom i zrozumiteľnou réžiou, takže na festivale talianskeho filmu  v kine Lumiere sa podarilo uviesť aktuálnu a zaujímavú snímku.

Ceny a festivaly: Annecy Cinema Italien 2018: Concorso; Chicago International Film Festival 2018: Comedy; Lavazza Italian Film Festival 2018: Lights, Drama, Action!; Locarno Festival 2018: Piazza Grande

Dátum lokálnej premiéry v kine Lumiére: 24. november 2018

Hodnotenie:  G  GROBER  60 %

http://www.kino-lumiere.sk/klient-863/kino-241/stranka-8409/film-279974

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV