Filmová recenzia: The Beach Bum

Print Friendly

Titul: The Beach Bum

Žáner: experiment mimo žánrové typy

Krajina: USA, Francúzsko, Veľká Británia, Švajčiarsko

Scenár a réžia: Harmony Korine

Hrajú: Matthew McConaughey, Snoop Dogg, Isla Fisher, Stefania LaVie Owen, Martin Lawrence, Zac Efron, Jonah Hill

Hudba: John Debney

Synopsis

Slobodný film o úspešnom  zabezpečenom poetovi v tranzových stavoch  a osobe  neustále oslavujúcej svoju prítomnosť, a okamžité vnemy.  Taktiež projekt,  kde sa  v klasickom  filmovom deji  takmer nič  nejde, a praktický  jediný dejový  vývoj spočíva v tom, že duchom nonstop neprítomný Matthew McConaughey  v poslednej tretine snímky nosí  zrazu  ženský kostým a šteká.  Z frajeriny podreže za úžasu publika konár sám pod sebou.

MOVIE  REVIEW

Harmony Korine je  netradičným tvorcom, hercom, režisérom, kameramanom a producentom  schopným pôvodného  aj  neotrelého pohľadu (napr. krutí tínedžeri  v snímke Kids, 1995, alebo bikinová jazda v Spring Breakers, 2012).

Hlavný hrdina snímky  The Beach Boom  –  Matthew McConaughey  trávi svoj intenzívny život  kreatívne.  Má  nadpočet  hedonistických  a úletových  „mesačných dní“  medzi  ženami  –  ako  s vypočítanými spoločníčkami, ktoré súhlasia s poskytovaním šťastného vyvrcholenia za úplatu, a  obšťastňovanie  za  pevne stanovenú maržu. Všetci  Moondoga  berú akým je, bez  priťažujúcich okolností,  či  komplikovaného vytáčania sa.  Jeho žena ho obdobne podvádza, ako on ju. Výchova dcéry ho nezaujíma, a len len že stihne jej svadbu.

Všetky postavy  ho  naopak  ako  osobité spektrum  úletového geniálneho tvorcu  uznávajú a zbožňujú. Napríklad jeho manželka Minnie (Isla Fisher), ktorá  súčasne ako miluje tak i podvádza kvôli pestrejšiemu libidu.  Oceňuje jeho genialitu, rovnako ako jeho  dcéra (Stefania LaVie Owen), ktorú berie ako je,  a neznásilňuje ju k vyšiemu výkonu, či k perfekcionizmu.

Hlavný hrdina  Moondog  si môže  pripadať ako „cool punkový týpek“, ale i keď mu realita nie je na príťaž, nevidno ho ako  typického génia, ktorý  by sa lopatil za niečim, čo  treba komplikovane dolapiť,  či  manipulovať pomocou akýchsi  nástrah a pascí, či diplomacie.

Po tragickom životnom zvrate  je  Moondog  prekvapujúco  zrazu  bez peňazí, majetku, a vplyvu.  Sudkyňa mu dá poslednú šancu na výber,  aby sa polepšil, zbavil sa drogovej závislosti.

Ale striehnuci a zatvrdlý  Moondog  sa z  predpísanej liečebne pri prvej šanci  zdekuje, a anarchisticky uniká, pričom ako závet – naopak ešte raz  dostane  šancu  návratu k financiám a k moci tým, keď vydá  nové dielo  potvrdzujúce jeho genialitu, s čím paradoxne vraj nemá žiadny problém.

Hlavné story  rozvíja imidž  hédonistického  génia,  ktoré  je osobitou karikou geniality i umeleckého sveta,  avšak snímka  je taktiež  pre uťahovanie si z  umelo vytvoreného „obrazu vo verejnosti“.  Korineho  filmový  projekt  je  z  naratívnych perspektív len akousi  polymorfnou  anekdotou  –  bez  klasického  príbehu, pointy, naratívneho vývoja   s  hlavným či vedľajším dejom,  aj   bez   extra  pútavých nápadov.  Ide len o prehliadku bizarných scénok, sexuálnych  a drogových orgií človeka, ktorý nevie čo s peniazmi, a baví ho užívať si na plný plyn.

Snímka The Beach Bum  je  vynikajúca vonkajšou formou, lebo budí dojem zaručene  pútavého  joint  drive  putovania  s   dobre zvládnutými hereckými rolami,   s  vynikajúco prezentovaným  vizuálom, daným  najmä kreatívne  zvládnutou  farebnou kamerou, výpravnou mizanscénou, i so skutočnými plastickými exteriérami.  Dojem navršujú  aj  postrehy  s  detailne odpozorovaným životom high society.

Nuž a máme tu aj dobre zostrihaný biják, ktorý nenudí.  Ale taktiež okrem prekvapujúceho zakončenia  tento film  nemá žiadne podstatnejšie ambície – okrem portrétu paradoxnej geniality, ktorá je  paradoxne  nepochopiteľná. Artovosť  sa tu rieši  ako experimentálna životná bublina, ktorá nereflektuje ani  „job poetického veršotepectva“,  či  vážnejší prístup  k  literárnej tvorbe (okrem mlátenia do starého stroja značky  Remington).

Postava Moodoga je  netradične  zaujímavá svojím  uzavretým stoizmom a sebastredným žitím na plný plyn  ako človeka,  ktorý je talentovaný, uznávaný i šťastný  hedonistickým bohémstvom, s plnou sebairóniou života.

Škoda, že Korinov  film nemá klasický dej a klasické rozprávanie.  Stereotypne  neprítomná  ústredná  postava  v úletovom opojení (ktorá prakticky nezlezie z plátna)  sa pohybuje na pozadí  skutočne pekných obrázkov a dobrého hudobného podmazu. Nie  je komédiou, drámou ani tragikomédiou, a to čo vidíme má šokovať svojou uletenosťou a obmedzenou infantíliou.  Od prejavov a zámerov zrkadlenia  skutočných spisovateľov a umelcov  s rodinami i prácou a reálnym svetabôľom  má ďaleko,  a to celkom zámerne.

Filmová recenzia: Nedotýkaj sa ma/Touch me not

Print Friendly

Titul: Nedotýkaj sa ma (Nu ma atinge-ma), Rumunsko / Nemecko / Česko / Bulharsko / Francúzsko, 2018, 125 min.
Réžia: 
Adina Pintilie
Hrajú: Laura Benson, Tómas Lemarquis, Christian Bayerlein, Grit Uhlemann

Synopsis

Experiment medzi dokumentom a hraným filmom s načrtnutou témou osobného vnútorného tieňa, s obesiami každé druhu, intimitou, sexualitou a zábranami človeka vo všeobecnosti.  Avšak akosi  bez reálnych konfliktov, bez filmového začiatku a konca, bez postáv, bez výtvarna, a kameramanstvo  zámerne škaredé – bez hudby a bez  estetiky. Ale pre kohosi aj chytľavo nakrútené, a otázne provokatívne nadhodené, a to po každej stránke, silne otázny a provokatívny debut.

Movie Review

Zlatý Medveď za najlepší film a debutantský objav roku na MFF Berlinale je fakt nevšedná vec, ale napriek uznaniu a chvále film vzbudzuje aj oprávnené rozpaky, je vyložene nedivácky; a to najmä svojou silnou antiestetikou, zobrazovaním veľmi problémových hrdinov (exhibicionizmus mentálne a zdravotne handicapovaných postáv), nie príliš zrozumiteľne stvárnenou témou, a určite mi dáte za pravdu keď ho skutočne uvidíte –  je tento debut  divácky stráviteľný  len pre tých „najotrlejších z najotrlejších“.

Sledujeme laických psychoanalytikov či alternatívne osoby zaškolených psycho-sitterov – skúmajúcich veľmi laickým štýľom a spôsobom … síce zľahka sa ponášajúcim sa na tradičnú psychoanalytickú prácu, ale tak asi  veľmi zľahka.

Od vedy, reálnosti sveta,  a bežnej komunikačnej reality  má snímka zámerne ďaleko už voľbou vzorky „zobrazenia“ od artovej autorky.

IN MEDIAS RES:   LAURA   je  zablokovaná ženská persóna skúmajúca na pornostránke tranvestitného prostitúta a ktorým sa … v zápätí aktuálne sama dáva do reči. ON  prostitút  a transvestita  ju začne odblokovávať  z jej detských tráum a strachov z prísnej matkinej výchovy, pričom si sám popisuje svoj umelý i prirodzený prsník a hladí svoje korpulentné brucho, vyzdvihujúc žartovne svoj extra pupík, v anglickej dikcii a  s nemeckým prídychom.

Osoby budú postupne  demonštrovať nielen svoje zabrzdené libido, ale viackrát i nuditu, mladšieho handicapovaného so syndrómom ako prostitúta a jeho aktívny dlhoročný vzťah s mladou veľmi obéznou  ošetrovateľkou. Nuž a príde i na tiene v  nemeckom bordeli,  kde sa všetko s peniazmi a v tranze posvetí. Nie je to však ani cynické, ani humorné, ani satirické. Skôr vážne, ešte vážnejšie, až supervážne.  Žiaľ i nezrelé, povrchné, odpudivé.

A čierna nie je čierna ako aj biela nie je biela. Hudobné pizzicato v  molovej tónine a s opakujúcim sa grifoom.

Sympatický  holohlavý sitter s charizmou  a  prenasledujúci neurčitú postavu s konotátom transexuality.  Ďalej akási  persóna a ďalšia persóna … reflektujúca  niečo  výlučne na hrane šialenstva introvertných géniov nemeckého romantického skladeteľa Wagnera, či dána Lars  von Tiera (Melanchólia).

Rezonuje tu téma s pseudo postavičkami, ktoré majú zábrany, manká, sú postihnutí, škaredí, chorí.

Nieto konfliktov, len chorobopisov škaredosti, absurdít a paradoxov. Osoby v snímke exhibujú svoj  reálny problémový svet. Ďalšie osoby  si  vymieňajú  svoje role, ale toto všetko síce na pokraji čohosi a aktraktívne zabalené: bez kometárov, bez  zrnka postoja, a bez zakončenia.

Nevedno či všetko je fikcia alebo dokument, ale riadne to  všetko ako viac než dvojhodinová  skladačka šokuje. Žiaľ najmä či taktiež aj  vzorku všeobecne otvorených a tolerantných ľudí.

Pre rumunskú debutantku s nemeckými filmovými školami  je všetko KO  úplne OK.  Debutantský  projekt  veľmi ambičný, ale pravdepodobne aj lacne šokantný,  a s naivnými  a nezrelými  klišé.  Snímka, ktorá  v Českej republike  nenašla klasickú distribučnú firmu  je aktuálne  k dispozícii v kine SFU LUMIÉRE.

Filmová recenzia: Zamilovaná Glória/ Gloria Bell

Print Friendly

Titul: Zamilovaná Gloria/Gloria Bell, USA/Čile, 2018
Dĺžka: 102´
Réžia: Sebastian Lelio
Scenár: Sebastián Lelio, Alice Johnson Boher
Kamera: Natasha Braier
Strih: Soledad Salfate
Hudba: Matthew Herbert
Hrajú: Julianne Moore, John Turturro, Michael Cera, Jeanne Tripplehorn, Sean Astin, Alanna Ubach, Holland Tyalor, Brad Garrett, Caren Pistorius, Cassi Thomson, Chris Mulkey, Tyson Ritter 
Distribúcia v SR Itafilm, od 18. apríla 2019

Synopsis 

Slobodomyseľná rozvedená žena v strednom veku trávi dni v nudnej, stereotypnej práci a potom zájde na tanečné parkety v  Los Angeles. Keď jednej noci stretne Arnolda, začne sa medzi nimi rodiť silné puto. Glória s prekvapením znovu prežíva všetky radosti i strasti, ktoré láska prináša.

Movie Review

Scenárista, producent  a režisér Sebastián Lelio (Fantastická žena, Neposlušnosť, Glória)   sa rozhodol nakrútiť  komerčný  remake vlastnej  predošlej čílskej snímky Gloria pre amerických divákov. Obe scenáristické a režijné  diela sú neporovnateľné.   Pôsobia inak  a  ide aj  o odlišnú atmosféru a odlišných hercov. Medzi artovosťou a komerciou je však tenký ľad, a mnohokrát stačí napríklad  aj príliš zrozumiteľný koncept, príliš banálna retro hudba, a predvídateľnosť  konca  večného   sveta-bôľu  nevyriešených túžob.

Sebastian  Lelio je na festivalovom poli  zavedený ako  talentovaný  režisér so spoločenskými, politickými, genderovými,  i  v poslednom čase  aj  melodramatickými témami. Typicky  ide  o  svojsky nespokojné postavy, ktoré sú   poznačené  značnou sexuálnou i mentálnou hypertrofiou a nezakorenosťou v aktuálnom svete, kde si  za tragických či dramatických okolností nemohli, pozabudli, či nevedeli nájsť šťastne harmonickú pozíciu pre život.

Stredobodom remarku  je  samozrejme zrelá Glória, bytosť  ktorá sa nikdy nezmieri so životom bez vášne.   Žena ako lusk  s odrastenými deťmi, ktoré jej neprekážajú, a skôr naopak.  Žena ktorá vie že aj v zrelom veku  má právo byť milovaná,  a mať reálny životný vzťah.

Odbojná bojovná ryšavá  kráska  Julianne  Moore  sa  v  hlavnej charakternej roli celkom našla, i keď scenár je preplnený  ilustratívnymi   disko songami i atmoškou  miestneho  klubu prestarnutých  hľadačov, či  tuctovou zábavou v kasínach a hoteloch v Las Vegas a Los Angeles.

Naopak  –  nový komplikovaný partner  Arnold   –  je   stvárnený  „prestárnutým“  Johnom Torturrom.   Prichádza   dlho nepoznaná akceptácia  skutočných emócií  Glórie.   Ale súčasne  i  konflikt  v  povahovo a hodnotovo  obrátenej rodine.  Táto si  Arnolda  ako otca a mentora anektuje, a on sám s tým nevie bojovať.

Gloriným najväčším hobby sú opakované  návštevy  diskotékového klubu pre retro songy  s  pesničkami  jej  mladosti, ktoré si uvoľnene spieva i pri cestovaní v aute.   Na tanečnom parkete  je  hlavná hrdinka  sama sebou, a i keď  jej nie je práve dvadsať.  Veď  ešte stále má postavu krv a mlieko. Glória   emancipovane loví  a sama je lovená,  pričom vlastne hľadá trvalý vzťah, ale najmä  bezpodmienečnú lásku.

Vzťahové  perspektívy  Glórie  sa však realizujú len v  značne  neprirodzenom prostredí  oldies  hitov, či v  zmeske  sošných a neprirodzených gest.  Túžby po splynutí s nevhodným človekom, či s  ľuďmi s vyhasnutou a spálenou budúcnosťou.

Napokon ostanú paradoxne len sexuálne poblúznenia. Taktiež   povrchné romantické lži. Všetky  narýchlo spletené z emočného manka. Smutne vykúpená  sexuálna sloboda  a  prchavé  stavy  chvíľkového šťastia. Samota a túžba  začínať  stále znova, a na plný plyn.

Žiaľ  naša   „story“  je  možno až príliš  typická molová latinsko-americká  náladovka z obrátenej pologule:  obvyklé emancipačné  manká a mindráky, ale s tak trochu toporným blokom a bez odvahy pôvodného erotickejšieho aj emočného  filmu.

Zamilovaná  Glória s nie veľmi uspokojivým vyústením je dojímavým dielom. Ale stav  a výsledok rozprávania   so  značnou depresiou na konci taktiež  nie je tým, čo čakajú  fanúšikovia art-house kina.

Filmová recenzia: Zlé časy v El Royale

Print Friendly

Titul: Zlé časy v  v El Royale

Genre a krajina:  mysteriózny triler, USA, 2018, 142´

Scenár a réžia: Drew Goddard

Kamera: Seamus McGarvey

Hudba: Michael Giacchino

Hrajú:  Jeff Bridges, Cynthia Erivo, Jon Hamm, Lewis Pullman, Dakota Johnsonová, Chris Hemsworth

Recenzia: Gabriel Gröber

Hodnotenie:  65 %

……

Synopsis

Film  Zlé časy v El Royale sú príjemnou a záživnou „podívanou“, ktorú iste stojí za to vidieť. Najväčším mínusom môže byť, že je príbeh a prístup je trochu ohraný. Dráma má  dva a pol hodinovú stopáž  a  dej  je miestami zdĺhavý a chvíľami sa až vlečie. Avšak to všetko tromfnú  sympatické herecké obsadenie snímky, ktoré je zárukou  prevažne kvalitných výkonov. Chytľavý soundtrack, čo len tak nedostanete z hlavy a napínavý príbeh, ktorý skrátka zaujme a nepustí až do konca.

…………

Movie Review

Drew Goddard  pracoval ako  americký scenárista, režisér a producent spolu s  Joss Whedon (Buffy premožiteľka upírov, Angel, Cabin in the Woods), ale aj s  JJ  Abramsom (Alias, Stratení, Monštrum).  V roku 2012 vyprodukoval  artové celovečerné autorské dielo  Cabin in the Woods  podľa scenára Josseho Whedona.

Tvorbu  svojského Američana Drew Goddarda  charakterizuje  autorstvo a štýl s ponáškami na filmového velikána a taktiež  známeho herca a režiséra Q. Tarrantina a tak trošku i D. Lyncha. Toto je alfa a omega posolstva snímky, i keď v závere porovnávate neporovnateľné.

El Royale  je  špecifický  hotel  a názov  fungujúci ako uletená  artová dráma  pre  cinefilov  s prvkami thrileru, detektívky  a historického filmového mysteriózneho retra.

Príbeh sa  odvíja  akoby sám zo seba  ako z imaginárneho ťažiska priepasti. Tieto značne imaginatívne prvky  a súvislosti  sa rodia   z ťažiska vlastnej myšlienkovej špirály, a scenáristického tieňa kontextu príbehu.

Detaily  a tajomné stránky pozadia postáv  autorský  počin  Drewa Goddarda  predstavuje  vo vývine deja a postupne, pričom scenár  spolupracuje s inteligenciou, i vlastnou imagináciou  diváka.  Priestor  rozprávania  je  súčasne  javiskom, scénou. Avšak  žiadna z postáv v El Royale nie je iba tým, čím sa zdá byť. Každá má svoju skrytú druhú tvár a zásadne ohyzdné tajomstvo z minulosti.  Obdobne aj dvojtvárnosť  polohy miesta ktoré je súčasne  v Nevade ako v krajine príležitostí,  ale rovnako aj  na  miesta slnka a tepla – v Kalifornii.

Drew  Goddard  ako  scenárista a režisér  stavia na  antagonizme, nenávisti a thrillerovom vraždení.  Mentálne svoje  charaktery, postavy, a ich vedenie  buduje  na pozornom a na drobnosti orientovanom fanúšikovi,  schopného vlastnej  filmologickej reflexie a porovnávania atmosféry a citácií z prameňov, i keď  zámerne postráda karnevalovú groresknosť  striekania krvi pri hubení nepriateľa.

Film   Zlé časy v El Royale   sú  veľmi svojským a značne originálnym  variantom  na  dobre známu  tarantinovskú  či  lynchovskú  poetiku,  a  súčasne  snímka pôsobí aj ako  menej invenčne  skopírovaná ponáška  na umelo skonštruovaný svet  plný cynického sarkazmu, zverskej  beznádeje, reflexného automatizmu oko za oko a zub za zub, a večného zacyklenia  našich životov či všeobecného prežívania na nižších vlnových dĺžkach a v nižších profiloch …  v  negatívnych emóciách.

I keď  je nie ľahké napísať  drámu so spádom  s funkčnými replikami  a zmysluplnou pointou, ktoré je výstižná a baví, a tu to s výhradami azda aj vyšlo. Bonus ako špičkové obsadenie, zaujímavé miesto nakrúcania a remeselne zručná práca na  emočne stvárnených hereckých roliach.

Filmová recenzia: Teroristka

Print Friendly

Titul: Teroristka,  rok: 2019, krajina: Česko – Slovensko

Réžia: Radek Bajgar

Žáner: koediálna dráma v satirickom tóne

Scenár: Radek Bajgar

Kamera: Lukáš Hyksa

Hrajú: Iva Janžurová, Martin Hofmann, Tatiana Vilhelmová, Pavel Liška, Eva Holubová, Jana Plodková, Kristína Svarinská, Sára Affašová, Eva Leinweberová, Anita Krausová

Synopsis

Skorumpované pomery na českej dedine, kde sa žije pod tlakom chytrákov a šťastlivcov,  treba  eliminovať  formou  likvidácie  problému so zbraňou.

Movie  Review

Snímka je druhým hraným filmom režiséra Radeka Bajgara (FAMU, dokumentaristika), ktorý pôsobil ako šéfredaktor Reflexu, producent zábavných seriálov pre TV NOVA,  a  ako debutant  sa predstavil  vcelku korektnou  realistickou  snímkou Teória tigra.

Nový film   Teroristka je  najmä  komédia s nápadmi a otáznymi riešeniami  praktických problémov nášho aktuálneho globálneho, ale aj domáceho žitia, pričom film  uteká k nadsádzke, a súčasne k silovému riešeniu,  a  dokonca k stratégii krutej pomsty zobrazenej   vo všetkej nahej totalite ideí.

Ťahúňom pekelne čiernej  dramatickej snímky  sú  skúsené herecké osobnosti s na  efekt napísanými  postavami,   a  s  príznačnými rolami  obetí šikany, a súčasne vzdoru voči nej:  ústredným  zjavom filmu je  tradične dobrá  zatrpknutá tragédka  ako  učiteľka na dôchodku  stvárnená Ivou Janžurovou.  Zaujme  postava  ubližovanej  Eva Holubovovej,  či postava dementného  retarda  a večného  nezrelého  infantila a mentora  z  kriminálu  stvárnená  sympaticky ľudským  Pavlom Liškom.  Neprehliadneme ani  slovenskú  radodajku s nezaopatrenou dcérkou  Kristínu Svarinskú,  alebo  rolu  úplne skorumpovanej  starostky obecného zastupiteľstva,  ktorá   je stvárnená Tatianou Vilhelmovou,  a  hlavnú rolu  „mentálneho čuně“ a  záporného  intrikánskeho podnikateľa  Martina Hofmanna.

I keď sa projekt javí ako  dejovo slabšia snímka, každej postave  sa občas podarí vtip, a čo je  zarážajúce aj publikum  sa skutočne smeje.  Frustrovaný človek a  „obyčajní slušní ľudia“  aj v dôchodkovom veku v zúfalstve znásilňujú právny štát i seba, o čom nás denne presvedčujú aj médiá. Tu sa bývalá pani učiteľka naučí zachádzať zo zbraňou,  paradoxne  formou školenia  sympatického kriminálnika, ktorý bol kedysi jej žiakom.   Následne aktívne  realizuje krutú  a nemilosrdnú  pomstu.  Strieľa a vraždí svojich odporcov a nepriateľov, a to nielen za seba, ale najmä za spoločenský kolektív.

Štýl  rozprávania  brzdí disproporcia medzi  počiatočným  konfliktom snímky,  typickým pre sociálnu drámu, a postavami rozvíjajúcimi sa  na báze čierneho humoru.  Koniec  filmového diela  má  v záverečnej značne prekvapujúcej scéne  aj   horkú pachuť tých, ktorí sa ocitli v neriešiteľných dilemách reality.

Krehká seniorka sa spontánne pustila do nepremyslenej pomsty, avšak  v realite by na obdobné „chute“  kruto doplatila, a určite  nevyviazla s čistým štítom a  katarznou  gloriolou, ako v tomto na masy  divákov zacielenom  filme.

Nuž  že by  sme  u Radeka Bajgara  tak trochu  cítili  ambície  „rodiaceho sa“  významnejšieho budúceho Šulíka, Hřebejka,  či  Svěráka  s frustráciou a temným hnevom na SYSTÉM ???

Filmová recenzia: Pochoduj alebo zomri

Print Friendly

Titul: Pochoduj alebo zomri, Česko-Slovensko, 52 min. Réžia: Michael Kaboš, Scenár: Michael Kaboš, Ladislav Kudrna, Luděk Navara, Kamera:Michael Kaboš, Aleš Němec, Účinkujú: Pavel Knihař, Josef Mašín, Manuel van Eyeck, Jaromír Horniak, Karel Mynář

Synopsis

Dokument na neotrelú tému slovenských a českých legionárov vo Vietname.

Movie Review

Bojovali  ako cudzinci a žoldnieri  v  službách iných štátov. Slovenskí a českí preživší  z  francúzskej cudzineckej  légie,  i  z  americkej armády  spomínajú na okolnosti bojových akcií, a svoj dobrodružný život, v ktorom zabili množstvo nepriateľských vojakov.

Dokumentárna televízna snímka  rozpráva  autorským,  ale korektným a objektívnym  spôsobom  o osudoch Čechov a Slovákov vo vietnamskej vojne,  a to  prostredníctvom unikátnych,  a  v  princípe  prvý krát  zverejnených  dokumentárnych  záberov  z vietnamskej vojny.

Absolvent  štúdií na VŠMU a  FAMU  Michael Kaboš  predstavuje svoj  distribučný režisérsky debut, ktorý ponúka vcelku  dobré a objektívne remeslo. Máme tu  orientáciou na široké publikum, a bez zbytočných osobnejších pohľadov na militarizmus, alebo so sklonom k  hlbšej interpretácii týchto zaujímavých vojnových veteránov.

Debutujúci  kameraman a režisér Michael Kaboš vyvinul nadštandardné úsilie, ale do analyzujúcej  psychológie vojnových veteránov  sa i tak nepúšťa, keď osobný i rodinný život troch či štyroch  protagonistov vidíme len z náznaku. Avšak  použité  realizované  archívy sú prínosné, ale patina reálneho dnešné žitia, či spoločenský, medzinárodný  a  historický kontext je len naznačený.

Vo filme sú zakomponované spomienky neznámych  žoldnierov  aj unikátne archívne zábery priamo z bojiska, či  archívy  z výcvikových táborov.  S prekvapením zistíme, že  aj  Slovensko malo svojich Rambov.  Realizáciu filmu podporili všetky dôležité grantové inštancie.

Rok výroby: 2018  Dátum lokálnej premiéry: 28. november 2018

Film bol uvedený  v rámci bilančnej prehliadky slovenského filmu v kine Lumiére.

Filmová recenzia: Cirkus Rwanda

Print Friendly

Titul: Cirkus Rwanda, Česko, Slovensko, 2018, 75´
Réžia:
 Michal Varga Kamera: Jakub Jelen

Synopsis

Zaujímavá autorská a reportážna  multikultúrna reflexia globalizmu v Afrike a v Čechách.

Movie Review

Najprv sa bál ísť. Že s ním spadne lietadlo, umrie na maláriu alebo ho zastrelí. Principál pražskej skupiny Cirk La Putyka Rosťa Novák sa ale nakoniec vydal do Rwandy nadviazať spoluprácu s tamojšími akrobatmi.  Týchto vedie Eliseo, ktorý ako dieťa prežil rwandskú genocídu a teraz trénuje skupinu zloženú z osirelých detí. Paralelne  v Rwande aj v Prahe skúšajú dve formácie, aby vytvorili skutočný cirkus pre 21. storočie, ktorý prepojí  civilizačne  odlišné prostredia.

Reportážna euro-africká artová snímka rozpráva story stretu  Rosťu Nováka  a Eliseého Niyonsenga z rwandského akrobatického súboru Future Vison Acrobats, ktorý  má ideu akrobaciou prispieť  sirotám v Afrike prostredníctvom spoločného cirkusového performance.

Rosťov a Eliseého prístup sú protikladné ako voda a oheň.  Český hrdina je racionálnym kapitánom priemyslu,  ale bojí sa, že  s  ním spadne lietadlo, alebo  umrie na maláriu, alebo ho zastrelia.

Rwandský hrdina naopak prežil  ganocídu vlastného obyvateľstva, a vždy to bude  africký klaun  Eliseé Niyonsenga, ktorý pomáha  umením rozbiť predsudky a vytvoriť zážitok hodný 21. storočia.

Dobrá civilizačná a reflektívna  téma je tu  podporená kameramanskou bezprostrednosťou i znalosťou  artového  dramaturgického  kumštu. Z iného pohľadu ide o  reportáž o neskutočne vražednej nenávisti, mentálnej i hmotnej chudobe, a popri tom o neblahých vplyvoch  globalizácie, keď africkej krčme i pražskej tržnici kraľuje koloniálny a multikorporátny holandský Heineken.

Bude mať  Novákova drezúra svoj zmysel aj pred náročnými českými divákmi?

Nuž prezraďme, že  to všetko  je  možno jeden z poctivých a pritom  divácky vďačných dokumentárnych filmov, top z minulej sezóny, a navyše jeden z mála projektov v oblasti dokumentárnej tvorby, v ktorom ide do poslednej chvíle aj o akési napätie, gradáciu a záverečná katarziu publika.

Recenzia: Gabriel Gröber   

Evaluácia: 70 %

Prehliadka Slnko v sieti v kine Lumiére 

Filmová recenzia: Smutné jazyky

Print Friendly

Titul: Smutné jazyky, Slovensko, 2018, 60 min.
Réžia
: Anna Grusková

Synopsis:

Laický a nekorektný popis   kultúry  obyvateľstva  hovoriaceho  niektorými „vymierajúcimi  jazykmi“  na území Slovenska.

Movie Review

Jidiš, rómština, maďarčina, nemčina, čeština, ukrajinčina, rusínčina,  a slovenčina  patrili odjakživa  na naše územie,  ktoré bolo obdobne kozmopolitné  ako dnes. Ale  osud tomu chcel,  že nie všetko sa zachová, a život je neustála zmena.

Aké jazyky ste v živote stretli a kam vo svojom tele by ste ich umiestnili? Germanista Jozef Tancer  nám ukáže  svety  zamlčiavaných dramatických osudov a  vymierajúcich nárečí karpatských Nemcov na Slovensku.

Režisérka  Anna Grusková  (FF UK Praha, 1962)  nevyštudovala dokumentárny film ani televíznu  réžiu, a ani žiadny filmový odbor, ale popri  svojej práci recenzentky, literátky (rozprávkové cestopisy, pornografia,  eposy), spisovateľky a divadelníčky  sa jej vďaka dobrým vzťahom s RTVS a Av-fondom  darí  realizovať  samostatné a nezávislé projekty s štátnou podporou.

V svojich dielach s nadšením  „rozkrýva“ prevážne typicky  televíznou štylistikou budované  rôzne okrajové a veľmi ťažké témy –  ako históriu Slovenského národného povstania, feminizmus, židovskú otázku, odboj  a  druhú svetovú vojnu,  alebo  zľahka  analyzuje  kultúru minoritných obyvateľov.

Netypická 60 minútová televízna metráž  jej  najnovšieho  filmu Smutné jazyky  by mala byť najmä reflexiou nemeckej menšiny, ale nie je ňou, nakoľko aj autorka má k tomuto prostrediu veľmi ďaleko.  Jej  autorské dielo nie je ani citovo,  či  odborne dostatočne angažované, a myslíme si,  že ako  žena nechce a súčasne ani  nevie  byť  skutočne  vážna  a kritická  k spoločenskej  realite, tobôž keď treba priblížiť marginalizované minority obyvateľov, ktoré nič nezmôžu s malou podporou a nezáujmom, o čosi viac ako zle pochopený folklór pri vianočnom večierku.

Film a téma projektu  mohla   byť   pravdivou  obžalobou krutého  fašistického či komunistického  režimu, ktorý sa k  žiadnym  menšinám – nikdy nechoval v rukavičkách. Téma tiež  mohla byť  kritickým vnorom do odsúvanej a okrajovej problematiky.  Nie ako tu  akýmsi popisom so smutným a prázdnym vyšumením.

Organizované a štátnou mašinériou protiprávne schvaľované  vysídľovanie, pogromy, konfiškácie majetku, a  organizované rabovačky skutočne poznačili osudy tisícov či stotisícov rodín.  Žiaľ  nielen  na Slovensku, ale prakticky i v celej Európe.

To, čo vidíme na plátne  je  však zámerne  veľmi  krotké a nie príliš zasvätené  a neodborné  leporelo, ktoré obsahuje množstvo nepresností,  a ani trochu nevystihuje skutočného ducha i príčiny zániku nemeckej menšiny, či jej jazykovej kultúry.  Vidno tu ochotnícke hrajkanie sa s  krojmi v štátom dotovaných spolkoch, ktoré upadajú  tak, ako vymiera  a stárne minorita.  Sú tu  bezmocní a takmer nevládni  starčekovia a starenky na pokraji senility, a bez skutočnej historickej pamäte.

SAV má pritom dostatok výskumných kapacít  aj faktografického materiálu, ktorý však nie je v zámere autorky.  Jedinú pochvalnú zmienku si zaslúži  len  spomienka na  přerovský exces, ktorý bol najväčším zmapovaným  brutálnym  počinom „krutej režimistickej doby“ v histórii Čechov a Slovákov (a  odsúdený páchateľ  najhromadnejšieho masakru vyviazol  príznačne prakticky bez ujmy).

Dnes je bežné že orálna história a pamäťové inštitúcie, múzeá, či  historické a etnografické ústavy  nastavujú  „krutú pravdu o  nás i našej minulosti“, ale  tento postoj v tomto diele chýba úplne, čo je nepremenený vklad inak zaujímavej témy, ktorej chýba najmä odvaha a kompetencia k hlbšej reflexii.

Prehliadka Slnko v sieti v kine Lumiére

Projektová recenzia koncertu: Dežo Ursiny 70

Print Friendly

Titul:  Dežo Ursiny 70, Slovensko, 2018, 62 min.
Réžia
: Matej Beneš a Maroš Šlapeta

Kameramani: Ján Meliš a 5 ďalších kameramanov

Genre: strih  záznamu koncertu v klube Majestic

Synopsis: toto nie je dokumentárny film ale záznam koncertu s jazz-rockovou hudbou Deža Ursiniho

Project Review

Tvorba Deža Ursinyho je zaujímavý slovenský fenomén  v žánri jazz-rocku, art-rocku a rocku.  Väčšina textov  vzišla  zo spolupráce  s básnikom Ivanom Štrpkom.

4. októbra 2017 sa uskutočnil koncert k 70. nedožitým narodeninám Deža Ursinyho, ktorý zorganizoval jeho syn Jakub Ursiny. Dramaturgia koncertu  predviedla  prierez tvorbou tohto známeho hudobníka.

V prvom bloku zazneli skladby v úpravách pre sláčikové kvarteto v podaní renomovaného telesa na poli vážnej hudby: Moyzesovho kvarteta. V druhom bloku sa predstavil veľmi silný pesničkový materiál z muzikálu Peter a Lucia na libreto Alty Vášovej, s textami Jána Štrassera. V treťom bloku  uviedli  tvorbu  Deža Ursinyho od najstarších piesní až po tie z posledného obdobia.

Samotný obraz a zvuk je v normatívnom štandarde, ktorý limitovala najmä akustická atmosféra  menšieho bratislavského  klubu Majestic, ktorý vznikol v bývalom kine, a v ničom nie je ideálny.

Zvukovo najlepšie zneje klavír a klávesy, avšak bicie, spev,  saxafón, či skutočné výšky skôr zaniknú ako okúzlia.

Menší rozpočet sa podpísal  tak isto na skromne minimalistickú javiskovú výpravu bez obvyklých svetelných show rockových hviezd, či dnes už akéhokoľvek známejšieho hudobného telesa.  O technickej  kvalite spracovania  hudobného mixu  radšej pomlčme,  i keď  „klasické stereo“ v kategórii hudobný prepis záznamu koncertu  je  dnes tak trochu málo na superlatívny záznam, či Atomos v  bratislavských  Bory Mall.

Obdobne atmosféra v snímanom publiku je korektne slušácka, miesto aby  spoluvytvárala  reakcie  či  reflexiu  na  špecifické  hudobné  nálady.

Kameramanská a strihová práca je však tak trochu amatérska, pretože nejeden záber je bez kompozície, dokonca je  niečo  aj  viac krát  vyložene neostré, a len s obrysovým využitím priestoru  protizábermi, a bez  zadnej projekcie (režisérom a dramaturgom programu bol absolvent strihovej skladby).

Koncert  nemá  ani prirodzenú  zvláštnu gradáciu  ani excelentných interprétov, väčšina pesničiek paradadoxne hovorí ťažké agitačné texty proti vraždeniu vo vojnách a texty  o  falošnom hrdinstve.

Snímka ako záznam  nenudí  len  vďaka tomu, že  klubový  prenos upravený   pre artové prezretie  má len niečo viac než  60 minút.  V závere záznamu  dokonca istý čas klavírista hraje a fajčí pri piane súčasne, čo by sa v profesionálnom ringu vôbec nemalo diať.

Nuž  onen produkt  sa neporovnáva  s  reprezentatívnymi  prenosov z džezákov  z portfólia RTVS, ani s koncertmi  z Wembley, čo určite vzbudzuje i  rozpaky medzi fanúšikmi jazz-rocku, či hudobných filmov.

Prehliadka Slnko v sieti v kine Lumiére

Filmová recenzia: Sloboda, Freedom

Print Friendly

Titul: Sloboda (Freedom) Slovensko / Nemecko, 2017, 103´
Réžia: Jan Speckenbach
Hrajú: Johanna Wokalek, Hans-Jochen Wagner, Inga Birenfeld, Andrea Sabová, Ondrej Kovaľ, Rubína Labusch, Georg Arms

Synopsis:

Mladá  atraktívna  Nora  opustí manžela nemeckého advokáta, ale aj svoje dve deti.  Bez vysvetlenia odchádza cez  Viedeň na Slovensko, kde sa nepriznáva k svojej identite, a hovorí  zámerne  po anglicky a po nemecky, a navyše Slovensko  je pre ňu krajina na umretie, pretože je znechutená prítomnosťou.

Movie  Review

Slovensko-nemecký koprodukčný titul Sloboda  režiséra Jana Speckenbacha, ktorého predchádzajúci celovečerný film Nezvestní bol uvedený v rámci Berlinale  (2012)  a bol nominovaný na Európsky objav roka (v rámci European Film Award 2012)  je, ako sa zdá  aj  jedným z najšpecifickejších  tvorcov  s  veľmi originálnou   reflexiou  globálneho sveta  v našom súčasnom  európskom  filme.

Hlavná  hrdinka  filmu  Sloboda  je  Nora,  štíhla svojhlavá štyridsiatnička, ktorá  opustí  zdanlivo funkčnú a zabezpečenú rodinu v Berlíne,   keď si náhle uvedomí  bezobsažnú a neemociálnu  prázdnotu svojich  aktuálnych  vzťahov, v prostredí do ktorého nezapadá.

S manželom sa   obaja  príležitostne podvádzajú  a sú si  mentálne  celkovo cudzí.  Ich  citové  puto  postráda  emočnú rezonanciu zamilovanosti a pôvodnej  lásky. Ich  spolužitie  sa stalo len banálnym  divadielkom,  v ktorom  obaja  životní súputníci  klamú a okrádajú  všetkých. Najmä  však  seba samého.

Nastane deň keď   Nora  bez rozlúčky  impulzívne  odchádza od svojho muža a dvoch detí. Modernistický a neadekvátny  čin  vykoná  bez jediného slova, ale  s vierou  nutnosti  nachádzať  možnosti  osobnej  slobody v neistom svete.

Citlivá  a  žensky  vnímavá  Nora sa snaží uchytiť  najprv vo Viedni,  kde  náhodne  flirtuje  s  od nej mladším  sexuálnym gigolom, ten jej však po sexe vybieli peňaženku.  Sklamaná sa autostopom  dostáva  až  do  Bratislavy, kde pracuje ako  chyžná v globálnej hotelovej sieti.  Tu  náhodne  stretne  striptérku Etelu s jej  manželom Tamásom, ktorí  má mafiánske kontakty  vhodné  v snahe nanovo  sa  zakoreniť  na Slovensku.

Základný problém dnes častého globálneho odcudzenia  medzi ľuďmi  je  dramaticky  realizovaný ako  zásadnejšia  existenciálna  a generačná  téma mladého režiséra, čo je  v autorskej  snímke jasne čitateľným odkazom.

Štýl filmu  navyše  ladí  a  komunikuje s dobrou dramaturgiou. S excelentnou  prirodzenosťou je vedená  kamera  i svietenie.  Invenčne, i keď intuitívne a  premyslene  sú zvolené  editorské spoje naratívnych línií.  Väčšinový divák sa v náznakoch a významoch na niektorých dejových miestach  aj  ľahko stráca. Avšak   celkovo má výpoveď jasný rukopis a zrejmé  je taktiež  aktuálne  zovšeobecnené posolstvo.

Nezrelá  medzinárodná  manželská  dvojka v strednom veku  zápasí  nielen s predsudkami,  ale  taktiež  s vlastnou   nezrelosťou v osobnom vývine.  Muž i žena  si vybrali  nesprávnu osudovú cestu, chovajú sa impulzívne a rizikovo.

Chvíľkové okúzlenie  pri zbližovaní, eufória.  Ale  žiaden z dvojice nevlastní  ochotu ku kompromisom, či  vzťah  ku zodpovednej  komunikácii.  Navyše  pri  životných stereotypoch  obaja odmietajú dospieť,  pretože  sú povahovo  i duchovne značne narušení. Tieto fakty dobre chápu aj ich deti pri  razantnejších výchovných lekciách, pri konzumácii ľahkej drogy, a podobne.

Snímka, ktorá smeruje k obrazu podobenstva  sa  v  myšlienkových paralelách  snaží divákovi  bez komentára reflektovať  egoistické  konanie  v dnešných   vzťahoch, ktoré  má ďaleko od  akéhosi  šťastného konzistentného vzťahového  alebo  rodinného optima.

Vynikajúca téma, trochu „nezrozumiteľne traktovaný scenár“, dobré titulné role s prirodzeným herectvom  – ale záver i komplikovaný počin hrdinky je až predimenzovane enigmatický, čo je najväčším lapsusom inak sympaticky mladícky odbojného projektu, ktorý mohol byť skutočným prísľubom pre slovenskú kinematografiu (i keď si ho nikto z oficiálnych recenzentov v analýzach Slnka v sieti ani poriadne nevšimol).

Zvolená téma i jej nadmieru  invenčné  spracovanie sú svedectvom úspešného audiovizuálneho počinu, i keď scenár mohol byť  viac prepracovaným dielom.  Trochu je škoda,  že  projekt  zápolí  s príliš malou publicitou,  alebo  so slabšou  distribučnou  oporou,  napríklad pre sieť európskej  artovej kinematografie.

Recenzia – Gabriel Gröber;  hodnotenie: 60 %

Koprodukčný film  je súčasťou  prehliadky slovenského filmu, ktoré predstavuje  súťažné  projekty  Slnko v sieti 2019.

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV