Recenzia: Disaster Artist (2018)

Print Friendly

Titul:  Disaster Artist – The Disaster Artist, USA,  2017, 104´ 
Réžia: James Franco
Scenár: Scott Neustadter, Michael H. Weber (knižná predloha: Greg Sestero, Tom Bissell)
Kamera: Brandon Trost
Strih: Stacey Schroeder
Hudba: Dave Porter
Hrajú: James Franco, Dave Franco, Seth Rogen, Josh Hutchersin, Zac Effron, Alison Brie, Ari Graynor, Jacki Weaver, Andrew Santino,  Hannibal Buress, Jerrod Carmichael, June D. Raphael, Sugar Lynn Beard, Paul Scheer, Tommy Wisseau, Greg Sestero, Melanie Griffith, Sharon Stone
Distribúcia: Continental film od 15. 2. 2018

Noticka: Bratislava 16. februára (TASR) – Premiérové uvedenie  11. 9. 2017 na MFF Toronto.  Film už stihol vyhrať Zlatú mušľu na MFF v San Sebastiane, bol nominovaný na Oscara v kategórii najlepší adaptovaný scenár a režisér James Franco zaňho získal na 75. ročníku Zlatého glóbusu cenu za najlepšieho herca. Snímka vyrozpráva príbeh jedného z najväčších outsiderov Hollywoodu.  Do slovenských kín  vstupuje  diskutovaná snímka The Disaster Artist.  

Review

Scenár filmu vznikol na podnet  predlohy  memoárov  The Disaster Artist: My Life Inside The Room, the Greatest Bad Movie Ever Made (2013) autora  Grega Sesteru  ako  spomienková literatúra faktu.  Podaril sa  marketingovo a produkčne  husársky kúsok, pretože  téma  diletantského  ochotníckeho i keď vášnivého  filmárčenia   sa   stala  podnetom  pre  film  o  vzniku filmu  o  filme  –   o  histórii  brakového tvorcu a  diskutovaného  producenta (The Room, 2003).   Tvorcovia  projektu, ktorý je plne profesionálnou  hollywoodskou snímkou  filmom  ponúkajú žánrový  balans  medzi drámou, komédiou a fraškou.

Retro  film  o  diskutovanej  snímke  môže –  ale nemusí mať zvláštny pôvab, avšak   téma  Disaster Artist  (2017)   je  najmä   zábavná  mystifikácia, nie realistickým – sociologickým –  či psychologickým vnorom do  zvolenej  témy.    Napriek  neobvyklosti   príbehu  sa  však   tvorcovia  neodvážili k odkrytiu  istých zaužívaných klišé  v  tvorivom  či  produkčnom  procese  hollywoodskej mašinérie, a nedospeli ani  k  reflexii  kreativity  a  prínosu  independent scény.   Takže napokon  prichádza   skôr  štandardná   komédia  o  dvoch  síce  snaživých, priebojných, ale  nie  dostatočne talentovaných hercoch – ruku  v ruke s paródiou na  producenta,  ktorý  spácha možno  všetky  začiatočnícke manažérske  chyby.

Uznajme  a poďakujme  režisérovi, ktorému  sa  tu  podarilo  výrazne  charakterizovať  a  emocionálne akcentovať   najmä  jednu  titulnú  kľúčovú postavu  deja,  čo je dôležité  pre  pochopenie   neracionálnosti  i  fatálnosti  motivácie.  Žiaľ  tento  koncept snímky  i  záverečná pointa  Disaster Artist  (2018)  ostala  obdobne  zahmlená   ako v  pôvodnom  scenári  snímky  The  Room (2003).

Skutočnou  témou   našej snímky  by malo byť   úprimné   priateľstvo  a túžba  ísť si  slobodne za  svojím snom  a  náročným rozhodnutím  urobiť  filmový debut  aj  na vlastnú päsť,  z  outsiderskej  perspektívy.  Avšak  hlavná postava  je   vykreslená   kruto  nesympaticky  a  bez elánu … ako niekto  v neustálej depresívnej frustrácii  a strachu,  navyše  stále  medzi  egoistom  a  nepochopeným čudákom Wiseau.

Popkultúrny  prístup   v scenári i  v  réžii  vedie  najmä k  značne sterilnému rozprávaniu.  Tvorcovia sa  nevyjadrujú  k  pozérstvu  a  neortodoxnosti  kreatívneho  i   povahového  konceptu  hlavnej postavy.

Divákovi  je  komunikovaná  značne polopatistická satira  na  prevažne  excesívne   prostredie    spolu  s  karikatúrou  „tajomstva“  ústredného  charakteru (značný vek, nezistený zdroj príjmov, súkromie tabu).   Wiseau  nemá dvadsať, nemá bežné finančné suchoty a nepotrebuje predostrieť bulváru  ani minimálny  vnor  do svojho súkromia.

Vzťahy medzi  postavami  a línie  s  vedľajším dejom ostali menej rozpracované – nezakončené  torzá, demonštrovanie  hereckej „improligy“  a  situačných  skečov s  pamäťovými indispozíciami, či  príkladmi pomýleného  herectva.   Ale skutočnej dramatickej  dynamiky a  snáh o  charakterový  ponor  vo  filme v skutočnosti  niet.

Tommy Wiseau  si  v podaní  Jamesa  Franca  osvojil   množstvo  kŕčovitých  póz i  neistú reč tela, ospalú mimiku tváre, a  vyšinutý  akcent s autenticitu emócií  zvláštneho  kazetového archívu o filme The Room, ktorý si z pedantských dôvodov urobil  Tommy.   The Room, 2003, však    prepadol   v distribúcii  (so  smiešnou sumou 1 900 USD pri rozpočte 6 miliónov USD), ale vďaka tomu sa  film stal  nechcene aj  kultom v osobitom  segmente midnight shows.

Pôvodný film  The Room  bol  tak  absurdnou snímkou,  až bol  komunikatívnym dielom, ktoré  zabáva  remeselnými  prešľapmi.  Dobrou  novou zvesťou  je, pôvodná absurdita ostala, a navyše  projekt  získal  nielen   klasických divákov, ale i odbornú kritickú verejnosť.  Za niekoľko týždňov po svojom nasadení v kinách  získal 22 cien a 61 ďalších nominácií, a bol taktiež nominovaným filmom na Oscara (za produkciu roku 2017).

Čím  je  Disaster Artist  zo všetkého najviac?   Fascinujíca  snímka o snímke a  ostrokyslá reflexia  Tommyho Wiseaua   ako   svojbytnej   satiry  na  Hollywoodskú produkciu   v   jednom.

Hodnotenie: .Slovak Film – Gabriel Gröber: 50 %

Recenzia: Všetky prachy sveta (2017)

Print Friendly

Titul: Všetky prachy sveta, All the Money in the World, USA, 2017
Dĺžka:135 minút
Réžia: Ridley Scott [ (1), (2) ]
Scenár: David Scarpa, John Pearson
Kamera: Dariusz Wolski
Strih: Claire Simpson
Hudba: Daniel Pemberton
Hrajú: Michelle Williams, Mark Wahlberg, Charlie Plummer, Christopher Plummer, Timothy Hutton, Romain Duris, Andreww Buchan, Olivia Grant, Marco Leonardi, Maurizio Lombardi, Teresa Mathoney, Charlie Shotwell, Francesca Inaudi, Mario Opinato, Andrea Piedimonte, Giulio Base, Riccardo De Torrebruna a ďalší
Distribúcia: Forum Film  v SR od 25. januára 2018
Foto: Forum Film

REVIEW

Príbeh astronomickeho výkupného 17 miliónov dolárov je známou  a divácky vďačnou témou  na základe  knižného  bestsellera  podľa skutočných udalostí.  Tak trochu naratívne nesúrodý  Scottov  retro  príbeh s ťaživou, a miestami i rozvláčnou atmosférou,  a  súčasne  sofistikovaná  multižánrová   moralita,  košatá  trilerová  dráma  s ozdobnými flashbackmi,  či  satirická melodráma –  tri  žánrové prvky  v  jednom.

V roku 1973 uniesli  v Ríme  šestnásťročného  Johna  Paula,  vnuka amerického  ropného magnáta  J. Paula Gettyho, ktorý  sa stal  historicky  prvým   dolárovým  miliardárom planéty.   Onedlho  jeho matku kontaktujú  únoscovia a žiadajú  astronomicky vysokú čiastku  ako výkupné.  Miliardár (Christopher Plummer)  odmietne rolu obete  vo  vydieraní  prostredníctvom svojho vnuka, pretože  v  peniazoch vidí   zaslepene  dôležitejšiu modlu.  Na základe mylných a zmätočných  informácií si  myslí, že  jeho  unesený  vnuk celú akciu pomáhal  organizovať.   Miliardár   sa predovšetkým riadi odporúčanou  policajnou strátégiou  –  že  s únoscami  sa nevyjednáva. Naviac  týmito ústupkami  by mohol  ohroziť  svojich ďalších 13 vnúčat.

Únos sa pretiahol na niekoľko mesiacov, všetko sa skomplikovalo a unesený sa spriatelil s jedným z únoscov – s banditom Cinquantom (Romain Duris). Cinquanta pomáha Paulovi  prežiť  únos,  ale agesivita únoscov sa zvyšovala. Chlapca začali mrzačiť.

Zúfalá matka  Gail  Harrisová  (Michelle Williams)  i keď je zamotaná do večného rodinného škádlenia sa o  vplyv po rozvode s právnikmi,  sa  spolu s charizmatickým  ex-agentom  Fletcherom  Chasem   snažia  najzabezpečenejšieho  muža planéty  presvedčiť,  že brutálne  ubližujú  jej  dieťaťu (Charlie Plummer), pretože  sama dobre cíti  že chlapec  je skutočne v ohrození života.

Mimochodom Paul  skutočne  žil  ako odbojný mládenec  v styku s hippie komunitou, koketoval s talianskymi  ľavičiarmi a navštevoval nočné kluby. Tieto fakty ostali však len v knižnej predlohe a do obsahu filmu sa nevošli. Na závadu je v snímke niekedy menej prehľadné rozprávanie s minimom dejovej dynamiky  a skutočne  značne polopatistický  a  v  živote  nerealistický koniec,  ktorý sa  dokonca pokúsil spojiť   rozličné  časovo  nesúrodé  životopisné  udalosti  vydierania  do zbytočnej  naratívnej  skratky.  Snímka potom  vyznieva najmä ako  karikátúra   na  mamon  –  s  prioritou odpisovania  daní  pána Gettyho – ako  jedného z  najneempatickejších  kapitalistov  sveta.

Posledná   Scottova  snímka  Všetky prachy sveta  (2018)  mala  pôvodne veľký  dramatický i žánrový  potenciál.  Podľa nás  však  výsledný  tvar  môže nadchnúť  skôr  svojou výtvarnou pompéznosťou   predovšetkým  masového diváka  multiplexov,  než  znalého  a  náročného  kritika,  či  festivalové  publikum.  Interpretácia charakterov a udalostí z knihy mohla  a  mala  byť  zásadne iná.

Hodnotenie: .Slovak Film – Gabriel Gröber: 65 %

Poznámky: (1)  R. Scott začínal ako európsky režisér reklám (cca 2000 klipov), a okrem televíznej a filmovej  režisérskej stoličky  zvláda aj pozície scenáristu, producenta  a  herca.  S úspechom sa venuje  produkovaniu sérií a  dokumentárnych cyklov.  [ x]  (2)  Z filmov vyberáme debut Súperi (1977) a cenou za debut v Cannes; sci-fi triler Votrelec (1979),  kultovný film Blade Runner s Harrison0m Fordom (1982), či životopisné krimi Americký gangster (2007).

Recenzia: Niť z prízrakov (2017)

Print Friendly

 

Názov filmu: Niť z prízrakov / Phantom Thread

Krajina: USA, 2017  

Účinkujú: Daniel Day-Lewis, Vicky Krieps, Lesley Manville, Camilla Rutherford, Richard Graham, Jane Perry, Elli Banks, Amy Cunningham, Maryanne Frost, Julie Duck, Dinah Nicholson.

Scenár a réžia:  Paul Thomas Anderson  01.02.2018   (x)  Prístupnosť od 12 rokov

Noticka PR   Trojnásobný držitel Oscara  Daniel Day-Lewis hrá v dráme Niť z prízrakov  čudáckeho módneho návrhára, ktorému do života vstúpila láska a skoro ho zničila.

REVIEW

Úspešná  a v nedávnej minulosti dobre  osvedčená dvojica  scenáristu  a režiséra  Paul Thomas Andersona (1)  a   herca  Daniela Day-Lewisa  si  zopakovala spoluprácu  z  oscarovej thrilerovej drámy  Čierna krv (2007)

Ich  nový  filmový opus  Niť z prízrakov  (2017)  je životopisnou  osobnostnou  drámou, ktorá  rozpráva príbeh o mužovi posadnutého profesijným workoholizmom.   Filmový dej spolu so  zápletkou  a titulným protagonistom  sú  najmä  sofistikovanou a naratívne veľmi subtílnou  analýzou  historickej  postavy módnej ikony,  ktorá  je síce navonok spoločenským pojmom, ale  vnútorne  bytostne nežije – pretože ju to  zatiaľ  nik nenaučil.

Postava  Reynoldsa  Woodcocka   je   napísaná ako  zaujímavý archetyp emočne neskúseného  muža,   ktorý  sa  síce zámerne  celoživotne obáva manželstva a vzťahov, a preto ho môže láska zachrániť, rozrušiť, ale i zničiť  –  avšak  len  skutočne  to  jediné.   Daniel Day-Lewis  v  titulnej roli  predvádza  aj  tu  obrovský  herecký  talent, ktorým je charakteristické  jeho  autentické herectvo.

Londýn v päťdesiatych rokoch minulého storočia.  Scenár  na jednej strane v  charakterove ironickej skratke  popisuje  osobné zlozvyky a pedantnosť  skutočnej  módnej  ikony, ktorá  je  pojmovým brandom  v kategórii  šiat  pre  smotánku,  ale  tvorcovia  Reynoldsa  súčasne zaznamenali  i v spôsobe  prerodu hlavnej postavy   zo  zvláštneho a  emočne  hluchého  tvora,  ktorý je nie ďaleko  od   úplného  sebca  –  i keď  sebastredného  a dokonale znalého krajčírskeho remesla a  takzvanej  Haute couture  – čo sú zákazky  označujúce oblečenie šité na mieru.  Ako Woodcoock  veľmi správne  tuší,  že  značne   vykoľají  zo  stereotypu  a jeho partnerka  bude  energická, trpezlivá a vôľou  obdarená  neobyčajná žena.  Takáto  ho  stretne a  potom aj  snáď  navždy  zmení.    

Woodcock  je na 99 %  odtrhnutým mužom  z reality všedného dňa. O všetko praktické sa stará jeho sestra Cyril  (Lesley Manville).  Avšak jedného dňa predsa  v  reštaurácii stretáva svoju novú inšpiráciu – hanblivú čašníčku Almu (Vicky Krieps).  Táto  starým mládencom  počarovaná  deva sa ho snaží premeniť   a  pozná jediné:  hlboký rozvíjajúci sa cit  a obojstranne  opätovanú lásku. Reynolds  sa  do  Almy  v rámci svojich  životných daností  a  citov  snaží  zamilovať, čo pre neho  antiempatika  bude možno životná výzva  ako  najväčší problém.

Film  P. T.  Andersona   má  svoj  autorský  rytmus  a  pôsobivý  vývin  hlavnej i vedľajších  postáv,  ktorý  organicky  korešponduje   s  dobre  stvárneným vizuálom snímky.

Pridanou hodnotou  drámy  je  presná a  štýlová  naratívna  charakteristika,  i  prekvapujúco zaujímavé a autenticky  pôsobiace   režijné  vedenie  trojice ústredných postáv  Almy,  Woodcocka a  jeho sestry Cyril.

Snímku  Niť prízrakov (2017)   odporúčame  nielen  fun klubu režiséra a scenáristu  Paul Thomas Andersona, avšak taktiež  univerzálnemu publiku  ako výnimočne  zaujímavý autorský životopisný film  pre milovníkov sveta módy.

Hodnotenie – .Slovak Film –  G. GROBER:  80 %

FESTIVALY: Nominácia na  6  Oscarov.  26  hlavných cien & 77 nominácií na kredity

Poznámky: Selektovaná filmografia  Paul Thomas Andersona: (1)  hippie noir  Skrytá vada (2014),  životopis zakladateľa scientologickej cirkvi  Majster (2007), Magnólia (1999)

Recenzia: Ja, Tonya (2017)

Print Friendly

Titul:  Ja, Tonya (I, Tonya), USA,  2017, 119 ´
Réžia: Craig Gillespie
Scenár: Steven Rogers
Kamera: Nicolas Karakatsanis
Strih: Tatiana S. Riegel
Hudba: Peter Nashel
Hrajú: Margot Robbie, Sebastian Stan, Allison Janney, Julianne Nicholson, Paul Walter Hauser, Bobby Cannavale, Bojana Novakovic, Caitlin Carver, Maizie Smith, Mckenna Grace, Jason Davis a ďalší
Distribúcia: Bontonfilm v SR od 1. februára 2018 Foto: Bontonfilm

NOTICKA PR    Čierno-čierna komédia „Ja, Tonya“ prináša divoký a ťažko uveriteľný príbeh natočený podľa skutočnosti.  Vzostup z ničoho až na vrchol, túžba, vášeň, pád na samotné dno a jeden z najväčších škandálov športovej histórie.  Za hlavnú úlohu krasokorčuliarky  získala herečka Margot Robbie  Zlatý Glóbus.

REVIEW

Režisér  filmu  Austrálčan  Craig Gillespie  (1)  je hollywoodským režisérom, ktorý pôsobil ako režisér videoklipov a  televízny režisér sérií. Ako  filmový  tvorca  zvláda rôzne žánre od psychologických sond, akčných hrdinských filmov, až po  psychologické  a historické  životopisné filmy.

Zaujímavé je  že  životopisný  film  Ja, Tonya  (2017 bol   v  tomto roku  nominovaný na niekoľko významných ocenení, napríklad  na  tohoročné  ceny  Zlatý Glóbus za  Najlepší film žánrového  typu  komédie alebo muzikálu.  Obdobne   snímka  získala  Zlatý Glóbus  v  kategórii Najlepšia herečku vo vedľajšej úlohe (Allison Janney)  a  ocenenie  za  Najlepšiu herečku v hlavnej úlohe  (Margot Robbie).

Obdobie osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia.  Výbušná, konfliktná a impulzívna  postava  Tonya Hardingová  (Margot Robbie)   má  od zaužívaného stereotypu  typickej  krasokorčuliarskej  panenky na ľade veľmi ďaleko.

Dozvedáme sa  o  ťažkom  výchovnom  zneužívaní, psychickom  terore spojenom  s násilím,  a  stálom  ataku  na rozvíjajúcu sa osobnosť, ktorá má veľký problém – aby ju nepohltilo jej značne obmedzené prostredie  pochybných  priateľov  –  prostredie  konfliktného  a  strednodobého  manžela.  Večný  boxerský zápas s jej matkou i manželom, bojové doberanie sa,  a  stratégie problémovej pubertálnej mužatky s hormónmi, ktoré nejdú nikdy skrotiť.

Z periférie dediny  v  zabudnutom  lokálnom  mestečku  sa  na základe  driny  a talentu  vypracuje na americkú i medzinárodnú šampiónku, ktorú musia brať súperky vážne.   I keď rozhodcovia ju veľmi  nemusia, a od rešpektu publika  za celkový umelecký dojem a  komplexnú  vyváženosť má ďaleko.  

V  análoch krasokorčuliarskeho športu   je  zapísané,  že  ako  prvá Američanka skočila trojitého Axela.  Na druhej strane  ako  obeť rodinných handicapov  čelí  drsnej  prísnej a šialenej  matke,  ktorá  je  spúšťačom  neurotického ošiaľu. I keď  od  detstva  Tony  krotili nielen  ako živel, ale i ako prirodzené dievča – ženu,  a normálnu  športovkyňu.

Životopisný film  Ja, Tonya (2017)  má premyslené výtvarné stvárnenie, trochu civilisticky poňaté scénické zložky – spolu s hudobnou dramaturgiou, ale ako bonus je dráma vynikajúco napísaná.  To  najlepšie  na čiernohumornej životopisnej snímke  sú ľudovo civilne  pôsobiace postavy z prostredia protagonistky – primerane  anachristické  a  šialené.

Podstatnou otázkou filmu je štylizovanosť hlavnej postavy Tony a jej  prekonaný vývin.  Škoda že tvorcovia sa priklonili viac k efektívnej komickej fraške – než  k poctivej  bytostnej analýze a popisu komunikácie medzi hrdinkou a prostredím počas jej životnej dráhy: ona dala všetko krasokorčulovaniu, ale svet jej  napriek  snahe  a výkonu  zobral všetko – vrátane športovej kariéry a vlastnej cti. Smutné je že zrejme viac neprávom, ako právom, a ani táto snímka tento kľúčový jav  dostatočne neakcentovala.

Hodnotenie:  .Slovak Film – Gabriel Gröber  +  Cyril Choma:  75 %

Poznámky: (1)  Režijná filmografia  Craiga  Gillespieho:  Debut  Mamin frajer je postrach (2007), dráma s komediálnymi prvkami Lars and the Real Girl (2007), Scary Night (2011), The Fines Hours (2016).

Recenzia: Po Svadbe (2006)

Print Friendly

Názov filmu: Po svadbe

Krajina: Dánsko, Švédsko, Nórsko, Veľká Británia, 2006

Scenár: A. T. Jensen

Réžia: Susanne Bier (1)

Účinkujú:  Mads Mikkelsen, Rolf Lassgĺrd, Sidse Babett Knudsen, Stine Fischer Christensen

NOTICKA PR    Film dánskej režisérky Susanne Bier bol nominovaný na Oscara za najlepší cudzojazyčný film a patrí k tomu najlepšiemu, čo nám súčasná škandinávska kinematografia môže ponúknuť.  KINOFIL:  Jacob len ťažko nachádza miesto pod Slnkom  ale  zmysel života mu naplno ukáže  až sirotčinec  kdesi v Indii.  Boj o hladové krky pomaly  ale isto prehráva a aby sa z jeho detí nestali žobráci v nebezpečných uliciach  musí z rodného Dánska získať prostiedky  na svoj nový projekt. Potencionálnym mecenášom sa  stane Jørgen, ktorý lopatou prehadzuje milióny avšak práve očakáva svadbu svojej jedinej dcéry.  Tam podľa  Jørgena  Jacob nesmie  chýbať.

REVIEW

Napriek tuctovému názvu  tu nejde o romantický blábol, ale  festivalový a artový film, čo ide vyššie i hlbšie. Táto civilne stvárnená partnerská a rodinná  koprodukčná  snímka, ktorú  by ste charakterizovali  ako „osudová dráma“  je zasadená  na  fabuli  dobročinnosti  medzi Indiou a Dánskom  a straní téme  hľadania  osobného partnerského  naplnenia  a pátrania po  zmysle života naprieč vekovými rozhraniami i  ako sonda do vyšších dánskych kruhov.

Severský  artový   film   ponúka   kvalitnú  príbehovú  dramaturgiu  úspešnej autorskej   režisérky  Suzanne Bier  (2)  a  výborné  herectvo  so stredom na  energii  správnej  civilne ladenej  typológie postáv, a skvelej obrazovo-zvukovej skladbe, v ktorej sa nestratí ani  efektívna kamera,  či hudobný podmaz islandskej  skupiny Sigur Rós.

Režisérka Suzanne Bier  dokáže ako obvykle z relatívne banálnych  situácií vykresať emočne silnú drámu.  Jej scenáristická zápletka  obsahuje aj  nadmieru  emočne a postojovo   iskrivý  dej – plný zvratov – i  nových životných  výziev.  Jej  „antimoralizátorske  postavy“  berú  veci  nie na povrchu  ale  s  netuctovou  originalitou.   Napriek pochybám  sú   výkony  rolí  v  typovo skvele selektovaných postáv  pre nestranného diváka  autentické.

V  exponovaných  zauzleniach  deja  veľakrát nieto  jediného slova, postavy  fungujú  bez  gesta: … cítime s hercami akoby len vnútornou stranou  ich  očí  a  mimikou.  Herecký koncert  známych ale  neopozeraných  dánskych celebrít  Mads Mikkelsena, Rolf Lassgĺrda, i  Sidse Babett Knudsen.  Tento príbeh  by  mohol  v  nezrelej   dikcii   poklesnúť  do komerčného pátosu a sentimentu, ale dánska režisérka i produkčný štáb   si  presadili  ostrú  európsku drámu o  spoločnosti a rodine, o  životných výzvach  a  nutnej  smrti,  ktorá  je platformou opakovaného začiatku.

Ústredné  kontrastné  línie  a emócie,  v ktorých sa ocitli  dvaja životní sokovia Mikkelsen a  Lassgård  a ich partnerka  sú  pozične skvele  dramaticky  zadané i  bravúrne podané  medzinárodnému  publiku –  s logicky pôsobivými  či plne uveriteľnými  zmenami  kľúčových  postojov  postáv  (dobro vždy spolu so zlom a inými protikladmi a paradoxmi),  ktoré nenápadne ale  napokon i značne radikálne dokážu zmeniť východisko s príčinou:  to je taktiež príkladom či aj istým  „lebelom“  obvykle  kvalitnej  severskej dramaturgie.

Evaluácia Slovak Film – Gabriel Gröber: 81 %

Festival  SCANDI 2017

Poznámka:  (1)   Film bol  nominovaný na Oscara v kategórii Najlepší zahraničný film za Dánsko v roku 2006.   Snímka  bola  ocenená ako najlepší európsky film 2006. Film  bol ocenený či nominovaný na 20 ďalších festivaloch. Viac na IMDb.com

(2)  Režisérske   CV Susanne Bier: Ten jediný (1999), s  2 hlavnými  dánskymi filmovými cenami. Na ďalších filmoch spolupracuje s  režisérom Anders Thomas Jensenom:  Otvorené  srdcia (2002),  Bratia  (2004),   Po svadbe (2006), Svadba medzi citrónmi (2012).

Recenzia: Sámska krv (2016)

Print Friendly

Titul: Sámska krv (Sameblod / Sami Blood)

Krajina: Švédsko, Nórsko, Dánsko, 2016, 110 minút
Scenár a réžia: Amanda Kernell
Kamera: Sophia Olsson, Petrus Sjövik
Strih: Anders Skov
Hudba: Kristian Eidnes Andersen
Hrajú: Hanna Alström, Anders Berg, Lene Cecilia Sparrok, Mia Sparrok, Maj Doris Rimpi, Julius Fleischanderl, Olle Sarri, Malin Crépin, Andreas Kundler, Katarina Blind, Beata Cavallin, Ylva Gustafsson
Distribúcia: Film Europe v SR: 23. februára 2017
Foto: Film Europe

REVIEW

Zaujímavá debutanská  snímka  scenáristky a režisérky Amandy Kernell, ktorý  do veľkej miery  autobiograficky reflektuje  sámsku  (laponskú)  časť obyvateľstva čiastočne ako odvrátenú stránku  švédskej koloniálnej histórie.

Zápletka plná lyrických  motívov týkajúcich sa detstva a dospievania  hlavnej postavy  Elle-Marja (Lene Cecilia Sparrok), ktoré pre túžbu vymaniť sa z rodnej zeme  stáva príkladnou žiačkou,  odvážnou návštevníčkou mládežníckych večierkov  a budúcou  emigrantkou, ktorá  sa  neváha zbaviť  tradičných predsudkov i vlastných pochybností.

Elle-Marja  najprv  sledujeme ako 78-ročnú, keď sa  so synom a vnučkou vracia na ďaleký sever na pohreb svojej sestry.  Kamera je sníma  opustenú  v hoteli, kde  medituje  a rozpomína sa  podstatné míľniky  svojho života.

Štrnásťročná Elle-Marja  spolu so sestrou  prichádza  na internátnu školu  pre sámske etnikum.  Tu sa pokúša aklimatizovať  a naučí sa obstojne  aj švédčinu. Režim  v ústave  je  veľmi prísny, deti sú  podľa  nedemokratických pravidiel  bité –  ale toto je všeobecný historický folklór vtedajších čias.  Režisérka autenticky zobrazuje rasové predsudky napríklad formou merania lebky či poukazovaním na všeobecný názor o zaostalosti tejto menšiny naprieč vtedajšou historicky  príznačnou spoločnosťou, čo však je zacyklený kruh.

Švédsko-nórsko-fínsky  koprodukčný debut  Amandy Kernell, ktorý  zožal množstvo festivalových cien pre svoju pôvodnosť  má  pre festivalového diváka predovšetkým  humánno-edukačnú hodnotu  opisu  zaujímavej  histórie  švédskeho etnika.  Dominantná  melancholicky nôta a citlivá analýza dospievania  dievčaťa z menšiny  sú  iste  aj  vítaným tematickým  spestrením klubovej  ponuky pre cinefilov, i keď  tento  komorný  severský  príbeh  etnika  skôr nastoľuje otázky,  atmosféry  a  vybrané otázne prvky  komplexnejšej témy  –  než  by komunikoval  skutočný  konfliktný príbeh, či drámu podľa tradične osvedčených  schém dramatického umenia.

Hodnotenie .Slovak film – Gabriel Gröber  a Cyril Choma:  55 – 60 %

Poznámky: Režisérka Amanda Kernell – filmografia: I will Always Love You Kinden (2017), Storee Vaerie (2016)

Recenzia: Darkland (2017)

Print Friendly

Titul: Darkland, Dánsko, 2017, 112´
Réžia: Fenar Ahmad
Scenár: Fenar Ahmad, Adam August
Kamera: Kasper Tuxen
Strih: Kasper Leick
Hudba: Jens Ole Wowk McCoy
Hrajú: Dar Salim, Stine Fischer Christensen, Ali Sivandi, Dulfi Al-Jabouri, Jakob Ulrik Lohmann, Anis Alobaidi, Hamza Al-Jabouri, Amany Turk, B.Branco a ďalší
Distribúcia: Film Europe Media Company – Scandi 2018, v SR od 25. januára 2018  x   Foto: Film Europe

NOTICKA PR: Úspešný kardiochirurg Zaid má dôvod k oslave: spolu so svojou pôvabnou ženou čakajú prírastok do rodiny. Spoločnú oslavu v kruhu svojich priateľov však nečakane preruší návšteva Zaidovho brata Yasina, ktorý sa dostal do problémov kvôli organizovanému zločinu. Po tom, čo mu Zaid odmietne poskytnúť pomoc, je Yasin drasticky potrestaný vodcom gangu. Polícia má pre nedostatok dôkazov zviazané ruky … 

REVIEW

Z uznávaného a finančne zabezpečeného  dánskeho   chirurga,   ktorého brat  Yasim sa stal kriminálnikom a bol zapletený so štruktúrami podsvetia, sa stáva  pouličný vagabund a bitkár a neskôr aj neľútostný  gangster,  aby pomstil  smrť   brata.

Hlavná postava drámy – dánsky  Iránčan   Zaid   má   charizmu  a  telo  iránskeho Win Diesela  (Daru Salim).    Tento   človek  sa  stal  príslušníkom dánskej smotánky  ale smeruje k  neskutočnej  psychologickej   premene  v schizofrenickej situácii: komunita Iráncov  i rodinná  česť  prikazuje  niečo spraviť,  a pritom  on i  jeho milujúca  manželka  sa  pripravujú  na príchod  vlastného dieťaťa.

Tento film severskej kinematografie   je   psychologická kriminálna dráma  v žánri  revenge  thrilleru, ktorý   má  dobrý  priamy a akčný začiatok.  Hrdina musí riešiť  následky neúspešnej lúpeže v banke, ktorú dal zrealizovať  šéf podsvetia,  ktorý vydieral  aj  istého bežného  pešiaka svojej bandy.   Film je drámou  so  štandardným dynamickým  spádom:  najprv  príprava na konfrontáciu  formou  tréningu  kick-boxerstva,  ktoré  sú  stupňované  v menších  pouličných  konfliktoch.  V závere  musí byť   konfrontácia  vo  finálnej  súbojovej    férovke   Zaida  so  Semionom (Ali Sivandi), kde sa náš hrdina  ocitne  sám  s  hlavným  „mafiánskym  záporákom“  –  duel  s rozdávaním  vražedne nebezpečných rán  a  efektnými  zrážačkami  súperov  k  zemi – všetko  po neskutočne tvrdých úderoch.

Publikum  žánrovo zmiešanej  snímky  si  však   v  roztiahnutej druhej  časti  filmovej drámy   uvedomí  aj   istú  nelogickosť  či   paradoxy dejových  línií (hlboký intelekt spojený s brutalitou, ignoranciou a nakoniec pudovým nerozumom prisťahovalcov ako celku, kde je na  chvíľu solidárnosť a následne potrestanie).    Tieto  pramenia  zrejme  i  v  prostoduchosti  filmovej  zápletky, doposiaľ  v  Európe  nie  bežného  akčne-psychologického  žánrového  mixu.  V  dnešnom konkurenčnom  Hollywoode   bývajú  v scenároch  logickejšie  vystavané  dejové  výzvy i prekážky,  hrdinovia zažívajú  komplikovanejšie   emócie.

Značne  schematicky je vykreslená   i   dôležitá postava  tehotnej  manželky  Zaida, ktorá  je  vo filme  akoby  bez zázemia,  bez  vlastností, i bez emócií (pri stretnutí vo VIP clube odchádza napríklad symbolicky  na WC)  –  a príchod  nového potomka  v nemocnici   je tu potom akoby niečo nasilu a bez motivačnej  logiky.  Doktor   Zaid   alias úspešný pomstiteľ  si bude užívať otcovstvo z  doživotného väzenia (?)

Postavy  na oboch stranách barikád  napokon  časom   pochopia,  že  nepremyslene  roznietená  a  konfliktná  špirála  svojhlavej akčnosti  a  čoraz nezmyselnejšej  pomsty  nemá skutočných víťazov ani vznešenejší cieľ.  Na  druhej  strane  prisľúbená  žánrová, estetická  i dramaturgická  výzva  a európsky typ  „civilnej   reflexie“  iránskodánskej  komunity   vo forme zamýšľanej   psychologickej  a charakterovej   kresby  hlavného protagonistu.  Postavy Zaid a jeho  100 % negatívny  zúfalec  Yasim  akoby  originalitou  úplne vyšumeli.  Obaja  iránski  imigranti  sa stanú  obeťami  neprispôsobivosti a zadubenosti.  Pritom  Zaid  je na  počiatku rozprávania  zodpovedný  a   všestranne  pomáhajúci chirurg,   ktorý sa zmení na  až beštiálny  paradox  (motivácia k dvojitému životu  a chabé zdôvodnený posun Zaida  od  apatie  – cez  tréning  kickboxu  –  až  k civilizačnej  i  ľudskej netolerancii) …

Tento bazálny povahový   prerod   pôsobí  na citlivé artové publikum značne schematicky – necivilne.  Až neprirodzene vykonštruovaná schéma reťazenia akčných pokusov o činy odplaty  ako reakcia  odôvodňujúca  samozvaneckú  spravodlivosť.

Film  Daekland  natočil Fenar Ahmad, dánský režisér iráckého původu narodený v Brne.  V závere  treba konštatovať,   že   možná  zaujímavá  pridaná hodnota reflexie dánskeho multikulturalizmu  naprieč  globalizáciou  na špecificky  európsky  spôsob  však   končí   naratívne rozpačite,  pretože   „zamrzla“  nedomyslene niekde na  autorskej  tvorivej  polceste.

Autori   i  dánska filmová produkcia  vyložene   uprednostnili  komerčnú  žánrovú  istotu  „krvavej pomsty“ – tu bez pokusu  o hlbšiu  intimitu autorských riešení. Akoby všetci mohli za všetku agresiu a anarchiu, ale toto nie je odraz skutočnej reality, avšak dynamická fikcia skôr  béčkovej kinematografie.

Hodnotenie .Slovak film:  Gabriel Gröber a Cyril Choma:  55 %

 

Recenzia: Beatrice (2017)

Print Friendly
Titul: Beatrice, Sage femme, Francúzsko, 2017, 117´
Scenár a réžia: Martin Provost
Kamera: Yves Cape
Strih: Albertine Lastera
Hudba: Grégoire Hetzel
Hrajú: Catherine Deneuve, Catherine Frot, Olivier Gourmet, Quentin Dolmaire, Mylene Demongeot, Pauline Etienne, Pauline Parigot, Jeanne Rosa, Karidja Touré, Jisca Kalvanda, Fayçal Safi, Nicolas Grandhomme, Sébastien Chassagne a ďalší
Distribúcia: ASFK, v SR od 18. januára 2018, Foto: ASFK
.

NOTICKA PR    Claire žije podľa pravidiel. Pracuje ako pôrodná asistentka a svoj život zasvätila službe ostatným. Lenže pôrodnicu, kde pracuje, čoskoro zatvoria.  A do toho sa znovu objavuje Béatrice, bývalá milenka jej mŕtveho otca, vrtošivá a sebecká žena, ktorá je jej pravým opakom.

REVIEW 

Francúzsky dramatik, televízny ale tiež  súčasne aj filmový  režisér Martin Provost  realizoval tento projekt podľa vlastného scenára na základe skutočných autobiograficky zaznamenaných udalostí.  Do veľkej miery  ide  o  životopisný film  o skutočnej  pôrodnej asistentke Claire (Catherine Frot), ktorá  asistovala pri pôrode jeho vlastnej matke, a  v ďalšom pláne  o  tvorivý miniprofil, ktorý sa venuje všeobecne prospešnému odvetviu  francúzskeho  pôrodníctva.

Dej filmu i zápletka sú nekomplikované.   Sympatická  Claire  žije so synom  Simonom (Quentin Dolmaire)  v  stiesnených priestoroch  na periférii mesta.  Táto zásadová a hrdinská bežná žena  po práci chodí  na svoju  malú  záhradku.  Nemocnicu, v ktorej  pracuje  Claire  onedlho zrušia a  jej  syn končí so štúdiom medicíny, na ktoré sa veľmi necíti, ožení sa a založí si rodinu, a po vzoru svojej matky chce byť pôrodným asistentom.  Claire sa pri práci na svojej  záhradke  zoznámi  s majiteľom susednej záhradky, ktorý je i šoférom  kamiónu (Olivier Gourmet),  a na scénu prichádza  i  bývalá milenka jej mŕtveho otca  Beatrice (Catherine Deneuve), nevypočítateľná femme-fatale, ktorá  dávnejšie  nepekne  zavŕšila  svoj osudový vzťah s  Clairinim  otcom.

Vzťahové snímka  opisuje dynamiku  spolužitia  medzi veľmi  rozdielnymi povahami  Claire a Beatrice.  Táto téma  povahovej analýzy   má  síce  značne  neprekvapivú a vytušenú pointu, ale  scenárista a režisér  Martin Provoust  sa tu prejavil ako  skvelý  znalec remesla životopisných filmov, ktorým sa  systematicky  venuje už dlhšie.  Ústredné   protikladné  ženské predstaviteľky  a  problém  životného odpúšťania  a tolerancie   tu  vytvorili  celkom zaujímavú  a ktuálnu  sociálnu spoločenskú sondu  s morálnym i  ľudským  kontextom.

Autorom snímky  išlo najviac o   civilný príbeh z globálnej doby  o živote v zrelom veku  a  o žití  aké je  –  ale nie o žití, akým by nemalo byť.  Vynikajúci herecký výkon  Catherine Frot  a  Catherine Deneuve  s civilnou kamerou a vyváženou dramaturgiou  má svižné tempo.   Zaujímavo  sú   charakterizované hlavné i vedľajšie postavy   a  okrem  príbehu   autorom v druhom pláne  išlo  súčasne aj  o umeleckú   sondou z prostredia francúzskych nemocníc a pôrodníctva.

Odporúčané kino artového a festivalového diváka.

Hodnotenie: 60 %

 

Recenzia: Zúfalé ženy robia zúfalé veci

Print Friendly
Titul: Zúfalé ženy robia zúfalé veci  ČR, 2018, 83´
Réžia: Filip Renč
Scenár: Halina  Pawlovská (podľa vlastného románu z roku 1993)
Kamera: Petr Hojda
Hudba: René Rypar
Hrajú: Klára Issová, Matouš Ruml, Aneta Krejčíková, Jindřich Žampa, Marie Kružíková, Pavel Kříž, Jiří Dvořák, Zdenka Procházková, Alice Bendová, Lenka Vlasáková, Martin Kraus, Roman Mrázik, Petr Vaček, Halina Pawlowská, Nikol Kouklová Distribúcia: Continental  v SR: 18. januára 2018 Foto: Continental
.
NOTICKA  „To bol teda pôrod!“ – je presná definícia nielen vstupu hrdinky Oľgy (Klára Issová) na svet vzácnou „čelnou“ polohou, ale táto veta vystihuje i jej túžbu nájsť tu pravú lásku. Malomesto strieda veľkomesto a predávanie prádla  až sa stane zázrak a príde ON! Ten prvý a pravý! To si myslí Oľga aspoň do okamihu, keď ho pristihne pri nevere. Oľga študuje psychológiu a tak má svoju situáciu teoreticky zvládnuť. Prax je však iná. Zvlášť, keď sa stretne so známym sukničkárom a ten ju odvezie do karpatských hôr. Alebo, keď sa takmer utopí v kanoe, pred očami toho mladíka… Alebo keď zistí, že ten chlapec, ktorý ju prvýkrát videl nahú, nie je zase až taký kretén… Alebo… Tých „alebo“ je na Oľginej ceste hľadajúcej úžasný vzťah – veľa.
.
HALINA PAWLOVSKÁ:  „V tom filme ide skôr o také blbosti, nejde tam o zúfalstvo z toho, že vám niekto umrie alebo že ste vážne chorý, toto je iná kategória zúfalstva, zúfalstvo z toho, že vám kaderníčka zle odstrihne vlasy, že vám nechytí farba, že stratíte kabelku, to sú tie malé ženské tragédie a potom aj tie tragédie, keď sa trápite s láskou, ale nie je to o tom, že zostanete sama s piatimi deťmi a nemáte na chlieb. Tu je to ten strach, že budem sama, čo ja si počnem, nebudem sa nikomu páčiť… To si myslím, že tiež prežíva každá a keď nie, tak to je škoda. Ženy by to podľa mňa mali prežívať, pretože vždy sa to môže stať.“
.
REVIEW
.
Filipa Renča  ako filmového  a televízneho  režiséra (Rekviem pre panenku, Válka barev, Román pro ženy, Lída Baarová)  a Halinu Pawlovskú ako populárnu  spisovateľku  a scenáristku  (Díky za každé nové ráno, Vrať sa do hrobu)  netreba osobitne predstavovať, pretože obe tieto osobnosti  majú za sebou výraznú kariéru českých mediálnych hviezd.  To, že sa v tejto komédii  stretli  ide o vyložene šťastnú voľbu  i nádejným predpokladom aby vznikol    kultivovaný,  zaujímavý  a  dobrý film, ktorého základom nie je rodová rivalita medzi pohlaviami, ktoré sa potrebujú – ale zdravá polochlapská perspektíva.
.

Satiricky videná  ženská  téma  nie je v Čechách žiadne nóvum.  Veď ženským románom či novelám o trápení s láskou  poznáme  pestrú škálu. Divácky vďačné  dievčenské i ženské  „srdcové  témy“  sa obvykle odvíjajú  od vcelku povrchného hľadania  zabezpečeného partnera formou prestížneho povolania a tučného finančného konta (T. Vorel: Uloviť miliardára, T. Hoffman: Bezva ženská na krku, J. Vejdělek:  Ženy v pokušení  či  Muži v naději,  Marta Ferancová: Všetko alebo nič)  až  po  komplexnejšie spodobenia   obrazov partnerského šťastia s psychologickým či bytostným ponorom, či jemnou sociálnou analýzou hrdinky  i  partnerov, ktorých  si  protagonista  vyberá.

.

Scenár  snímky  autorky Haliny Pawlovskej  rozpráva príbeh  sympatickej,  avšak  tvrdo na sebe pracujúcej  Oľgy  (Klára Issová) zo skromných pomerov. Oľga zažíva „malé ženské zúfalstvá„: pubertálne i postpubertálne  prešľapy a presídlenie z vidieka do veľkomesta,  partnerské omyly i rozchody,  absolvované zmeny  prostredia  – noví partneri, nové výzvy pracovné i osobné – a následne až „prerod z popletenej naivky“  na „univerzitne vzdelanú odborníčku“. Oľga si  prešla  štúdiom psychológie a vchádza  do následnej  praxe  psychologičky.  Prvé dieťa, sobáš a rozvod, narodenie druhého dieťaťa  a  sobáš s druhým partnerom.

.

Oľga  je  uveriteľná. Hrdinka  je prototypom vlastností  modernej českej  ženy  a stáva  sa výraznou persónou.   Najvýraznejším životným mankom  Oľgy   je jej  značná  reterdácia  a  život bez opory. Dôležitým sa stal   fakt,  že  na  všetko musí prichádzať sama, a ono hľadanie zmyslu  ju stojí  polovinu  zrelého života. Medicínske poslanie druhého manžela ako gynekológa v strednom zrelom veku i vzťahové náročnosť modernej globálnej doby, i nové sebavedomie kedysi  infantilnej a zmätočne konajúcej hrdinky – hľadať či robiť kompromisy  –  sú  tvorcami filmu  vykreslené zaujímavo a prirodzene  (súčasne komicky a s nadsádzkou).

.

Herecky je film obsadený  vyložene hviezdne. Okrem  famózne napísanej hlavnej  ženskej  úlohy  pre  Kláru Issovú  sa  vo vedľajších roliach  objavia  Matouš Ruml či Václav Vašák.   Oľginu najlepšiu priateľku stvárňuje zahrala Aneta Krejčíková. Dvojúlohy diabla a pánbožka  stvárnil Pavela Kříž.  V ďalších charakterových roliach vynikli aj  Lenka Vlasáková, Jiří Dvořák či slovenský herec Marián Mitaš.  K excelentnej typológii a hereckým výkonom ktoré sú vzácne vyrovnané  v celej komediálnej snímke  možno pridať pochvalu za dynamicky  zrealizovaný dejový spád,  v ktorom  sa  striedajú komické gagy a  akcie s  civilne predstavovaným voice-overom hrdinky.  Nieto tu vágneho odťažilého  hláškovania, a  karikatúrnosť tu má nielen  mieru –  ale aj pôsobí mierne  a  intelektuálnejšie, pretože  tu máme absenciu brachiálnych vložiek a  všetky  dramatické  scény  sú   bez fekálnych excesov.

.

Snímka  na hrane globálneho žánru  top-grossing bláznivej  komédie (vynikajúca distribučná perspektíva)    je    plná   vtipných  a  úsmevných ženských  situácií, pri ktorých  sa publikum môže skvele zabávať, a to dokonca viac než očakáva. Podľa  nás sa podarila  prekvapujúco jedna z najpôsobivejších   ženských   komédií  slovenského a českého filmu  za ostatné roky,  ktorá má skutočne prirodzený  divácky  potenciál nadchnúť a zabaviť.

.

Slovak Film – Gabriel Gröber –  Hodnotenie: 65 % 

Recenzia: Duet

Print Friendly

Titul: Duet, Irán, 2016, 103 min.

Žáner: artová psychologická romanca x Festival: prehliadka iránskeho filmu Bratislava  x  Scenár a réžia: Navid Danesh   x  Účinkujú: Alireza AghakhaniMorteza FarshbafNegar Javaherian  Ocenenia: Tallinn Black Nights  Film Festival  2016

PR  NOTICKA

Keď na seba po rokoch narazia dvaja bývalí milenci, ich súčasné manželstvá sa začnú otriasať v základoch. Obaja sa snažia pokračovať vo svojej ceste životom, ale čoskoro zistia, že im nevyslovená minulosť šliape na päty.  Skvostne vystavaný Duet je symfóniou hlasov, ktoré sa najprv spoja a potom opäť rozídu, a ktorých pôsobivé mlčanie je názornejšie než akékoľvek slová.

Byť sám sebou vo svete, ktorý sa z vás neustále snaží urobiť niekoho iného, je najväčší úspech.“ R. W. Emerson.  Iránsky film  sa pohybuje mimo dosahu radarov, ktoré sledujú, čo je práve „v kurze“ a čo je „dôležité“. Odvracia sa  od inštitucionalizovaného poňatia filmu a venujú sa iba takému umeniu, ktoré je absolútne úprimné voči divákom.  Rozprávajú príbehy nádeje, pochybností, lásky a zúfalstva, ktoré si sami prežili. Prehovárajú hlasom, ktorý prenikne len k tomu, kto k nim pristupuje s otvoreným srdcom.  Žiadna iná forma umenia nepreniká do nášho vedomia tak ako film.

REVIEW

Debutantská iránska  snímka  talentovaného  tvorcu, ktorý má čo povedať modernou formou, osobitou štruktúrou výpovede a precíznym režijne-dramaturgickým konceptom.

Zápletka  tohto  iránskeho filmu, ktorý je    určený   pre citlivých divákov festivalovej produkcie,   podáva   ponor   do   analýzy   komplikovaného životného sveta  hlavnej hrdinky  a hodnotí zmysel  existencie  v  dvoch  umelecky  založených  rodinách.  Na rozdiel  od dominantného záujmu iránskeho kina o  sociálne či kritické témy,  je autorský naratívny svet  svet vyskladaný ako z mimočasého  estétskeho prostredia. Náznaky:  z ticha, z jemnej symboliky a hry s tajomstvom …

Scenárista  a režisér  hranej  komornej  snímky  Navid Danesh   tu  predvádza  zaujímavý  scenár  s postavami autenticky odrážajúce lásku.  Problematika života  bez  tematických  zbytočností  a umelecký štýl blízky minimalistickej narácii.  Bez povšimnutia  sa  isto  nezaobídu  ani   autorove modernistické kamerové riešenia s premyslenou kompozíciou i pohybmi kamery, dobre svetlotonálne komponované nočné zábery a  takmer bezchybná režijná práca vo  výbere a vedení  hercov.

Iránsky  filmári   zanechávajú  veľmi   dobrý dojem z  hudobnej dramaturgie i celkovej  atmosféry  vzťahového  hľadania  spolu s  citovo-komunikačnou reflexiou  hlavnej témy –  vzťahovej zápletky životnej revízie protagonistov:  z konca na začiatok a cyklické vnímanie rolí:  hľadanie, nájdenie, strata, život v omyloch, znova nádej a  vybudovaná nádej na  nový  začiatok … 

Hodnotenie Slovak Film / G GROBER:  70 %

Powered by WordPress | Designed by: video games | Thanks to Wachdienst, Trucks and SUV